zimná rozprávka

Prišla zima,čas romantických prechádzok zimnou prírodou.Všade okolo
mňa sa všetko oblieklo do bieleho rúcha.To kráľovna zima rozprestrela svoj trblietavý plášť nad krajinou.Všade je ticho.Aj ja v nemom úžase som sa kochal toľkou krásou.


Vetvy stromov sa hlboko skaláňali pod ťarchou napadaného snehu.Boli ovisnuté a chceli si vzájomne pomôcť.Zdalo sa ako keby sa chceli chytiť za ruky.Tíško si šepkali svoje tajomstvá.Aj nedaleký potôčik bol smutný.Už nežblnkotal iba jeho stredom bolo vidnu úzky pásik ešte nezamrznutej vody.Už sa nehral s vlnkammi.Tíško spal pod ľadovou perinou.Aj slnko si pretrelo svoje oči,vyskočilo z teplej postielky,vhuplo na oblohu a svoje zlaté nite popretalo pomedzi vetvy stromov.Pri pohľade na túto krásu sa my zdalo,ze na zemi sú najkrajšie perly na svete.


Les zamenil svoju zelenú farbu za bielu.Aj zvieratá sa prebudili do zimnej prírody a divili sa tejto veľkej zmene.Na zemi som zbadal hlboké stopy jeleňa a diviaka,ktoré sa prebíjali húštinou.Keď som sa vracal domov,snehové vločky začali svoj rýchly tanec.Slniečko,ktoré sa už poprechádzalo po oblohe,bolo zubaté a už iba občas sa usmialo.Bola mu zima.Aj ono sa ponáhľalo do svojej teplej postieľky.Stmievalo sa.Chodníček,ktorý bol ešte pred chvíľou vyšliapaný,bol teraz pokrytý novým bielym čistým kobercom.
Ani mne sa nechcelo ísť domou.Ale vôňa dobrého jedla ma lákala,a ja som naodolal.Posledný pohľad na zasneženú krajinu,na biele čiapočky komínov lesknúcu sa stráň...A už som doma.
Nielen duša,ale aj telo boli v tejto chvíli v symbióze,šťastné a očarené z krás zimnej prírody.