Židia

1.Úvod


Židia sú ľudia ako ja, ako vy ako my všetci a predsa sú niečím zvláštni. Sú rovnakí a predsa sa od nás niečím líšia. Možno vierou, možno tradíciami a sviatkami, no
určite máme rozdielnu minulosť.
Keď sa Slovania, naši predkovia, usadili v 5.–6. st. na území dnešného Slovenska, Čiech a Moravy, Izraeliti, predkovia Židov, mali za sebou už osídlenie zasľúbenej zeme, 400 rokov otroctva, Exodus, vznik aj rozpad kráľovstva, skúsenosť diaspóry, ukrižovanie Mesiáša a znovu ďalšie rozptýlenie do celého sveta.
Židia sú jedným z najstarším, najvytrvalejších a najprenasledovanejších národov na tomto svete. Svoju národnú i náboženskú identitu si zachovali úplne jedinečným a ojedinelým spôsobom. Je na mieste otázka prečo.
Najstaršími preto, lebo ich dejiny trvajú už vyše 4000 rokov, najvytrvalejší, lebo si za cele tie roky zachovali súdržnosť a najprenasledovanejší v tom zmysle, že ani jeden národ si nevytrpel toľko prenasledovania a utláčania ako oni. Stál ich Boh pri všetkých tých útrapách pri Židoch tak, ako im to sľúbil ( Iz 41,8 – 13 ) v čase, keď ešte ani neboli národom?
Je zvláštne, že Židia žili viac ako 2000 rokov roztrúsení po celom svete a pritom nezabudli na svoju identitu, na svoje korene. Nezabudli na svoje sviatky, zvyky a rituály a mnohí ich robia dodnes s takou horlivosťou a energiou ako kedysi.
Tento národ stál pri zrode mnohých náboženstiev ako sú kresťanstvo, islam a judaizmus, a jeho vplyvu sa nevyhli ani rôzne staroveké i novoveké civilizácie a kultúry.
V tejto práci sa chcem pozrieť na dejiny tohoto starého národa. Zájdem až na samý začiatok a znovu prejdem niektoré míľniky tej dlhej vyše 4000 ročnej cesty. Zastavím sa pri najdôležitejších udalostiach, ktoré ovplyvnili celý chod dejín až po súčasnosť a tak sa pokúsim priblížiť čitateľovi dávnu minulosť, slávu i bolesť ako i súčasný paradox existencie tohoto národa.
Chcem, aby ste sa po prečítaní tejto práce zamysleli nad jedinou otázkou, ktorú položím v úplnom závere.




2. Metodika


Skôr než som mohla začať túto prácu, musela som nájsť človeka, ktorý by mi bol ochotný poradiť a zodpovedať na moje otázky ohľadom tejto témy. Našla so, ho v pánovi Ing. Tiborovi Máhrikovi, ktorý je mojím konzultantom. Práve on mi vysvetlil určité súvislosti , ktoré som tak mohla spomenúť a poskytol mi vhodnú literatúru, ktorá mi pomohla pri bádaní po židovskej minulosti.
Fakt, že Židia cez celú svoju dlhú históriu a ešte aj v súčasnosti nazývajú svojho Boha „ Bohom Abraháma, Izáka a Jakuba“, skrýva v sebe dôležité princípy, ktoré použijem v svojej práci:
1. Židovská identita je spojená s históriou.
2. Židovská identita je identita kontinuálna.
Nesmieme zabudnúť na to, že predkovia Židov teda Izraeliti a Hebrejci mali nesmierne silnú vieru v svojho Boha, ktorá sa odráža v ich dejinách a táto viera ich sprevádzala na ich cestách.
Je veľmi dôležité povedať hneď na začiatku, že za úplný základ zdrojovej literatúry som si zobrala Sväté Písmo, najmä Starý zákon, o ktorý som sa opierala až po rok 70, v ktorom došlo k zbúraniu Chrámu v Jeruzaleme. Ďalej som čerpala informácie z rôznych historických kníh, ktoré súvisia s touto tématikou.
Ďalšia vec, ktorá stojí za zmienku je, že niektoré roky sa v rôznych literatúrach líšili a ja som preto vybrala tie, ktoré sa metódou porovnávania zdrojov ukazovali ako najpravdepodobnejšie.








3. Vlastná práca
3.1 Patriarchálne obdobie
3.1.1 Abrahám
(okolo roku 2000 pr.Kr.)


„Vyjdi zo svojej zeme a zo svojho príbuzenstva i z domu svojho otca a choď do zeme, ktorú ti ukážem. A učiním ťa velikým národom a požehnám ťa a zveličím tvoje meno, a budeš požehnaný. A požehnám tých, ktorí teba žehnajú. a tých, ktorí tebe zlorečia, prekľajem a budú požehnané v tebe všetky čeľadí zeme.“ (Gn 12, 1- 3)
Toto povedal Boh asi sedemdesiatročnému Abrahámovi a on ho poslúchol. Vybral sa preto na cestu do „zasľúbenej zeme“ a opustil Charán. Predtým než prišiel do Charánu žil v Mezopotámii v meste Ur. Putoval so svojou manželkou Sárou, synovcom Lotom a tiež so služobníctvom.
Abrahám nebol žiadny potulný kočovník. Bol to muž, ktorý si zvykol na mesto, zložité zákonné koncepty a náboženské myšlienky a na svoju dobu bol vysoko kultivovaný. Bol tiež bohatý a vážený muž.
Do Kanaánu prišiel okolo roku 2000 pr.Kr. Usadil sa na južnej zemi Ber-šeba, ktoré bolo na okraji Negevskej púšte.
Abrahám nemal so svojou manželkou žiadne deti. Aby naplnil poslanie od Boha mal pomer so svojou družkou Hagar a ona mu porodila syna Izmaela. Izmael sa stal praotcom Arabou a keďže Islam vznikol na pôde Arabského sveta je pochopiteľné, že Islam rovnako ako Judaizmus považuje Abraháma za svojho zakladateľa.
Keď mal Abrahám asi 99 rokov a Sára bola tiež v pokročilom veku, narodil sa im syn a pomenovali ho Izák (Gn 21, 1-3). Abrahám vstúpil do zmluvy s Bohom, ktorej súčasťou bola obriezka (Gn 17, 10-14). Izák sa stal dedičom všetkého, čo Abrahám mal (v dynamike príbuznosti nevlastných bratov Izmaela a Izáka treba vidieť aj porozumenie v historickom konflite medzi Islamom a Judaizmom ).
Ešte pred svojou smrťou vybral Abrahám pre svojho syna Izáka manželku. Bola ňou Rebeka, dcéra Abrahámovho brata Batuela.


3.1.2 Jakub, Jozef a otroctvo v Egypte
(od roku 1800pr.Kr. )


Izák sa oženil s Rebekou a tá mu porodila dvoch synov Ezaua a Jakuba. Starší Ezau bol obľúbencom otca a mladší Jakub bol miláčikom matky. Jakub ukradol právo prvorodeného aj otcovo požehnanie.
Jakub mal 12 synov. Tu sa stretávame s prvým sľubom, ktorý dal Boh Abrahámovi „A učiním ťa veľkým národom“ (Gn 12, 2).
Jakub dostal meno „Izrael“ a jeho potomkovia sa nazývajú Izraeliti (Gn32, 28). Jeho najobľúbenejším synom bol Jozef. Starší bratia na Jozefa žiarlili a chceli sa ho zbaviť. Preto ho predali Madianskym a Izmaelským obchodníkom a vďaka tomuto počinu starších bratov sa Jozef dostal do Egypta. Tam si získal faraónovu priazeň a ten z neho urobil veľkého ministra – štátnika. Bol veľmi šikovný, vnímavý a mal predstavivosť.
Vďaka Jozefovi sa izraeliti dostali do Egypta, keď ich krajinu postihla veľká neúroda. Za Jozefovej vlády sa mali Izraeliti v Egypte veľmi dobre. Bola im pridelená najúrodnejšia pôda v delte Nílu.
Po Jozefovej smrti sa k moci dostal panovník, ktorému moc nezáležalo na Izraelitoch a za vlády Ramzesa II. sa z nich stali egyptskí otroci, ktorí boli využívaní na ťažké práce, napr. na stavanie miest Pitom a Ramzes. Bolo tiež nariadené utopiť hneď po narodení každého izraelského chlapca a tým sa malo zabrániť množeniu a prosperovaniu izraelského národa. Izraeliti boli pod Egyptskou nadvládou asi 430 rokov.








3.1.3 Vyvedenie z otroctva Mojžišom
( od 14.st.pr.Kr. – 1225 pr.Kr. )


Mojžiš sa narodil v nebezpečnej dobe a adoptovala si ho faraónova dcéra. Mojžiš chcel vyslobodiť Izraelitov z egyptského otroctva. Chodil za faraónom vyjednávať, ale to nepomohlo, ba naopak. Faraón ešte zhoršil podmienky pre otrokov.
Exodus prebehol v 14. – 13. st.pr.Kr. pravdepodobne za faraóna Merenptaha a skončil sa do roku 1225pr.Kr. Izraeliti ušli pred egyptskými vojskami „prechodom cez Červené more“ (Ex 14, 21 –28 ). Spomienkou na odchod židov z Egypta je Židovská Veľká noc nazývaná Pésach.
Prostredníctvom Mojžiša dal Boh ľudu na hore Sinaj Desatoro božích prikázaní (Ex 20, 1 –17 ), ktoré tvoria základ židovského náboženstva.
Izraeliti putovali po Sinajskej púšti asi 40 rokov a do zasľúbenej zeme ich mal doviesť Jozue, ktorého Mojžiš povolal za svojho nástupcu. Jozue viedol izraelský ľud pri dobývaní Kanaánskej zeme. Prvé mesto ktoré padlo po prekročení Jordánu bolo Jericho. Patrí k archeologicky najstarším zachovalým mestám na svete. Po ňom padlo aj mesto Aj.
Jozue pobil 31 kráľov a podrobil si všetkých od Kádeš – Barnee ďaleko na severe až k Libanonskej planine pod horou Hermanom.
Jozue dobité územia rozdelil medzi 12 pokolení. Keď sa dostávame k Jozuemu vidíme, že sa začína plniť druhý sľub Boha Abrahámovi a to „…dám ti zem.“ (Gn 12,1)


3.2 Obdobie Sudcov
(asi od r. 1200 pr.Kr. )


Po Jozuovej smrti nebolo zabratie Kanaánu ukončené. Konsolidácia izraelského osídlenia a podrobenie zostávajúcich miest trvalo asi viac ako dve storočia a bolo to ukončené s rodom zjednoteného kráľovstva na konci tisícročia. Izraeliti mali v tomto období osídľovania viac vodcov, teda každý kmeň mal vlastného. Vždy to bolo tak, že niekto z tých dvanástich pokolení sa stal dočasne „vodcom“ všetkých kmeňov ako napr. Samson z pokolenia Dan, ktorý sa oženil s filištínkou Dalilou (súd 14).
Je veľmi zaujímavé, že títo vodcovia pochádzali z úplne nízkych vrstiev a k svojmu postaveniu v kmeni sa dostali vlastnou zásluhou ako napr. Ehúd, ktorý zabil moabského kráľa Eglona, šejka z oázy, ktorý „obsadil Palmové mesto“ a utláčal časť Benjamínovcov. Ehút bol taký chudobný že nemal ani vlastnú zbraň. Vďaka svojmu odvážnemu činu sa stal miestnym vojenským veliteľom, ktorý potom pokračoval v boji a podmanil si Moáb. (Paul Johnson : Dejiny židovského národa strana 53 – 55 , rok vydania 1995 )


3.3 Obdobie kráľov


Dvanásť izraelských kmeňov bolo rozdelených do dvoch skupín, južnej a severnej. Aby mohol národ vzdorovať vojnám a iným nebezpečenstvám bolo potrebne dať mu pevnú organizáciu.
Prvým izraelským kráľom sa stal Saul, ktorý pochádzal z rodu Benjamínovho. Nad Izraelom vládol asi 40 rokov a za jeho vlády došlo k zjednoteniu izraelských kmeňov v boji proti Filištíncom v roku 1050 pr.Kr. Saul nikdy nemal kráľovský dvor tak ako mnohí monarchovia okolitých národov, ani sa mu nepodarilo nastoliť dynastiu a ani nikdy definitínym spôsobom neporazil Filištíncov. Okolo roku 1005 bol zabitý.
Za jeho nástupcu bol zvolený Dávid jeden z jeho žoldnierov.
Dávid sa stal najúspešnejším a najpopulárnejším kráľom akého kedy Izrael mal. Na jeho vládu sa ešte aj teraz, viac ako 2000 rokov po jeho smrti, pozeráme ako na „zlatý vek“. Bol významným kráľom z troch dôvodov :
1.) Zjednotil cirkevnú a kráľovskú úlohu spôsobom, ktorý bol pre Saula nedosiahnuteľný.
2.) Izraelitom pripadalo, že Dávid vo svojom postavení kráľa a kňaza dostal božie požehnanie, pretože jeho vojenské úspechy nemali konca. Celý proces dobývania dokončil sám Dávid a potom sa vydal na juh a sever a rozšíril svoju moc po Amón, Moáb, Edón, Aramejský Zobar a dokanca až po aramejský Damašek na severovýchode ( Paul Johnson : Dejiny židovského národa ). Udržiaval styky s filištíncami, amalekitmi, so Sýriou, s féničanmi. Rozšíril hranice izraelskej ríše.
3.) Dávid vybudoval národné a náboženské hlavné mesto, ktoré aj dobil. Cez 200 rokov sa Izraelitom nepodarilo dobiť Jeruzalem. Toto mesto rozdeľovalo ríšu na dve časti – severnú a južnú – a Dávid si od jeho dobitia sľuboval spojenie týchto dvoch častí. Jeruzalem sa dostal do podvedomia ľudí ako „mesto Dávidovo“. Je zaujímavé, že Dávid po dobytí mesta jeho kanaánských obyvateľov nezmasakroval, ba práve naopak , snažil sa vytvoriť si z nich svojich priaznivcov a stúpencov. Dávid vybudoval Jeruzalem pompéznym spôsobom. Ustanovil tiež dedičnosť kráľovského úradu a pritom neustanovil právo prvorodeného. Jeho traja starší synovia Abšalom, Amnon a Adoniáš sa od neho odklonili a zomreli násilnou smrťou.
Dávid po 33 rokoch panovania v Izraeli ustanovil za svojho nástupcu svojho syna Šalamúna .
Za vlády Šalamúna nastal „kultúrny rozkvet krajiny“. bol veľmi múdry, o čom svedčí aj to, ako rozsúdil dve ženy ktoré sa hádali o dieťa ( Kráľ 3, 16 – 28 ).
Nadväzoval nové obchodné styky. Uzavrel zmluvu s kráľom Chiramome Týru, jednou z výhod tejto zmluvy bolo, že kráľ Chiram poskytol Šalamúnovi stavebné cédrove drevo z Libanonu spolu s odbornými remeselníkmi, aby vyrúbali stromy a previezli ho cez more.
Šalamún uzatváral čisto diplomatické manželstvá ( jeho hlavná žena bola dcéra Egyptského faraóna, mal ženy z Mezopotámie, Sýrie, … ). Tieto jeho manželky si však prinášali do Izraela svoje náboženstvá, z čoho neskôr vznikla nestabilita náboženstva v kráľovstve.
Začal s výstavbou nových miest a chrámov, no potreboval na to pracovníkov a peniaze. Preto zaviedol nútené práce pre kanaánskych obyvateľov, rozdelil krajinu na dvanásť daňových obvodov a začal od ľudí vyberať dane. V jeho rozsiahlom staviteľskom programe bola najdôležitejšia stavba chrámu, ktorý keby sa zachoval, by pravdepodobne vďaka svojej veľkosti a nádhere patril k divom sveta. Pri stavbe tohoto chrámu zavolal do krajiny staviteľov aj zo susedstva, napr. fenicky murári opracovávali fasádne kamene.
Sama kráľovná zo Sáby, ktorá prišla z južnej Arábie, bola ohromená týmto chrámom, kráľovstvom a aj Šalamúnovov múdrosťou. Z tohoto chrámu sa zachoval „Múr nárekov“, ktorý je dodnes najvážnejšie pútnické miesto pre Židov z celého sveta.
Šalamún zomrel okolo roku 925 – 926 pr.Kr.

3.4 Rozdelenie kráľovstva


Po Šalamúnovej smrti sa kráľovstvo rozpadlo na dve časti. Na bohatší sever – Izrael s hlavným mestom Samária a na juh – Júdsko s hlavným mestom Jeruzalem.



3.4.1 Izrael


Prvým kráľom tohoto kráľovstva sa stal Jeroboam. Neskôr sa dostal na trón rod Omrího. Omrí rovnako ako Šalamún skonsolidoval svoju moc uváženými politicky premyslenými manželstvami. Jeho syn Achab bol známym staviteľom a jeho najvýznamnejšou stavbou sa stal palác vybudovaný v Samárii, ktorý Biblia nazýva „Dom so slonoviny“. Udržiaval priateľské vzťahy s Féničanmi od Moaba dostal veľký tribút v podobe dobytka. Jeho otec zaviedol do Izraela boha Baala a Achab podporoval a rozšíril uctievanie tejto modly. Vďaka tomu si získal povesť najhriešnejšieho kráľa akého kedy Izrael mal. Preto sa v tomto období začínajú objavovať proroci, ktorí volali ľud k náprave.
Takýmto prorokom bol Eliáš, ktorý je nesporne veľkou historickou postavou veľkého významu. Dodnes je na vrchu Karmel postavený Chrám na pamiatku známeho stretnutia s Baalovými prorokmi, ktorí slúžili kráľovnej Jezábel žíjúcej v Samárii.
V roku 722 pr.Kr. si Izrael podmanil Asýrsky panovník Sargon II. Privilegované vrstvy boli odvlečené a do oblasti boli nasadení kolonisti z Babylonu, Kútu, Avy, Chamátu. Varovné hlasy prorokov sa tak v Izraeli naplnili.






3.4.2 Judsko


Prvým kráľom tohoto kráľovstva sa stal Rechabeám, Šalamúnov syn. V piatom roku jeho panovania napadol Judsko egyptský kráľ Šišak. Dostal sa až do Jeruzalema a privlastnil si niektoré chrámové poklady.
V tomto kráľovstve bol tak isto významný prorok a to Izaiáš. Išlo mu o to, aby varoval pred katastrofou. Bol aj kazateľom v chráme. Neskôr sa k nemu pridal Jeremiáš, Benjamínovec z kňazského rodu. Nebol moc obľúbený a mal zakázané kázať, lebo tvrdil, že národ so svojími vládcami je sám pôvodcom svojho ohrozenia pre svoju bezbožnosť.
Asýrska ríša sa zrútila a jej miesto zaujala nová mocnosť Babylon. Roku 587 pr.Kr. dobyl babylonsky kráľ Nabuchodonozor Judsko a časť obyvateľstva odvliekol do babylonského zajatia. V tej dobe vládol v Judsku kráľ Sedechiáš a priamo pred jeho očami mu zavraždili jeho deti.
Jeremiáš odišiel do Egypta a tam naďalej prehlasoval, že Judské kráľovstvo padlo kvôli bezbožnosti obyvateľstva. Jeremiáš bol prvý Žid.
Je nesmierne zaujímavé pozorovať historický vývoj židovského národa v diaspóre. Podľa rabistickej tradície ku kľúčovým postavám tohoto obdobia patrí Daniel. Nedávno archeologické nálezy posunuli postavu Daniela zo symbolického významu do roviny historickej.
Prorok Daniel sa narodil v Júdskom kráľovstve a bol odvlečený do zajatia. Nabuchodonozor mal sen a Daniel bol jediný, kto mu ho vedel vyložiť. Tento sen hovorí o tom, že prídu ešte štyri vlády, ktoré sa vystriedajú : Babylonská, Médo – Perzská, Grécka, Rímska a potom príde Mesiáš. Keď tento sen Daniel vyložil Nabuchodonozorovi, hneď ho kráľ povýšil na veľvojvodu (Dan 2, 48 ) a nechal ho bývať na kráľovskom dvore. Stal sa prvým mužom v krajine po kráľovi.
V každom prípade je toto proroctvo pozoruhodné vzhľadom na symbolický jazyk, ktorý používa a jeho historickú relebantnosť.
Náboženský život v diaspóre sa mení. Chrám už neexistuje, budujú sa synagógy všade po svete. Namiesto obetného systému začína prevládať čítanie a poznanie Tóry.

3.5 Návrat zo zajatia


Babylonskú ríšu čoskoro nahradila aliancia Médov a Peržanov vytvorená Kýrosom Veľkým. Kýros nemal vôbec v úmysle držať Židov v zajatí a preto ich prepustil a dovolil im vrátiť sa späť do Jeruzalema (Ezd 1, 2 – 6 ). Kýros nariadil úradníkom, aby vrátili Židom nádoby, ktoré Nabuchodonozor z Jeruzalema odniesol.
Prvý návrat Židov sa uskutočnil 538 pr.Kr. pod vedením Šenazara. Začalo sa znovu s výstavbou chrámu. Do Jeruzalema sa neustále vracali Židia pod vedením určitých vodcov.
V roku 458 pr.Kr prišla tretia vlna pod vedením Ezdráša, kňaza a pisára, vysoko učeného muža s veľkou autoritou. Snažil sa vyriešiť problémy, ktorých príčinou boli tuláctva, pohanské manželstvá a sporné vlastníctva pôdy. V roku 445 pr.Kr. sa k nemu pripojil obrovský kontigent, na ktorého čele stál významný perzský úradník – žid Nehemijáš.
Nehemijáš sa stal miestodržiteľom Judska a bol poverený, aby z neho vybudoval nezávislý politický útvar v rámci ríše. Vďaka nemu sa podarilo stabilizovať osídľovanie a veľmi rýchlo obnoviť Jeruzalemské hradby. Araby, Amónci a mnohí iní sa pokúšali zabrániť obnove hradieb. Vznikla aj nová zmluva, o ktorej sa dá povedať, že oficiálne a právne zaviedla judaizmus.
Židia mali Peržanov radi, dokonca im pomohli potlačiť egyptskú revoltu. Židia mohli praktizovať svoje náboženstvá doma v Judey alebo kdekoľvek inde v Perzskej ríši.
Toto sťahovanie Židov z rôznych končín do zasľúbenej zeme priamo korešponduje s proroctvami, ktoré boli neustále vyslovované v posledných dekádach rôznymi prorokmi, ktorí prorokovali : „Hľa zhromaždím ich od najďaľších končín zeme.“ ( Jej 31, 8 )





3.6 Grécka nadvláda


Ďalšie obdobie je poznačené istou politickou a hospodárskou stabilitou v Jeruzaleme a okolí. Celosvetové dianie sa presúva z Perzskej a Egyptskej ríše na Grécku ríšu.
Problémy sa začali prejavovať od roku 332 pr.Kr., kedy macedónsky kráľ Alexander Veľký rozdrtil Perzskú ríšu. Grécka populácia stále rástla. V rokoch 332 – 220 pr.Kr. vládli Židom Ptolemaiovci a po nich Seleukovci.
Gréci presadzovali svoju literatúru a vôbec všetko malo byť na grécky spôsob. Židia na to reagovali rôznymi spôsobmi, ale mnohí z nich našli vzor v Grékoch a začali ich napodobňovať ( napr. v architektúre niektoré synagógy ). Po nejakej dobe preložili do Gréčtiny aj Písmo. Židia nenamietali nič voči gréckej nadvláde, kým mohli v kľude praktizovať svoje náboženstvo.
Rozpory začali nastávať s nástupom židovskej reformnej strany, ktorá chcela urýchliť tempo helenizácie. Reformátori zistili, že Tóra je plná nezmyslov a chceli Zákon očistiť od tých prvkov, ktoré znemožňovali účasť na gréckej kultúre. V roku 175 pr.Kr. našlo reformné hnutie spojenca v monarchovi Antiochosovi. Za jeho vlády sa začal Jeruzalem meniť na polis a bol premenovaný na Antiochiu a v roku 167 pr.Kr. bol vydaný dekrét, ktorý nahradil Mojžišov zákon.
S týmto procesom nastal vnútorný konflikt medzi Židmi, pretože grécky polyteizmus bol v priamom rozpore so židovským monoteizmom. Antiochovým dekrétom konflikt vyvrcholil. Do čela protigréckych síl sa postavil Judáš Makkabejský, ktorý viedol protigrécke povstanie. V priebehu dvoch rokov 166 –164 pr.Kr. vyhnali všetkých Grékov z okolia Jeruzalema a Chrám očistili a znovu posvätili. Dodnes Židia slávia sviatok Chanuka na pamiatku znovuzasvätenia chrámu.
V roku 142 pr.Kr. Seleukovci fakticky uznali nezávistlosť Judey, oslobodili ju od daní a Izrael sa tak po 440 rokoch stal znovu nezávislý.
V rokoch 134 – 104 pr.Kr. vládol Jochanan Hyrkanos, ktorý bol rodený vládca. Vydal svoje vlastné mince na ktorých bolo vyrazené : „Jochanan veľkňaz a Otec Židov“. Bol prvým Židom, ktorý hľadal vojenskú inšpiráciu v starobylých knihách Biblie a napĺňal fundamentalistickú predstavu, že k reštaurácii Dávidovho kráľovstva si ho vybral Boh. Bral ho ako doslovný fakt, že celá Palestína je božím dedičstvom Židovského národa a že to nie je jeho právo, ale povinnosť ju znovu dobiť. Jeho dobývanie sa vyznačovalo masakrami civilného obyvateľstva, ktorého jediným zločinom bola gréčtina. Podrobil si obyvateľov Idumejskej provincie a obyvateľov jej miest Adory a Marisy. Smrť čakala na všetkých, ktorí odmietli obriezku. Jochananov syn Alexander Janaj ( 103 –76 pr.Kr. ) pokračoval ešte razantnejšie v politike expanzie a násilnej judaizácie. Dobil mnoho miest, na Severe rozšíril svoju moc až po Sýriu a Galileu, na západ k moru a na juhovýchod do púšte. Stal sa z neho despota a netvor.
V tomto období po prvý raz počujeme o farizejoch. Bola to náboženská strana, ktorá zavrhla kráľovský náboženský vládny systém predstavovaný veľkňazmi, saducejmi a sanhedrinom.
Alexander ako židovský vodca sa nechal skorumpovať a postupne preberal spôsoby a politické nástroje typické pre kultúru, ktorú sa snažil potlačiť teda Helenistickú.
Jeho najbarbarskejším činom bolo zavraždenie vojnových zajatcov, ktorých bolo asi 800. Kým on hodoval so svojimi konkubínami dal týchto zajatcov ukrižovať pred zrakmi celého mesta a kým ešte žili rozkázal, aby pred ich očami podrezali ich ženy a deti (Paul Johnson : Dejiny židovského národa, str. 112 ). Alexander zomrel roku 76 pr.Kr.


3.7 Rímska nadvláda


Keď bol Seleukovský systém v beznádejnom rozklade, Rím ešte nebol dosť silný na to, aby nahradil Grécko. Keď Židia bojovali proti starej gréckej ríši, Rimania stáli na ich strane a v tichosti čakali, kedy židovský štát citeľne oslabne.
To si uvedomovala aj vdova po Alexandrovi Salome a preto sa snažila obnoviť národnú jednotu, ale keď v roku 67 pr.Kr. zomrela, jej synovia sa stali kvôli následníctvu trónu vzájomnými nepriateľmi. Jedným z nich bol Hyrkanos II., ktorého radcom bol Antipater (pochádzal z rodiny násilne obrátenej na judaizmus ), ktorý chcel dohodu s Rímom. Táto dohoda by zaručila určitým rodinám rozkvet pod rímskou ochranou. Preto sa v roku 63 pr.Kr. dohodol s rímskym generálom Pompéjom a Judea sa stala zákazníckym štátom. Antipaterov syn bol Herodes Veľký.
Herodes bol vládcom Judey a iných území od roku 37 pr.Kr. až do svoje smrti roku 4 pr.Kr. Herodes bol Idumejec a viedol protižidovskú politiku a bol zástancom a patrónom greckorímskej civilizácie. Jeho politika mala tri línie :
1.) Využíval svoje politické a diplomatické schopnosti, aby si zaistil podporu mocných v Ríme nech to bol ktokoľvek. Najprv bol spojencom a priateľom Marca Antónia, ale keď padol rýchlo sa udobril s Gaiusom Octavianusom Augustom. Herodes podporoval Rím vo všetkých vojenských ťaženiach a Rím mal preto v Herodesovej ríši najvernejší a najspoľahlivejší štát.
2.) Vyvražďoval Hasmoneovcov. Svoju vlastnú manželku Miriammé ( bola z rodu Hasmoneovcov ) obvinil, že ho chcela otráviť a dal ju popraviť. Dal zabiť aj jej matku Alexandru a svojich dvoch synov, ktorých mal s Miriammé.
3.) Chcel oslabiť silu rigorózneho judaizmu. Oddelil štát a náboženstvo a do hry zapojil Židov v diaspóre.
Za vzor si bral zrejme samotného Šalamúna. Pre Židov v diaspóre bol Herodes najlepší priateľ pretože im poskytoval finančné prostriedky na synagógy, kúpele a knižnice. Za jeho vlády sa Židia prvý raz preslávili svojimi miniatúrnymi sociálnymi štátmi.
Vybudoval nové mesto Caesareu a tam vztýčil obrovskú sochu Caesara. Samotný Chrám prestaval na monumentálnu atrakciu, a to bol aj jeho životný projekt. Chrám bol úžasne bohatý a cudzí králi od Artaxerxa až po Augustusa ho obdarovávali obrovským množstvom zlatých nádob, ktoré sa uskladňovali v pancierových komorách vnútri komplexu. Hlavným pravidelným zdrojom príjmov bola daň vyberaná od všetkých Židov mužského pohlavia, ktorý presiahli vek 20 rokov.
Odhaduje sa, že v herodesovskom období bolo na svete asi 8 000000 Židov. V dobe Claudiovho sčítania ľudu v roku 48 po Kr. žilo v rámci rímskej ríše 6 944 000 Židov.
Keď na jar roku 4 pr.Kr. Herodes Veľký zomrel, za jeho nástupcu bol zvolený jeho syn Archelaus, ale nestál za nič a tak bol v roku 6 po Kr. zosadení Rimanmi.





3.8 Mesiáš


V tomto období židovského kráľovstva na jednej strane, ale úplnej politickej závislosti od Ríma na strane druhej narastá v židovskom národe politický tlak smerujúci k osamostatneniu. Spoločnosť je nábožensky aj politicky rozvrstvená. K najsilnejším skupinám patria farizei, zákoníci, saducejovia, esénni a zelóti. V krátkom čase prestávajú rôzni vodcovia s vysokými politickými ambíciami. Proroctvá o Mesiášovi tak nadobúdajú politický rozmer. Od Mesiáša sa očakáva zvrhnutie rímskej moci.
V takomto období sa na scéne objavuje postava Jána Krstiteľa, ktorý bol podľa prorokov Mesiášovým predchodcom.
Ján Krstiteľ pôsobil hlavne v Galileji a Pereji, na územiach ktoré už vtedy boli prevažne Židovské. Išlo o oblasť, kde to nábožensky a politicky vrelo, a kde sa vyskytovala jak vášnivá ortodoxia, tak najrôznejšie sektárstvo. Celý kraj bol spustošený povstaniami, ktoré vypukli po Herodesovej smrti.
Herodes Antipas ( Herodesov syn ) sa snažil o obnovu a projektoval nové mestá podľa Gréckych plánov. V mnohých bol Antipas kritizovaný a to hlavne preto, že jeho matka bola Samarijčanka a on sám porušil Mojžišov zákon tým, že si vzal za manželku ženu svojho brata.
Ján Krstiteľ kázal proti tomuto hriechu a nakoniec bol za to sťatý. Vyznával vieru v toho, koho Židia nazývajú Mesiáš.
Väčšina Židov si predstavovala Mesiáša ako politického a vojenského vodcu a že jeho príchodom začne slávna éra fyzického pozemského štátu. Rímska vláda, židovský sanhedrin, saduceji a dokonca aj farizeji predpokladali, že Mesiáš urobí zmenu existujúceho spoločenského usporiadania. Aj chudobní ľudia Judey a Galileje predpokladali, že Mesiášovi pôjde aj o mocenské reálie – vládu, súdy, dane.
Je zrejmé, že Ježiš Nazaretský nevyhovoval ani jednej z týchto predlôh. Najväčším problémom v Ježišovom kázaní bolo to, že Židia mali vlastnú interpretáciu Tóry.
Náboženský a politický vodcovia vtedajšej židovskej spoločnosti zúžili svoje vnímanie sveta, života a spirituality na politický rozmer. Ježiš Kristus ako naplnenie Abrahámovského zasľúbenia reprezentuje iný koncept. Jeho kráľovstvo nie je z tohoto sveta (v priamom rozhovore Pilátovi).Nemá politické kontúry ani nacionalistickú bázu. Naopak je univerzalistické, otvorené pre všetky národy.
Kristovi nasledovníci sú vnímaní zvyškom spoločnosti ako sekta, preto koncept Mesiáša zomierajúceho na kríži je v očiach náboženských vodcov politickým fiaskom a novú sektu treba zlikvidovať.
Prenasledovanie prvých kresťanov nielen Rimanmi ( Nero ) ale aj Židmi je historicky doložené.
V kľúčovom momente, kedy Pilát chce oslobodiť Ježiša, židovskí predstavitelia trvajú na jeho ukrižovaní. Pod hrozbou, že bude Židmi obvinený v Ríme, Pilát vydáva súhlas trestu smrti. Náboženský pokrik „Jeho krv na nás a na naše deti“ (Mt 27, 25 ) sa tak stáva nielen prihlásením k zodpovednosti za jeho smrť, ale aj mottom, ktorý do istej miery určí ďalší osud Židov.
Je zaujímavé, že už roku 70 po Kr. dobyl Titus Jeruzalem, ktorému predchádzalo veľké povstanie roku 66. Jeruzalemský chrám bol úplne zničený. Posledná pevnosť, ktorú Rimania dobyli, bola zaniknuté mesto Betar v Júdskom pohorí juhozápadne od hlavného mesta v roku 135 po Kr.
Dve katastrofy v rokoch 70 a 135 po Kr. znamenali faktický koniec starovekého židovského štátu a s konečnou platnosťou sa oddelil judaizmus a kresťanstvo.



3.9 Nástup Islamu


Po roku 135 po Kr. nastáva obdobie druhej obrovskej diaspóry. Židia boli roztrúsení po celom svete a mnohí prestupovali z judaizmu na kresťanstvo.
Najbohatší Židia žili v rannom stredoveku v Babylonii. S príchodom Sasanovskej dynastie na perzský trón začiatkom tretieho storočia po Kr. sa národným náboženstvom stal opäť zoroastrizmus a náboženský tlak na židovské obce rástol. Babylonia nebola pre Židov bezpečná a mnoho správ hovorí o prenasledovaní a mučeníkoch za Sasanovcov.
No postavenie Židov v Palestíne a západnej diaspóre bolo omnoho krutejšie ako postavenie v Babylonii. V roku 313 sa stal kresťanským katechumenom (rímsky cisár 306 – 337 )a v štáte prestalo náboženské prenasledovanie. Od roku 340 sa kresťanstvo začalo správať ako štátna cirkev. Na konci 4. storočia sa kresťanstvo stalo štandardným náboženstvom na celom území rímskej ríše a iné formy viery sa začali vytrácať. Pri tomto procese došlo k zviditeľneniu Židov, veľkej dobre organizovanej a pomerne zámožnej menšiny, s vysokou úrovňou vzdelania prepracovaným náboženstvom.
Za cisára Theodózia I. sa stalo bežnou vecou prepadávanie a vypaľovanie synagóg. Od konca 4. do konca 5. st. prišli Židia v kresťanských spoločnostiach o všetky svoje privilégia a o väčšinu práv.
V prvom desaťročí štvrtého storočia dochádza v Palestíne k zakladaniu kostolov a kláštorov a obyvateľstvo muselo prestúpiť na kresťanskú vieru. Malé židovské komunity sa zachovali hlavne v Galileji. Tu bol tiež dokončený západný Talmud. V tej dobe žil mních sv. Jeroným ( 342 – 420 ) s vlastným kláštorným dómom v Jeruzaleme, ktorý písal vo svojich spisoch o nešťastí a biede Židov.
V štvrtom storočí Samaritáni postavili asi 8 nových synagóg a práve to sa nepáčilo Byzantskej ríši a preto roku 438 cisár Theodozius II. voči nim uplatnil protižidovské zákony.
Vyčerpanosť Byzantskej ríše využili Peržania a roku 611 vtrhli do Palestíny. Roku 629 si Mohamed ( Muhammad Ibn Abdullah ) podrobil Mekku. Moslimovia porazili Byzantskú ríšu definitívne v roku 636 a do štyroch rokov obsadili nielen celú Palestínu, ale aj väčšinu Sýrie. Všetci obyvatelia sa objavili v panstve islamu.
Islam, podobne ako kresťanstvo, vzišiel z judaizmu a vyčlenil sa ako samostatné náboženstvo. Mohamed uznával židovského Boha, ctil prorokov a korán sa stal arabskou náhradou Biblie.
Mohamed viedol džihád proti madinským Židom, porazil ich a všetkým mužom dal sťať hlavy. Inak sa Židom ľahšie žilo na islamských územiach a dokonca sa im darilo a prosperovali.
V Irackom meste Bagdád vybudovali Židia okrem veľkých akadémií aj bohatú štvrť. Stávali sa z nich lekári a úradníci. Naučili sa rozprávať aj písať po Arabsky.
Od 8. – 11. st. vytváral islamský svet hlavnú medzinárodnú ekonomiku a Židia patrili k jej najdôležitejším protagonistom. Od 10. st. slúžili Židia na moslimských vladárskych dvoroch ako úradníci.
V 8. – 11. st. však najviac rozkvitali židovské sídla v Španielsku a preto keď tam moslimovia v roku 711 vpadli, Židia im behom tejto okupácie pomohli. Na začiatku 12. st. sa vynorila z pohoria Atlas nová vlna moslimského fundamentalizmu, ktorá mala na čele dynastiu zelótov, Almohadov. Ich cieľom bolo vyčistiť islamskú korupciu a odpadlíctvo. Židia dostali na výber : buď príjmu islam alebo pôjdu na smrť. Do Španielska prišli roku 1146 a mnoho Židov utieklo na sever do kresťanských oblastí. Vďaka agresívnemu nástupu islamu sa tak kresťanská Európa stáva útočiskom pre desaťtisíce Židov.
Medzi utečencov patril Maimonides učenec výnimočných kvalít. Už ako mladý pracoval na rôznych spisoch. Keď mal 16 rokov, dokončil spis Pojednávanie o logike, v roku 1158 nasledoval astronomický spis Pojednávanie o kalendári. Venoval sa systematickému triedeniu talmudských zákonov. Bol sudcom a stal sa aj predstaveným všetkých egyptských Židov. Jeho najslávnejším a najpozoruhodnejším dielom je Sprievodca stratených. Bol aj lekárom, prednášal fyziológiu a terapiu a tiež židovské náboženstvo a právo. Z arabských prameňov vyplýva, že bol považovaný za jedného z najvýznamnejších lekárov sveta. Maimonides zomrel v roku 1204, v sedemdesiatom roku svojho života.



3.10 Križiacké výpravy


V latinskom kresťanstve vládla tolerancia, kým nedošlo k vyhláseniu prvej križiackej výpravy v roku 1095 v Clermonte. Túto vlnu križiackej horúčky vyprovokovali správy o tom, že v Svätej zemi sa s kresťanmi zaobchádzalo zle.
Tieto výpravy začali vo francúzskom Rouene na jar roku 1096 a preniesli sa až do porýnskych miest. Starodávne, bohaté a mnohočlenné židovské obce v Porýnii boli zničené a väčšinu Židov križiaci zabili.
V roku 1144 sa norwichská obec stala ohniskom strašného obvinenia. Dňa 20. marca zmizol chlapec Viliam a našli ho za dva dni ( na veľkonočnú stredu ) v lese mŕtveho a na hlave mal veľké množstvo rán. Z tejto vraždy boli obvinení norwichskí Židia.
V roku 1099 po tridsaťdňovom obliehaní 15. júla vstúpili do Jeruzalema, vyvraždili moslimských a židovských obyvateľov. Godfrey Bouillonský, ktorý hral rozhodujúcu úlohu pri útoku na Jeruzalem, prevzal úlohu „Advocatos sancti sepulchri“ ( Ochranca Božieho hrobu ). Po jeho smrti na trón nastúpil roku 1100 Baldwinl, ktorý zobral pobrežné mestá od Ashkelonu po Akko ( Acre ), územie na západ od Jordánu a územie od Keraku po Ailu (Elad ) na východnom brehu Jordánu.
Tretia križiacka výprava prebehla v rokoch 1189 – 1190 pod vedením Richarda Levie srdce k najväčším masakrom došlo Yorku, kde vyvraždili celú židovskú obec.
Úpadok Židov sa prehĺbil za vlády Eduarda I., bývalého križiaka a utláčateľa Keltov, ktorému stále chýbali peniaze. Židia boli vytlačení na okraj peňažného trhu – poskytovali iba malé pôžičky, menili mince. V roku 1275 vydal protižidovský dekrét, ktorý zakazoval lichvu.
Keď Eduard I. potreboval väčší obnos peňazí, jednoducho skonfiškoval majetky Židom, ktorých hneď na to vyhnal roku 1289 z krajiny.
Stredoveké kresťanské vlády museli čeliť „židovskému problému“ a rozhodli sa ho riešiť vypovedaním zo zeme. Kresťania začali zakladať nové mestá v ktorých nikto nepotreboval židovských kolonistov. Židom bol zakázaný prístup na univerzity.
V rannom Stredoveku bolo Španielsko pre Židov najbezpečnejším územím. V priebehu 14. st. pozícia Židov neustále upadala a ich hospodárske postavenie narušili antisemitské zákony. Po nepokojoch vyvolaných morom okolo roku 1346 sa celková situácia Židov v Španielsku veľmi rýchlo zhoršila.
Vincent Ferrera ( 1350 – 1419 ) pomohol vytvoriť antisemitskú šablonu, ktorá sa hrozivo prejavila v 20. storočí.
Roku 1492 vznikla ďalšia obrovská diaspóra na základe vyhostenia Židov zo Španielska. Na konci stredoveku prestali hrať Židia prvé husle v hospodárstve a kultúre. Prebehli veľké množstvá vyhostení Židov z Nemecka a Itálie.
Židia putovali z miesta na miesto a postupne boli odvšadiaľ vyhnaní. Pôvodne pozitívna skúsenosť s kresťanskou Európou sa postupne mení na negatívnu. Z kráľovstiev západnej Európy sú vytlačení a sťahujú sa smerom na východ, kde sa im podarilo udržať sa znovu dlhšie obdobie. V roku 1500 považovali Židia Poľsko za najbezpečnejšiu oblasť v Európe.





3.11 Prvé Ghetto


Benátky boli od 10.st. veľký obchodný štát, kde sa usadzovali Židia, ktorí významným spôsobom prispievali k benátskej ekonomike ( platili zvláštne dane ).
V roku 1515 – 16 štát rozhodol, že videlí v celej židovskej obci oddelenú časť mesta, bývalú zlieváreň na kanóny známu ako „Ghetto nuovo“ proti tomuto návrhu sa však Židia postavili, lebo jeho jasným zámerom bolo maximálne hospodársky využiť prítomnosť Židov (vrátane zvláštnych daní ) a pri tom obmedziť ich spoločenský kontakt s ostatnými obyvateľmi na minimum. Židia by sa smeli cez deň venovať svojím záležitostiam a v noci by išli pod zámok.
Úrady od tohoto plánu neustúpili a tak v roku 1632 žilo v ghette 2412 a v roku 1655 už 5 tis. Židov. Za život v takejto ohrade museli platiť nielen dane a colné poplatky, ale aj zvláštnu ročnú daň 10 tis. dukátov.
Tento benátsky model sa rýchlo rozšíril v celej strednej a východnej Európe, dokonca aj v najbezpečnejšej krajine, v Poľsku.



3.12 Sionistické hnutie


Židovská národná identita je postavená na Tóre a na jej dodržiavaní. Životný rytmus postavený na šabate sa nikdy neasimiloval do Európou akceptovaného konceptu nedele. V židovských komunitách pod vedením vzdelaných rabínov sa stále čítali prorocké texty, ktorých Abrahámovské požehnanie zostávalo čiastočne v rovine spomienok, čiastočne v rovine snov. Spomienky zahŕňali sformovanie národa, stavu kráľovstiev a perlu miest Jeruzalema s Chrámom, ktorý bol neoddeliteľnou súčasťou židovského náboženstva. Preto je pochopiteľné, že každý Žid žijúci v diaspóre sníva jeden a ten istý sen : Vrátiť a do svojej zeme a aspoň trikrát do roka navštíviť Jeruzalem. Preto bolo len otázkou času, kedy tieto sny nadobudnú svoju viditeľnú podobu tak, ako to prorokovali proroci ( Jer 31, 8 ). Práve keď takéto nálady začínajú vrcholiť, vstupuje na scénu postava pre tento proces mimoriadne dôležitá, postava v osobe Theodora Herzla.
Theodor Herzl patrí k najdôležitejším postavám židovských dejín. Bol to človek, ktorý sníval a veril vo vlastný židovský štát. Dá sa povedať, že mal až puntičkársky premyslený vznik nového štátu v Palestíne. Mnohí ho však odmietali. Lord Rothschild ho odmietol prijať a dal to aj verejne najavo. Edmund de Rothschild ho prjial, a povedal mu, že jeho plány sú úplne neuskutočniteľné. Aj barón Hirsch ho označil iba za obyčajného teoretika.
No mal svojich zástancov ako napr. Nathan Birnbulm (v roku 1893 zaviedol termín „sionizmus“), Herman Adler, ale jeho najväčším stúpencom bol Max Nordau.
Keď sa o Herzlovi rozniesli chýry po celom svete, začali ho navštevovať Židia zo vzdialených končín. Herzl ich nazýval svojou „armádou žobrákov“. Prvé verejné stretnutie „armády“ bolo dňa 29.8. 1897 vo veľkej sieni v Bazileji, kde bolo vyrieknuté proroctvo, že do 50 rokov vznikne štát Izrael. Išlo o prvý sionistický kongres, na ktorom sa zišli delegáti zo 16 zemí.
Herzl sa snažil získať si schopných zástancov, medzi ktorých patril Daniel Wolffsohn (veľkoobchodník s drevom z Kolína nad Rýnom ). Práve on sa stal neskôr hlavou organizácie.
Theodor Herzl si uvedomoval, že ak chce, aby jeho idea získala dôveryhodnosti a vážnosti, musí sa osobne zapojiť do vysokej diplomacie. Udržiaval styky s mocnými v Turecku, Rakúsku, Nemecku a aj v Rusku. Wenzel von Pleve ruský minister vnútra, a aj nemecký cisár Wilhelm II. plne podporovali nový Exodus a vznik nového štátu v Palestíne, lebo sa chceli zbaviť Židov. Wilhelm II. sa snažil získať pre Herzlovu ideu sultána v Istanbule, ale Herzlovi sa nepodarilo presvedčiť Turkov, aby židovskému národu poskytli národnú domovinu a vtedy sa aj Nemci odklonili od tejto idey.
Sionistické hnutie však malo ešte jedného spojenca a to Britániu, ktorá bola naklonená jeho ideálom. Minister kolónii Josephen Chamberlain a minister zahraničných vecí lord Lamdowne začali premýšľať o tom, kde zriadiť domovinu Židov. Hovorilo sa o mnohých miestach napr. o Egypte, al – Ariši, Ugande, ale na šiestom sionistickom kongrese v roku 1903 Herzl povedal : „Palestína je jedinou zemou, kde náš ľud môže spočinúť“. Na siedmom kongrese, ktorého sa Herzl nedožil v roku 1905 bola Uganda výslovne zamietnutá.
V rokoch 1882 – 1914 sa do Palestíny prisťahovalo 60 tis. Židov.
Sionizmus mal aj svojich stálych nepriateľov najmä v rabínoch, či už v reformných, konzervatívnych alebo ortodoxných. Jedným z najvýraznejších predstaviteľov židovstva bol Sigmund Freud ( 1856 –1939 ), ktorý Herzla poznal a vážil si ho. Freud sa stal hlavným piliérom intelektuálnej štruktúry 20. st. a zmenil náš pohľad na nás samotných.
Albert Eistein (1879–1955) bol Žid z Ulmu. Stal sa ústrednou osobnosťou 20. st. tým, že zmenil náš pohľad na vesmír.



3.13 Židia na začiatku 20. storočia


Na začiatku prvej svetovej vojny stáli Židia na strane Nemecka, pretože Nemci chceli poraziť Rusov. Pre Židov sa stali Nemci veľkými priateľmi a mnohí Židia
( dokonca aj v Poľsku ) používali Nemčinu ako spisovný jazyk.
Sionistické hnutie veľmi podporovali Briti a najmä Lloyd George, ktorý bol za vyhlásenie samostatného židovského štátu v Palestíne. Najväčším britským zástancom sionistického hnutia bol minister zahraničia lord Balfour, ktorý 2.11. 1917 vydal deklaráciu k založeniu štátu Izrael. V tejto deklarácii sa hovorilo o tom, že Židia si budú môcť vybudovať štát Palestíne za predpokladu, že občianské a náboženské práva nežidovského obyvateľstva zostanú neporušené. Balfourová deklarácia sa stala kľúčovým dielikom skladačky, bez ktorého by k vzniku štátu nikdy nedošlo.
V rokoch 1918 – 1948 sa Palestína nachádzala pod britskou mandátnou správou. V priebehu dvadsiatych rokov sa židovská populácia zväčšila na 160 tis. Židia premárnili dvadsiatych rokoch veľkú šancu na prisťahovanie sa do Palestíny. Po roku 1929 sa začalo v celej Európe ekonomické a politické postavenie Židov zhoršovať a z ich bezpečnosťou to bolo tiež horšie. Židia si začali uvedomovať, že asi najbezpečnejšie miesto je Palestína a preto bol v roku 1934 počet prisťahovalcov až
40 tis.
Po Versaillskej mierovej dohode začínajú mnohí Židia popierať svoje židovstvo a hlásajú socializmus. Medzi nich patrili aj Rósa Luxenburgová, Marx, Eduard Bernstein. Takýchto Židov bolo v Európe veľa. V Rusku to bol Lev Davidovič Trockij bez ktorého by bolševická revolúcia ťažko zvíťazila. Práve on vytvoril „Červenú armádu“ a stál na jej čele do roku 1925. V Rusku pokračoval antisemitizmus, a keď sa k moci dostal Stalin, podmienky pre Židov boli horšie.
Židia však boli veľmi vzdelaní a múdri. V Amerike patril judaizmus k tretiemu najmasovejšiemu náboženstvu. Židia zaujali silnú pozíciu v bankovníctve, maloobchode, distribúcii a v burzovom maklérstve. Začiatkom tridsiatych rokov tvorili takmer 50 % všetkých vysokoškolských študentov. V roku 1916 sa stal Louis d. Brandeis ( 1856 – 1941 ) prvým židovským členom Najvyššieho súdu a na Harvardskej univerzite dosiahol najvyššie ohodnotenie za dobu jej existencie.
Židia v Amerike zakladali mnohé nové inštitúcie a boli významnými hudobnými skladateľmi ako napr. Oskar Hammerstein, Jerom Kern, Richard Rodgers, George Gershwin ( 1898 – 1937 ) či Leonard Bernstein ( v Paríži a vo Viedni vytvárali židovskí hudobníci nové formy hudobných predstavení ako napr. Halivy,Offenbach, Straussovci). Židia zohrali aj veľkú úlohu v rozvíjajúcej sa technológii. V roku 1926 vytvoril Dávid Sarnoff ( 1891 – 1971 ) prvú rozhlasovú sieť (national Broadcasting Systém ) ako vysielacie oddelenie Rozhlasovej korporácie Ameriky, ktorej prezidentom sa stal roku 1930.
Presadili sa aj v kinematografii. Thomas Edison bol vynálezcom prvej skutočnej kamery, kinetoskopu ( 1888 ). Mnohé filmové spoločnosti napr. Universal, Twentieth – Century – Fox, Paramount, Warner Brothers, Columbia vytvorili v podstate samí Židia.
Všetci filmoví magnáti boli prisťahovalci alebo potomkovia prisťahovalcov a pochádzali z chudobných vrstiev ako napr. Carll Laemmle ( 1867 – 1939 ) ktorý v roku 1926 založil Universal.
Z banky, ktorú založil A. P. Giannin zostala najväčšia banka na svete Bank of America .
Nemecko patrilo na začiatku 20. st. k najbohatším štátom na svete. Mali na tom veľkú zásluhu Židia, ktorí tejto krajine venovali všetky svoje najlepšie schopnosti a tak jej dopomohli k jej veľkosti. Zaslúžili sa o rozvoj kultúry či už ako spisovatelia ( Alfred Neuman, Bruno Frank ), hudobníci ( Richar Strauss, Bruno Walter, George Szell ) alebo protagonisti filmu napr. režiséri ( Ernst Lubitsch, Max Ophuls, Alexander Korda ), herci ( Peter Lorre, Elisabeth Bergnerová, Pola Negri ).
3.14 Holocaust


V Európe a najmä v Nemecku po I. sv. vojne začínajú antisemitské nálady nadobúdať určitú veľkosť, ktorých najväčším protagonistom bol Adolf Hitler, ktorý vytvoril veľmi silnú politickú stranu NSDAP.
Hitler sa chcel zbaviť Židov a dokonca verejne prehlasoval, že Židia nie sú ľudia ale len nejaký „hmyz“. Veľkú oporu mal v študentoch, ktorí organizovali vzbury a žiadali zosadenie židov z vysokých kultúrnych a politických miest a odchod židovských profesorov z univerzít. V roku 1933 bol Hitler vymenovaný ríšskym kancelárom a keď upevnil svoju moc, začal sa rysovať systematický útok proti židom, a preto mnohí utekali z Nemecka. V roku 1938 bola hospodárska moc Židov zlomená, pretože Nemecké hospodárstvo bolo znovu silné a zem bola opäť vyzbrojená. Z Nemecka utieklo okolo 200 tis. Židov.
V noci 9. – 10.11. 1938 minister propagandy Joseph Geoebbels vedenie NSDAP zorganizovali protižidovský program, ktorý vošiel do histórie pod názvom Krištáľová noc (kvôli veľkému množstvu vybitých výkladov a okien ). Jednotky SA a členovia NSDAP zapaľovali synagógy, demolovali židovské obchody a domy., týrali a vraždili židovských obyvateľov. V túto noc bolo zabitých 91 Židov a viac ako 26 tis. bolo zatknutých a deportovaných do koncentračných táborov.
Od novembra boli Židia vylúčení zo všetkých škôl a začali platiť rasové opatrenia vo vlakoch, čakárňach a v reštauráciách a boli vysťahovaní do oddelených domových blokov.
So začiatkom II. sv. vojny sa tlak na Židov začal ešte viac zvyšovať. Od roku 1939 sa nesmeli po 20 hodine zdržiavať na ulici a pribudli aj mnohé iné obmedzenia, ktoré sa týkali prídelu potravín a dopravy. Na začiatku roku 1940 zrušil zákon Židom všetky prídavky a sociálne dávky, v roku 1941 vyšiel zákonník pre Židov, ktorý povoľoval zamestnávateľom držať 14 ročných chlapcov v práci neobmedzený počet hodín. Židia nemali nárok ani len na pracovný odev. Od septembra 1941 museli všetci Židia starší ako 6 rokov nosiť Dávidovu hviezdu – čierna hviezda so žltým pozadím o veľkosti dlane, v ktorej pozadí bol čierny nápis Jude.
Keď Hitler 19.9. 1939 pripojil väčšinu zabratého Poľska k Nemecku, vysťahoval odtiaľ 600 tis. Židov do poľského okrsku ( tzv. Generálny gouvernment ) a tam ich zavrel do ghett na vhodných miestach blízko železníc. Bez železníc by k holocaustu nemohlo dôjsť. Na deportácie boli určené zvláštne vlaky ( Sonder zuge ) so špeciálnymi čatami ( Sonderzuggruppen ). Vlaky prepravujúce židov mali prednosť pre všetkými ostatnými.
Keď sa Židia ocitli v uzavretých oblastiach Generálneho gouvermentu, začal sa program nútených prác, ktorého hlavným úmyslom bolo udrieť ľudí na smrť. V roku 1944 pracovalo v Nemecku zbrojnom priemysle asi 400 tis. otrokov. V závodoch s obzvlášť ťažkými pracovnými podmienkami každý mesiac pätina ľudí umrela. Ak niekto nevládal pracovať, bol poslaný späť do tábora a tam ho zlikvidovali.
Organizácia SS experimentovala s rôznymi plynmi a prešla na ďalší plán pod krycím menom T – 4, ktorý od začiatku niesol všetky znaky plánovanej genocídy. Prvá plynová komora bola vybudovaná vo vyhladzovacom centre v Brandenburgu na konci roku 1939. V týchto centrách boli splynovaný mentálne a duševne chorí ľudia, ktorých bolo asi 80 – 100 tis. Program bol ukončený v auguste 1941.
Fáza masového vyhladzovania začala od 22.6. 1941 útokom na Sovietský zväz. Špecialne jednotky (Einsatzgruppen ) mali za úlohu vyvraždiť všetkých židov na olupovanom území Sovietského zväzu. Rozkazy sa vydávali v postupnosti Hitler – Himmler - Heydrich. V prvej vyvražďovacej vlne od polovice septembra do začiatku decembra 1941 popravili jednotky 300 tis. Židov. Druhá vyhladzovacia vlna začala na konci roka 1941 a trvala aj celý rok 1942. Počet zavraždených vtedy presiahol 900 tis. Títo ľudia boli vraždení brutálnymi spôsobmi. Museli si najprv sami vykopať hroby, potom si do nich ľahli a potom ich vojaci zastrelili. Himmlerovi sa však tento spôsob nepáčil a nechcel, aby sa vojaci stretali tvárou tvár obeti.
Začali sa preto praktizovať vraždy v plynových komorách, na ktoré bol určený plyn cyklón B. Existovalo 1634 koncentračných táborov a viac ako 900 táborov nútených prác, no pre tento účel bolo vybudovaných šesť a nazývali sa „tábory smrti.“ Boli to Osviečim, Chelmno, Treblinka, Sobibor, Majdanek a Belzec.
V Európskych zemiach mali nacisti pod svojou priamou a nepriamou kontrolou 8 861 000 Židov a odhaduje sa, že ich zabili asi 5 933 900 teda 67 %. V Poľsku, kde žilo 3 300 000 Židov, ich bolo zabitých 90 %. V najväčších táboroch smrti bolo zavraždených v Osviečime 2mil. obetí, 1 380 000 v Majdanku, 800 tis. v Treblinke, 600 tis. v Belzecu, 340 tis. v Chelmne a 250 tis. v Sobibore. Rýchlosťou akou v týchto táboroch pracovali plynové komory bola hrôzostrašná. Treblinka ich mala desať a každá z nich zobrala naraz 200 ľudí. V Osviečime bolo behom 24 hodín zavraždených 60 tis. ľudí.
Po Nemcoch a Rakúšanoch boli najmasovejšími vrahmi Židov Rumuni. V Besarábii ich zabili 200 tis., 23.10. 1941 za živa upálili 20–30 tis. ľudí v meste Odesa, z provincie odtrhnutej od Ukrajiny ich zabili 138 957.
Židia boli vraždení všetkými možnými brutálnymi spôsobmi, ktoré mali za následok okolo 6 mil. obetí. Nacisti boli súdení v Norimgergu v novembri 1945.
Holocaust aj genocída za druhej svetovej vojny vstúpili do židovských dejín ako najtrpkejšie a najstrašnejšie obdobia tohoto národa a Židia, ktorí boli vháňaní do plynových komôr verili, že vykúpenie sa dosahuje utrpením.



3.15 Vznik štátu Izrael


Británia bola zo začiatku v izraelskej otázke najdôležitejšia. Jednak preto, že vládla v Palestíne a najviac prostredníctvom Bielej knihy z roku 1939 zrušila Balfourovú deklaráciu.
Židia boli britskými spojencami vo vojne a mali v Británii jedného silného spojenca a to Churchila, vďaka ktorému sa z židovských jednotiek stala malá armáda, ktorá bojovala proti Nemcom.
Holacaust si vyžiadal 6 mil. židovských obetí a pre mnohých veľkých sionistov bol v roku 1945 veľký Herzlov sen o židovskom štáte mŕtvy. Nevedeli si predstaviť, že by po Holocauste mohol ešte vzniknúť nejaký židovský štát. Práve preto mnohí nemohli uveriť tomu, čo sa stalo v roku 1948. Dá sa povedať, že Begin sa zaslúžil svojou tvrdosťou o skorý odchod Britov z Palestíny a Ben Gurion bol ten, kto priviedol štát na svet. Práve on musel urobiť veľké množstvá rozhodnutí a každé z nich mohlo znamenať pre Židovské obyvateľstvo Palestíny katastrofu.
Britský mandát mal skončiť 15.5. 1948. Ben Gurion dňa 14.5. 1948 prečítal v telavivskom múzeu deklaráciu o nezávislosti 5 minút na to začal šabat a ešte v tú no napadli Židov Araby. Izraelu sa podarilo útok úspešne odraziť a zväčšiť svoje územie o polovicu. Obsadené oblasti opustilo 700 – 900 tis. Arabov. Prvým prezidentom sa stal Chaim Weizmann. Prvým ministerským predsedom Dávid Ben Gurion.
Izrael viedol behom prvých 30. rokov svojho trvania ( 1948 – 1978 ) stály a niekedy až zúfalý boj o svoju existenciu. Keď sa Izrael v súvislosti so sovietskou suezskou krízou cítil ohrozený so strany arabských susedov, vydal 29.10. 1956 armádu na Sinajský polostrov. Behom krátkej vojny Izrael dobyl spolu s anglo - francúzskymi jednotkami celý Sinajský polostrov, zabral Gazu a uvoľnil si námornú trasu do Akaby.
Dňa 22.5. 1967 egyptský diktátor Gamal Abdul Nasir zablokoval Akabu pre izraelské lode uzavrením Tiránskej úžiny. Vypukla tzv. „šesťdenná vojna,“ v ktorej Izrael obsadil Sinajský polostrov, západnú časť Jordánu, časť Sýrie a staré mesto Jeruzalem.
Dňa 6.10. 1973 podnikli sýrsko – egyptské jednotky na dvoch frontoch ofenzívu proti Izraelu s cieľom oslobodiť obsadené územia. Štát Izrael po prvý raz v svojej existencii čelil možnosti veľkej porážke. Izraelu pomohli Američania a napokon opäť vyhral a mier bol podpísaný 24.10.
V máji 1977 zvíťazil vo voľbách pravicovo orientovaný blok Likut, na čele ktorého stál Begin. Dňa 9.10. 1977 navrhol Begin Egyptu jednanie o mierových podmienkach. Na tieto jednania dozeral americký prezident Jimmy Carter. 26.3 bola vo Waschingktone podpísaná mierová zmluva. Egypt uznal Izraelu právo na existenciu a poskytol určitú bezpečnosť. Na oplátku Izrael vrátil Egyptu Sinajský polostrov vrátane naftových polí, leteckých základní a nových obcí.
V období operácie „Púštna búrka“ ( január – február ) v roku 1991, pri ktorej protiirácka koalícia pod vedením USA oslobodila Kuvajt z Iráckej okupácie, zaútočil Irak na Izrael raketami typu Scud v snahe zapojiť Izrael do konfliktu. USA a aj Rusko naliehali na Izrael, aby nereagoval na Irácke provokácie, pretože Irak sa ho snažil zapojiť do konfliktu, aby proti nemu poštval všetky Arabské krajiny.
Dňa 16.3.1998 Vatikán zverejnil dlho avizovaný dokument, v ktorom sa katolícka cirkev ospravedlnila Žodom za mlčanie vrcholných cirkevných orgánov a rady veriacich k holocaustu v II.svetovej vojne.

4. Záver

Abrahám bol muž, vďaka ktorému je dnešný svet taký aký je a rozhodne by bol iný, keby neprišiel do Kanaánskej zeme. Práve on sa rozhodol, že zmení prístup svojich rovesníkov k Bohu a miesto polyteizmu začal vyznávať a vyzdvihovať monoteizmus.
Boh sľúbil Abrahámovi tri veci –národ, zem, požehnanie- na základe ktorých sa odvíjali celé židovské dejiny a mali sa stať modelom pre celý svet.
Židia sa stali obrovským a veľmi starým národom, ktorý sa po svojej dlhoročnej existencii naučil, že nikdy, nikde a pri nikom nie je v bezpečí. Je stále v strehu a pozornosti pre prípad, že by nastal ďalší holocaust či genocída.
Tento národ dostal zem, o ktorú mnohokrát prišiel alebo ju musel opustiť z dôvodov obživy. Každý jeden Žid však vždy vedel a aj dnes vie, že jeho skutočný domov je práve Izrael. Herzl dostal niekoľko ponúk na územia, kde by bolo možné vytvoriť nový štát Izrael, ale on ich všetky rezolútne odmietal. Jedinou alternatívou preňho bolo územie vtedajšej Palestíny.
Ak by sme chceli hľadať názorný príklad na „Božie požehnanie“ našli by sme ho takmer v každom období. Či to boli v dávnej minulosti, napr. v osobách Jozefa alebo Daniela (obaja významní úradníci v Egypte a Babyloni ) alebo v 20.storočí, kde sa stretáme s menami ako Sigmund Freud, Albert Einstein, George Gerschwin, Karl Marx a mnohí iní, ktorí prispeli k obrovskému rozvoju bankovníctva, peňažníctva, hudby či kinematogrefie. Všetci títo Židia boli a sú výnimoční vďaka svojim vynikajúcim a niekedy až geniálnym schopnostiam a iste sú jedinečným príkladom „požehnania.“ Ak by niekto chcel zmapovať a skúmať príspevok jednotlivých národov k poznaniu celého ľudstva, nemôže obísť Židovský národ, pretože on v dejinách starovekých i novovekých civilizácií zohráva kľúčovú úlohu.
Smelo môžeme povedať, že súčasný Izraelský štát zohráva v dnešnom svete významnú úlohu. Mnohí si možno kladú otázku, čo má spoločné najväčšia banka v Amerike „Bank of America“ s Izraelom. Práve to, že tak ako Izraelský štát, aj túto banku založili a vybudovali Židia. Tak isto sa môžeme pozrieť na filharmóniu v Tel-Avive, do ktorej imigrujú Židia, často najlepší hudobníci z krajín bývalého Sovietskeho zväzu, aby v nej mohli hrať. A to isté je potrebné povedať o školstve, medicíne a umení, ktoré sa buduje v dnešnom štáte Izrael. Asi 60% držiteľov Nobelových cien sú práve Židia. Je preto prirodzené, že dnes aj v oblastiach futurologických vízii Izrael zaujíma kľúčové miesto a to vďaka obrovskému intelektuálnemu, technologickému a finančnému potenciálu, ktorým disponuje.
Ale na druhej strane Židia nedostali nikdy nič zadarmo a museli za všetko kruto zaplatiť. Ich celá, takmer 6 tis. ročná história je plná bolesti a útlaku, ktorému museli čeliť. Výnimkou bolo len obdobie slávy, stability a prosperity, ktoré mali za kraľovania kráľov Saula, Dávida a Šalamúna. V posledných dvoch miléniach, od dobytia Jeruzalema Rimanmi, utrpeli obrovské straty na životoch a boli hlavným terčom ponižovania, posmechu a opovrhovania všade, kde prišli. Celé stáročia dúfali ba priam verili, že aj oni nájdu na tomto svete miesto, kde budú môcť žiť v pokoji a mieri. Nádejou sa stal rok 1948, kedy založili opäť svoj štát. O živote v pokoji však nemožno hovoriť. Zatiaľ sa ho nedočkali. Izraelský štát vedie boje s arabskými štátmi o „svoju“ zem. Malý kúsok zeme, tretina veľkosti celého Slovenska, je geograficky zanedbateľný fliačik zeme, a predsa celý svet ho pozoruje a kvôli nemu pozorne vníma atmosféru na Blízkom východe. Možno v posledných mesiacoch dokonca viac ako inokedy. Tento „celosvetový“ konflikt sa zrodil so vznikom Izraelu a ani po päťdesiatich troch rokov jeho trvania sa nikomu nepodarilo nájsť vhodné riešenie na jeho ukončenie.
Židovská minulosť je poznačená obdobiami bohatstva a chudoby, slávy na jednej a nenávisti, úspechmi a pádmi, šťastím a obrovskými tragédiami na druhej strane. Nuž sa preto pýtam:„Sú Židia vyvolený alebo zatratený národ?“

5. Résumé


Abraham was a man who changed a world. The man would be differnt if he hasn´t come to Kanaa. It was right him who decided to changed his friends atitudes towards God and instead „ POLYTEIZM“ he started to declare a „MONOTEIZM“.
God promised to Abraham three thinks- nation, a land and blessing. On his base was built whole Jewish history. Jews become huge and very strong nation, which after many and many years found out that they can not be safe never and anywhere. That´s why Jews are still very carefull because they are still worried about another holocaust and genocide.
Jews many times lost their land or they had to move somewhere else becuase of making a living. That´s why Jews knew and still knows that his real home is Israel. Palestina is a right place for Jews state. Herzl strictly refused diferent place.
If we want to find a real example of Gods blessing we would find it anytime. A long time ago it was Jozef and Daniel that where very important clerks in Egypt and Babylon. In 20.th century it were Sigmund Freud, Albert Einstein, George Gershwin, Karl Marx and many others that contribute to huge banking, music and cinemas development. All of these were exeptional. They had excellent and ingenious abbilitis and they are examples of „ blessing“.
Jews make a ground for whole nations around the world because of their knowleges. Nowdays Israel is very important. Many of us still don´t know that zhe biggest bank in America „ Bank of America“ established and built Jews people. Another example is philhharmonic orchester of Tel-Aviv which is attractive tenyting for the best russian violonists. Above 60% holders of Nobels´ Awards are Jews
But on the other side Jews never get anythink easy they had to „pay“ for everything. In past many of them died off because they were humiliated and despised. They also believed that one day they can find the right peacefull place for them. Maybe sometimes in the future. Nowdays Israel fights against Arabia for a piece of their land. This conflict started when Israel arised and still is going on even 53 years. No one is abble to find the right solution.
The past is about beeing rich and poor, about glory and hated, success and falls. That´s why I am asking: „Are Jews created or bloddied.“
6. Poďakovanie


Chcela by som sa poďakovať môjmu konzultantovi Ing. Tiborovi Máhrikovi, ktorý bol ochotný mi poradiť pri písaní tejto práce a zodpovedať na moje otázky, ktoré sa týkali tejto témy a poskytol mi vhodnú literatúru, z ktorej som čerpala niektoré dôležité fakty.


7. Zoznam použitej literatúry


J.R.Porter: The illustrated guide to the bible
Michael Alexander: Polyglott Izrael
Paul Johnson: Dejiny židovského národa
Samuel J. Schultz: Starý záon mluví
Baedeker Israel
Kronika ľudstva
Svätá biblia čiže Sväté Písmo Starého i Nového Zákona