F.BACON (empirizmus): Veľká obnova vied (nedok.) – myšlienka ovládnutia prírody cestou ľuds. poznania (=moc, sila)+ praktického využívania jej vlastností, síl, procesov, zákonov; (čerpanie: antika „toľko môžeme, koľko vieme“); treba reformu – obnovu metódy skúmania – očistenie rozumu od prekážok = omylov tzv. idolov: 1.druh idolov – idoly rodu, zvádza nnás ľudské uspôsobenie (ľudský habitus), ide o hľadanie konečných príčin, prienik vôle a afektov do poznania, preceňovanie usporiadanosti atď. 2. druh idolov – idoly jaskyne – sú podmienené výchovou, spoloč. prostredím a charakterom jednotlivca 3. druh idolov – idoly trhu – chybné chápanie výrazov (nedokonalosť jazyka) 4. druh idolov –idoly divadla – preberanie cudzích názorov; Idoly tvoria negatívnu fázu novej ved. metódy, idukcia →zmyslový materiál až vymedzenie podst. základ. určení vecí; experiment - zámerné, aktívne, metodické skúmanie prírody; človek =služobník a vykladač prírody; útopický spis Nová Atlantis - život je organizovaný Šalamúnovým domom (riadi ho 36 mudrcov), ide o pretváranie spoločnosti pomocou vedy a techniky na základe indukcie;
T.HOBBES = syntéza Bacovnov empirizm.+ Descartov racionalizm.– najdôležitejšia úloha; filozofia + veda →splývajú; poznanie= sila filozofie; filozofia = náuka o telese v 3 podobách: 1. všeobecnej – ako prírodu 2. špecifickej – ako človeka 3. umelého telesa – ako spoločnosť a štát; triptychová rozprava O telese, O človeku, O občanovi; základ poznania→skúsenosť; telesá majú vlastnosti→akcidencie (=priestor, pohyb, čas); jeho učenie o spoločnosti a štáte; zákon sebazáchovy – práca Leviathan – človek je človeku vlkom→vojna všetkých proti všetkým→prirodzený zákon=udržanie mieru; hájil teóriu spoločenskej zmluvy, zavrhol teóriu božského pôvodu; R.DESCARTES (racionalizmus): spis Rozprava o metóde - metóda, kt. sa má dôjsť k jesným poznatkom a nepochybným princípom – a/jej pravidlá: 1. žiadnu vec nemožno považovať za pravdivú, kým ju nepoznáme 2. ťažké otázky treba rozdeliť na toľko, koľko sa dá= lepšie riešenie 3.mysliť od najjednoduchších predmetov (brať do úvahy vzťahy) 4. všade robiť dôkladné vyčíslenia a prehľady; b/jej postupy: 1. dedukcia – na spracovanie téz, 2. intuícia – pochop čistého pozorného rozumu bez pochybností, istejšia než dedukcia;
1.„Myslím, teda som“ (ego korgito, ergo sum)- pravda právd jeho filozofie, 2. „Pochybujem, teda som“ (dubito, ergo sum)- pochybovanie= cesta k istote cez metodickú skepsu, kt. odsúva všetko, čo nie je isté; pochybovanie spôsobilo antropologický obrat vo filozofii (vedomie= východisko filozofie→práca Meditácia o prvej filozofii); cez pochybovanie→nevyvrátiteľná istota→človek= subjekt poznania→novoveká metafyzika; boh= nekonečná substancia= garant istoty ľudského poznania – realizovanie noetického mosta (práca Princípy filozofie) B.SPINOZA (najv. vplyv: Descartes) – dielo Etika (axiomatická metóda – vyvodzovanie téz z najvšepbec. princípov; najvšeobec. pravdy sú vlastné samému rozumu; práca Krátka rozprava o bohu, človeku a jeho šťastí; „všetko je substancia, substancia je všetko“, substatancia je príčinou seba samej (causa sui), substancia=príroda a boh; (príroda:1.tvoriaca 2.stvorená); substancia má 2 atribúty: 1. myslenia 2.rozpriestranenosti (=telesný, materiálny); modus=stav substancie, podmienený vonkajším pôsobením, mody sú konečné formy nekonečných atribútov substancie; pohyb=nekonečný modus; spinozovský determinizmus= mechanistický= vzťah príčin a účinkov=jediný základ svetového poriadku; človek-modus ako iné teleso, ale so slobodnou vôľou; „intelektuálna láska k bohu“ zanmená, že cesta k slobode (múdrosti) je otvorená všetkým; heslo: „človek človeku bohom“; demokratická vláda= najdokon. forma štát. moci; svet= zákonitý poriadok,v kt. každý jav je vysvetlený zo svojej príčiny;
G.W.LEIBNIZ(matematik, vedec, právnik, diplomat) Nové úvaky ľudskom rozume – vyvracal zákl. myšlienky empirizmu; ľudský rozum= mramor so žilkami, z ktorých môže tvorca vytvoriť nový tvar; kritérium pravdivosti= jasnosť, zreteľnosť, neprotirečivosť poznatkov; pravdy: 1.rozumu- nevyhnutné, ich protiklad je nemožný 2.faktu –náhodné, nemožný protiklad; Princípy jeho metódy: 1.p. individualizácie (nevyčerpateľnosť vecí) 2.p. totožnosti nerozlíšiteľných (úplna totožnosť veci je len sama so sebou) 3p. kontinuity (svet je nekonečný) 4p. diskrétnosti (existencia rozmanitých síl) 5p. smerovania k dokonalosti (nedokonalosť neexistuje) 6p. aktívneho prechodu možného do skutočného (možnosť je nižšie aj vyššie ako skutočnosť) 7p. univerzálnej súvislosti (vzájomné pôsobenie vecí) 8p. minima a maxima (príroda je štedrá vo svojich účinkoch a úsporná v príčinách); dielo Monadológia; monáda= jednoduchá substancia, kt. vytvára zložité substancie a nemá časti, nemá okná, zastupuje celý vesmír; hierarchia monád: 1.holé monády (prírodné javy) 2.monády duše (zvieratá) 3.monády duchov (človek) 4monáda monád= boh; práca Pokus o teodíceum alebo božej dobrote, ľudskej slobode a pôvode zla
2.ANGLICKÁ EMPIRICKO-SENZUALISTICKÁ F. – nič nie je v rozume, než to, čo predtým prešlo zmyslami, skúsenosť –základ. kritérium pravdy
J.LOCKE- „Nič nie je v rozume. Ľudsk. rozum= len prázdna doska.“ dielo Rozprava o ľudskom rozume - senzualistická náuka o poznaní (skúmanie pôvodu, istoty a rozsah ľudsk. poznania, súčasne so základmi a stupňami viery, domienky a súhlasu), morálne pravdy potrebujú zdôvodnenie, vrodené sú len túžba po šťastí a odpor k biede, praktické zásady osôb i národov sú rôzne; Poznanie má pôvod v pocitoch, skúsenosť: 1.vonkajšia (objekt= vonkajší svet, nazýva sa senzácia)2.vnútorná (objekt= činnosť mysle nazýva sa reflexia), prostrednícvom senzácie a reflexie získavame jednoduché idey (idey tepla, chladu, svetla, tmy, bieleho, čierneho a pod), viacerými zmyslami iné jednod. idey (veľkosti, tvaru, pohybu), jednoduch. idey majú svoje mody (´mody pohybu: kĺzanie, váľanie,chôdza), sila myslenia= rozum, sila chcenia=vôľa, súhrn jednod. ideí= hranica nášho myslenia; rozum porovnáva, spája, usporadúva idey →zložené idey: 1.mody 2.substancie 3.relácie (vzťahy); Lockovo konceptualistiské stanovisko= existujú len jedinečné veci, všeobecnosť nie je vlastnosť vecí samých; učenie o substanciách: substancia= neznámy nositeľ vlastností, ktoré konšatujeme, nemôžu existovať bez nositeľa; učenie o primárnych a sekundárnych ideách primárnych a sekundárnych kvalít – pôsobenie vonkajš. predmetov môže vyvolať adekvátne i neadekvátne predstavy; zmluvná teória štátu – Locke vychádza z pôvodného stavu obyvateľstva, charakterizovaného prirodzenou slobodou a rovnosťou, základ prirodz. práva= sloboda a rešpekt súkromného vlastníctva; zmluva ako základ vzniku št. moci bola uzatvorená ako záruka panovníka, že bude jeho povinnosťou zachovávať prirodzené právo (Hobbes: zmluva stvorila právo);
G.BERKELEY (biskup)- spisy Pokus o novú teóriu videnia, Pojednanie o princípoch ľudského poznania, Tri rozhovory medzi Hylasom a Philonoem, jeho filozof= domýšľanie empirického a senzualistického učenia do idealistických konzekvencií, používa nominalizmus na kritiku učenia o abstrakcii; vychádza z Locka (druhotné kvality→premena vecí mimo nás na kombináciu pocitov, ale označuje ho subjektívnym –napr.vzdialenosť sa nám zdá rôzna); abstraktné všeobecné pojmy= púhe mená; neexistuje abstraktná idea trojuholníka, len jeho predstava→všetky abstraktné všeobecné pojmy sa takto stávajú problematické (vrátane pojmu hmoty); veci= súhrn našich vnemov; podstata solipsizmu: „byť znamená byť vnímaný“ (esse est percipi) – predmet a pocit sú totožné, ale pripúšťa existenciu mysliacich vecí (duchov), ktorých vnímanie je podmienkou nepretržitej existencie nemysliacich vecí; kritéria odlišnosti reálnych ideí (obe sú reálne, vo vedomí existujú rovnako): 1jasnosť a oddeliteľnosť vnemov (nejasnosť, slabosť) 2.súčasná prináležitosť (zmyslovo vnímané idei sú usporiadanejšie, reálnejšie, určitejšie); idey podmieňuje Boh (svet je moja predstava, ale je výsledkom duchovnej príčiny); je odporca Newtonovho učenia o hmote, pohybe, priestore, čase – všetko je len súhrn znakov božej vôle (pohyb= nepretržitá aktivita Boha; priestor= idea; čas= plynúce idey) ; dielo Siris zmyslová skúsenosť tvorí základ poznania
D.HUME – 1. jeho dielo – nepovšimnuté, až práca Skúmanie o ľudskom rozume- jeho najčítanejšia, (neskôr Skúmanie o zásadách mravnosti, Prirodzené dejiny náboženstva); približuje sa k Barkeleymu, ale nevyvodzuje nábož. závery, zároveň odmieta meterializmus; podľa Locka- dojmy-delenie: 1zmyslové vnemy (zrak, sluch) a/jednoduché (červený,zelený) b/zložené (jablko) 2samovnemy (afekty/emócie, láska/nenávisť); princípy súvislosti ideí: 1.zhodnosť 2časová a priestorová súmedznosť 3príčinnosť; vlastný inštinkt – ním sa človek riadi; predmet ľudsk. myslenia -2 triedy: 1vzťahy ideí (vety geometrie, algebri, súdy - závislé na rozume, nie skúsenosti) 2fakty (= nie sú jasné a hodnoverné); základ jeho sociálnopolitickej koncepcie – princíp aktuálnej prospešnosti a praktickej účinnosti; Vychádza z teórie spoločnosti, vzniknutej z rodinn vzťahov; Najlepšia št.forma: spojenie dedičnej kráľov. moci + šľchta + ľud. zastupiteľstvo
3.FRANC. OSVIET. MYSLENIE raciolistické chápanie dejín ľudsk. spoločnosti, „boj svetla rozumu“, F. –úloha pri príprave franc. buržoázie; P.BAYLE –Historický a kritický spevník (oddelil náboženstvo a morálku); J.MESLIER –Môj testament (stvorenie sveta nehmotnou bytosťou považoval za nemožné) F.M.A.VOLTAIRE –(telo:Fr., srdce:Švajč) odporca nevoľníctva, trval na podriadení cirkvi štátu; Spisy: Anglické listy, Základy Newtonovej filozofie, Metafyzické pojednania, Pojednanie o tolerancii, Filozofický slovník; stvoriteľ= veľký geometer (nie Boh) CH.L.MONTESQUIEU –Duch zákonov (historická a sociologická koncepcia), Perské listy, Úvahy o príčinách veľkosti a úpadku Ríma; Duchovia zákonov= vzťah zákonov k fyzikálnej povahe krajiny, veľkosti územia, formy vlády, náboženstvu, spôsobe života, mravov; Zákony= nutné vzťahy; J.J.ROUSSEAU –veľký reformátor novovekej pedagogiky (demokrat, ideológ tretieho stavu); O pôvode nerovnosti medzi ľuďmi, O spoločenskej zmluve čiže princípy politického práva, Emil alebo o výchove; Problematika sociál. nerovnosti a návody na jej odstránenie, Druhy nerovnoti: 1fyzická (rozdielnosť veku, vzrastu, zdravia) 2politická výsady, kde jedni ťažia na úkor druhých; stúpenec teórie práva =všetci sú si rovní; Stupne nerovnosti: 1prirodzená n. -vznik súkrom. vlastníctva (nástroje, rozv. poľnohosp, kovy→vznik otroctva a chudoby) 2nerovnosť -zákony – upevnili súkr. vlastníctvo→štát→pre hlbovanie spoloč. nerovnosti 3spoločenská n. -prechod od zákonnitej moci k moci despotickej (ľudia sa stávajú rovní, lebo pred despotom nik nič neznamená); Existencia vyššieho rozumu= človek= nehmotná substancia, je slobodný vo všetkých svojich skutkoch;
4.NEMEC.KLAS.F – vrchol: dialektický idealizmus Hegela I.KANT – tvorca kritického (transcendentálneho) idealizmu, zakladateľ nem. klas. F, Jeho F 2 obdobia: 1.predkritické spis Všeobecné dejiny prírody a teória nebies – otázky prírody (sln. sústava z hmloviny); myšlienky o vývine v prírode→koniec vlády metafyziky 2kritické –nastáva u Kanta „kopernikarsky obrat“; úloha metafyziky= skúmanie povahy teoretického poznania, jeho vzťahu k zmyslovo vnímaným predmetom, ku skúsenosti vôbec, práca Kritika čistého rozumu –problém: ako je možná veda, Poznania: A/zmysl. nazeranie B/.pojmy; Súdy: 1súdy apriori (nezávislé na skúsenosti) 2súdy aposteriori (závislé na skúsen.) 3analytické (predikát neposkytuje nový poznatok) 4syntetické (predikát sa spája s objektom); len syntet. súdom pripisuje schopnosť rozlišovať naše poznanie; Transcendentálna estetika, t. analytika, t. dialektika (požívanie rozumu pri zakladaní a budovaní metafyzika ako vedy) – riešenie→schopnosti: 1zmyslovosti (pociťovanie) 2umu (myslieť v pojmoch a súdoch) 3rozumu (idey); transc. estetika= náuka o čistých predstavách ako základe zmyslového poznania (priestor – geometria, čas- aritmetika); Sloboda= ústred. pojem jeho praktickej F (prejavuje sa mravným zákonom);
Morálka: pojem maximy (autonómna resp. heteronómna vôľa konať dobro) –subjekt. princíp konania človeka: 1objetívny (mravný zákon) 2subjektívny; dielo Kritika praktického rozumu- nastoľovanie postulátov 1slobody 2nesmrteľnosti duše 3existencie boha (dôkaz možnosti zvrchovaného dobra) –kategorický imperatív (=mravný zákon): 1konaj tak, aby maxima tvojho konania mohla byť z tvojej vôle ustanovená všeobec. zákonom 2konaj tak, aby si sa správal k ľudstvu ako k svojej osobe, k osobe druhého ako k účelu a nikdy nie ako k prostriedku 3vôľu každej rozumnej bytosti treba chápať ako ustanovujúce všeobec. zákony; Mrav. zák.= impreratívum pre ľudí, etická teória= pricíp povinnosti (povinn. človeka je konať mravne); práca Kritika súdnosti (-estetika je tóriou vkusu)
G.W.F.HEGEL - vrchol nem.kl.F; vplyv franc. rev; jednota myslenia a bytia= totožnosť sprostredkovaná dejinn vývinom myslenia; práca Fenomenológia ducha – myšlienkové skúmanie predmetov, pravda nielen substancia, ale i subjekt; spochybňuje Descarta→objekt a subjekt= 2 izolované substancie spochybňuje; nadväzuje na Kanta a Fichtera→jastvo je spojené s pohybom sebavytvárania→Hegelov idealizmus (=Spinozova substancia je pravda, ale nie celá pravda +Fichtovo sebauvedomenie); „Substancia ako subjekt“- kladenie a rozvíjanie neosobného a nevedomého všeobecna, kt. sa v ľudsk. poznaní stáva vedomím; Sebavytváranie subjektu sa prejavuje pri rozvíjaní dejinn foriem činnosti ľudí; Začiatok sebauvedomovania – deľba práce medzi rábom (Knecht) a pánom (Herr) –kto sa nebojí smrti, stáva sa pánom, práca je tvorkyňa všetkých hodnôt (i hodnoty „ľudskosť“)i človeka samého (práca= teoretická činnosť), človek sa stáva človekom, lebo dokázal zaujať voči prírode pracovný, vlastnou činnosťou sprostredkovaný vzťah. Zákl. stupne dialektického samovývoja idey: 1logika: idea sa vyvíja v sebe samej, v živle čistého myslenia
2 F prírody: idea sa sama sebe odcudzuje, popiera sa (existuje vo forme inobytia= ako príroda, kt. je antitézou idey) 3F ducha: absolútna idea existuje ako jednota čistého myslenia + inobytia, stáva sa duchom→od subjektívneho (individuál. vedomie) cez objektívneho (právo, štát) k abolútnemu (umenie, nábož., F) →dielo Základy encyklopédie filozofických vied; Logika ako veda (logika= veda o myslení); 3 momenty bytia: 1čisté bytie =téza 2nič= antitéza 3dianie= ich syntéza; Absolútna idea= jednota teoretickej a praktickej idey, idey života a poznávania, idea vo forme bezprostrednosti= príroda – je nemenná, nerozvíja sa, rozvíja sa duch, kt. prírodou prechádza Hmota je v pohybe ako atribút absolútneho ducha , kt. je vkladaný do prírody ako jej hybná sila, absolút. idea sa zbavuje podoby prírody a vystupuje ako svetový (absolútny) duch; dielo Fenomenológia ducha – človek nie je hotovou bytosťou, proces tvorby človeka= proces denaturalizácie= odprírodňovania; Princíp sociálnosti= človek sa spoznáva len v spolločnosti, princíp samotvorby - autokreácie ; Svetové dejiny sú napredovaním v uvedomovaní si slobody, napredovaním, kt. musíme poznať v jeho nevyhnutnosti;
Duch= živý proces skutočného života, bytie ducha je absolútny proces 5.F 19-20 ST= poklasická F, pluralizmus škôl, smerov, hnutí, myšlienkových platforiem, prehlbovanie polymatematickosti F, formovanie F antropologizmu a scientizmu POZITIVIZMUS: Obdobia: klasický p, empiriokritizmus, neopozitivizmus (logický p+ logický empirizmus), postpozitivizmus; Pozitivizmus= najvýznamnejší smer poklasického F myslenia, stimuloval niektoré smery v umení (realizmus, naturalizmus, impresionizmus), jeho črty: 1vedúce miesto je prisúdené vedám (poznávanie reality) 2úcta k faktom (idolatria= zbožňovanie faktov) 3byť pravdivý= byť vedecky zistený 4odpor k metafyzike 5vzťah F k vede, z ducha p. s arodí sociológia; Zakladateľ:
A.COMTE (Franc) – ielo Kurz pozitívnej filozofie, Pojednanie o sociológii, pozitivistický katechizmus; Zákl. princíp p.:vychádzať z faktov, odmietať úvahy; princíp fenomenalizmu= p. obmedzuje F a vedu na sféru javov; Človek je schopný: 1konštatovať fakty dané formou javu 2pokúsiť sa ich usporiadť podľa určit. zákonn 3.z poznaných zákonn predpovedať budúce javy; (podobnosť analýz Locka, Berkeleyho, Huma) P- viacvýznamová interpretácia= 1niečo skutočné 2zmysluplné 3čo môžeme jednoznačne definovať; Každá oblasť nášho vedenia musí prejsť 3 rozumov. stavmi: 1teologickým -ľudský rozum a/anizmus – objekty sú oživené b/polyteizmus- viac bohov c/monoteizmus -1 boh 2metafyzickým (abstraktným)- prechod –vyššia miera abstrakcie, vrchol: príroda al. absolútna idea al. boh a pod 3vedeckým (pozitívnym) –ustáleným konečným – nevysvatľuje, stanovuje zákony podobnosti a postupnosti v javoch; Vedy: 1teoretické 2praktické (prakt. vedy považuje za aplikáciu vied teoretických) 3abstraktné 4konkrétne; 6 zákl. vied: matematika, astronómia, fyzika, chémia, biológia (psychológia chýba)- zoradenie od najjednoduch po zložit podľa hladísk: 1 miera zložitosti predmetu vedy 2poradie ich vstupu zo štádia teolog, metafyz. do pozitívneho; F dejín: štádiá: 1teologické obd (viera v božské právo) 2metafyzické obd (rozklad nábož. viery, revolučné zvraty) 3pozitívne obd – pevný poriadok, odborný pohľad vedcov, má riadiť spoločnosť; Konštituovanie vedy o spoločnosti -zákl. sociolog. poznania je fakt, sociál. štruktúra je chápaná staticky –jestvuje sama o sebe; Nové náboženstvo humanity= kult ľudstva- láska ako princíp, poriadok, základ, pokrok, cieľ; Mravnosť spočíva vo vyrovnávaní sa egoistických a altruistických záujmov
S.A.KIERKEGAARD (Dán),- mnohorozmerné dielo, diela Buď-alebo, Strach a triaška, Pojem úzkosti, Denník zvodcu a ďal.– útoky na Hegelovu F, kritika kresťanstva; kresťanský sokratizmus („najprv musíme naučiť poznávať samých seba, skôr ako poznáme niečo iné“) Úloha F= skúmať to, čo je v človeku existenciálne, jenotlivé, čo je pravdivé len pre neho a jeho život, čo ho ustavične stavia pred alternatívu radikálneho rozhodovania (buď-alebo). Problémy K: problematika zmyslu života vôbec, hľadanie všeobecnej pravdy a platných princípov správania; Štádia život. cesty: 1estetické – hedonistický postoj: okamžitá slasť, žiť pre prítomnosť, erotizmus, vyhýbanie sa zodpovednosti, vyžaduje slobodu, nudí sa, je beznádejný (Don Juan) 2etické – hľadanie identity, hlbšie vzťahy, stálosť (Wilhelm-svedomitý úradník) 3náboženské – vyvrcholenie, vášnivý hľadač, horiaci typ, vôľa veriť (biblický Abrahám – obetuje vlastného syna – tento čin= teologická suspenzia etického) PRAGMATIZMUS 19.st. USA (pragma= čin), veda na zlepšovanie života; vo vede hľadal hlavnú oporu F, záujem z estetického na praktické; Logika: súd nie je logickým, ale osobným, psychologickým faktom, myslenie= odpoveď na špecifický vonkajší predmet a logické je pokračovaním biologického Etika: dobro nie je len jedno F p.=metóda F= teória špeciál. významu; zakladatelia: James + Ch.Peirce;
W.JAMES – zbierka esejí Vôľa veriť -otázky nábož. viery, morálne princípy, slobodu, determinizmus; odporca metafyziky, substanciálnej F a programátor pluralizmu (svet= multiuniverzum- mnoho prinípov); hl. F dielo: Pragmatizmus, ďalšie práce: Rozmanitosť náboženskej skúsenosti (nábož. problematika), Zmysel pravdy (teória pravdy) J.DEWEY (riešenia otázok výchovy, etiky, politiky) práce: Škola a spoločnosť, Demokracia a výchova –osnova amerického vzdel. systému na školách Etika, Ľudská povaha a správanie sa, Hľadanie istoty, Logika:teória bádania, Problémy človeka; Deweyov p= inštrumentalizmus, základom je behavioristická poučka (celá psychol. činnosť = funkcia živého organizmu); rozpracoval koncepciu experimentálneho naturalizmu – vo výklade skutočnosti nemožno ísť za dôkazy, získané metódami a poznatkami jednotl. vied; veda= ľudské podujatie, cieľom ktorého je pretvárať prírodu v zmysle ľudsk. potrieb a cieľov EXISTENCIALIZMUS 20st
K.JASPERS momentálna vôľba→uskutočňuje sa iracionálne („skok do neznáma“); vyhýbal sa etickému relativizmu, vytvoril pojmy komunikácie a trancendencie; JA ako osobnosť sa vytvára vo vzťahu k božskému absolútnu, k absolútnej hranici bytia a myslenia (trancendencia). Len vo vzťahu k trancendentnému má význam aj ľudské bytie (existencia) i keď tá prekračuje svoje hranice (trancenduje) a obracia sa k absolútnemu (nie je schopná ho poznať); Bol aristokrat- prejavilo sa→len vyvolení môžu ovládnuť svoju vnútornú podstatu; Diela: Duchovná situácia doby, Filozofia, Rozum a existencia, Problém viny, Úvod do filozofie, O pravde →tu píše: svet nie je v 1 pravde, sú 4 sféry reality: 1anorganická príroda, 2svet živ. organizmov, 3duševno ako nútor. skutočnosť 5duch ako racionál. princíp; Autonómne sféry – ontolog. pôvod v 3 rovinách (na ne sa člení celá realita): 1.objektsein (=existenz= poznateľné objekty) 2ichsein 3ansichtsein; poznateľnosť objektov je neohraničovaná a nevyčerpateľná. Ideál rozumu= obsiahnuť celú skutočnosť pozorovateľných vecí v 1 rovine Ideál vedy= zjednotená univerzálna veda; pozitivizmus(podľa J.)=strata vlastného predmetu, splynutie s tou-ktorou vecou→dôsledok→likvi dácia Existovať= byť v sitácii Absolútne limity ľuds. slobody= hraničné situácie (iba v nich uskutočňujem seba) „Vonkajšie“ objektívne vymedzenie ľudsk reality odmieta; Redukovať človeka na prírod resp. spoločensk zložky= premeniť človeka na vec
JP SARTRE – dielo: Bytie a ničota, Kritika dialektického rozumu, Existencionalizmus a humanizmus, písal div.hry a eseje (Hnus, Cesty slobody, Muchy, Baudelaire, Diabol a pán boh); Substantívum= vec vyrhnutá morským príbojom (Roman d une épave)= človek je vrhnutý do sveta reality; Hrôza z hranč. situácie (Heidegger, Kierkegaard) vystupuje u neho ako intelektuálny franc. hnus (La nauséne); Hlboko morálne otázky si môže klásť len človek; Projektom existencie je akt, nie stav (=stály prechod od možnosti ku skutočnosti); Existencia= privilégum človeka; Mnohí ľudia žijú stádovo (neosobne) sú čírym „on“; Existencia= ustavičná transcendencia, pokračovanie toho, čo sme, príroda si nemôže voliť esenciu – je determinovaná, prevídatľná, človek volí medzi možnosťami (až po voľbe zistí, čo zvolil); Existovať= byť v sitácii Angažovanie= význam: 1pasívny (počas vojensk služby) 2aktívny (angažujeme sami seba)
NÁBOŽENSKÁ F (novoscholastika, novotomizmus, perzonalizmus) Novoscholastika – reakci na racionalizmus a naturalizmus , jej chápanie: 1súhrn duchov. smerov, kt. vychádzali zo stredovek. systémov (tonizmus) 2renesancia scholastiky ako prejav obrodenia spoloč a politic činnosti cirkvi za pápeža Pia IX; F musí prijímať každý múdry názor, užitočný vynález, hodnotnú myšlienku; tonizmus (T. Akvinský)= koncepcia F ako vedenia o pravde, kt. je konečným základom každej inej pravdy, pretože predmetom toho vedenia sú prvé princípy bytia všetkého súcna; F= vedenie o bytí bytie=podstat každej veci Konečný cieľ: nie je poznanie vecí, ale poznanie bohas ako tvorivej príčiny a konečného cieľa všetkých vecí; F= teoreticky podložená a orientovaná matafyzika; Princípy tonizmu= bytie= absolútne prvý pojem (absolútne prvá determinanta každej determinácie); F prírody= substitačný princíp, usmerňujúci formovanie vecí, kt. disponujú vlastným vnútor. pohybom (živ. organizmy) alebo ich pohyb závisí od činiteľa zvonka (neživá príroda) Človek= bytosť, ktorej podstata je duša (duša= forma, obsahuje všetky nižšie formy- vegatatívne iživočíšne), je samostatnou duchovnou substanciou; prejavy človeka vysvetľované metafyzicky
Novotonizmus – spojenie špec. vied + F; adaptuje a akceptuje, príbuzný novoscholastic. tonizmu (predstavitelia: Maritaine, Gilson, Sertilange, Bocheňski, Chenu) Novotomistický personalizmus (vplyv Akvinského), tvorca: G.H.Howison, autor knihy Personalism: B.P.Bowne; tvorcom spoločenskej angažovanosti: E.Mounier, personalizmus sa stavia proti empirizmu, východisko: konanie= vstup a zapojenie sa do procesu udalostí= spôsob nadviazania kontaktu človeka so skutočnosťou; úloha človeka= dokonalý osobný život, prehĺbenie osob. zodpovednosti, návrat duchov. hodnôt (nie ovládanie prírod. síl)