Zelenka

1.1. Stredná Európa
Debaty o Strednej Európe naberajú po roku 1989 symbolický význam. Nachádza sa tu sentiment za Habsburskou monarchiou. Snaží sa tu byť nastolená kultúrna rovnováha. Stredná Európa je kultúrny a geografický priestor medzi východom a západom. Znaky Strednej Európy:
• nachádza sa tu veľa etnických príslušností (národností),
• rôzne náboženské a kultúrne prvky,
• neexistuje žiaden stred – centrálnosť,
• premenlivá pozícia centier a periférií,
• zvláštny spôsob kultúrnej komunikácie,
• kultúrna zhoda vďaka geografickému pôsobeniu (maďarské a slovenské rozprávky),
• existuje tu minimalistická koncepcia Strednej Európy – je súčasťou západu, má intelektuálny postoj, ktorý nás vymedzuje z Východnej Európy (zaostalej), tento postoj má korene v 17. storočí v Habsburskej monarchii.
Pojem Stredná Európa po prvý krát použil počas I. sv. vojny Friedrich Naumann (nemecký protestant) v politickom spise z roku 1915 Mitteleurope. Podľa neho malo byť centrom Strednej Európy Nemecko, pretože je hospodárky vyspelé. Z tohto diela vychádza aj Mein Kauff a samotná filozofia Hitlera. Hitler si predstavoval nemecko-rakúsku Európu.

Milan Kundera – Tragédia strednej Európy – v tomto diele autor rozpráva o tom, že Stredná Európa neexistovala v politickom zmysle. Neexistovali žiadne geopolitické hranice, žiadne analógové pamäti či historické dohady.
Václav Havel,
Czeszlaw Milosz, emigranti zo Strednej Európy, ktorí debatovali s Kunderom o
G. Konrad Strednej Európe. Po roku 1945 tu vznikla duchovná tradícia.

Claudio Magris – Danubio – zaoberá sa tým, čo je stredoeurópanstvo. Dunaj je svätá rieka, spätá s civilizáciou, obteká krajiny Habsburskej monarchie a spája nás s Juhom.

Stredná Európa je križovatka medzi Východom a Západom. Je to medzi teritoriálna oblasť. Stredná Európa čerpá aj z juhu – Antika.
Maximalistická teória Strednej Európy – nemá žiaden stred. Je to všetko, čo sa nachádza medzi Atlantikom a Uralom, Severným morom a Stredomorím. Existujú tu rôznorodé kultúry a civilizácie.

1.2. Stredoeurópsky literárny priestor
Je to integrovaný komplex. Nachádza sa tu literárny priestor:
• slovanský - Slováci, Česi, Poliaci – nie celý, pre historický vývoj, Slovinci, Chorváti. Vyskytuje sa tu makro literárny jazyk – jazyk štátneho celku, národný jazyk, a mikro literárny jazyk – nestotožnil sa s jazykom štátu, napr.: lužickí srbi, kašubština – Ginter Grass, nositeľ Nobelovej ceny za literatúru, laština – Ondra Lysohorsky.
• germánsky - Nemci, Rakúšania,
• románsky – Rumuni, severné Taliansko,
• ugrofínsky – Maďari – kultúrny sprostredkovateľ hodnôt,
• židovský – menej vystupuje samostatne, ale je spojený s Čechmi, Slovákmi, Maďarmi a Nemcami.
Stredná Európa nemá pevné hranice, môžeme ju rozdeliť na nadnárodné skupiny, regióny z kultúrno-historického hľadiska a jazyka. Jazyk je desintegrálny činiteľ, rozdeľuje. Je zároveň špeciálnym aj negatívnym prvkom. Stredná Európa = Centrálna Európa. Strednú Európu používajú Slovania. Neutrálnym pojmom je angličtina a maďarčina.

Stredoeurópsky autor – je jazykovo spolčený s týmto priestorom. Vo svojich textoch vyjadruje ideu stredoeurópana a habsburskú tematiku.

Habsburská tematika – je to posledné obdobie monarchie v rokoch 1890 – 1930. Je to obdobie secesie, politickej satiry, kabaretu, monodrámy. Pre strednú Európu je typický absurdizmus, skepsa, zlá pamäť na históriu. Stredoeurópsky variant postmoderny (Dušan Mitana) a skeptický ironický štýl smerom do vnútra.

Stredoeurópsky literárny priestor zoskupuje:
• reálne voľné zoskupenie národných literatúr, ktoré sú späté iba kultúrno-historickými vzťahmi,
• geografický a geopolitický celok, ktorý je definovaný kultúrnou tvorbou,
• existencia tvarov a štruktúr geneticky príbuzných. Slovesné tvary, cirkulácia tvarov, virtuálny svet.

Heterostadionálnosť – texty idú z jedného do druhého i keď majú odlišný kultúrny vývoj a sú iný kultúrny typ.

Izostadiálnosť – texty z jedného kultúrneho smeru prenikajú do druhého za alogických podmienok.

Bilingvnosť – človek vraví dvoma jazykmi, jeden je materinský a druhý osvojený.

Biliterárnosť – schopnosť autora prislúchať dvom literárnym systémom (rozhoduje o tom ontologická recepcia).
Ak je niekto biliterány je podmienený bilingvnosťou.

Národ - spoločenstvo s istými hodnotami, je jazykovo a etnicky totožný. Podľa Ernsta Renana je národ spoločenstvo ľudí, ktorí majú určité hodnoty.

V strednej Európe neexistuje unifikovaný štát, jazyk či rozdiely. Stredná Európa je duchovný a geografický priestor medzi západom a východom. Je to miesto, kde sa vedú dialógy, vytvára sa historicko-kultúrna pamäť.











* 24.10.1648 – vznik Švajčiarska – ukončenie 30 ročnej vojny Vestfálskym mierom
2. KOMPARATISTIKA

Komparatistika je veda o národných literatúrach. Etymologicky pochádza z latinského slova comparare - porovnávanie. Zaoberá sa porovnávaním diel rôznych literatúr v medzinárodných literárnych vzťahoch. Ciele komparatistiky:
• skúmanie ako sa jednotlivé dielo zapája do širšieho nadnárodného kontextu,
• odhaľovanie literárnych tendencií, ktoré sú spoločné pre dva literárne smery alebo prúdy,
• všeobecná poetika – morfológia literárnych diel, patrí sem genológia – náuka o žánroch a literárnych druhoch,
• poznávanie svetovej literatúry.
Porovnávať môžeme dvoma spôsobmi:
• text s textom,
• ako dielo odpovedá literárnemu vývoju.
Ďalej môžeme porovnávať horizontálne – všeobecný časový prierez a vertikálne – po časovej osi.

A B autori sa vzájomne potnajú
- genetická závislosť (vplyv), konkrétne prevzatie

A B

- typologická zhoda, riešia rovnaký problém, bez toho aby sa poznali. Prvok môže mať určitý význam.

Látka – mimo literárna skutočnosť, ktorú autor spracoval vo svojom diele, stal sa základom jeho témy. Tiež je to literárne spracovanie určitých skutočností z ktorých čerpá iný autor – dielo.

Epika – látka, ktorá pozostáva z :
• fabule – príhoda o ktorej sa hovorí, základ látky,
• syžet – spôsob akým vnikneme do fabule, informácie o látke, kompozičné usporiadanie.
Lyrika – látka, situačný komplex.

Čas fabule – čas v dobe deja, o ktorej sa hovorí, je v moci autora.

Čas syžetu – čas, v ktorom sa dielo odohráva, v ktorom sa to číta, určuje ho čitateľ.

Tamatologia – náuka o látke, látkosloví ( dôležité pri skúmaní rozprávok).

Motív – jednotka menšia ako látka, téma, ktorá sa ďalej nerozkladá, je to opakujúca sa situácie v rôznych dielach. Motív môže byť:
• regresívny – po spiatky,
• progresívny

Topos – motív stredovekých diel, myšlienkové klišé, ktoré sa opakuje.

Prameň, zdroj – dielo, z ktorého bolo čerpané do diela nového (genetická závislosť – bezvýznamné dielo).

Krenológia – veda o pôvode diel.

Sprostredkovateľ – oblasť vzťahu medzi dielom a sprostredkovateľom, autor čerpá cez iného autora, cez nejakú okľuku (preklad)
C




A B
Mezológia – veda o sprostredkovaní.

Translatológia – veda o preklade.



Recipient – príjemca diela alebo spisovateľ, kde v jeho diele je vplyv iného autora. Pri prijímačom prostredí musí byť priaznivé prostredie. Konkrétne zhody:
• reminiscencia - napodobnenie rysu istého diela, pričom sa nepredpokladá vedomé poznanie zdroja alebo autor nechce, aby si čitateľ uvedomil prebranie rysu.
• citát - doslovné uvedenie textu alebo inej časti od iného autora.
• motto (druh citátu) - heslo v záhlaví textu, ktoré nás má uviesť do emocionálneho kontextu.



























3. NÁRODNÁ LITERATÚRA VERZUS SVETOVÁ LITERATÚRA

3.1. Národná literatúra
Je to súbor textov, ktoré vznikali na území geopolitického celku, písaná je v určitom národnom jazyku. Obracia sa na určitého čitateľa a plní určitú funkciu. Patrí sem literatúra písaná slovenčinou. Táto koncepcia je veľmi zjednodušená. Existuje v troch prúdoch:
• oficiálna – kvantitatívna časť, podporovaná štátom,
• emigrantská – treba ju rozlíšiť na emigračnú – akákoľvek literatúra, ktorá vznikla mimo oficiálnej literatúry, je neutrálna a je písaná v materinskom jazyku mimo daného územia, a exilovú – je súčasťou emigračnej literatúry a má kritický postoj k oficiálnej literatúre (napr.: Mňačkova exilová literatúra)
• ineditná – vznikla doma a je kritická voči oficiálnemu prúdu.
Kritérium územia:
• adresár (funkcia) – literatúra musí zobrazovať národné motívy,
• národná – funkcia – jazyk, územie.
Slovenská literatúra vica oficiálnej literatúry ako indetnej a emigrantskej.

3.2. Svetová literatúra
Je cieľom komparatívneho štúdia. Je opozíciou voči národnej literatúre. Nemá národný jazyk. Kategorizáciu rozpracoval Slovák Dionýz Ďurišin v diele Čo je to svetová literatúra z roku 1995. Uvádza tri koncepcie stredoeurópskeho chápania literatúry:
• súhrn všetkých národných kultúr - priraďovacia koncepcia,
• výberová koncepcia – nie sú všetky diela, ale iba diela osvojené v čitateľskej praxi. Vzniká tiež zo školskej praxe,
• literárno-historická (funkčná) – svetovosť, ktorá vzniká v tom momente, ako sa národné dielo dáva vyššiu úroveň, medzi literárny proces. Svetovosť – historický proces.

Generálna (všeobecná) literatúra – je to medzičlánok medzi svetovou a národnou literatúrou (slovanské, nemecké, ...). Je viac ako národná, menej ako svetová. Oslovuje určité etnické spoločenstvo.

* na Nobelovu cena za literatúru boli zo SR nominovaní – P.O. Hviezdoslav a D. Tatarka
Medzi literárne spoločenstvo – generácia literatúry, súbor literatúr na základe etnického spoločenstva a jazykov. Môže byť na rôznom literárnom stupni.

Medzi literárny centrizmus – spoločnosť literatúr, ktoré sa na podobnom vývojovom stupni a ktoré sú späté napr. geopoliticky (škandinávske krajiny) alebo spolu susedia. Nie je významná blízkosť jazyka ale geografická poloha.

3.3. Prozódia
Prozódia je náuka o verši a prozodickom systéme.

Verš – špecifický druh jazykovej štylizácie. Ja to jazykové podanie, ktoré je zamerané na zvukovú stránku jazyka. Znaky verša:
• členitosť,
• zvuková stavba.
Veta vs. verš:
• každý verš má na konci bodku,
• veta ide po štyroch veršoch,
• verš je iba časťou vety.
Veršové členenie:
veta = verš,
odstavec = strofa,
slovo = stopa.

Stopa – spojenie jednej prízvučnej a dvoch neprízvučných slabík v jeden plnovýznamový a zvukový celok. Stopa môže byť:
• cezúra – dve slová,
• dieréze - stopa, kde hranice slova a stopy sú si podobné.

Cezúra Dieréze

Zem ta Láska

Dve slová, jedna stopa. Aj slovo aj stopa.
Jazyková kvalita – zvýšenie prízvuku na prízvučných slabikách, rodíme sa s tým.

Jazyková kvantita – dĺžka a krátkosť samohlások, to sa treba učiť.

Prízvuk – môže byť:
• dynamický – je pevne viazaný na prvú slabiku slova. Rozoznal ho Jozef Dobrovský.
• pohyblivý – prechádza sa z koreňa na koncovku ( je u Rusov a Poliakov).

Slabika – je to doba. Môže byť:
• ťažká – teze – prízvučná,
• ľahká – azre – neprízvučná

Metrum – schéma pre verš, teoretický predpis stopy. Metrum môže byť:
• trochej - dvojslabičné metrum (prízvučná a neprízvučná), je dialektický,
• jam - neprízvučná a prízvučná, cezúrový,
• daktil - prízvučná, neprízvučná, neprízvučná, trojslabičné metrum.

Rytmus – konkrétne rozloženie pravidelného opakovania slabík v prízvučnej a neprízvučnej literárnej následnosti

Metrický impulz – subjektívne naladenie na verš, ako my verš vnímame.

Typy veršu:
• silabotonický – pravidelný počet prízvučných a neprízvučných slabík, dôležité je, na ktoré miesto vo verši pripadne prízvuk,
• silabický – verš s rovnakým počtom slabík, používali ho štúrovci, je pod vplyvom folklóru,
• tónický – rôzne dlhý, rôzny počet slabík, ale má rovnaký počet prízvukov (inpresionisti),
• časomierny – na pravidelné striedanie krátkych a dlhých slabík (vznik v Antike),môže prechádzať k silabotonickému veršu. Zvuk realizácie - =
• voľný – existuje od začiatku 20 stor., nemá pravidelný počet slabíkprízvukov, náznak metrického usporiadania.
































4. MILAN HODŽA A JEHO POŇATIE STREDOEURÓPSKEHO AREÁLU

Milan Hodža je jeden z najvýznamnejších slovenských politikov a štátnikov, veľká osobnosť svetovej politiky, člen uhorského snemu v období Habsburskej monarchie.
Po r.1918 sa stal zmocnencom novej Masarykovej vlády; bol ministrom, pohyboval sa v politike, stal sa predsedom agrárnej strany.
Bol prvým etnickým Slovákom, ktorý sa stal premierom.
Venoval sa aj vedeckej publicistike – r.1920 napísal lingvisticko-historickú prácu s národno-obrodeneckou tematikou „Československý rozkol“.
Podobne národnostno-politickou otázkou sa zaoberal aj Masarykov spolupracovník H. G. Schauer, ktorý v r.1890 v diele „Naše otázka“ nastolil problém spojenia Česka a Slovenského štátu k Nemecku; naproti tomu, Hodža chcel udržať samostatné Československo, s tým, že za úradný jazyk sa bude považovať čisto čeština.
Hodža neustále sa pohyboval v medzinárodných kruhoch
Po r.1918 vznikli v Československu 2 univerzity, na ktorých vyučovali českí profesori; ako historik tu však istý čas pôsobil aj Hodža, potom odišiel do politiky.
V r.1944 vyšiel jeho spis „Federácia v strednej Európe“ – politický testament, v ktorom sa zaberá usporiadaním E po 2. svetovej vojne. Uvedomuje si, že malé krajiny nemajú schopnosť prežiť, pretože sa nachádzajú medzi dvoma veľkými mocnosťami, Ruskom a Nemeckom. Treba preto vytvoriť nadnárodné celky, aby tieto krajiny neboli pohltené veľkými. V spise nadviazal na myšlienky F. Palackého.
Koncom 19.stor, vyžadoval, aby Rakúsko-Uhorská monarchia fungovala ako federatívny celok, t.j. národnosti v rámci monarchie si vytvoria vlastné federácie s centrálnou rakúsko-uhorskou vládou. Bol zástancom česko-slovenskej spolupráce.
V r.1919-1920 sa v Paríži konala mierová konferencia ukončená Versailleskou zmluvou, ktorá prijala „princíp malých národných štátov“ a „systém sebaurčenia malých štátov“.
Kon.19.stor. spolupracoval s Františkom Ferdnitatom d´Este, vytvorili Belvedérsku skupinu = skupina intelektuálov, ktorí pripravovali reformu k federácii strednej Európy.
Stretol sa aj s Naumannom a debatovali o tom, ako má vyzerať stredná Európa. Hodža mu oponoval, že Nemecko nikdy nepatrilo do strednej Európy; jej koridor tvoria: Visla, Tešínsko, Žilina, stredný Dunaj, južná Morava, Vardar, Solún, Ženeva.
Nemecko vždy chcelo byť spojovacím územím medzi východom a západom; mnoho politikov zase chcelo vymazať Nemecko z mapy sveta a zahnať jeho obyvateľov do izolácie – R. G. Vansittart so svojou prácou „Nemecká pasca“ zr.1946. Namietal na izolovanie Nemcov, pretože by sa ešte agresívnejšie bránili; chcel vybudovať jednotlivé časti Nemecka na demokratickom základe a názov národa chcel písať s malým začiatočným písmenom. Táto výnimka v gramatike sa načas ujala. Na zač.90.r. už bolo Nemecko ekonomicky najvyspelejším štátom. Vo svojej stredoeurópskej koncepcii odmieta spoluprácu so Sovietmi, ktorí uplatňujú panslavizmus = politika slovanských národov vychádzajúca zo spojenia Slovanov v rámci strednej E a ich zjednotenie pod ruskú nadvládu; odmietali západnú E, ich materiálne bohatstvo, naopak vyzdvihovali agrárny východ.
Základné dielo panslavizmu vydal r.1871 Danilevský pod názvom „Rusko a Európa“; aj T. G. Masaryk tvrdil, že Rusko je úplne iný typ civilizácie ako zbytok Európy.
Chcel, aby malé štáty s vlastnými jazykmi (Slovensko, Česko, Poľsko, Rakúsko, Slovinsko, Chorvátsko, Bulharsko, Švajčiarsko a časť Talianska) spolupracovali a vytvorili bezpečnostný koridor voči ruskej expanzii (hlavne štáty používajúce azbuku – Bulharsko a Srbsko).
Vladimír Clementis napísal v exile 2 spisy: „Panslavizmus kedysi a teraz“ (1943), „Slováci a slovanstvo“ (1944), v ktorých sa postavil na pozície moderného panslavizmu, nepovažoval ho za nebezpečný pre strednú E/
Eduard Beneš v spise „Úvahy o slovanstve“ (1944) pripúšťa spoluprácu s Ruskom, ktoré sa zdemokratizuje a bude vládnuť nad malými stredoE štátmi/
Vytvára ideu stredoeurópskej spolupráce; kritizoval nacionalizmus.
Prichádza s pojmom čechoslovakizmus = úvahy o Česko-slovenskom štát; ale len v zmysle politickom, nie lingvistickom. Čechov aj Slovákov považoval za rovnocenné národy.
Na Fichteho „koncepciu národa“ nadviazali svojím skúmaním pojmu G. Mazzini a E. Renan – je definovaný svojou vôľou („willensnation“ = národná vôľa) a je súhrnom najrôznejších etnických komponentov; nadviazal na neho aj Hodža. Fichteho koncepciu aplikoval na vzťah Česka a Slovenska, pričom tieto národy by mali byť základom stredoeurópskej koncepcie. Chcel vytvoriť demokratický stredoeurópsky celok, naproti nemu Beneš chcel v medzivojnovom období proti sebe postaviť 2 veľké pakty: Rímsky protokol (Taliansko, Nemecko) a Malá dohoda (Československo, Juhoslávia, Rumunsko) – nezabezpečila by však mier pre všetky malé štáty. A. Hlinka, B. Tuka, J. Tiso tvrdili, že existuje tajný dodatok o tom, že Slováci majú väčšie práva.
Kritizoval „ľudákov“ a ich autonomizmus; tvrdil, že treba posilniť postavenie Slovákov v Prahe; chcel zanechať centralizmus, no so silným postavením Slovákov.
Počas 2.svetovej vojny hovorí už len o Slovákoch ako o silnom samostatnom národe.
Ďalší politický národ, ktorý v strednej E neuspel bol uhorský národ = „natio hungarica“.
Po Mníchovskej dohode z r. 1938 rezignoval ako premiér vlády a uteká do Švajčiarska a o rok neskôr do Paríža, kde sa vracia do politiky.
Spolu s ďalším odporcom Benešovej politiky, Š. Osuským, stúpencom federalizmu v r.1967 premýšľajú o federálnych formách. V Paríži sa stretávajú aj s O. von Habsburgom(syn posledného rakúskeho cisára Karola I. a Zity), ktorý chcel obnoviť Habsburskú monarchiu. Prekazil mu to však Beneš tým, že presvedčil amerických Slovákov o nevýhodnosti monarchie pre budúcnosť štátu. Ďalším významným spolupracovníkom Habsburga a stúpencom monarchizmu bol R. Coudenhove-Kalergi, zakladateľ Paneurópskeho hnutia = obnova monarchie na federatívnom základe. Vystúpil proti nim a bol nútený rezignovať.
Na jeseň 1939 v Paríži vypracovali M. Hodža, Š. Osuský, J. Paulíny-Tóth a V. Clementis „Memorandum o slovenskej otázke“ – navrhli tu Benešovi, aké má mať Slovensko postavenie po r.1945, pričom to má byť autonómia s vlastným právnym systémom, snemom a zemskou vládou; v rámci federácie má zostať spoločný dopravný systém, finančná oblasť, zahraničná politika a národná obrana.
Nechcel, aby sa národ na niekoho viazal, išlo mu o vzájomnú spoluprácu len v rámci stredoE národov (Beneš sa chcel upnúť na Anglicko a Francúzsko).
Pokúsil sa o zvrat proti Benešovi a 22.11.1939 založil 1. Slovenskú národnú radu = zoskupenie politikov slovenskej emigrácie; predstavil tu aj svoj program:
• federatívne usporiadanie pre Čechov a Slovákov
• česko-slovenský základ pre strednú E
• kritika ZSSR
• slovenské štátoprávne požiadavky musia byť riešené v súlade s jednotným moderným Československým štátom
Prijal od Beneša členstvo v Štátnej rade = exilový parlament; vzdal sa boja proti nemu a odchádza do USA, no ešte predtým sa podieľal na Dohode o politickej a hospodárskej asociácii (tiež podpísaná s Lužickými Srbmi)z 1.1.1940, podľa ktorej mala byť založená federácia strednej Európe medzi Poľskom, Slovenskom a Českom. Aj keď bola zmluva uzavretá, Rusko sa proti nej postavilo. V USA sa stáva profesorom a vydáva prácu „Federácia v strednej Európe“ (na Slovensku vyšla v r.1997 v Kaligrame).
Pochopil, že vytvorenie stredoeurópskeho spoločenstva sa dá len na základe federácie.
Stúpenci stredoeurópskej federácie: Milan Hodža, František Palacký, Karl Renner, Oszkar Jaszi, Aurel Popovici































5. JÁN KOLLÁR VERZUS ĽUDOVÍT ŠTÚR

5.1. Ján Kollár
Bol prvým veľkým slovenským a českým básnikom; otvára novú etapu národného obrodenia. Zaraďuje sa do obdobia „preromantizmu“ (= citovosť, nostalgia; úvodná fáza romantizmu; s pojmom prišiel r.1924 Paul van Thiegen v diele „Le préromantisme“).
Ako literárny jazyk používa biblickú češtinu.
Narodil sa v r.1794 v Mošovciach, študoval v Prešporku, v r.1817-1819 v Jene teológiu (bol protestant). V Nemecku sú v tom období oslavy vystúpenia Martina Luthera (1517), ktorý vo svojich tézach požadoval aj zjednotenie Nemecka. Hlása sa tu „pangermanizmus“, ku ktorému sa pridáva najmä mládež. Uvedomuje si, že zjednotenie Nemecka by znamenalo hrozbu pre celú strednú Európu, a preto hlása „slovanskú vzájomnosť“ (a nie „panslavizmus“).Cestuje po Nemecku a nachádza tu veľa slovanských nápisov, čo mu pripomína strašnú históriu Slovanov. V roku 1818 sa zoznamuje s dcérou evanjelického pastora Wilhelma Schmidta, Wilhelminou Friderikou Schmidtovou (Mína), ktorá sa v diele „Slávy dcéra“ stáva symbolom Slovanov. V roku 1819 odchádza do Pešti, kde sa stáva evanjelickým pastorom pre slovenskú menšinu; jeho vzťah s Rückchen (Mínou) je pravdepodobne platonický. Do r. 1828 spolu korešpondujú, no vášeň už upadá. Vedome sa od nej odizoluje, pretože nemôže svoje srdce rozdeliť medzi ženu a vlasť.
V r. 1834-1835 spolu znova nadviazali kontakt; jej matka, ktorá vzťahu bránila zomiera, a tak Mína odchádza so Pešti, kde ju Kollár požiada o ruku. Svadbu mali v Jene a v r.1837 sa im narodila dcéra Ľudmila.
V roku 1848 sa postavil proti Štúrovi a jeho vytvoreniu spisovnej slovenčiny. V roku1849 získal titul profesora slovanskej archeológie vo Viedni.

Tvorba

„Básně Jána Kollára“ (1821)

„Slávy dcéra“ (1824) – 1. vydanie obsahuje Předspěv a 3 spevy: Sála, Labe, Dunaj); 2. vydanie (1832) je obohatené o ďalšie 2 spevy, v ktorých je celkovo obsiahnutých 151 sonetov a zneliek. V sonetoch (4,4,3,3) spracúva v prvých 2 strofách spoločenskú tému, v 3. strofe milostnú tému a v poslednej ich spája.V Předspěve použil časomieru, má formu elégie, plaču nad porobou Slovanov v minulosti, pričom odpovedá, že to spôsobili Nemci. Hovorí tu, že slobodný je len ten, kto uznáva slobodu iných, t.z., že Nemci, keďže ju neuznávajú, nie sú ani slobodným národom; nie slová, ale činy rozhodujú. V závere podáva výzvu k revolučnému boju; nemožno vyhubiť celý národ.

„O literární vzájemnosti mezi kmeny a nářečími slávskými“ (1835-1836) – 1. vydanie bolo písané po česky, na Slovensku publikované v Hronke, v tomto roku bolo vydané aj v srbštine; 2. vydanie (1838) bolo rozšírené, písané v nemčine. Do slovenčiny bolo preložené až v r.1953 K. Rosenbaumom. Má právnu povahu, preto je členené do paragrafov. V 2. a 3. § charakterizuje „vzájomnosť“ = rešpektovanie vrchnosti. „Literárna vzájomnosť“ = spoluúčasť všetkých národných vrstiev na duševných plodoch vlastného národa. Naopak, vzájomnosťou nie je politické spojenie všetkých Slovanov ani demagogická výzva na revolúciu proti svojej vláde. Rozoznáva tu 4 základné nárečia a jazyky: „illyrský“ (srbochorvátsky; srbštinu a chorvátčinu zjednotil Ljudevít Gaj), „ruský“, „poľský“ a „československý“ (inovovaná slovakizovaná čeština). Slovenčina je „fonologickým“ jazykom, t.z., že bola kodifikovaná umelo, na základe súdobého, stredoslovenského nárečia (1843, Štúr); čeština je „fonetickým“ jazykom, teda vznikla postupným vývojom, bola kodifikovaná na základe mŕtvej, veleslavínskej češtiny. Kritizuje tu tvrdosť a neľubozvučnosť češtiny; české „ř“ a „ě“, ktoré podľa neho vzniklo omylom; čeština sa má vyvarovať tzv slabikotvorným likvidom („r“ a „l“). Hlása potrebu vytvoriť spoločnú podobu jazyka.

„Hlasové o potřebě jednoty“ (1844) – spis proti Štúrovi a jeho spisovnej slovenčine.

„Staroitalia slavjanská“ (1853, posmrtne) – má okolo 900 strán, je to konglomerát archeologických pamiatok v Taliansku. Snažil sa tu dokázať, že Etruskovia sú Praslovania a Slovinci zbytok Etruskov. Je to však výmysel.








5.2. Časomiera
Je to časomerný veršový systém založený na pravidelnom striedaní dlhých a krátkych slabík. V češtine ani slovenčine však týmto striedaním nedôjde k vytvoreniu rytmu (len pri striedaní prízvučných a neprízvučných slabík). Metrickou konštantou je „podkladanie“ = dlhej slabike zodpovedá prízvučná slabika a krátkej neprízvučná slabika.

Dobrovského delenie:
• jazyková kvalita = prízvuk; je to inherentný (vrodený) rys.
• jazyková kvantita = dĺžka a krátkosť; je vecou jazykovej dohody.

Dĺžka
• prirodzená (naturálna): v slove platí vždy (pr. „má“, „s tou“)
• pozičná (longitudálna): platí len v určitej pozícii. /„mě“ = krátka slabika/

Slabika - je pozične dlhá vtedy, keď po samohláske nasledujú aspoň dve spoluhlásky (pr. ma│tka; ze│m, ta).
Ak je po samohláske „p“, „k“, „t“, „r“, „l“, slabika je obojaká a môžeme sami rozhodnúť, podľa kontextu, či ju použijeme ako dlhú alebo krátku.

Značenie slabík: dlhé, prízvučné — │platí: — = +
krátke, neprízvučné │
1 dlhá slabika = 1 móra = čas k vysloveniu 1 dlhej slabiky; časomerná stopa; 2 móry = 1 stopa.
Slovenskú časomieru môžeme previesť na sylabotonickú prozódiu = kombinácia daktylu (— ) so spondejom (— — ).
V Kollárovej časomiere môže byť za sebou akýkoľvek počet dlhých slabík, krátkych však len dve.
Pr. (Kollár: Slávy Dcéra) Aj, zde le│ží zem│ ta před o│kem mým│ slzy│ smutně

ro│nícím, → má 7 stôp = septameter
Verše:
• nepárne – majú 6 (7) stôp = hexameter │ELEGICKÉ DISTICHO
• párne – majú 5 stôp = pentameter │elegické dvojveršie
1 veta = 2 verše
Pri párnych veršoch sa po dvoch stopách a na konci verša nachádza dlhá polstopa (to tvorí spolu 5 stôp).

Pr. │— —│— ││—│— —│— │— ││

Na konci niektorých veršov je bodka = grafém, ktorý nahradzuje koncovú krátku slabiku.




























5.3. Ľudovít Štúr
Slovanstvo a svet budúcnosti
Toto dielo vyšlo až po smrti. Napísal ho v II. pol 19. stor. v nemčine. Filozofia dejín a pochopenie dejín. Je to pokus o politický program. Napísaný bol preto v nemčine aby sa čo najviac rozšíril, neskôr bol písaný aj v ruštine. V roku 1993 vyšiel po prvý krát v slovenčine. Podal v ňom kritiku socializmu. Zaoberá postavením Slovanov v strednej Európe, ku komu sa máme pripojiť (Západ či Východ). Podáva túto kritiku západu:
• od absolutistických monarchií prechádza ku konštitučným,
• potláčajú ľudskosť, je tu chaos, stále tu budú revolúcie,
• západ je pôžitkársky.
Slovania musia hľadať cestu k Rusku (ale cárskemu Rusku),je to najväčší slovanský národ. Hoci bil Štúr protestant, odmieta západ. Nadväzuje na Hegelovu filozofiu dejín. Slovania sú preto, aby sa emancipovali ako národ. Štúr je abstraktný. Slováci majú subjektívnu vôľu. Štúr má teologické dejiny. K tomuto cieľu smeruje po etapách. Najdôležitejší pre neho jazyk. Slovania sú vyvolení národ dejín. Východ má všetko pred sebou. Rozdelil národy na:
• hmotárske – západ,
• duchohistorické – Slováci a Slovania.
Tieto názory ovplyvnili S.H.Vajanského – bol rusofil. Štúr bol ostrý antisemita. Ostro kritizuje židov z úžerníctva. Sú príčinou slovanského nešťastia. Obdivuje cárizmus. Chcel aby Slovensko bolo monarchiou mala kráľa, na čele veľká osobnosť. Ostro kritizuje češtinu, Palackého, Česi napodobňujú západ. Charakterizuje mentalitu slovanských národov. Požaduje:
• aby slovách splynuli politicky s Ruskom,
• odmieta západ a jeho hodnoty,
• chce slovenské obce, komunity, kde si budú ľudia rovní,
• odmieta parlament,
• vzdáva sa slovenčiny, latinčiny a preferuje ruštinu ako reč Slovanov,
• Rusko má nárok na hegemóniu.
Viacero osobností slovenských dejín bolo inšpirovaných a ovplyvnených týmto dielom, medzi inými aj L. Novomský a J. Tiso.