Zásady výucby a ich charakteristika

Zásady výucby a ich charakteristika
Pedagogika sa po stárocia usilovala o formuláciu základných pravidiel, ktoré by zaistili
efektívnost výucby. Tak postupne vznikal a rozvíjal sa systém pedagogických princípov
(zásad), t. j. najvšeobecnejších noriem podmienujúcich úspech pedagogickej práce. O
ich formuláciu sa s úspechom pokúsili J. A. Komenský, J. H. Pestalozzi, A. Diesterweg,
K. D. Ušinskij, H. Spencer a další pedagógovia.
Pojem vyucovacej zásady
Podstatu vyucovacej zásady je správne chápat ako požiadavku. Vyucovacie zásady sú
najvšeobecnejšie alebo najzákladnejšie požiadavky, ktoré v súlade s cielmi
výchovnovzdelávacieho procesu a jeho základnými zákonitostami urcujú jeho
charakter.
Vztahujú sa na všetky stránky výucby, t. j. na ucitelovu vyucovaciu cinnost, na formy
výucby, metódy výucby a na materiálne didaktické prostriedky, dalej na poznávaciu
cinnost žiaka, na ucivo atd.
Pocet vyucovacích zásad nie je a nemôže byt raz a navždy stanovený, pretože zásady
sa neustále vyvíjajú, menia sa a doplnajú s tým, ako rastú poznatky o vyucovaní. Stále
je tu úsilie o najnovšie formulovanie a dotváranie zásad, napr. optimálnost, tvorivost,
systémovost, atd.
Vo vyucovaní sa zásady navzájom prelínajú a jedna druhú podporujú.
Rozlišujeme objektívnu a subjektívnu stránku vyucovacích zásad:
-objektívnou stránkou rozumieme to, že sú odvodené z objektívnych zákonitostí
vyucovacieho procesu,
-subjektívnou stránkou rozumieme to, že ich uplatnovanie závisí od ucitela, od jeho
kvalifikácie, prípravy na vyucovanie, zodpovednosti za výsledky vyucovania a pod.
Na základe didaktických zásad sa stanovujú didaktické pravidlá, ktoré obsahujú pokyny
pre správne a úcinné vedenie výucby, špecifikujú a konkretizujú didaktické zásady. Sú
menej všeobecné než zásady, lebo konkrétnejšie naznacujú postup k cielu.
Zásada uvedomelosti a aktivity
Vyjadruje požiadavku, aby žiaci k ucebnej cinnosti pristupovali uvedomele a aby
vlastnou aktívnou cinnostou získavali nové vedomosti, spôsobilosti, zrucnosti a návyky.
Iba také vyucovanie a ucenie je plnohodnotné, pri ktorom sa žiak stotožní s jeho
úlohami a cielmi, ak k úlohám, požiadavkám a cielom nepristupuje formálne, z
donútenia a ak je v tomto procese aktívny. Uvedomelost neznamená iba to, aby žiak
vedel, co sa ucí, preco sa ucí, ale predovšetkým to, aby si k tomuto vytvoril kladný
vztah. To predpokladá uvedomovat si ciel, výsledok a metódy, ktoré k nemu vedú,
vyvinút úsilie na dosiahnutie ciela, osvojovat si nové vlastnou cinnostou.
Uvedomele osvojené poznatky charakterizuje to, že sú hlboko pochopené a žiak na
základe nich dokáže nieco urobit- vysvetlit, inak formulovat, vie ich aplikovat v praxi.
Aktivita sa týka viacerých stránok – myšlienkovej (analýza, syntéza, systemizácia
vedomostí, ich triedenie), citovej i vôlovej. Význam aktivity spocíva v tom, že rozvíja
schopnosti žiakov, ich samostatnost, iniciatívu a tvorivost.
Uvedomelost a aktivita sa musia prelínat celým vyucovacím procesom.
Uplatnovanie zásady uvedomelosti a aktivity si vyžaduje zo strany ucitela:
-využívat vstupné a priebežné motivacné metódy,
-využívat predchádzajúce vedomosti a poznatky žiakov z mimoškolského, nezámerného
ucenia,
-uplatnovat adekvátne vyucovacie metódy vo vztahu k obsahu a povahe uciva, ale aj k
vekovým osobitostiam žiakov,
-uplatnovat aktívnu a tvorivú cinnost žiakov s využívaním problémových metód
vyucovania,
-umožnit žiakov využívat získané vedomosti a zrucnosti v konkrétnych cinnostiach, v
praktickej cinnosti,
-umožnit žiakom realizáciu vlastných tvorivých a netradicných prístupov,
-sústavne kontrolovat a hodnotit dosahované výsledky, na základe zisteného korigovat
a usmernovat dalšie cinnosti žiakov,
-klást na žiakov primerané požiadavky,
-rešpektovat individuálne osobitosti žiakov.
Zásada názornosti
Vyjadruje požiadavku, aby žiak získaval nové vedomosti, spôsobilosti, zrucnosti a
návyky na základe konkrétneho zmyslového vnímania predmetov a javov.
Význam zásady názornosti vyplýva z podstaty poznávania ako procesu. Na zaciatku
poznávacieho procesu je priama zmyslová skúsenost, potom sa tvoria predstavy, a až
potom pojmy. Z konkrétnych operácií s vecami vznikajú myšlienkové operácie.
Volba druhu názoru závisí od viacerých cinitelov:
-od vekových osobitostí žiakov (cím je rocník nižší, tým viac pozornosti treba venovat
názornému vyucovaniu),
-od povahy uciva vyucovacieho predmetu,
-od fázy vyucovacieho procesu (inú funkciu má názor pri motivácii, inú pri vytváraní
nových vedomostí a inú pri fixácii vedomostí a zrucností a pod.).
Uplatnovanie názoru si vyžaduje venovat pozornost aj psychologickým požiadavkám.
Ide najmä o nasledovné:
-primeranost názoru (množstvo pomôcok neznamená, resp. nemusí znamenat prínos
pre pochopenie uciva, zanedbávanie názoru vedie zasa k nejasným vedomostiam, k
nekonkrétnym predstavám), prílišné precenovanie názoru brzdí rozvoj vyšších
poznávacích procesov,
-ak má názornost plnit ciele, potom podla možností treba do procesu vnímania zapojit
co najviac zmyslov,
-názor musí byt primeraný vyucovaciemu cielu.
Funkciu názoru okrem ucebných pomôcok a rôznej didaktickej techniky plnia:
-pozorovanie skutocných predmetov a javov,
-nepriamy názor (kresby, fotografie, diafilmy, filmy, atd.),
-názorné predstavy (vyvolané rozprávaním, príbehmi),
-vztahové prežívanie (prežívanie vztahov, citového napätia, odvahy, a pod.).
Pri uplatnovaní názornosti vo vyucovaní ide najmä o nasledovné:
-ucit správne pozorovat predmety a javy,
-viest žiakov k analýze pozorovania,
-z pozorovaného ucit vyvodzovat závery,
-využívat názor v primeranej miere, t. j. vtedy, ked je to potrebné,
-názor využívat v každej fáze vyucovacej hodiny,
-ucivo spolocensko-vedného charakteru spájat s príkladmi zo života (nepriamy názor
alebo názorná predstava),
-pri demonštrovaní názoru sa sústredit na podstatu pozorovaného.
Platí, že zanedbanie názoru môže viest k verbálnym, formálnym a nejasným znalostiam
žiakov; jeho precenenie môže brzdit rozvoj abstraktného myslenia.
Zásada primeranosti
Vyjadruje požiadavku, aby obsah a rozsah uciva, ale i metódy jeho sprostredkúvania
žiakom boli primerané k ich biologicko-psychologickým schopnostiam. Táto zásada sa
týka dvoch stránok: obsahu a rozsahu uciva, ale aj samotného vyucovacieho procesu,
t. j. vyucovacích metód, foriem a prostriedkov.
Reaguje na známu skúsenost, že poznatky osvojené v urcitom logickom usporiadaní sú
žiakmi lepšie chápané, zapamätané a používané v praxi, než izolované, zo súvislosti
vytrhnuté ucivo. To vyžaduje, aby ucivo bolo usporiadané podla didaktického systému,
ktorý pretvára systém príslušnej vednej disciplíny tak, aby bol prístupný žiakom
urcitého veku, aby poznatky tvorili pre žiakov prijatelnú postupnost a jeden poznatok
logicky vyplýval z druhého.
Zásada primeranosti velmi úzko súvisí najmä so zásadou individuálneho prístupu k
žiakom a ucitel si musí uvedomovat, že to, co je primerané pre jedného žiaka alebo
skupinu žiakov, pre iného žiaka alebo pre inú skupinu môže byt obtiažne, alebo až
neprimerané.
V minulosti sa primeranost chápala len ako prispôsobovanie možnostiam a
schopnostiam žiakov. Jej novšie ponímanie spocíva v tom, že sa orientujeme na
potenciálne možnosti a schopnosti, t. j. že máme na žiakov mierne zvýšené nároky,
ktoré sú schopní zvládnut, a tým súcasne významne prispievame k ich rozvoju.
Uplatnovanie zásady primeranosti si vyžaduje najmä:
-postupovat vo vyucovaní podla pravidiel – od blízkeho k vzdialenému, atd.,
-rešpektovat a uplatnovat primeranost vo všetkých fázach vyucovacieho procesu,
-uplatnovat primerané metódy výucby,
-dávat žiakom primerané úlohy, umožnit im vlastné, pre nich primerané postupy pri
riešení úloh,
-nachádzat vztahy a súvislosti medzi tým, co už žiaci vedia a co si majú osvojit,
-sústredit sa v ucive na podstatu a tú vyžadovat do žiakov,
-využívat mikrodiagnózu (sústavne sa presvedcovat o tom, ako žiaci ucivo chápu, co im
spôsobuje tažkosti a problémy atd.) a na základe zisteného výsledku optimalizovat
další priebeh vyucovania a ucenia sa žiaka.
Zásada trvácnosti
Vyjadruje požiadavku, aby si žiaci ucivo bezpecne zapamätali a aby si ho v prípade
potreby vedeli vybavit v pamäti a využit v cinnosti.
Správna motivácia, primeraný a systematický výklad uciva, možnost tvorivej práce
žiakov s ucivom, pedagogicky taktné preverovanie vedomostí žiakov a pod., trvácnost
vedomostí žiakov zvyšuje. Opakovanie uciva je bezprostredné uplatnovanie trvácnosti a
súvisí s otázkami psychológie zabúdania. Proces zabúdania ja najrýchlejší v prvých
minútach a hodinách po osvojení si uciva. Postupne sa spomaluje. Preto je potrebné
viest a usmernovat vyucovací proces tak, aby opakovanie a upevnovanie uciva
nasledovalo v krátkom casovom odstupe po procese ucenia. Preto je do vyucovacej
hodiny zaradovaná etapa prvotného opakovania a upevnovania uciva.
Zásadu trvácnosti podporujú zásady uvedomelosti, primeranosti (žiak si zapamätá a
naucí sa iba to, co je pre neho primerané), názornosti, ale aj dalšie. Okrem toho ide
najmä o nasledovné:
-venovat pozornost trvácnosti v priebehu celého vyucovacieho procesu vo všetkých
jeho etapách,
-volit primeraný rozsah uciva,
-využívat primerané metódy vyucovania,
-uplatnovat a využívat aktivitu a samostatnost žiakov,
-uplatnovat opakovanie a upevnovanie uciva (hlavne v nových zmenených situáciách, v
aplikácii na nové podmienky),
-systematicky preverovat vedomosti žiakov.
Zásada systematickosti
Vyjadruje požiadavku logicky usporiadaného didaktického systému uciva so zretelom
na vekové osobitosti žiakov, ktorý si žiaci systematicky osvojujú pod vedením ucitela.
Aj táto zásada má dva aspekty a týka sa obsahu uciva a procesuálnej stránky.
Zásada systematickosti prispieva k pochopeniu vztahov medzi ucivom, k zaradovaniu
nového k prv osvojenému.
Uplatnovanie metódy systematickosti si vyžaduje nasledovné:
-pretvorit vedecký, logický systém vied do didaktického systému,
-koordinovat ucivo v jednotlivých vyucovacích predmetoch a vytvárat ucelené sústavy
poznatkov (najskôr ide o syntézu v jednom predmete, potom v príbuzných a nakoniec
v celom vyucovaní),
-pri osvojovaní nových poznatkov nadväzovat na prv osvojené, nové ucivo má byt
pokracovaním predchádzajúceho,
-viest žiakov k systematizovaniu vedomostí (opakovanie, cinnosti, filmy, atd.),
-prehlbovat konkrétnost a zovšeobecnenost vedomostí (postupovat od zvláštneho k
všeobecnému, od všeobecného k zvláštnemu),
-sústavne stupnovat nároky kladené na žiakov,
-tvorivú prácu ucitela s obsahom vzdelania,
-premyslená príprava ucitela na vyucovací proces s akcentom na cinnosti žiakov,
-systematické preverovanie a systematizovanie vedomostí žiakov.
Zásada vedeckosti
Od ucitela sa ocakáva, že celoživotne udržuje kontakt s vedeckými disciplínami, ktoré
sú základom jeho vyucovacích predmetov. Znamená pre neho využívat všetky
vzdelávacie možnosti na aktualizáciu rýchlo zastarávajúcich poznatkov.
Ucitel má dalej vediet vhodnými vyucovacími metódami vedecké informácie podávat
žiakom, sprevádzat ich pri ich vyhladávaní, spracovaní a využívaní.
Zásada spojenia teórie s praxou
Táto zásada ucitela upozornuje, že škola nie je uzavretý systém, ale je spojená s
okolím pocetnými väzbami. Žiaci do školy prichádzajú s istými praktickými
skúsenostami, s predstavami, ktoré by ucitel mal poznat. Jeho úlohou je výucbou
správne predstavy upevnovat a rozvíjat, nesprávne opravovat.
Na druhej strane je žiadúce, aby ucitel formuloval vyucovacie ciele najmenej na úrovni
ich aplikácie a presvedcil žiakov o zmysluplnosti výucby v škole. Mal by viest žiakov k
vnímaniu rozvíjajúcich podnetov okolia školy, ucit ich hladat v praxi potrebné
informácie, spracovávat ich a dokázat ich v praxi uplatnovat.
Zásada komplexného rozvoja osobnosti žiaka
Pri didaktickej analýze uciva si má ucitel uvedomit, aké možnosti ucivo dáva pre rozvoj
osobnosti žiaka v jeho troch základných štruktúrach, t. j. v oblasti kognitívnej,
afektívnej a psychomotorickej. Podstata ucitelovej práce je vždy komplexná. Aj ked v
danej téme, v danej chvíli uprednostnuje rôzne ciele, asi nebude môct nikdy tvrdit, že
práve teraz vzdeláva a teraz vychováva.
________________________________________ __________________________
Zdroje: