Zamlčovaná literatúra

Zamlčovaná literatúra

Obdobie od roku 1969 až do roku 1989 nazývame obdobím normalizácie.
Boli zlikvidované všetky reformy vykonané v období národného uvoľnenia.
Vládnuca moc zasahovala do kultúry, médií a do bežného života ľudí.
Bola silná cenzúra, uverejnené boli len tie diela, ktoré schvaľovala vláda a funkcionári.
- SOCIALISTICKÝ REALIZMUS
V literatúre sa vytvorili 2 prúdy:
A) OFICIÁLNA LITERATÚRA
- bola pod prísnym ideologickým dozorom, ale bola štátom podporovaná,
P. Jaroš: Tisícročná včela D. Dušek: Oči a zrak
D. Mitana :Psie dni J. Johanides: Súkromie
J Puškáš: Priznanie

B) NEOFICIÁLNA LITERATÚRA (ZAMLČOVANÁ)
- Od 70-tych rokov sa začala formovať tajná, neoficiálna literatúra, zvaná aj samizdatová literatúra. V samizdate sa vydávali diela zakázaných autorov, ktoré nemohli byť vydané v štátnych vydavateľstvách.

Dominik Tatarka: bol hlavným predstaviteľom samizdatovej literatúry a vedúca osobnosť disidentského hnutia.
Disident –(rozvratník) – žije v štáte, ale nemôže publikovať, „nežiadaní“ (CHARTA 77) disidentského hnutie.
Autor odsúdil okupáciu ČSR vojskami Varšavskej zmluvy – zakázali mu publikovať, bol neustále sledovaný, jeho knihy boli odstránené.
Démon súhlasu – 1. literárna analýza kultu osobnosti a Stalina.
- irónia a satira – podriadenie sa režimu, stali sa figúrkami,
- satirický pamflet, (Bartolomej Boleráz, Valizlosť Mataj),
- všetci so všetkým súhlasia, na verejnosti sa boja povedať pravdu.
- v závere je satira o vládcovi Figurovi,

Ladislav Mňačko – 1956 – šéfredaktor Kultúrneho života (proti schematizmu a kultu osobnosti).
1968 – emigroval – exilová literatúra, (publikoval v Rakúsku)
Ako chutí moc – publicisticko-karikatúrny román
- ako sa z bývalého revolucionára a partizána stal bezcharakterný politik a karierista,
- ďalšie postavy (fotograf Frank, syn Martin)
- absolútny systém rozhodovania v oblasti politiky, praktiky tajnej polície


Dominik Tatarka - Démon súhlasu – (satirický pamflet) – dej je groteskný, s prvkami čierneho humoru a irónie.
Autor odkrýva chyby a omyly kultu osobnosti. Svoju satiru zameral na spisovateľov a kritikov, ktorí slúžili režimu.
Na verejnosti sa nikto neodvážil povedať pravdu, všetci so všetkým súhlasili, na všetko prikyvovali.
Spisovateľ Bartolomej Boleráz musí vstať z mŕtvych, aby porozprával, prečo spočiatku slúžil režimu, ako sa mýlil a rozhodol sa povedať pravdu.
Boleráz sa zveril Matejovi (v jeho postave sa skrýva literárny kritik) aj ostatným spisovateľom, čo si naozaj myslí o schematickej literatúre. Všetci s ním súhlasili. Ale keď na zjazde spisovateľov verejne vyslovil svoj názor, Mátaj ho odsúdil a ostatní na verejnosti súhlasili s Matajom.
Keď na druhý deň „hlavný maršal“(predseda zväzu spisovateľov ) hovoril o chybách kultu osobnosti, začali Boleráza oslavovať.
V závere knihy je krátka satira „O vládcovi Figurovi„.
Vládca Figura je despotický vodca, ktorý túži po moci a preto sa obklopí poslušnými figúrkami. Spisovateľ háji obyčajných statočných ľudí.

Ladislav Mňačko – Ako chutí moc
Fotografista Frank spomína v smútočnej sieni na to, akým človekom bol mŕtvy.
Zosnulý bol vysoký funkcionár. Keď sa s ním Frank spoznal, bol odvážny partizánsky veliteľ. No moc ho zmenila, zdeformovala jeho charakter. Rozhodoval aj o takých veciach, ktorým vôbec neroyumel. (Mňačko poukázal na deformity totalitného režímu – na absurdný systém rozhodovania v politike, kultúre...)
Rozviedol sa a oženil sa s mladou sekretárkou. Stratil priateľov, nikomu neveril a zomrel celkom opustený. Jeho syn neprišiel ani na pohreb.
Stratil priateľov, česť, a aj skutočné postavenie.