Základy Práva

Výsledkom ľudského pôsobenia na prírodné prostredie je civilizácia a kultúra.
Ich neodmysliteľnou súčasťou je poriadok ako výsledok rešpektovania spoločenských noriem

Normy - sú určitým vzorom, schémou správania, vďaka ktorej sme schopní predvídať správanie iných jednotlivcov i keď ich nepoznáme.

Tam, kde nie sú pravidlá, ktorých by sa ľudia mohli dovolať, kde neplatia dobré spôsoby, slušnosť, spravodlivosť, nie je možné spolunažívanie.
Vôľa "nažívať spolu" podľa pravidiel je podmienkou civilizácie.
Spoločenské normy pramenia v uznávaných spoločenských hodnotách, nachádzajú v nich oporu a zdôvodnenie. Samy tieto hodnoty vyjadrujú a garantujú.
Rozlišujeme rôzne spoločenské normy:
• morálne normy - spoločenské normy sústredené okolo hodnoty dobra,
• estetické normy - spoločenské normy zoskupené okolo hodnoty krásna,
• náboženské normy - spoločenské normy súvisiace s vierou v Boha a kladúce nám záväzky voči blížnym,
• právne normy - spoločenské normy vyjadrujúce a chrániace hodnoty poriadok a spravodlivosť.

Systém noriem je usporiadaný podľa princípu nerozpornosti, t. j. podľa princípu vnútorného súladu medzi normami, ktoré patria do jedného systému. Ak by jedna norma niečo zakazovala a druhá to povoľovala spôsobovalo by to zmätok, dezintegrovalo by to osobnosť i celú spoločnosť.
Spoločnosť si vytvorila postupne systém noriem, ktorým riadila svoje vzťahy, civilizovaný prostriedok presadzovania žiadúceho správania - právo.
Právo je jedným z prostriedkov regulácie rytmu spoločenského života, mierou ľudských vzťahov, princípom orientácie jednotlivcov aj spoločenských skupín na ich ceste k civilizácii. Na prvý pohľad je iba systémom pravidiel, ktoré vytvára a zároveň vynucuje štát, ale v skutočnosti je prostriedkom vyjadrenia a ochrany najvýznamnejších spoločenských hodnôt.

UBI SOCIETAS, IBI IUS".
Hovorili starí Rimania.
Kde je spoločnosť, tam je aj právo."
Právo je súčasťou duchovnej kultúry spoločnosti. Od ostatných normatívnych systémov sa odlišuje:
• monizmom, teda tým, že v spoločnosti platí jediný právny systém, záväzný pre celú spoločnosť, kým morálnych či náboženských systémov môže byť v spoločnosti viacero,
• spätosťou so štátom, lebo sa opiera o jeho donucovaciu moc. (Štátne orgány tvoria platné právo a v prípade jeho nerešpektovania uplatňujú sankcie.),
• zvláštnou formou, ktorú ustanoví štát, vždy má podobu zákona, vyhlášky atď. Platnosť a účinnosť nadobúda v presne stanovenom čase a štát na seba berie zodpovednosť za to , že občania majú možnosť s právom sa oboznámiť (zodpovedá za jeho zverejnenie a dostupnosť).
Dôvodom rešpektovania práva by nemalo byť iba to, že ho štátna moc môže vynútiť, ale malo by byť pre človeka aj prijateľné.

Občan žijúci v právnom štáte môže robiť všetko, čo mu právne normy nezakazujú.

V európskej právnej kultúre platí stará zásada:
IGNORANTIA IURIS NON EXCUSAT!

Neznalosť práva nikoho neospravedlňuje!

Právna kultúra je súčasť kultúry spoločnosti, ktorá sa prejavuje ako súhrn národných a miestnych zvláštností v právnom myslení i v praxi. Národy žijúce v tom istom civilizačnom okruhu majú podobné črty právnej kultúry, a teda patria do jej určitého typu.
Právna komparatistika rozlišuje štyri základné typy právnych kultúr:
1. európsky (kontinentálny),
2. anglo-americký,
3. náboženský (tradičný),
4. socialistický (sovietsky).

Myšlienkovými zdrojmi európskej právnej kultúry sú grécka filozofia, rímske právo a kresťanská mravnosť.
Rímske právo čerpalo z gréckych myšlienok o ľudskej dôstojnosti, spravoslivosti a poriadku. Prínos kresťanstva spočíva v umravnení a humanizácii spoločenského života čiže aj rímskeho práva.
Európske právo je písané právo, tvoria ho štátne orgány a do života ho svojimi rozhodnutiami uvádzajú súdy.
Súdy a iné štátne orgány právo uvádzajú do života. Ťažiskom práce sudcu v európskom type právnej kultúry nie je tvorba práva, ale aplikácia práva na konkrétne prípady.
Anglické právo na rozdiel od kontinentálneho je však nepísaným právom, tvoria ho súdne precedensy, teda rozhodnutia vyšších súdov, ktoré sa do budúcnosti stávajú záväznými pre každý podobný prípad. Z toho je zrejmá aktívna úloha sudcov pri tvorbe práva.

Na Slovensku v minulosti európsky typ právnej kultúry, potom obdobie socialistickej právnej kultúry a od roku 1991 transformácia opäť na európsky typ právnej kultúry prijatím Listiny základných práv a slobôd.

Odvetvia práva
Skupinu právnych noriem (predpisov) upravujúcich určitý typ spoločenských vzťahov, povedzme pracovné, občianske či trestné vzťahy nazývame odvetvím práva.
Ucelenosť, relatívna samostatnosť odvetvia sa prejavuje aj v tom, že normy, ktoré do neho patria, bývajú prehľadne, presne a jasne usporiadané do určitého systému - kodifikácie.
Kódex dnes chápeme ako kompletný, organicky usporiadaný súbor právnych textov určitého odvetvia, ktorý má podobu zákona napr. Občiansky zákonník, Trestný zákonník, Obchodný zákonník, Zákonník práce...
Slovenský systém práva zahrňuje tieto najdôležitejšie odvetvia:
• štátne (ústavné) právo
• občianske a rodinné právo
• pracovné právo a právo sociálneho zabezpečenia
• trestné právo
• správne právo
• finančné právo

Časť odvetví práva patrí do verejného práva, druhá časť do súkromného práva.
Súkromné právo - ochrana záujmov jednotlivca, vzťahy medzi subjektami založené na princípe rovnosti (rodinné právo, občianske právo, pracovné právo, obchodné právo...).
Verejné právo - štát a jeho činnosti, v odvetviach verejného práva sú vzťahy medzi subjektami založené na princípe subordinácie (podriadenosti) -(ústavné právo, správne právo, finančné právo)
Ak treba vynútiť nesplnené právne povinnosti v odvetviach verejného práva, zasahujú z úradnej povinnosti štátne orgány. Spory vo veciach súkromného práva sa riešia z iniciatívy zainteresovaných subjektov.
Verejné právo a súkromné právo spolu vytvárajú systém platného práva daného štátu.
Platné právo každého štátu tvoria právne normy - pravidlá správania sa v určitých podmienkach a situáciách. Majú zvláštnu formu a v prípade ich nerešpektovania štát siahne po donútení.
Ak o platnom práve uvažujeme vo vzťahu k medzinárodnému právu, nazývame ho vnútroštátnym právom.
Orgány, ktoré tvoria medzinárodné právo, sa odlišujú od orgánov tvoriacich vnútroštátne právo. Medzinárodné právo má inú formu a predmet svojho záujmu.
Z princípu suverenity štátov vyplýva, že normy medzinárodného práva nemôže vytvárať nejaká nadštátna autorita, Tvoria ich suverénne štáty predovšetkým tým, že uzatvárajú medzinárodné zmluvy, uznávajú medzinárodné obyčaje - uzancie a správajú sa voči sebe s medzinárodnou kurtoáziou (slušnosťou, podľa diplomatického protokolu).
Tieto zmluvy sú účinné len vďaka tomu, že zmluvné štáty ich realizujú, že ich začlenia do vnútroštátneho práva. V praxi to znamená, že vnútroštátne právne predpisy, najčastejšie ústava a zákony obsahujú odvolávky na medzinárodné dokumenty či zmluvy, prípadne ratifikovanú medzinárodnú zmluvu štát publikuje ako ústavný zákon.
Ratifikácia - rozumieme akt, keď štátny orgán, ktorý na to oprávňuje ústava štátu, najčastejšie hlava štátu (prezident) alebo parlament, uzná resp. potvrdí záväznosť podpísanej medzinárodnej zmluvy. Ak štát odmietne zmluvu ratifikovať, zmluva sa pokladá za neuzatvorenú a pre štát z nej nevyplývajú nijaké oprávnenia ani záväzky.
Podľa slovenskej ústavy medzinárodné zmluvy dojednáva a ratifikuje prezident Slovenskej republiky. S niektorými závažnými typmi zmlúv musí predtým vysloviť súhlas Národná rada Slovenskej republiky.

Formy vyjadrenia práva
Právo sa od ostatných normatívnych systémov odlišuje svojou osobitnou formou. Právne normy sú vždy obsiahnuté len v takej forme, ktorú uzná alebo stanoví štát.
V európskej právnej kultúre formou vyjadrenia práva sú písané texty, ktoré vydávajú štátne orgány, čiže právne predpisy.
Právny predpis je výsledkom právotvornej činnosti príslušného štátneho orgánu, teda výsledkom jeho rozhodnutia o vzniku, zániku či zmene právnych noriem.
Platné právo štátu je hierarchiou právnych predpisov, na vrchole ktorej sa nachádza ústava.
Ústava je základným zákonom štátu, chrbtovou kosťou celého právneho poriadku. Ústavu môže vydať len najvyšší zákonodarný orgán. Má najvyššiu právnu silu.
Právna sila je vlastnosť právneho predpisu, ktorá ho umožňuje porovnávať s inými právnymi predpismi (zistiť jeho podriadenosť či nadriadenosť voči nim, prípadne rovnaké postavenie), a tak nás informuje o jeho mieste v celej hierarchii. Je to vlastnosť, vyjadrujúca vzájomný vzťah právnych predpisov, ich miesto v štruktúre systému práva.
Logický súlad tejto štruktúry:
Nižší predpis nikdy nesmie odporovať predpisu s vyššou právnou silou a všetky dovedna musia byť v súlade s ústavou.
U nás máme právne predpisy rôznej právnej sily:
Ústava, ústavné zákony, obyčajné zákony, vládne nariadenia, vyhlášky a nariadenia ministerstiev a iných ústredných orgánov štátnej správy, všeobecné záväzné nariadenia štátnych orgánov miestnej štátnej správy a samosprávy.

Tvoria ich štátne orgány v legislatívnom procese, ktorý sa začína zákonodarnou iniciatívou a končí publikovaním právneho predpisu v Zbierke zákonov SR. Zbierka zákonov je akousi centrálnou evidenciouvšetkých právnych predpisov. Publikovaním právny predpis nadobúda platnosť : stáva sa súčasťou, prvkom právneho systému a treba sa podľa neho riadiť až dovtedy, kým nebude zmenený či zrušený.
Platný právny predpis ešte nemôžeme hneď v reálnom živote používať. Musíme počkať na jeho účinnosť. Jej dátum nájdeme v poslednom ustanovení právneho predpisu. Ak nanájdeme presný dátum, čakáme 15 dní odo dňa jeho publikovania v Zbierke zákonov.

V práve demokratického štátu platí jedna dôležitá zásada: zákaz retroaktivity. Konanie človeka posudzujeme vždy podľa právneho predpisu platného v čase, keď k tomuto konaniu došlo. Právne predpisy teda nepôsobia spätne, vždy sa orientujú na budúcnosť.

Zákony parlamentu, vládne nariadenia, vyhlášky a výnosy ústredných orgánov štatnej správy tvoria univerzálne právne normy platiace na celom území štátu. Vládne nariadenia, vyhlášky a výnosy ministerstiev súhrnne označujeme ako vykonávacie predpisy.

Lokálne právo tvoria orgány miestnej štátnej správy - krajské a okresné úrady, ktoré vydávajú všeobecne záväzné vyhlášky a samosprávne orgány obcí, obecné zastupiteľstvá, ktoré vydávajú všeobecne záväzné nariadenia . Platia len na území, ktoré tieto orgány spravujú.
Legislatívny alebo zákonodarný proces - celý postup štátneho orgánu od podania návrhu právneho predpisu, jeho prerokúvania, schvaľovania až po vydanie právneho predpisu. Zákonodarnú iniciatívu majú poslanci Národnej rady a vláda SR.
Štádiá legislatívneho procesu: návrh zákona, otvorená rozprava v pléne, hlasovanie poslancov, podpísanie - signovanie príslušnými ústavnými činiteľmi (prezident, predseda parlamentu, predseda vlády), publikovanie v Zbierke zákonov.
Kvórum - počet poslancov, ktorých prítomnosť je potrebná na prijatie uznesenia, u nás je to nadpolovičná väčšina poslancov, čo znamená 76 poslancov.
Kvalifikovaná väčšina - tri pätiny všetkých poslancov sa vyžaduje na prijatie ústavy a ústavných zákonov.

Právo nie je súhrn, ale systém čiže celok, ktorého komponentami sú právne normy, medzi ktorými existujú pevné charakteristické väzby umožňujúce jeho fungovanie. Základným "stavebným kameňom" právneho systému je právna norma. Väzby medzi právnymi normami, resp, právnymi predpismi, v ktorých sú tieto normy obsiahnuté, umožňujú odlíšiť odvetvia práva.