Základné nástroje nákladového systému

Základné nástroje nákladového systému

Základnými nástrojmi nákladového systému podniku sú rozpočty nákladov, kalkulácie, normy a účtovníctvo. Tieto nástroje poskytujú dôležité informácie o nákladoch a výnosoch v priebehu ich reálneho toku a tvoria preto základné prvky podnikového informačného systému. Za jednotlivé nástroje v podniku zodpovedajú ľudia, ktorých funkčné zaradenie je totožné s uvedenými nástrojmi – poznáme kalkulantov, účtovníkov, vedúcich výroby, finančníkov a podobne.


3.4 Metódy kalkulovania s nákladmi

Náklady sú dôležitým informačným nástrojom controllingu, preto sa teraz zameriame na rôzne spôsoby kalkulovania s nákladmi. Podľa spôsobu prepočtov odčerpávania a úhrady nákladov z dosiahnutej ceny výkonu (výnosov) rozlišujeme metódy kalkulovania s úplnými a neúplnými nákladmi (Foltínová, Kalafutová, 1998,s. 63).

Kalkulovanie s úplnými nákladmi
V tejto metóde ako uvádzajú Foltínová a Kalafutová (1998,s. 64) sa predpokladá úhrada všetkých vynaložených nákladov z dosiahnutej ceny. Preto hovoríme aj o úplne rozdelených alebo alokovaných nákladoch. Problematická je úhrada tých nákladov, na ktoré je v kalkulácii ceny stanovený príspevok. Pretože celková výška príspevku na úhradu je proporcionálna s objemom realizovaných výkonov, môže dôjsť k neúplnej úhrade spoločných režijných nákladov (pri znižovaní objemu realizovaných výkonov) alebo k prekročeniu úhrady (pri raste objemu realizovaných výkonov). Poradie úhrady nákladov z ceny nie je ľubovoľné. Predovšetkým treba uhradiť z ceny priame náklady jednotky výkonu, až potom sa postupne uhrádzajú nepriame (spoločné) výrobné náklady, nazývané výrobná réžia, čím dostaneme vlastné náklady výroby. Úhradou spoločných nákladov na riadenie a správu, t.j. správnu réžiu, dostaneme vlastné náklady výkonov. Napokon úhradou odbytových nákladov, t.j. odbytovej réžie, dostaneme úplné vlastné náklady.
Takáto forma kalkulovania s nákladmi sa využíva v prípadoch, keď sa stanovuje cieľová cena, ktorú by mal výrobca dosiahnuť, aby uhradil všetky náklady a dosiahol požadovaný zisk. Je to nákladový princíp kalkulácie cien. Získané informácie sú dôležité pre realizáciu cenovej politiky a na stanovenie úloh pri riadení nákladov.

Kalkulovanie s neúplnými nákladmi
V trhovej ekonomike je problémom zabezpečiť skutočnú úhradu spoločných nákladov. Už v päťdesiatych rokoch prešlo mnoho podnikov od tradičnej metódy kalkulovania s úplnými nákladmi k metóde čiastkových (neúplných) nákladov a hrubého rozpätia. Dôvodom bola neschopnosť „klasických“ úplných kalkulácií vyrovnať sa s komplikáciami súvisiacimi s absolútnym i relatívnym nárastom fixných nákladov, čo spôsobovalo nedostatok relevantných rozhodovacích údajov. Tieto kalkulácie to riešia tak, že k príslušnému výkonu priraďujú len tie náklady, ktoré majú uhradiť z jednotkovej ceny. Ostatné spoločné náklady vznikajúce na zabezpečenie výroby viacerých druhov výkonov sa v kalkulácii nevykazujú, ale spolu so ziskom tvoria reziduálnu veličinu, všeobecne nazývanú rozpätie. Vyčíslené rozpätie pri zvyšovaní objemu rastie, pri znižovaní klesá. Využitie rozpätia má svoje poradie: ako prvé by sa mali uhradiť spoločné náklady výroby, potom spoločné náklady na riadenie a nakoniec spoločné náklady odbytu. Zvyšok predstavuje zisk. Takéto kalkulovanie, uhrádzanie nákladov, má platnosť pre všetky objemy realizácie, keď sa neúplná alebo prekročená úhrada spoločných nákladov kompenzuje vykázaným ziskom.
Význam tejto metódy spočíva v tom, že poskytuje informácie o minimálne požadovanej úhrade nákladov, čo je dôležitá informácia najmä v prípade, keď sa podnik dostáva do nepriaznivej finančnej situácie (Foltínová, Kalafutová, 1998, s. 65).

Metóda štandardných nákladov
Slovo ,,štandard“ sa prekladá ako „norma“. Táto metóda ako sa uvádzajú vo svojej odbornej publikácií Foltíniová a Kalafutová (1998, s. 74) patrí medzi rozdielové metódy evidencie a kalkulácie. Metóda štandardných nákladov nie je len účtovnou metódou, je komplexnejším nástrojom riadenia, a nie je len nástrojom znižovania nákladov, t.j. hospodárnosti, ale i nástrojom riadenia efektívnosti, čo sa prejavuje aj v samom ponímaní štandardu. Norma sa chápe ako vopred určená spotreba materiálu, polotovarov, času a pod. v naturálnych jednotkách a jej zodpovedajúci náklad. Pojem ,,štandard“ sa vzťahuje aj na réžiu a štandardy sa neurčujú len pre náklady, ale i ďalšie veličiny, ako je úroveň využitia kapacity, cena materiálu, cena výrobku, mzdová sadzba a pod. Metóda štandardných nákladov je komplexnou metódou kontroly a riadenia nákladov, prípadne výnosov vo vnútropodnikovom ponímaní.

Metóda štandardných nákladov využíva tieto základné prvky:
- účtovanie nákladov, prípadne výnosov,
- kalkulácie,
- rozpočtovníctvo,
- vnútropodnikové zodpovednostné účtovníctvo a riadenie,
- rozbor a poskytovanie informácií pre rozhodovanie.

Informácie poskytované metódou štandardných nákladov slúžia:
a) na podnikové plánovanie a riadenie
b) na kontrolu dosiahnutých výsledkov
c) na určovanie nákladovo – cenových výpočtov
d) vo finančnom účtovníctve
Postup fungovania tejto metódy spočíva v etapách:
a) priame náklady
b) režijné náklady