Zaciatok astronómie

Zaciatok astronómie
Najstaršie svedectvá o pozorovaniach nebeských telies, ako aj prvé nesporné
astronomické poznatky nachádzame u starých kultúrnych národov, akými boli v Ázii
Sumeri, Babyloncania a Cínania, v Afrike Egyptania, v Amerike Mayovia, v Európe Briti.
Obrábanie pôdy a pestovanie polnohospodárskych plodín si vyžiadali usadlý spôsob
života a velmi skoro aj snahu pochopit a predvídat pravidelne sa opakujúce javy
prírody a oblohy.
Pravdepodobne už v 5. tisícrocí pred n. l. sa zacal používat na astronomické merania
gnómon, jeden z najstarších prístrojov astronómie. Približne 4000 rokov pred n. l. mali
Sumeri už celkom presnú predstavu o štyroch svetových stranách. Egyptania v tom
case už vedeli, že rok trvá 365 dní, že každorocne tesne pred záplavami Nílu sa ukáže
na rannej oblohe hviezda Sírius (Sotis), a to približne po 70-dnovom období
neviditelnosti (19. júla, heliaktický východ Síria). Na 15. februára 3379 pred n. l.
pripadá písomná správa Mayov o zatmení Mesiaca, ide však zrejme o spätný výpocet
zatmenia z ovela neskoršej mayskej kultúry. V Egypte už v 3. tisícrocí pred n. l.
používali na meranie casu cez den slnecné hodiny. V období 2700-2400 pred n. l.
využívali Egyptania astronomickú orientáciu podla pyramíd. Na rok 2461 pred n. l.
pripadá prvá zaznamenaná konjunkcia planét v cínskych análoch; je však možné, že aj
tu išlo len o spätne vypocítaný jav. Podobne treba vysvetlit i prvý záznam v cínskom
katalógu o pozorovaných kométach, ktorý pripadá na rok 2296 pred n. l. Babyloncania
už v období 2400-2200 pred n. l. poznali pät "blúdivých hviezd" - planét, mali urcitú
predstavu o ekliptike a hviezdnu oblohu rozdelili na súhvezdia s názvami, ktorých
väcšina sa zachovala dodnes. Vypracovanú mali aj teóriu pohybu Slnka, Mesiaca a
planét s predstavou ôsmich sfér, uprostred ktorých je Zem. Približne 2000 rokov pred
n. l. starí Cínania poznali pohyb Slnka už tak presne, že mohli predpovedat zatmenia
Slnka a Mesiaca. Na chybu vo svojich výpoctoch zatmenia Slnka doplatili životom roku
2137 pred n. l. v Cíne cisársky dvorní astronómovia Hi a Ho, lebo nesplnili svoju
povinnost ohlásit zatmenie Slnka vopred. Z obdobia 1900 pred n. l. pochádza
monumentálna kamenná stavba Stonehenge pri Salisbury v juhozápadnom Anglicku,
ktorú používali Briti nielen na náboženské obrady, ale nesporne aj na astronomické
pozorovania.
Roku 1361 pred n. l. v Cíne prvýkrát pozorovali zatmenie Mesiaca, z roku 1216 pred n.
l. pochádzajú celkom nesporné cínske pozorovania zatmenia Slnka.
Okolo roku 1100 pred n. l. cínsky vedec Cu Kong urcil s obdivuhodnou presnostou sklon
ekliptiky k svetovému rovníku. V tom case Cínania už používali kalendár, založený na
poznatku, že rok trvá 365,25 dna a že Mesiac vystrieda svoje fázy za 29,5 dna.
V Mezopotámii bola v 8. storocí pred n. l. zavedená pravidelná astronomická
pozorovacia služba, ktorá sa udržala až do polovice 3. storocia pred n. l. Najstaršie
spolahlivo datované pozorovanie úplného zatmenia Slnka v Mezopotámii sa uskutocnilo
15. júna 763 pred n. l., z roku 721 pred n. l. pochádza prvá správa o pozorovaní
zatmenia Mesiace v mezopotámskej oblasti. Babylonskí astronómovia vyvinuli velké
úsilie na dosiahnutie co najväcšej presnosti astronomických pozorovaní. Polohu
nebeských telies vedeli urcit s presnostou na 6 minút, cas s presnostou na 0,75
minúty. Zistili, že synodický mesiac trvá 29 dní 12 hodín 44 minút 7,5 sekundy, co sa
len o niekolko sekúnd odlišuje od moderne urcenej hodnoty tejto veliciny. Najväcším
úspechom babylonskej astronómie bol objav a presné urcenie periodicity zatmení Slnka
a Mesiaca (Saros; trvanie 223 synodických mesiacov = 18 rokov 11,3 dna).
Približne zo 7. storocia pred n. l. pochádza najstaršia známa ucebnica astronómie Mul
apin. Vznikla v Mezopotámii v období najväcšieho rozmachu babylonskej astronómie.
Obsahuje zoznamy dvojíc hviezd, z ktorých jedna vychádza v case západu druhej.
Uvádzajú sa v nej aj dátumy heliaktických východov hviezd a súcasne i zoznamy
hviezd, ktoré sa práve v tom case nachádzajú v zenite. Ucebnica obsahuje aj casové
intervaly medzi heliaktickými východmi niektorých hviezd. Usudzuje sa, že prvá cast
ucebnice pochádza z obdobia približne 3000 rokov pred n. l. Prvý známy hviezdny
katalóg, obsahujúci pomerne presné polohy 809 hviezd, bol zostavený v 4. storocí pred
n. l. v Cíne. Hlavná redakcia tohto katalógu sa pripisuje cínskemu astronómovi Ši
Šenovi; spracovaniu katalógu predchádzalo velké množstvo pozorovaní a meraní polôh
hviezd. Zo 4. storocia pred n. l. pochádza aj cínska kniha Ken-Š'sing-ting (Základy
urcovania hviezd).
V úsilí spresnit kalendár zaviedli v Mezopotámii už v 6. storocí pred n. l. prestupný
mesiac, ktorým sa vyrovnávali diferencie medzi používanou dlžkou roka 360 dní (12
mesiacov po 30 dnoch) a skutocnou, vtedy už dobre známou dlžkou roka 365,25 dna.
Od roku 383 pred n. l. sa zaviedol 19-rocný prestupný cyklus, pocas ktorého bolo 7
prestupných mesiacov. V Egypte mali v tom case už rok s 365 dnami.
V Cíne zaviedli reformu kalendára v období 140-86 pred n. l.
Aj z uvedených strucných informácií je zrejmé, že zaciatky astronómie vychádzali z
praktických potrieb vtedajšieho cloveka, ale súcasne aj zo snahy poznat nepoznané a
vniknút do zákonitostí prírody. Vtedajší astronómovia sa zameriavali prevažne na
urcovanie pravidelností v pohyboch Slnka, Mesiaca, planét a hviezd, na zistovanie
periodicity rocných období a na zavedenie co najvhodnejšieho kalendára.