vzťah cirkvi k ment. postihnutým

Tomu, kto čisté srdce nosí,
k radosti veľa netreba.
Ten ľahko vzlietne z rannej rosy
na chromých krídlach
do neba.

Detičky Božie.
Hviezdy bludné.
Ľalie tiahnu za nimi.
A Boh to vie.
A nezabudneme

Nezabudneme ani my.“

Napriek spoločenským zmenám prebiehajúcim počas stáročí majú historické obdobia niečo spoločné. V každom z nich žila či živorila vrstva obyvateľov nachádzajúcich sa v sociálnej alebo hmotnej núdzi. Každé obdobie ju vyprodukovalo v závislosti od politicko- ekonomických pomerov a spôsobilo nielen isté jej špecifiká, ale aj zvláštne prístupy k náprave a zmierneniu jej postavenia. Skratke vás prevediem jednotlivými obdobiami. Jednotlivé činy a výroky sa mi zdajú nie len nemorálne či neetické ale hlavne neľudské a kruté Predstavte si, že ste postihnutý jedinec..


Keby ste žili v praveku jednoducho by vás vylúčili z kmeňa alebo priamo zabili. V staroveku mohol o vašom osude rozhodovať otec ako hlava rodiny. To znamená, že ste mohli umrieť ako novorodenec alebo neskôr ako otrok. Asi najviac ma zaujal stredovek. Vďaka kresťanstvu by vás neusmrtili, ale aj tak by bol váš život úbohý. Rady postihnutých sa rozširovali krutými trestami (odseknutie končatín, týranie, oslepovanie, vytrhávanie jazyka a pod.). V stredoveku ste plod čerta a ženy, pomsta čerta za dokonalé božie dielo.


Na základe toho by vás liečili strašidelnými kúrami. Podľa Martina Luthera ste len „splodenec“ diabla, ale na druhej strane J. A. Komenský by sa k vašej výchove staval optimistický. Známi je jeho výrok: ,,Z ľudského vzdelávania sa nevymyká nič, iba nečlovek!” Napísal veľké dielo, ktoré je dodnes uznávaná nie len u nás ale v celom svete.

Vo Veľkej didaktike => všetky deti bez rozdielu by sa mali učiť, bez ohľadu na to, či sú bohaté/chudobné, nadané/tupé. V 18. storočí boli priekopníkmi vzniku ústavov Francúzsko, Nemecko a Rakúsko a v ďalších storočiach šiel vývoj špeciálnej starostlivosti už len dopredu. Vniklo množstvo ústavov a zariadení, vznikli nové možnosti rozvoja, nové metódy a postupy liečby a hlavne nový prístup ku človeku
Starostlivosť o chudobných ľudí na okraji spoločnosti v minulosti

Ľudia, ktorí sa nedokážu uživiť vlastnými prostriedkami a sú odkázaní na pomoc ostatných, tvoria prirodzenú súčasť každej spoločnosti. Pre človeka v núdzi je však nepríjemné, že prijímaním takejto pomoci sa zároveň vystavuje kontrole a zásahom do súkromia. Pre spoločnosť, ktorá musí mať na podporu takýchto ľudí vytvorené dostatočné zdroje a mechanizmy pomoci, je to rovnako zložitá otázka.

Niektoré ohrozené skupiny ľudí sa v minulosti (podobne ako dnes) dostávali do situácií hmotnej núdze pomerne často. Tradične medzi tých, ktorí sa nedokázali uživiť prácou svojich rúk, patrili telesne a duševne postihnutí - mrzáci, slepci, hluchonemí, mentálne retardovaní. V minulosti sa tieto defekty v dôsledku nižšej úrovne medicínskej a zdravotnej starostlivosti, rôznych epidémií, vojen či používania telesných trestov vyskytovali v oveľa väčšej miere.


Na prvý pohľad viditeľný hendikep im v spoločnosti vydeľoval osobitné, presne vymedzené miesto. Telesne postihnutých ľudí považovala spoločnosť za prirodzenú súčasť života a starostlivosť o nich v súlade s kresťanskou morálkou za svoju povinnosť. Tradičná sociálna starostlivosť sa zameriavala aj na vdovy a siroty, ktoré sa stratou živiteľa (manžela alebo otca) často ocitli bez zabezpečenia základných existenčných podmienok.


Ženy z veľkej časti patrili k chovancom chudobincov a k osobám, ktorým rôzne dobročinné mestské spolky prideľovali pravidelné podpory. Súviselo to aj s ich postavením v minulosti, pretože prinajmenšom do 20. storočia boli zväčša ekonomicky odkázané na živiteľa rodiny. Ľudia upadali do biedy aj v dôsledku rôznych prírodných a ekonomických kríz či katastrof, neúrod, epidémií, vojen, povodní, požiarov i zemetrasení.


V takýchto mimoriadnych prípadoch sa mohli viac či menej spoliehať na dobročinnosť a solidaritu spoločenstva, v ktorom žili - či už mesta alebo náboženskej obce - resp. na dobrú vôľu jednotlivých darcov a iniciátorov dobrovoľných zbierok. Tento druh pomoci však závisel výlučne od ich ochoty a možností. Ďalší rizikový faktor predstavovala staroba, ktorá sa často stávala príčinou sociálneho úpadku, neraz aj prepadu do existenčnej biedy.
Tradičné formy starostlivosti

Najstaršie sociálne ustanovizne zakladali a spravovali cirkvi, predovšetkým cirkevné rády, ktoré sa špecializovali na charitatívnu činnosť, neskôr aj mestské samosprávy, zriedkavejšie bohatí jednotlivci -šľachtici alebo mešťania. Spočiatku neboli špecializovanými ústavmi a mali charakter všeobecnej zdravotno-sociálnej ustanovizne pod názvom špitál (hospitál), xenodochium.


Stravu, prípadne aj ubytovanie a ďalšiu starostlivosť tu dostávali chorí, chudobní, starci, siroty i pocestní. Aj neskoršie chudobince a tzv. opatrovacie ústavy (niekedy nazývané aj lazarety) boli ako pokračovatelia stredovekých xenodochií často jediným azylom pre starých a chorých ľudí spoločne s telesne a duševne postihnutými, niekedy dokonca spolu so sirotami.

Kto si zaslúži podporu?

Najviditeľnejším problémom ľudí na okraji boli žobráci a tuláci. Okrem spomínaných telesne a duševne postihnutých ľudí, starcov a nezaopatrených detí či vdov k nim patrila aj chudoba, typická pre veľké mestá. Medzi žobrákmi sa ocitali aj schudobnení tovariši či remeselníci, bývalí žoldieri, vojenskí zbehovia, poddaní, ktorí ušli od zemepána, vrátane tých, ktorí sa dopúšťali drobných krádeží a iných kriminálnych deliktov. Kým bola spoločnosť schopná tradičnými metódami problém tejto pomerne málopočetnej skupiny zvládať, neznamenal pre ňu väčšie nebezpečenstvo či pocit ohrozenia.


Problémy s mestskou chudobou a so žobrákmi existovali ako samozrejmá súčasť života v meste aj predtým, s rozvojom priemyselnej výroby a s migráciami veľkého počtu ľudí prichádzajúcich do miest za prácou, vznikali nové komplikácie. V obdobiach ekonomických kríz zostávalo mnoho ľudí bez práce, čím počet žobrákov narastal do dovtedy nepoznaných rozmerov. S problémami tohto druhu sa ako prvé stretli veľké mestá v západnej Európe, napríklad Paríž a Benátky, a práve ony začiatkom 16. storočia iniciovali zmeny v systéme sociálnej opatere. Dovtedajšie dobročinné milosrdenstvo nahradil systém sociálnej starostlivosti pod vedením mestskej samosprávy.


Hlavný dôraz sa začal klásť na racionalizáciu a adresnosť výdavkov, spojených s evidenciou, kontrolou a represiou voči žobrákom. Základné princípy mestskej sociálnej politiky sa stali charakteristickými aj pre nasledujúce storočia.

Keďže mestskí úradníci a členovia dobročinných spolkov si uvedomovali, že nemôžu poskytnúť pomoc všetkým žiadateľom, pokúšali sa nájsť kľúč na určenie toho, kto si pomoc "zaslúži" a kto nie. Rozhodujúcim kritériom sa stala práceschopnosť či práceneschopnosť žobráka. Telesne postihnutí žobráci a starci - tradiční adresáti kresťanského milosrdenstva - zostali naďalej pod ochranou spoločnosti.


Prvoradým cieľom miest bola snaha ochrániť sa pred náporom nových žobrákov bez práce. Preto sa zaviedlo ďalšie kritérium - prísne rozlišovanie na "domácich" a "cudzích" ľudí v núdzi. K podmienke práceneschopnosti tak pribudla ďalšia - domovská príslušnosť. Niektorým skupinám ľudí sa tak prístup k podpore uzavrel a ostali bez väčšej možnosti situáciu zmeniť.

Nastal problém spôsobený nárastom počtu žobrákov. Čo spôsobilo posun v posudzovaní chudoby. Nastal strach z ohrozenia poriadku a spoločenskej stability. Dovtedajšiu predstavu o "posvätnej" chudobe či o žobrákovi zrodenému z vôle Božej vystriedal obraz kriminálneho živlu nehodného charity. Nastala prísna kontrola podpôr založená na kategorizácii chudobných. Milosrdenstvo voči blížnemu sa vytratilo.