vzťah cirkvi k ment. postihnutým 3

Ako to bolo v krajinách Uhorska?

Hoci na Slovensku i v celom Uhorsku existovalo ešte začiatkom 20. storočia pomerne málo ústavov špeciálnej sociálnej starostlivosti, trend postupnej špecializácie, profesionalizácie a celkovej byrokratizácie bol čoraz citeľnejší. Kým roku 1900 malo Uhorsko len niekoľko špecializovaných ústavov pre deti (100 sirotincov a 14 azylov, 1 ústav pre nevidomé, 7 ústavov pre hluchonemé a 3 pre duševne postihnuté deti), situácia sa za niekoľko rokov zmenila.


Roku 1911 počet špecializovaných ústavov pre deti stúpol na 109 sirotincov, 9 ústavov pre nevidomé, 16 pre hluchonemé (z nich 3 sa nachádzali na Slovensku: v Jelšave, Kremnici, Bratislave) a 8 pre duševne postihnuté deti (na Slovensku bol iba súkromný Blumov ústav v Plešivci). Na celom území Uhorska vtedy exstovali iba štyri štátne ústavy pre choromyseľných, okrem nich dve súkromné sanatóriá a špecializované oddelenia v štátnych a ostatných verejných nemocniciach.


Na Slovensku jestvovalo roku 1908 v mestách 60 ústavov zatvorenej sociálnej starostlivosti. Najväčšia časť z nich figurovala pod názvom všeobecný chudobinec (26), ďalej nasledovali starobince, sirotince a "ostatné" ústavy. Veľkosťou a kapacitou sa veľmi odlišovali. Kým v malých mestách v nich opatrovali priemerne 10 až 20 osôb, dva budapeštianske všeobecné chudobince mali takmer tri a pol tisíc chovancov, čo vtedy predstavovalo až tretinu všetkých osôb v ústavnej sociálnej starostlivosti v Uhorsku.

Celkovo však ich kapacita nepostačovala, takže veľká časť ľudí zostala odkázaných na otvorenú formu sociálnej a zdravotnej starostlivosti. Hlavne v malých mestách prebiehala, podobne ako v starších obdobiach, v jednoduchších formách. Napríklad v Dobšinej začiatkom 20. storočia bol základným zariadením sociálnej starostlivosti mestský chudobinec pre starých práceneschopných a duševne postihnutých chudobných, v ktorom dostávalo stravu a ubytovanie 10 - 12 chovancov.

Okrem toho mesto poskytovalo 70 - 90 práceneschopných vdovám a sirotám mesačnú podporu vo výške 2 - 6 korún a stravu starým chudobným občanom mesta (denne v hodnote 50 - 80 halierov). Ako protihodnotu museli - ak im to zdravotný stav dovoľoval - vykonávať práce v prospech mesta, napríklad pri drvení kameňa a zametaní ulíc. A pretože ich práca podľa slov dobového komentára prinášala len malý úžitok, obyvateľstvo ich nazývalo goldarbeiteri.

Kým štát intenzívne spolupracoval s aktivitami cirkví a dobročinných združení, v neskorších obdobiach čoraz viac narastala závislosť jednotlivcov v krízových sociálnych situáciách od štátu. Túto skutočnosť umocňovali totalitné režimy vojnovej Slovenskej republiky a komunistický režim po roku 1948, ktoré na jednej strane vystavili niektoré skupiny obyvateľov perzekúciám, ostatným sa však snažili zabezpečiť záruky sociálnych istôt. Táto politika a paternalistický postoj štátu mali za následok pasivitu občanov, ktorí boli postavení do roly prijímateľov "výdobytkov" sociálneho zabezpečenia za cenu akceptácie režimu a spolupráce s ním.