vzťah cirkvi k ment. postihnutým 2

Nové nariadenia

Nariadenie Márie Terézie z roku 1775 prikázalo umiestňovať nehodných žobrajúcich chudobných do špeciálneho prevýchovného zariadenia, tzv. robotárne.

Z tohto obdobia pochádzajú aj prvé súpisy žobrákov v mestách, na ktorých základe bolo povolené žobrať len malej časti miestnych žobrákov. Pod stálym dohľadom policajných orgánov smeli označení tabuľkou ("odznakom žobrákov") na prsiach žobrať len na vyhradených verejných miestach. Ostatné žobranie bolo zakázané.


Evidencia a následné policajné razie sa stali prvým krokom k vyhosteniu a policajnému odsunu žobrajúcich bez povolenia. Napríklad v Bratislave takto zadržali počas krutej zimy v januári 1766 spolu 70 nelegálnych žobrákov. Vyše polovicu z nich tvorili nezamestnaní remeselníci a nádenníci. Hoci len 15 z nich bolo označených za tulákov, väčšinu zadržaných mesto odsunulo a ostatných umiestnilo v mestskom chudobinci.


Tieto opatrenia, ako aj internovanie žobrákov na nútené práce (podľa vzoru anglickej inštitúcie workhouse) mali obyvateľstvo ochrániť pred "tulákmi, vagabundmi a žobrákmi“
Prvé kroky

Novou, účinnejšou formou starostlivosti o chudobných, zavedenou Jozefom II., sa mala stať inštitúcia nového typu, tzv. farský chudobinský ústav (Pfararmeninstitut), teda orgán na centrálne získavanie a prideľovanie milodarov na území každej farnosti. Sieť farských chudobinských ústavov, ktoré sa začali zriaďovať, a organizácia sociálnej starostlivosti podľa nových zásad (zákaz žobrania, udeľovanie podpôr domácim "čestným" chudobným, vykazovanie "cudzích" žobrákov, evidencia a systemizácia financovania) predstavovali prvú etapu systematizovanej a organizovanej štátnej sociálnej politiky.


Zjednotenie policajného postupu proti žobrákom dostalo definitívnu podobu v trestnom zákonníku Jozefa II. z roku 1787. A hoci sa policajné kontroly, razie a odsuny do domovských obcí stali každodennou realitou, represia vo forme nútených prác sa okrem Holandska a Anglicka neujala.


V Habsburskej monarchii existovali už koncom 17. storočia robotárne ako inštitúcie nútených prác. Prvú založil Leopold I. roku 1671 vo Viedni, na území Uhorska to bol od roku 1799 košický Dom práce, slúžiaci ako miesto internovania ľudí prichytených pri žobraní a túlaní, ktorí sa nedokázali preukázať bydliskom a zamestnaním v meste, ďalšia existovala v Bratislave od roku 1809. Robotárne však väčšmi pripomínali väzenie než sociálno-výchovnú inštitúciu a skôr zastrašovali pred žobraním a túlavým spôsobom života, než resocializovali. U nás sa neujali a pretvorili sa na tzv. azyly pre bezdomovcov, ktoré mali spravidla dobrovoľné a nútené oddelenie.

Prísny tón právnych predpisov a represívne opatrenia často narážali v praxi na nesúhlas verejnosti. Najmä na vidieku neboli ľudia ochotní akceptovať nový obraz chudoby, presadzovaný štátom. Represia vzbudzovala skôr solidaritu s prenasledovanými žobrákmi. Ešte dlho zostali symbolom "posvätnej" chudoby. Predstava o Bohu, ktorý v podobe žobráka putuje po zemi od domu k domu a podľa správania sa voči nemu ľudí odmeňuje alebo trestá, zostala stabilnou súčasťou ľudových tradícií.
Vlna spolkov

Predovšetkým od prvej tretiny 19. storočia sa začali v uhorských mestách zakladať dobročinné, najmä ženské meštianske spolky prinášajúce nové formy starostlivosti o chudobu. Popularitu si získalo hnutie zakladajúce denné opatrovne pre deti predškolského veku, ktoré propagovala grófka Terézia Brunsviková. Podľa tohto vzoru vznikli v Banskej Bystrici, Bratislave, Trnave, Košiciach a Prešove dobročinné ženské spolky, ktoré zriaďovali detské opatrovne.


Dobročinné aj niektoré svojpomocné spolky si zriaďovali nemocnice a ústavy špecializované na starostlivosť o deti, rôzne kategórie telesne a duševne postihnutých. Okrem ženských spolkov sa aktivitou a invenčnosťou vyznačovali slobodomurárske lóže. Ako prvé zakladali špecializované zariadenia pre dovtedy obchádzané kategórie osôb, napríklad bezplatné poradne pre matky a deti, sprostredkovateľne práce pre sluhov a robotníkov, podporné spolky pre prepustených väzňov, detské prázdninové liečebné pobyty, ľudové kuchyne a ohrievárne pre bezdomovcov.


Navzájom prepojenú sieť ústavov dopĺňali v mestách zariadenia tzv. otvorenej sociálnej starostlivosti: udeľovanie finančných a naturálnych podpôr a stravovanie vo verejných vývarovniach, tzv. ľudových kuchyniach, zakladaných po hospodárskej kríze v 70. rokoch 19. storočia.

Novú formu zariadení predstavovali verejné ohrievárne a sprostredkovateľne práce. Popri týchto aktivitách zostávala významná rola cirkví ako organizátorov sociálnej starostlivosti. Vysokou špecializáciou ústavov sa mohli pochváliť najmä židovské náboženské obce, ktoré mali okrem tradičných bratstiev Chevra kadiša v mestách spravidla vlastný chudobinec, starobinec, sirotinec, nemocnicu, školu a detskú opatrovňu, niekedy aj ľudovú kuchyňu, ako aj spolky na podporu rôznych skupín ľudí v núdzi - napríklad žien, na zabezpečenie výbavy chudobným nevestám, podporu chudobných naturáliami, sirôt či študentov.