Vznik NATO

Medzinárodno – politická situácia vo svete
Koncom jari a v lete 1945, po šiestich rokoch deštruktívnej svetovej vojny sa zdalo, že jej víťazi sledovali spoločný cieľ: pokračovať v spojenectve a vytvoriť taký medzinárodný poriadok, v ktorom by tradičná politika sfér vplyvu a antagonistických aliančných zoskupení bola nahradená širokou hospodárskou spoluprácou všetkých národov, ktorá by stimulovala politické porozumenie a vyústila by do bezpečného života v mieri. Toto bolo proklamovaným ideálom Atalantickej charty, ktorú zverejnili 14. augusta 1941 americký prezident Franklin D. Roosevelt a britský premiér Winston S. Churchill. V septembri toho istého roku sa k Atlantickej charte pripojil aj ZSSR, avšak s dôležitou výhradou týkajúcou sa praktického uskutočňovania zásad charty. Táto námietka do značnej miery spochybňovala jej záväznosť, no politický pragmatizmus prinútil Spojené štáty americké akceptovať sovietske výhrady z jednoduchého dôvodu: bez ZSSR sa nedalo zvíťaziť nad mocnosťami "Osi". Rovnako Sovietsky zväz nemohol bez západných spojencov vojensky vyradiť Nemecko. Výhrada, ktorú vyslovil v súvislosti s Atlantickou chartou, však naznačovala uskutočňovanie takej zahraničnej politiky, ktorá mu v prípade víťazstva umožní postupovať autonómne a v rámci možností presadzovať svoje mocenské záujmy. Túto tendenciu potvrdzoval postup Sovietskeho zväzu na spojeneckých rokovaniach v čase vojny, na ktorých viac alebo menej jasne dával najavo, že počítal s rozšírením svojho vplyvu na západ od svojich hraníc a že z krajín oslobodených Červenou armádou hodlal vytvoriť svoj socialistický tábor.



Rooseveltova zahraničná politika sa v podstate pridržiavala zásad Atlantickej charty, počítala s povojnovou spoluprácou víťazov a bola nasmerovaná na udržiavanie priateľských vzťahov "Veľkej trojky" na báze dôvery, dobrej vôle a spoločných záujmov, ktorých vyjadrením sa mala stať Charta Organizácie spojených národov ako základ systému kolektívnej bezpečnosti a stability.



Retrospektívne možno položiť otázku, či táto koncepcia bola správna, či nebola príliš defenzívna, či USA nemali skôr a jasnejšie vymedziť svoje záujmy v tých častiach Európy, ktoré boli geopoliticky exponované a v ktorých sa dal očakávať tlak ZSSR. Skutočnosťou totiž ostáva, že Roosevelt ako odporca špecifických aliančných zoskupení, sfér vplyvu a rovnováhy síl nerátal s osobitnými záväzkami USA v Európe a bol presvedčený o univerzálne pozitívnej hodnote ideálov Atlantickej charty. Predpokladal, že bude tmelom politiky Spojencov i po skončení vojny a nepredvídal, že vývoj udalostí si ya pomerne krátky čas vynúti radikálnu zmenu postoja Spojených štátov k týmto otázkam.



Churchill pokladal aliancie, sféry vplyvu a politiku rovnováhy síl za prirodzený element veľmocenských vzťahov. Zatiaľ čo Roosevelt sa pri úvahách o povojnovom usporiadaní sveta opieral o winstonovský politický idealizmus, Churchill sa držal viac pri zemi. Z britsko-sovietskych rokovaní mal určitú predstavu o Stalinových územných ambíciách a nepochyboval o tom, že sovietsky vodca ich neprezentoval v celej šírke. Britský premiér preto na dvojstranných rokovaniach v Moskve v októbri 1944 Stalinovi navrhol dohodu o vymedzení sfér vplyvu v niektorých krajinách strednej a juhovýchodnej Európy. Predpokladal, že tým obmedzí územné ambície i v priľahlom regióne a zároveň vytvorí určitý priestor na to, aby sa v ňom časom mohol uplatniť západný vplyv. Stalin navonok pristúpil na Churchillovu ponuku, ale v skutočnosti sa percentuálnou dohodou hodlal viazať práve tak málo ako Atlantickou chartou alebo inými dokumentami.



Vzhľadom na vojenskú silu ZSSR, rýchly rozklad mocností "Osi" ako aj na málo vyhranený postoj Rooseveltovej diplomacie voči Moskve, ústup Francúzska z veľmocenských pozícií a veľmi obmedzené možnosti Veľkej Británie sa už na sklonku vojny ukazovalo, že dominantnou silou na európskom kontinente (a vlastne na obrovských priestoroch Euroázie) sa stane Sovietsky zväz. Túto alternatívu podporovala aj zahraničná politika československej exilovej vlády v Londýne, ktorá podpísala so ZSSR v decembri 1943 spojeneckú zmluvu, otvárajúcu v politickom zmysle slova Stalinovi cestu do strednej Európy. Tak, ako nemožno pochybovať, že Edvard Beneš podpísal zmluvu s úmyslom urobiť z Československa "most medzi Východom a Západom", tak sa nedá nevidieť, že Stalin ju chápal ako dopravnú tepnu, umožňujúcu šíriť sovietsky vplyv ďaleko na západ od svojich hraníc. Benešov takticky chybný postup voči ZSSR zužoval manévrovací priestor západných mocností, lebo prispieval k šíreniu ilúzií, že s východným spojencom sa perspektívne dá politicky spolupracovať.



Skutočné sovietske úmysly nik nepoznal – ešte aj dnes sa o nich dá usudzovať iba na základe rekonštrukcie udalostí, ako sa postupne odohrávali. Sovietski predstavitelia sa cez vojnu dôsledne vyhýbali formuláciám a slovným spojeniam, ktoré by mohli vzbudiť podozrenie, že perspektívne uvažujú o budovaní exkluzívnych aliancií, sféry vplyvu, spojenectva, ktoré sa neskôr stalo známe pod názvom "socialistický tábor". Počiatočná ochota Moskvy ku kompromisom pomerne dlho znemožňovala spoľahlivo odhadnúť skutočnú šírku Stalinových územných nárokov. V tomot smere Stalin akoby pripomínal Hitlera: ani v jeho prípade západné demokracie nedokázali spoľahlivo určiť rozsah führerových územnopolitických ašpirácií, a tak mu ustupovali v domnení, že nechce oveľa viac, než mu v určitom zmysle prináležalo.



Američania len postupne zisťovali, že v krajinách ležiacich na západ od ZSSR Stalinovi nešlo o vytvorenie bloku krajín, v ktorých by v súlade s uzneseniami jaltskej konferencie mohli prevziať moc v slobodných voľbách zvolené reprezentatívne vlády, ale o vytvorenie sústavy vazalských štátov, zbavených možnosti autonómne prejaviť svoju politickú vôľu a nútených prerušiť všetky dovtedajšie väzby so Západom. Tento fakt viedol Spojené štáty k prehodnoteniu svojho postoja k Moskve a k otázke aliancií a sfér vplyvu. USA museli sami pristúpiť k vymedzeniu svojej záujmovej sféry, oblasti, v ktorej z hľadiska svojich životných záujmov nemohli tolerovať vplyv rivala, ktorý bol navyše ideologickým protivníkom. Uvedomenie si tohto faktu bolo začiatkom procesu, ktorý na konci štyridsiatych rokov vyvrcholil podpísaním Severoatlantickej zmluvy.



Krátko po ustanovujúcej konferencii Organizácie spojených národov v San Francisku 26. júna 1945 sa začali rokovania predstaviteľov USA, ZSSR a Veľkej Británie v Postupime. Hoci vzťahy medzi členmi "Veľkej trojky" sa v období medzi jaltskou a postupimskou konferenciou značne zhoršili, Stalin, Churchill (vystriedaný Attleem) a Truman sa dohodli na spôsobe spoločnej správy okupovaného Nemecka a na vytvorení lepších podmienok pre činnosť západných misií na území stredoeurópskych a východoeurópskych štátov, okupovaných sovietskou armádou. ZSSR zároveň potvrdil svoj záväzok, že v nich umožní uskutočnenie slobodných volieb a vytvorenie vlád reprezentujúcich vôľu občanov.



Po určitú dobu sa vedúci predstavitelia USA domnievali, že ich jadrový monopol postačí na tlmenie sovietskych územných a politických ambícií. K uvedenej domnienke prispievala aj neprovokatívna frazeológia sovietskych vodcov. Stalin sa prakticky až do svojho prejavu 9. februára 1946 vyhýbal slovám, ktoré pre západných vodcov mohli znieť urážlivo: v spomínanom prejave sa vyjadril, že sovietske spoločenské zriadenie je lepšou formou organizácie spoločnosti ako akékoľvek nesovietske spoločenské zriadenie a naznačil, že kým existuje kapitalizmus, vojny sú zrejme nevyhnutné.

Postupná zmena zahraničnej politiky USA
Na pozadí tohto procesu sa postupne menil postoj Spojených štátov k ZSSR a v rámci ich zahraničnopolitických priorít Európa nadobúdala osobitný význam. Ofenzívnejšia diplomatická aktivita, ku ktorej sa USA v Európe postupne prepracovali, mala neutralizovať, zlikvidovať alebo aspoň uzavrieť do určitého geopoliticky prijateľného rámca Stalinove územné ambície a zabezpečiť, aby ľudské, surovinové a výrobné kapacity Európy (najmä jej západnej časti) ostali pod ich kontrolou nielen z čisto ekonomických záujmov, ale i v záujme podpory miestnych liberálnych demokratických režimov, vyhovujúcich ich vlastnej politickej tradícii. K uvedeným aspektom sa pripájali aj strategické zretele, najmä udržanie výhodného pomeru síl v oblastiach vzdialených od Severnej Ameriky. To platilo aj o strednej a západnej Európe, kde porážka Nemecka a jeho spojencov viedla k vzniku rozsiahleho mocenského vákua, vystaveného tlaku ZSSR.



Znepokojenie Moskvy vyvolávalo nielen použitie atómových bômb v Hirošime a Nagasaki, čo prispelo k posilneniu sebadôvery USA, ale aj iné skutočnosti: náhle zastavenie americkej pomoci, poskytovanej Sovietskemu zväzu na základe zákona o pôžičke a prenájme, či katastrofálny neúspech komunistov v parlamentných voľbách v okupovanom Maďarsku i Rakúsku a podobne. Neistotu Stalin kompenzoval intenzívnejším zasahovaním do vnútorných vecí krajín svojej záujmovej sféry, snahou politcky, hospodársky a kultúrne ich na zmluvnej báze spojiť so ZSSR, ako aj navzájom medzi sebou, či pomalou demobilizáciou, úsilím o úplnú kontrolu ozbrojených síl krajín svojho bloku a odstraňovaním politických protivníkov.



Tieto aktivity vyvolávali negatívnu odozvu v západnej Európe a osobitne v USA. Prispievali k presvedčeniu, že ZSSR nemá záujem plniť jaltskú a postupimskú dohodu a nemieni sa konštruktívne podieľať na budovaní jednotného a otvoreného sveta. V rozhodujúcich kruhoch rýchlo prevládla myšlienka, že Sovietskemu zväzu nemožno ustupovať, ale treba nájsť účinné prostriedky na znemožnenie, aby sa stal mocenským hegemónom na euroázijskom kontinente a neskôr v širšom geografickom rámci.Tento úsudok bol dôležitým impulzom k definitívnej reorientácii najmä dovtedajšej britskej a americkej politiky voči ZSSR.

Fulton, 16. marec 1946
Neklamným svedectvom tejto zmeny bol Churchillov prejav vo Fultone 16. marca 1946: "Rusko chce pozberať plody vojny a bezhranične rozšíriť svoju moc a doktríny." Churchill dal zároveň zmienkou o appeasemente najavo, že západné veľmoci by nemali Stalinovi ustupovať tak, ako to kedysi urobili v prípade Hitlera, ale mali by vytvoriť alianciu anglosaských národov, predovšetkým Veľkej Británie a USA, spojených jazykom a spoločnou kultúrou. Avšak fultonský prejav sa ani zďaleka nestretol s podporou vplyvných politických činiteľov v zámorí i v Európe. K počiatočnému rozpačitému postoju decíznej sféry Spojených štátov prispelo i to, že USA nedoceňovali skutočný úpadok britskej sily a domnievali sa, že Veľká Británia bola naďalej schopná uskutočňovať autentickú veľmocenskú politiku.



Churchillova fultonská výzva sa stretla s efektívnou odozbou až na začiatku roku 1947, keď sa Spojené štáty pod tlakom viacerých okolností rozhodli pre ofenzívnejšiu stratégiu. Predovšetkým sa už nedali zatvárať oči pred ekonomickým zbedačením veľkej časti Európy spôsobeným vojnou. Priemysel stagnoval, vnútorný i medzinárodný obchod bol rozvrátený, chýbali pracovné sily i suroviny. Vzniklo akútne nebezpečenstvo vážnej sociálnej krízy, ktorá mohla v dôsledku revolučnej propagandy komunistických strán, riadených z Moskvy, prerásť do nepredvídateľných rozmerov. To alarmovalo Biely dom, štátny department, silové ministerstvá a postupne celú americkú politickú scénu. Situáciu ešte zdramatizovalo rozhodnutie Veľkej Británie odísť na jar 1947 z Grécka a Turecka, teda zo strategicky mimoriadne dôležitej oblasti, v ktorej sa Kremeľ snažil vyvíjať mocenský tlak. Vo Washingtone si spomenuli na Churchillov fultonský prejav i na správy prichádzajúce z amerických diplomatických misií v rôznych štátoch a usúdili, že Moskva sa môže pokúsiť využiť túto situáciu vo svoj prospech. Keby sa tak stalo, prírodné suroviny, ľudské i materiálne zdroje obrovského eurázijského priestoru sa ocitnú pod kontrolou ZSSR, ktorý sa stane neporaziteľnou vojenskou silou a západný svet bude na tom oveľa horšie, než na začiatku vojny proti Hitlerovi. Hodnotenie situácie decíznou sférou Spojených štátov možno ilustrovať pasážou z Trumanových pamätí: "Bojovali sme v dlhej a nákladnej vojne, aby sme porazili Hitlerov totalitarizmus, Mussoliniho bezočivosť a aroganciu japonských generálov. A teraz sme sa ocitli pred novou hrozbou, nemenej nebezpečnou, než bolo nacistické Nemecko a jeho spojenci."



Najvyššie kruhy USA hodnotili vtedajší stav tak, že v Grécku a Turecku nešlo iba o obyčajnú finančnú, technickú a inú pomoc a podporu dvom štátom ležiacim v geopoliticky citlivej oblasti, ale o konflikt medzi "slobodnou" a "totalitnou" formou vlády, o fundamentálny boj medzi americkým a sovietskym typom spoločnosti.



Z posolstva ukrytého v konštatovaniach prezidenta sa zrodila Trumanova doktrína, ktorá nemala byť len epizodickým javom americkej politiky, ale mala sa stať jej osou. V ekonomickej oblasti, sa nástrojom pomoci zo strany Spojených štátov stal program európskej hospodárskej obnovy, známy pod názvom Marshallov plán. Hospodárska pomoc v rozsahu Marshallovho plánu (približne 13 mld. dolárov vtedajšej hodnoty) nemôže byť nikdy čisto ekonomickou záležitosťou, ale musí byť nevyhnutne i vecou politickej ekonómie. Pod týmto zorným uhlom bol koncipovaný aj Marshallov plán, ktorého cieľom bolo poskytnutie pomoci nie oddelene jednotlivým štátom, ale bloku navzájom kooperujúcich krajín, ochotných prijať pomoc za určitých špecifických podmienok, smerujúcich v prvej etape k prekonaniu ich ekonomického nacionalizmu.



V tomto kontexte Stalin údajne kalkuloval s tým, že USA čoskoro zachváti hospodárska kríza, ktorá ich donúti obmedziť svoje záujmy vo svete, znížiť vplyv na vývoj globálnych záležitostí, čo im malo znemožniť zastaviť hospodásky kolaps v západnej Európe. To malo podlomiť ich národnú sebadôveru a viesť k ich izolácii od Európy.



Dynamizácia americkej hospodárskej politiky voči Európe stimulovala nielen rozvoj západoeurópskej hospodárskej spolupráce, ale automaticky vytvárala priestor i pre rozširovanie politickej kooperácie štátov západnej Európy a kooperácie medzi západnou Európou a Spojenými štátmi. Prvým krokom na tejto ceste bolo podpísanie zmluvy o spojenectve a vzájomnej pomoci medzi Veľkou Britániou a Francúzskom 4. marca 1947 v Dunkerque. Bola to prvá povojnová západoeurópska zmluva o obrannej spolupráci. Signatárov na 50 rokov zaväzovala nielen k súčinnosti v prípade agresie zo strany Nemecka, ale aj k stálym konzultáciám o sociálnych a hospodárskych otázkach a vzájomnej spolupráci pri ich riešení. Washington ju vnímal ako signál toho, že západoeurópske mocnosti sú schopné a ochotné efektívne spolupracovať.



Potvrdením tohto trendu bol aj začiatok rokovaní Veľkej Británie, Francúzska, Holandska, Belgicka a Luxemburska o vytvorení určitého politického zväzku, ktorého členovia sa rozhodli poskytnúť si v prípade ozbrojeného konfliktu vzájomnú pomoc. Britská iniciatíva sa stretla s pozitívnou reakciou Spojených štátov, ktoré si želali koordinovaný postup západoeurópskych krajín nielen v ekonomickej, ale aj v politickej oblasti. Pokiaľ išlo o technické aspekty projektu, štátny tajomník Marshall jeho protagonistom odporúčal, aby sa pri príprave multilaterálneho paktu inšpirovali nie dvojstrannou britsko-francúzskou zmluvou z Dunkerque, ale Medziamerickou zmluvou o vzájomnej pomoci, podpísanou v Rio de Janeiru 2. septembra 1947. To znamená, aby v texte zmluvy počítali so vzájomnými vojenskými záväzkami nielen v prípade obnovy nemeckej agresie, ale ozbrojeného útoku zo strany ktoréhokoľvek štátu (toto odporúčanie bolo zohľadnené v článku IV neskoršie prijatej Bruselskej zmluvy).

Bruselská zmluva
Po komunistickom prevrate v Československu vo februári 1948 sa zintenzívnili rokovania piatich západoeurópskych štátov a 17. marca ich zástupcovia podpísali Bruselskú zmluvu, ktorou sa zaviazali organizovať a koordinovať svoju hospodársku činnosť, rozvíjať vzájomnú obchodnú a kultúrnu výmenu a v článku IV konštatovali, že "keby sa niektorá z vysokých zmluvných strán stala predmetom ozbrojeného útoku v Európe, ostatné zmluvné strany poskytnú v zhode s článkom 51 Charty OSN strane takto napadnutej všetku vojenskú i inú pomoc a podporu, ktorá je v ich silách."



Podpísanie Bruselského paktu malo veľký význam pre pozitívny postoj Kongresu USA k odsúhlaseniu americkej hospodárskej pomoci vo forme Marshallovho plánu. Na základe Bruselského paktu vznikla tzv. Západná únia, ktorá sa roku 1954 po pripojení Talianska a Spolkovej republiky Nemecko zmenila na Západoeurópsku úniu a existuje dodnes (jej členmi sú Veľká Británia, Francúzsko, Belgicko, Holandsko, Luxembursko, Nemecko, Taliansko, Portugalsko, Španielsko a Grécko). Bruselský pakt bol výsledkom politického rozhodnutia členských krajín, ale je nepochybné, že dôležitým impulzom preň bol Marshallov plán. Iniciátorom Bruselského paktu bola Veľká Británia, ale Spojené štáty plne podporovali jeho vznik, lebo vytváral kompaktnejšie zázemie pre boj proti expanzii komunizmu. Prezident Truman členské štáty ubezpečil, že USA urobia všetko pre to, aby im pomohli v ich úsilí vybudovať obranný vojenskopolitický blok v západnej Európe.



Na rozdiel od Spojených štátov, ktoré Bruselský pakt pokladali za nevyhnutný krok pri budovaní Európy na demokratických základoch, sovietska vláda ho tak, ako už predtým Marshallov plán, označila za nástroj na rozdelenie Európy na dva antagonistické tábory. Proces vedúci k podpísaniu Bruselskej zmluvy a vzniku Západnej únie pokladala za otvorené porušenie jaltských a postupimských dohôd, za dôkaz toho, že západné mocnosti sledovali kurz na rozdelenie Európy a sveta na nepriateľské vojenské a politické bloky. Moskva zjavne používala dvojaký meter: upevňovanie ňou vnucovaného zmluvného systému v rámci sovietskeho bloku nazývala príspevkom k upevneniu mieru, ale pomerne voľné formovanie spojeneckého systému západoeurópskych štátov hodnotila ako čin, odporujúci záujmom medzinárodného mieru a bezpečnosti.

Otázka postavenia USA
Už 22. marca 1948 sa vo Washingtone začali rokovania o modalitách spolupráce medzi USA a krajinami Západnej únie, pričom Spojené štáty prejavili predbežnú ochotu stať sa členom "kolektívneho obranného zoskupenia v oblasti severného Atlantiku" za predpokladu, že nebude obmedzené len na krajiny Západnej únie, Spojené štáty a Kanadu, ale že do nej vstúpia i niektoré ďalšie krajiny. Forma účasti USA v novej organizácii ostávala otvorená, ale bolo jasné, že bez nich by Západná únia nemohla splniť ciele, ktoré si určila. Efektívnosť spolupráce západoeurópskych štátov v obrannej politike v skutočnosti závisela od USA, pretože tak, ako sa západná Európa nedokázala hospodársky obnoviť bez americkej pomoci, tak bez spolupráce so Spojenými štátmi nemohla vytvoriť ani funkčný obranný systém. Na to jej chýbali základné prostriedky.



Americko-západoeurópsku spoluprácu vo vojenskej oblasti však komplikovala okolnosť, ktorá sa týkala tradičnej zásady Severnej Ameriky neuzatvárať v mierových časoch nijaké vojenské aliancie s európskymi štátmi. Americký konzervativizmus v tejto veci však pomohla prelomiť zhodnosť názorov vplyvného republikánskeho predsedu zahraničného výboru Senátu Arthura H. Vandenberga s demokratickým prezidentom Trumanom. Obom bolo jasné, že v čase tlaku komunizmu a v období, keď sa Spojené štáty stali globálnou superveľmocou a vlastnili atómový monopol, nebolo možné postupovať podľa starých schém. Spojené štáty tzv. Vandenbergovou rezolúciou definitívne opustili politiku izolacionizmu a nahradili ju intervencionizmom, uskutočňovaným v mene zásad demokracie, slobody jednotlivca a vlády zákona. Vandenbergova rezolúcia bola veľkým zlomom v americkej zahraničnej politike i preto, lebo spochybnila názor tej časti domácich vládnych kruhov i verejnosti, ktorá regionálne vojenské a politické zoskupenia odmietala s odôvodnením, že ak existuje Organizácia spojených národov, sú zbytočné.



Vandenbergova rezolúcia bola schválená v čase vzniku berlínskej krízy, keď sa prudko zhoršila medzinárodná situácia v Európe. Tento stav sa dal objektívne interpretovať ako ďalší dôkaz nekooperatívnej politiky ZSSR, ale aj ako jeho pokus vytlačiť západných spojencov z Berlína i za cenu porušenia postupimských dohôd a vystupňovania medzinárodného napätia. Ako je známe, sovietska blokáda nepriniesla to, čo od nej Moskva očakávala a bola vlastne kontraproduktívna: nielenže nesplnila svoj cieľ, ale naopak, prispela k súdržnosti Západu a stimulovala ďalšie rokovania o vytvorení "severoatlantického" obranného spoločenstva.

Idea sa stáva realitou
Zástupcovia krajín Bruselského paktu, USA a Kanady začali nové kolo rokovaní o vzájomnej spolupráci v júli 1948 vo Washingtone. Rokovania však prebiehali pomaly a ukázalo sa, že ich účastníci mali spočiatku rozdielny názor na viaceré dôležité otázky. Zatiaľ čo zástupcovia západoeurópskych štátov dávali prednosť vstupu USA a Kanady do Západnej únie, Spojené štáty preferovali vytvorenie celkom novej organizácie, združujúcej čo najväčší počet štátov. Podľa ich presvedčenia tým rástla úderná sila bloku a s ňou súvisiaca vojenskooperačná hodnota územia, ktoré zahŕňal. USA vyjadrovali námietky i proti formuláciám niektorých paragrafov Bruselskej zmluvy, najmä článku IV, hovoriacom o mechanizme poskytnutia vzájomnej vojenskej pomoci v prípade konfliktu. Väčšina členov hornej i dolnej komory Kongresu sa však prikláňala k názoru, že zmluvu treba uzavrieť v záujme podpory demokratického vývinu v západnej Európe a vytvorenia účinnej bariéry proti šíreniu sovietskeho vplyvu a narastaniu sovietskych zahraničnopolitických ambícií.



Hlavnú úlohu na americkej strane hral nový štátny tajomník Dean Acheson, ktorý vyvíjal maximálne úsilie, aby sa diskusie úspešne zavŕšili. Určité problémy spôsoboval najmä článok 5 navrhovaného zmluvného textu, ktorý podľa pôvodného návrhu obsahoval záväzok signatárov podniknúť v prípade ozbrojeného útoku proti ktorémukoľvek z nich "takú akciu, aká bude nevyhnutná". Spojené štáty presadili reformuláciu tohto záväzku na "takú akciu, akú bude považovať za nevyhnutnú". Určitý čas si vyžiadali aj diskusie o článku 6, ktorý definoval teritoriálnu pôsobnosť zmluvy. Nakoniec spomínaný článok stanovil, že za útok proti členovi aliancie sa bude pokladať "ozbrojený útok na územie ktorejkoľvek zmluvnej strany v Európe alebo Severnej Amerike, na alžírske departmenty Francúzska, na okupačné vojská ktorejkoľvek zmluvnej strany v Európe, na ostrovy pod správou ktorejkoľvek zmluvnej strany v Atlantickom oceáne na sever od obratníka Raka alebo na lode či lietadlá ktorejkoľvek zo zmluvných strán v tej istej oblasti."



Vyriešenie otázok súvisiacich s textáciou zmluvy umožnilo pristúpiť k záverečným úvahám o tom, ktoré štáty sa stanú členmi novej organizácie. Okamžitý záujem o účasť v nej prejavila talianska, nórska a dánska vláda. Rozhodnutie Nórska pripojiť sa k zmluve vyvolalo veľkú nevôľu v Moskve, lebo Nórsko bolo jediným zakladajúcim členom severoatlantického zoskupenia, ktorý mal hranice priamo susediace so ZSSR. Moskva sa vo februári 1949 pokúsila o podpísanie paktu o neútočení s Nórskom, ale nórska vláda návrh odmietla a definitívne sa rozhodla pre členstvo v pripravovanej organizácii. Nórsko sa tak 1. marca 1949 stalo prvou krajinou, ktorá dostala pozvanie pripojiť sa k iniciátorom a účastníkom dovtedajších rokovaní. Následne 15. marca 1949 bolo Taliansko, Portugalsko, Island a Dánsko pozvané na záverečnú fázu washingtonských rokovaní.



Ich účastníci zdôvodňovali rozhodnutie vytvoriť organizáciu kolektívnej obrany predovšetkým dvoma okolnosťami: prvou bolo to, že sovietska politika narúšala pocit bezpečnosti vo svete a druhou bol fakt, že táto hrozba sa nedala odstrániť pomocou OSN, lebo ZSSR mohol paralyzovať činnosť jej rozhodujúcich orgánov. Na prekonanie tohto stavu bol preto podľa účastníckych krajín potrebný osobitný nástroj, kompatibilný s Chartou OSN. Ako je známe, Severoatlantická zmluva sa vo viacerých svojich článkoch odvoláva na kompatibilitu s cieľmi a zásadami najvýznamnejšej svetovej organizácie.



Pozvaním Talianska, Portugalska, Islandu a Dánska sa uzavrel okruh štátov, ktoré sa mali stať členmi severoatlantického zoskupenia. Okrem USA a Kanady išlo o desať západoeurópskych krajín – Belgicko, Dánsko, Francúzsko, Holandsko, Island, Luxembursko, Nórsko, Portugalsko, Taliansko a Veľkú Britániu. 18. marca 1949 vlády uvedených štátov vyjadrili súhlas s navrhovaným textom Severoatlantickej zmluvy a vo Washingtone bol publikovaný jej text. Okrem úvodnej časti sa skladal zo štrnástich článkov a signatári v ňom potvrdili svoju vieru v ciele a zásady Charty Spojených národov, svoju túžbu žiť v mieri so všetkými národmi a všetkými vládami a vyjadrili svoje odhodlanie zabezpečiť slobodu, spoločné dedičstvo a civilizáciu svojich národov, založené na zásadách demokracie, slobody jednotlivca a vlády zákona.



Severoatlantickú zmluvu jej signatári podpísali vo Washingtone 4. apríla 1949. Ako posledné zmluvu ratifikovalo Taliansko 24. augusta 1949 a tým zmluva nadobudla platnosť. Severoatlantické obranné spoločenstvo sa stalo skutočnosťou.

... namiesto záveru
Aliancie ako nástroj prispievajúci k upevňovaniu národnej bezpečnosti jednotlivých krajín hrali v dejinách dôležitú úlohu. Po skončení druhej svetovej vojny ZSSR vytvoril rozsiahly spojenecký systém, ktorý sa po zániku sovietskeho bloku rozpadol. Štáty, ktoré tvorili jeho súčasť, začali hľadať nové spojenectvá, lebo ich predstavitelia si uvedomili, že bez pevnej vonkajšej opory je ich medzinárodné postavenie v meniacom sa svete neisté. Niektoré z nich (Česká republika, Poľsko, Maďarsko) ju už našli, niektoré – vrátane Slovenska – sa ju usilujú získať. Dnes už možno povedať, že po nedávnom Pražskom summite NATO je naša cesta do Aliancie otvorená.



Hlavným cieľom Pražského summitu bolo potvrdenie, že Aliancia je na počiatku nového tisícročia schopná úspešne dokončiť modernizáciu svojich vojenských kapacít, účinne sa podieľať na boji proti terorizmu a čeliť ďalším asymetrickým hrozbám, pokračovať v zvládaní rizík vyplývajúcich z nastability na Balkáne a v ďalších regiónoch euroatlantickej zóny a zaistiť, aby ďalšie rozšírenie Alianciu reálne posilnilo a upevnilo. Je kľúčovým záujmom všetkých aktérov, aby NATO zostalo funkčným spoločenstvom a aby sa euroamerická spolupráca aj naďalej úspešne rozvíjala.