Vznik a vývoj koncepcie ludských práv a slobôd

Vznik a vývoj koncepcie ludských práv a slobôd
1. ÚVOD
Ludia žijúci na zaciatku tretieho tisícrocia v krajinách s vyspelou právnou kultúrou,
spravidla nerozlišujú medzi pojmom clovek a obcan. V prevažujúcich storociach ludstva
neboli všetci ludia slobodnými obcanmi. Jedna z najdokonalejších demokracií,
demokracia aténska, stála tak vysoko iba preto, že dokázala svojich obcanov oslobodit
od otrockej práce – na úkor otrokov. Status plnoprávneho aktívneho príslušníka štátu
bol v antike priznávaný len velmi obmedzenému poctu obyvatelov. Bol tu podstatný
rozdiel medzi postavením otroka, slobodného cloveka alebo štátneho obcana.
Obcianstvo bolo a je zvláštny právom upravený vztah, presnejšie povedané zväzok s
politicko-mocenskou organizáciou obyvatelov – štátom a len obcania sú nositelmi
zákonom zarucených osobných a politických práv. Miera práv a slobôd obcanov, daná
sociálnymi možnostami tej ktorej vývojovej etapy, je velmi rozdielna. Spravidla cím
dalej ideme do minulosti, tím sú práva menšie a naviac velmi diferencované. Najmä v
stredoveku, ked za obcanov môžeme oznacit iba šlachtu a meštianstvo, mala každá
skupina špecifický právny status. S odstranovania feudálnych privilégií sa status
obcana stáva stále viac obecným a buržoázna revolúcia nakoniec formálne rozdiely
medzi ludmi väcšinou ruší a priznáva obcianske práva a slobody všetkým dospelým
mužom (ženám až omnoho neskôr), aj ked je výkon týchto práv viazaný na urcité
podmienky (napríklad výšku majetku). Východiskom je tu ucenie o prirodzených
právach cloveka, ktoré sú neodnatelné, nezrušitelné a poznatelné rozumom. Štátna
moc, ktorá práva cloveka nevytvorila, ich môže teda len registrovat a reprodukovat v
zákonoch ako obcianske práva. Spolocnost po vítazstvách buržoáznych revolúcií stále
nemala dost prostriedkov, aby zrušila faktické rozdiely, plynúce z vlastníctva, vzdelania
a zamestnania a negarantovala teda existencné a sociálne práva. Napriek tomu
spojenie obcianskych práv a slobôd s ludskou bytostou predstavuje jeden z najväcších
úspechov ludského hladania na ceste od barbarstva k humanizmu a až dnešné
najvyspelejšie spolocnosti vytvárajú predpoklady k úplnej identite cloveka a obcana,
lebo výsledky vedecko-technickej revolúcie môžu tento krát oslobodit od otrockej práce
nielen obcana, ale cloveka vôbec.
Východoeurópske národy sa podielali na vytváraní klasických obcianskych práv a
slobôd väcšinou sprostredkovane a po druhej svetovej vojne bol ich podiel na rozvoji
ludských práv minimálny, preto majú casto odtažitý vztah k štátoprávnym otázkam,
lahostajný alebo naopak nadmerne agresívny prístup k porušovaniu ludských práv a k
držitelom moci, zatial co vztah obcana a štátu si vyžaduje viac vzájomného
rešpektovania a umiernenosti cinov.
2. Ideové zdroje ludských práv a slobôd
Vývoj ideových predstáv, týkajúcich sa ludských a obcianskych práv a slobôd je možné
stopovat od antiky po súcasnost. Postupne, a to vychádzajúc z velmi rozdielnych
myšlienkových východísk sa zlial do mohutného prúd koncepcií, ktoré rozhodujúcou
mierou zacali ovplyvnovat nielen vedecké myslenie, ale aj myslenie kultúrne a politické.
Myšlienka priority prirodzeného pred pozitívnym právom sa objavuje už v antike v 5.
storocí pred n.l. u sofistov. Sofisti zároven formulujú postulát rovnosti ludí. Alkidamas
(4. storocie p.n.l.) tvrdil, že Boh stvoril ludí slobodných a nikoho neucinil otrokom.
Rovnako Aristoteles rozlišoval právo prirodzené (právo dané z prirodzenosti a
spravodlivosti) a právo pozitívne (právo dané politickou mocou). Sformuloval formálnu
teóriu spravodlivosti, založenú na princípe rovnosti. „ Právo je vlastne všeobecná
spravodlivost, ku ktorej možno dospiet sktivitou smerujúcou k ustanoveniu týchto
správnych proporcií, teda ciastkovou spravodlivostou. Spravodlivost je špecifickým
cielom práva.“ (Krsková, 1997, str. 33) Stoia a stoici významne prispeli k dalšiemu
prehlbeniu myšlienok rovnosti ludí. Ideu rovnosti pritom opierali o argument
neoddelitelnej existencie cloveka a rozumu. Další impulz nového obrazu cloveka, ktorý
viedol k akceptovaniu ludských práv, predstavuje krestanstvo. Tomáš Akvinský (1225 –
1274), najvýznamnejší predstavitel scholastiky, chápe cloveka ako verný obraz Boha.
Aj ked Akvinský sám uznával nerovnost štátov, nevolníkov (otrokov), radikálne a
dôsledné interpretácie jeho téz, ho viedli k postulátu rovnosti všetkých ludí pred
Bohom. Nový významný medzník vo vývoji krestanských predstáv o rovnosti, znamená
reformáciu, opustenie centrálnej cirkevnej štruktúry a prenesenie jej náležiacich úloh
na cirkevné obce. Reformácia takisto prináša novú predstavu nikým
nesprostredkovaného spojenia každého jednotlivca s Bohom a je tak impulzom
individualistického ponatia ludskej existencie. Za zdroj kultúrnych predstáv o ludských
právach je nutné považovat taktiež stredoveké prirodzené právo, v jeho rámci najmä
právo na odpor (Widerstandsrecht).
Významný impulz v individualizácií cloveka predstavuje renesancia. Je s nou spojená
idea sekularizácie štátu a idea suverenity ludu. Jej autorom je Marsilius z Padovy (1275
– 1943) vo svojom diele Defensor pacis, sa panovníkova moc neodvíja od Boha, ale od
ludí. Z tohoto dôvodu nie je panovník nadalej viazaný na cirkev a pápež, ale na zákony.
„Cirkev má byt len jednou zložkou štátnej správy a plne podlieha zákonom, ktoré vydal
lud. Duchovenstvo, ako ucitel božieho zákona, môže používat dobré slovo,
presvedcovanie, ale za žiadnych okolností nie donútenie. Ani pápež nemá svetskú moc
na to, aby donútil veriacich plnit príkazy cirkvi. Viera je vecou svedomia, nie
donútenia.“ (Krsková, 1997, str. 101)
Vývoj prirodzeného právneho myslenie postupne smeroval k myšlienke neodnatelnosti
ludských práv. Podla W. Occama (1290 – 1343) vlastníctvo a sloboda sú práva cloveka
prepožicané Bohom a sú s ním neodnatelne späté. Occam prvý krát sformuloval ideu
neodnatelnosti ludských práv. Celú radu myšlienkových impulzov pre oblast ludských
práv priniesla anglická revolúcia (1640 – 1660). Patril medzi ne hlavne liberalizmus. Zo
stredu jeho velkých predstavitelov treba uviest J. Miltona (1608 – 1674) slávneho
svojim bojom za slobodu tlace, dalej významného predstavitela liberalistického ucenia
o prirodzenom práve J. Locka (1632 – 1704) a z oblasti právneho myslenia W.
Blackstonea, ktorý vychádza z Locka a sformuloval koncepciu absolútnych práv
anglických poddaných. Lockova myšlienka, podla ktorej slobodu nestací iba filozoficky
postulovat, ale je nutné ju inštitucionálne zakotvit. Táto teória ho viedla k nácrtu teórie
delby moci, ktorá našla svoje spracovanie v diele Ch. Montesquiea (1689 – 1755) Duch
zákonov, ako aj v prácach otcov americkej ústavy v roku 1787 (Listy Federalistov).
Mimoriadny prínos pre zdôvodnenie ludských práv zaznamenal racionalizmus a
osvietenstvo. V dielach B. Spinozy (1632 – 1677) a J. J Rousseaua (1712 – 1778) sa
rozvíja demokratická interpretácia teórie spolocenskej zmluvy, zdôvodnujúca kategórie
rovnosti a slobody. „To, co clovek stráca spolocenskou zmluvou, to je jeho prirodzená
slobody a neobmedzené právo na všetko, co ho láka, co je v jeho dosahu. Ale, to co
získava, to je obcianska sloboda a vlastníctvo všetkého, co má v držbe, hovorí
Rousseau.“ (Krsková, 1997, str. 189)
Pre další vývoj oblasti ludských práv a obcianskych práv a slobôd nadobudol
rozhodujúci význam obraz cloveka, ktorý vytvoril I. Kant (1724 – 1804). Poznatok, že
clovek ako subjekt je samostatnou prícinou svojho správania a rozhodovania, a že táto
subjektivita ho odlišuje od zvierat, Kanta viedol k základnému postulátu slobody, podla
ktorého k podstate cloveka patrí možnost slobodne plánovat svoj život. Bez slobody je
znicená podstata ludskej existencie. 3.
Historický vývoj ludských práv
Rozhodujúci obraz v chápaní postavenia cloveka v spolocnosti priniesla Velká
francúzska revolúcia, ktorá úplne rozbila doterajšie predstavy o usporiadaní
spolocenských pomerov. Jej vplyv zmenil myslenie obyvatelov väcšiny krajín Európy v
19. storocí. Velká francúzska revolúcia bola vyvrcholením dlhodobého myšlienkového,
hospodárskeho a sociálneho vývoja, ktorého zaciatky treba hladat už v antických
štátoch z ich pomerne presne formulovanými právami a povinnostami obcanov. Taktiež
v stredoveku vyhlasujú panovníci rôzne privilégia a majestáty, obsahujúce obmedzenia
štátnej moci a súpis práv a slobôd pre urcité skupiny obyvatelstva. Medzi
najvýznamnejšie dokumenty tej doby patrí nesporne anglická Magna charta libertatum
z roku 1215 alebo uhorská Zlatá bula z roku 1222. Magna charta libertatum alebo
Velká listina slobôd je výsledkom zápasu medzi Jánom Bezzemkom a anglickými
barónmi o obmedzenie královskej moci. Má celkom 63 clánkov, týkajúcich sa
materiálnych záujmov jednotlivých sociálnych vrstiev, politického zriadenia a
postavenia štátneho aparátu. Nevyjadruje síce celkový pomer obyvatelstva k štátu , ale
jej ustanovenia, majú prekvapivý obsah, napríklad cl. 39 hovorí, že žiadneho
slobodného cloveka nemôžu zatknút, uväznit ani vyhnat zo štátu.
Naproti tomu sa stredovek musel vážne zapodievat otázkou slobody náboženstva, ktorá
sa stala prícinou nespocetných vojen. Potom, co sa v Európe s nástupom reformácie
rozpadla jednotná cirkevná organizácia, žiadny právny dokument (napr. Basilejská
kompaktáta z roku 1434, norimberský náboženský mier z roku 1532, augšpurský
náboženský mier z roku 1555, Ceská konfesia z roku 1575, Edikt nanský z r. 1598
alebo Rudolfov majestát z r. 1609) nezarucoval slobodu vyznania obecne, ale len
upravoval vzájomné postavenie urcitých krestanských cirkví. Naviac boli poddaný z
volby spravidla úplne vylúcený, ako dokladá zásada augšpurského mieru: „cia vláda,
toho viera.“ Širší výklad slobody vyznania (samozrejme len v rámci krestanstva)
môžeme nájst v prísahe polského krála Jindricha z roku 1573, ktorý sa zaviazal, že
zabezpecí mier a pokoj medzi náboženskými disidentmi a nedovolí akýmkolvek
spôsobom, aby bol niekto z náboženských dôvodov napádaný alebo utlacovaný.
Liberálna je taktiež dohoda o Konfederácií nekatolíckych ceských, moravských,
hornosliezskych, horno a dolnolužických stavov proti Ferdinandovi II. z 31. júla 1619.
Myšlienka náboženskej slobody sa objavuje až v priebehu anglickej buržoáznej
revolúcie ako originálne právo cloveka na sebaurcenie vo veciach viery a je v
severoamerických kolóniách uznaná i právne a následne po roku 1663 potvrdená aj
anglickým králom.
Prvý krát sa tu stretávame sa uplatením univerzálneho práva, ktorému nepodlieha
štátna moc, ale je podstatou cloveka.
Postupne sa utvára náuka prirodzeného práva, ktorej popredným tvorcom je anglický
filozof John Locke, ktorý prehlásil, že právo na život, osobnú slobodu a užívanie
majetku nie je možné oddelit od ludskej bytosti, a preto štát musí tieto práva
rešpektovat.
Je nutné pripomenút mimoriadne priaznivé podmienky angloamerickej právnej oblasti
pre utváranie prirodzeného právneho ucenia. Anglický právny systém, na rozdiel od
zvyšku kontinentálnej Európy sa neopiera len o zákonné právo, ale predovšetkým o
tzv. Obecné právo (Common Law) t.j. pôvodné právo rozvíjajúce sa súdnymi
rozhodnutiami a tiež o právo spravodlivosti, vytvárané zvláštnymi súdmi (Courts of
Equity). Anglický sudca dodnes nachádza právo pre každý jednotlivý prípad tak, že celý
systém je vo svojej podstate velmi pružný a umožnuje právne predpisy vykladat a
aplikovat v duchu stále sa meniacich spolocenských pomerov bez novelizácie
jednotlivých právnych noriem. Tento spôsob tvorby práva umožnil prisúdit pôvodne
ešte stredovekým listinám práv a slobôd moderný obsah. Takýmito dokumentmi sú
predovšetkým Pettition of Rights z roku 1628 a Listina práv (Bill of Rights) z roku 1689,
ktoré vlastne len zhrnujú všetky doterajšie uzákonené feudálne slobody a práva a v
tejto kodifikovanej podobe sú potvrdené panovníkom. Listina práv stvrdzuje mimo
iného, že volby do parlamentu majú byt slobodné, že pozastavovanie úcinnosti ci
výkonu zákonov panovníkom bez súhlasu parlamentu je nezákonné a tiež, že poddaní
majú právo podávat královi petíciu, a že akékolvek prenasledovanie alebo zatýkanie za
takúto petíciu je nezákonné.
Interpretácia týchto ustanovení v duchu náuky o prirodzenom práve v 18. storocí
otvára celkom novú kapitolu rozvoja ludských práv. Anglicko bolo stále krajinou
spútanou feudálnym dedicstvom, a tak cesta slobody smerovala na západ, cez oceán
do Severnej Ameriky, kde bola volná pôda a kde noví osadníci chceli dosiahnut lepšieho
hospodárskeho, ale aj spolocenského postavenia. Vývoj nakoniec dospel k otvorenému
nepriatelstvu s metropolou a v roku 1776 vyvrcholil prijatím Prehlásenia nezávislostí
Spojených štátov, ktorá sa opiera o právo cloveka vzopriet sa proti porušovaniu svojich
práv, odstránit despotickú vládu a nahradit ju inou.
Jednotlivé štáty v priebehu revolúcie formulovali v duchu názorov J. Locka, Charlesa
Louise Montesquieu a dalších osvietencov Prehlásenie práv, z ktorých najucelenejšie
bolo vypracované v štáte Virginia v roku 1776. Prehlásenie napríklad potvrdzovalo, že
všetci ludia sú od prírody rovnako slobodní a nezávislí, majú vrodené a neodnatelné
právo tešit sa zo života a slobodne získavat majetok, usilovat sa o štastie, bezpecnost a
dosiahnut ich. Vláda je zriadená pre obecné blaho a k ochrane bezpecnosti. Pokial,
podla názoru väcšiny obcanov tento úcel neplní, je možné ju pretvorit alebo odstránit,
pretože všetka moc v štáte pochádza z ludu.
Verejné funkcie nie je možné obsadzovat dedicne, vylucujú sa privilégiá jednotlivcov
alebo skupín. Súdnictvo je oddelené od zákonodarnej a výkonnej moci a ich
predstavitelia sa musia na základe castých a slobodných volieb striedat. Bez súhlasu
zástupcov národa nie je možné rušit zákony, alebo bránit ich vykonávaniu. Každá
osoba, obvinená z trestného cinu má právo vediet z coho je obvinená, má právo na
konfrontáciu so žalobcom aj so svedkami obžaloby, právo predložit dôkazy vo svoj
prospech a odopriet výpoved proti sebe. Slobody nemôže byt nikto zbavený inak, než
na základe zákona alebo rozsudku. Zakazuje sa ukladat nadmerné pokuty a ukrutné
alebo neobvyklé tresty. Nemôžu sa vydávat všeobecné zmocnenia k prehliadkam a
nevyplnené zatykace. Prehlásenie dalej obsahuje ustanovenie o slobodu tlace a taktiež
o slobode vyznania. Ked konvent, už nezávislých Spojených štátov prijímal v roku 1787
novú federálnu ústavu, najdôležitejšie demokratické prvky americkej revolúcie v nej v
dôsledku kompromisu medzi severnou buržoáziou a južanskými otrokármi neboli
zakotvené. Až po prejednaní ústavy s jednotlivými štátmi, kongres v roku 1791 doplnil
ústavu prvými desiatimi doplnujúcimi clánkami – Listinou práv.
V Paríži bola 14. júla 1789 dobitá Bastila a tým bol podstatne urýchlený chod
revolucných udalostí. Francúzsky lud povstal v Národnom zhromaždení, aby obhájil
svoje práva a slobody, ktoré sa rozhodol vyložit v deklarácii, ktorá mala stát pred
všetkými clenmi ludskej spolocnosti, aby im pripomínala ich práva a a povinnosti, a aby
boli rešpektované požiadavky obcanov. Prehlásenie práv cloveka a obcana bolo prijaté
26. augusta 1789. Toto Prehlásenie v sedemnástich clánkoch vyhlasuje, že ludia sa
rodia a zostávajú slobodnými a rovnoprávnymi, a že cielom každého spolocenského
zriadenia je zachovanie prirodzených a nepremlcatelných ludských práv. Tieto práva sú
sloboda vlastníctva, bezpecnost a odpor proti útlaku. Zásada zvrchovanosti je v
podstate v národe. Nikomu nemôže byt bránené v tom, co nie je zakázané zákonom, a
nikto nie je nútený robit to, co zákon nenariaduje. Zákon je charakterizovaný ako
všeobecná vôla a je rovnaký pre všetkých, ci poskytuje ochranu alebo trestá. V
Prehlásení sú taktiež uplatnené zásady talianskeho právnika Cesare Bonesana de
Beccarii (1737 – 1794), ktorý vo svojich prácach presadzoval humanizáciu trestného
práva vrátane zrušenia trestu smrti. Tak napríklad každý môže byt obžalovaní alebo
väznení iba v prípadoch urcených zákonom a spôsobom, ako zákon predpisuje. Každý
je považovaní za nevinného až do doby, kým nie je dokázaná jeho vina.
Ak je nutné niekoho zatknút, je potrebné, co najprísnejšie zákonom zakázat všetku
tvrdost, ktorá nie je nutná k jeho zaisteniu. Slobodné vyjadrovanie myšlienok a
názorov sa oznacuje za jedno z najdrahocennejších práv cloveka. Každý obcan môže
preto slobodne hovorit, písat a tlacit s výnimkou zneužitia tejto slobody v prípadoch
urcených zákonom. Nikto nesmie byt stíhaný za svoje názory i náboženské, pokial ich
prejav nenarušuje verejný poriadok. V závere Prehlásenia nájdeme potrebu zaistit
práva cloveka a obcana pomocou verejnej moci, zriadenou v prospech všetkých a
všetkými rovnomerne vydržovaná prostredníctvom kontrolovaných daní. Dalej sa
stanovuje, že vlastníctvo je nedotknutelným a posvätným právom, nikto ho nemôže
byt zbavený, ibaže by to vyžadoval verejný záujem v zákone uvedený a pod
podmienkou spravodlivého odškodnenia. Ako americké prehlásenie práv, opierajúce sa
o angloamerický právny vývoj, tak aj francúzske prehlásenie, kodifikujúce predstavy
osvieteneckých filozofov, anticipovali nasledujúci revolucný vývoj v európskych
krajinách. Po krátkom útlme po napoleonských vojnách, vypukla francúzska júlová
revolúcia v roku 1830 a idei obcianskych práv a slobôd sa presadili v zákonodarstvách
v rade západoeurópskych krajín.
Revolucný vývoj v strednej Európe (najmä v habsburskej monarchii) cez nenaplnený
ideál obcianskych práv a slobôd nakoniec prispel k rozšíreniu katalógu obcianskych
práv o záruky národnej rovnoprávnosti, ochranu národnostných menšín a používanie
vlastného jazyka na školách, pri jednaní s úradmi, pretože sa tieto práva nerealizovali v
plnej šírke. Nové politické prúdy požadovali, aby štát nielen zasahoval do rady otázok a
aby obcania mali takéto zasahovanie strpiet, ale aby sa ho tiež aktívne zúcastnovali.
Požiadavka sociálne spravodlivého štátu, vedome sa snažiaceho prekonat hranice
liberalizmu sa výrazne uplatnila pri vypracovaní ústavy Ruskej socialistickej
federatívnej sovietskej republiky, schválenej 5. Všezväzovým zjazdom sovietov 10. júla
1918, avšak jeho interpretácia, opieraná o jednostranné podriadenie osobných slobôd
záujmom jednej triedy, viedla k prijatiu dokumentu, ktorý napriek nesporne
obohateným právam cloveka o práva hospodárske a sociálne bol v kontexte celkového
vývoja ludských práv krokom spät. Úvodom ústavy je Deklarácia práv pracujúceho a
vykoristovaného ludu, schválená v januári 1918 3. Všeruským zjazdom sovietov.
Deklarácia už v názve zdôraznuje v protiklade s Prehlásením práv cloveka a obcana
kolektívne ponatie ludských práv a v samotnom znení taktiež negarantuje práva
jednotlivých obcanov, ale všeobecné práva ludstva, ludí pracujúcich. Takmer úplná
absencia presného vymedzenia hraníc štátnej moci a záujmov socialistickej revolúcie
bola neskôr prícinou subjektívneho výkladu a zneužitia jednotlivých zásad deklarácie
úzkou mocenskou skupinou komunistickej strany a umožnila vznik politickému
systému, ktorý bol postavený na nekontrolovatelnej osobnej moci. Pokrokovou
myšlienkou deklarácie je úloha zrušit akékolvek vykoristovanie cloveka clovekom,
ktorého prícina sa ukazuje v súkromnom vlastníctve, ktoré sa preto bud ruší a majetok
sa prevádza do vlastníctva štátu, alebo sa podriaduje robotníckej kontrole. Súcasne sa
zavádza všeobecná pracovná povinnost. Samotná ústava potom zbavuje jednotlivé
osoby a jednotlivé skupiny práv, ktoré užívajú ku škode záujmov socialistickej
revolúcie, bez toho aby boli tieto záujmy presne vymedzené.
Použitím argumentu politickej úcelnosti k zdôvodneniu nezákonného postupu štátnych
orgánov, z toho vyplývajúca degradácia ostatných zákonov a monopolné
nekontrolovatelné ovládanie štátu, ktorý vlastní alebo spravuje všetok majetok, sa stali
základnou prícinou bezprávneho postavenia jednotlivých obcanov a ich vykoristovanie
nielen v Sovietskom zväze, ale neskôr vo všetkých socialistických štátoch. To všetko
navzdory pomerne široko zakotvenému súpisu obcianskych, politických,
hospodárskych, sociálnych a kultúrnych práv v ústavách v týchto krajinách.
4. Obsah základných práv a slobôd
4.1. Základné ludské práva a slobody vyplývajúce z rovnosti ludí
Ideovými zdrojmi, postulujúcimi povinnost štátu rovnako zaobchádzat s ludmi, sú stoia,
scholastická krestanská filozofia, teória spolocenskej zmluvy (predpokladajúca
prirodzený stav, v ktorom sú si všetci ludia rovní), liberalizmus, osvietenstvo i
racionalizmus. Myšlienka rovnosti sa najprv presadila v politických právach prijatím
princípu „one man one vote“ (jeden muž, jeden hlas). Jej zobecnenie potom súvisí s
epochou zániku stavovskej spolocnosti, s odstránením diskriminácie, danej stavovskými
privilégiami. Postupne sa odstranovanie diskriminácie rozšírilo aj na dalšie hladiská
(napríklad pohlavia) a tak isto sa rozšírilo aj vo vztahu k okruhu práv a slobôd a to
predovšetkým na rovnost v politických právach.
Princíp rovnosti bol ústavne vyjadrení zakotvením rovnoprávnosti všetkých ludí pred
zákonom. Táto rovnost však neznamená rovnost absolútnu. Vyžaduje si rozpracovanie
pre jednotlivé prípady, situácie a skupiny subjektov.
Na princíp rovnosti nadväzuje teda jeho interpretácia, podla ktorej sa s rovnakými má
zachovávat rovnako, s nerovnakými nerovnako (napríklad z obecných podmienok
obsahu trestnej zodpovednosti trestné právo vylucuje mladistvých, pre ktorých
stanovuje odlišné podmienky ako aj obsah trestnej zodpovednosti). Aplikácia princípu
rovnosti v zákonodarstve i v aplikácii práva je preto spojená z hladiska odlišnosti
jednotlivých skupín právnych subjektov alebo samotných jedincov a s akceptovaním
týchto hladísk z pohladu princípov demokratickej spolocnosti. Odlišnost jednotlivých
skupín subjektov alebo skutkových podstát a na ne naväzujúcich práv a povinností,
musí byt spojená s akceptovaním hladísk rozlišovania z pohladu ústavy a z pohladu
princípov demokratickej spolocnosti. Rámec pre zákonodarcov je pritom o to užší, o co
silnejšie môže nerovnaké posudzovanie osôb a skutkových podstát znevýhodnovat
výkon základným zákonom chránených slobôd. Práve s ohladom na obsahový rámec
možných hraníc rozlišovania zo strany zákonodarcu, O. Weinberger rozlišuje tri druhy
obsahových postulátov rovnosti: zákazy diskriminácie, rovnost podla merítka
spravodlivosti a požiadavky egality alebo postuláty sociálneho vyrovnania. Chápanie
tretieho z nich sa odvíja rovnako od prijatej kultúrnej a politickej koncepcie
spravodlivosti.
V ústavnom vývoji USA tak v uplynulých 40 rokoch v rozhodnutí najvyššieho súdu USA,
interpretujúcich princíp rovnosti, dochádza k prechodom od princípu rovnosti výsledku
k princípu rovnosti príležitosti.
4.2. Práva a slobody späté s nedotknutelnostou osobnej integrity
K skupine práv a slobôd, garantujúcich nedotknutelnost osobnej integrity, patrí
predovšetkým právo na život, osobná sloboda, nedotknutelnost telesnej integrity,
sloboda pohybu a sloboda pobytu. Do rámca tejto skupiny sa postupne zaclenovali
dalšie práva a slobody, týkajúce sa osobnej autonómie cloveka. Patrí medzi ne najmä
právo na ochranu ludskej dôstojnosti, cti, mena, nedotknutelnost obydlia, listové
tajomstvo a tajomstvo prepravovaných správ.
V súvislosti s nedotknutelnostou osobnej integrity dnes vystupujú do popredia hlavne
otázky ochrany života nenarodeného dietata, podmienok urcovania momentu smrti v
záujme transplantácie orgánov, otázky „práva na vlastnú smrt“ ci usmrtenie „z milosti“
nevyliecitelných pacientov (eutanázia), ako aj otázky ochrany osobných údajov pred
ich zneužitím.
4.3. Due Process Law (Právo na riadny proces)
Vývoj práv a slobôd, spätých s nedotknutelnostou, bol neoddelitelne spätý s vývojom
ich procesných garancií. V Anglicku tento vývoj viedol k utváraniu procesných princípov
nestranného riadenia (fair trial), k princípu Due Process Law (práva na riadny proces).
Obsahom tohto princípu je požiadavka, aby každé rozhodovanie, ktoré vedie k
obmedzeniu slobody jednotlivca, splnalo tieto náležitosti:
1. je nutné v nom vylúcit osobný záujem toho, kto rozhoduje na rozhodovanej veci,
2. v takomto procese je nadalej nutné zabezpecit nezávislost, toho kto rozhoduje,
3. rozhodovat je možné len v urcitom dopredu oznámenom rámci (napríklad v rámci
zákona),
4. ten, kto rozhoduje, musí predviest nestranné dokazovanie v predpísanom „fair“
riadení, v ktorom poskytne rovnaké šance obom stranám,
5. rozhodnutie podlieha kontrole vyššej inštancie
Pre vývoj anglických ústavných dejín bola charakteristická priorita procesných garancií
pred materiálnou úpravou základných práv a slobôd.
4.4. Duchovné práva a slobody
Východiskom, od ktorého sa odvíjal rozvoj tejto skupiny práv a slobôd, bola požiadavka
náboženskej slobody. V Európe je neodlucitelne spätý s dôsledkami reformácie a
nástupom osvietenstva. V anglickej revolúcií návrh ústavy, predložený stranou
levellerov Agreement of the People (1647), obsahoval ustanovenie, podla ktorého
svetská spolocnost nemá právo ovplyvnovat vieru a svedomie jednotlivých ludí.
Významní zástancovia náboženskej slobody sa v tejto neskoršej dobe stali Spinoza,
Voltaire, Kant, Fichte a Hegel. Ústavnú pozitívne – právnu úpravu náboženskej slobody
priniesla Deklarácia cloveka a obcana (cl. 18) a 1. dodatok Ústavy USA, prijatý v roku
1791. „Každý má právo na slobodu myslenia, svedomia a náboženstva; toto právo
obsahuje aj volnost zmenit náboženstvo alebo vieru, ako i slobodu prejavovat svoje
náboženstvo alebo vieru, sám alebo spolecne s inými, ci už verejne alebo súkromne,
vyucovaním, vykonávaním náboženských úkonov, bohoslužbou a zachovávaním
obradov.“ (www.unhchr.ch/udhr/lang/s lo.htm, 15.1.2002) Sloboda viery a svedomia sa
postupom casu s vývojom demokratickej pluralitnej spolocnosti rozšírila v právo,
chrániace nielen náboženské, ale každé svetonázorové presvedcenie. Do tohto rámca je
nutné zaradit i právo na slobodu vedeckého bádania a slobodu umeleckej tvorby.
Nevyhnutným dôsledkom slobody viery, svedomia a svetonázorového presvedcenia je
sloboda prejavu. Postupne sa zacalo považovat za prirodzené, že každý, kto si nieco
myslí, o niecom je presvedcení, v nieco verí, má právo to rovnako slobodne vyslovit.
Sloboda prejavu (spolu s princípom rovnosti) sa stala predpokladom utvárania
politických práv, konštituovaní demokratických procesov.
Od slobody prejavu vedie priama cesta k slobode združovania sa, k slobode vytvárania
politických strán a obcianskych združení, k formovaniu systému reprezentatívnej
demokracie, zahrnujúcej všeobecné volebné právo, ako aj právo zastávat verejné
funkcie. So slobodou prejavu je dalej úzko spätá sloboda tlace a právo verejnosti na
informácie (a to hlavne na informácie o veciach verejných, t.j. o cinnosti a pôsobení
vlády, správy, hospodárskych výsledkov, osobných predpokladov osôb, ktorí
vykonávajú verejné funkcie alebo sa o ne uchádzajú).
4.5. Hospodárske práva a slobody
Medzi hospodárske slobody patrí najmä sloboda vlastníctva, sloboda povolania a
sloboda podnikania.
Konflikt panovníka a vazalov v priebehu stredoveku viedol k oddeleniu vlastníctva a
štátnej moci a v kontinentálnom právnom myslení k oddeleniu súkromného a verejného
práva. Toto oddelenie prinieslo zároven zložité a postupné utváranie podmienok
možného zasahovania štátu do vlastníckeho práva. Obmedzenie vlastníckeho práva
danovou povinnostou vlastníka už od 13. storocia bolo viazané zásadou No Taxation
without Representation (Magna Charta Libertatum).
Ústavné chápanie slobody vlastníctva modernej doby je späté s menom J. Locka, ktorý
svoju zmluvnú koncepciu štátu vybudoval práve na slobode vlastníctva. Liberalizmus
tím priniesol požiadavku princípu rovnosti a slobody rovnako do vlastníckeho práva.
Vo svojej úprave vlastníckej slobody Deklarácia práv cloveka a obcana v cl. 17
vymedzila vlastnícke právo: „Každý má právo vlastnit majetok ako sám, tak spolu s
inými. Nikto nesmie byt svojvolne zbavený svojho majetku.“
(www.unhchr.ch/udhr/lang/s lo.htm, 15.1.2002) Vyvlastnenie táto úprava pripúštala a
stala sa tým vzorom pre ústavné úpravy vlastníckeho práva dodnes, iba za predpokladu
„ zákonom ustanovenej verejnej nevyhnutnosti“ a „pod podmienkou spravodlivého a
predchádzajúceho odškodnenia.“
V súcasnosti vlastnícke právo nie je obmedzované iba inštitúciou daní a vyvlastnenia,
ale aj rozvojom sociálnych práv, požiadavkami ludského života a zdravia, požiadavkami
ochrany životného prostredia i ochranou slobodnej konkurencie.
Hospodársky liberalizmus skoncipoval požiadavku práva na slobodný hospodársky
rozvoj, kritiku štátneho protekcionizmu, požiadavku slobody svojej vlastnej aktívnej
cinnosti získavat prostriedky na vlastné živobytie. Z toho odvodili požiadavku slobody
podnikania a slobody povolania.
4. 6. Sociálne práva
Úsilie odstránit výrazné sociálne nerovnosti viedli od konca 19. storocia k vytvoreniu
skupiny základných sociálnych práv. Medzi sociálne práva patrí právo na prácu (resp.
právo získavat prácou prostriedky pre svoje životné potreby), právo na spravodlivú
odmenu za prácu, právo na humánne pracovné podmienky, právo na stávku, právo na
ochranu a podporu rodiny, právo na ochranu matiek, detí a mládeže, právo na
všeobecný a rovnoprávny prístup k právu (pomoc pri riadení, poradenstvo a pod.),
právo na dôstojné bývanie, právo na vzdelanie, právo na zdravotnú starostlivost a
sociálne zabezpecenie, právo na ochranu spotrebitela, právo na ludské, dôstojné a
ekologicky zdravé životné prostredie, právo na odpocinok atd.
Sociálne práva viedli k odstráneniu najvýraznejších podôb sociálnej nerovnosti a stali
sa neodmyslitelnou súcastou moderného demokratického štátu. Aj ked cast týchto práv
má povahu teleologickú (t.j.
urcuje ciele štátu), predstavuje orientáciu, ovplyvnuje rozpocet, subvenciu, rozpoctovú
kontrolu, informacnú cinnost štátu, výskum a vývoj.
Pokial sociálne práva majú povahu klasických verejných subjektívnych práv, zakladajú
nárok na aktívne konanie štátu v konkrétnej veci (napríklad nárok na existencné
minimum, na starostlivost v starobe, na bezplatnú právnu ochranu a pod.). Chápanie,
rozsah a spôsob uplatnovania sociálnych práv je zároven spätý s ich zaclenením sa do
ústavného systému v medziach rozumnej koordinácie zo základnými hodnotami ludskej
slobody.
4.7. Práva menšín
V priebehu 20. storocia sa konštituovala dalšia zvláštna skupina základných práv a
slobôd, upravujúca práva menšín. Národnostné a etnické konflikty, zmietajúce nielen
Európu, ale aj iné casti sveta, viedli k formulovaniu práva na sebaurcenie. Súcasne
však dochádza k vnímaniu problematiky menšín v polohe ludských a obcianskych práv
a slobôd.
Práva menšín môžeme rozdelit do dvoch skupín:
1. Do prvej skupiny patria práva vylucujúce diskrimináciu. Patria k nim zákazy spájania
diskriminacných opatrení s urcitými menšinovými znakmi
2. Pozitívne ochranné práva. Tieto predstavujú práva na zvláštnu ochranu existencných
a vývojových možností menšín a z nich vyplývajúcimi nárokmi na pozitívne a aktívne
jednanie štátu, ktorými sa má kompenzovat nevýhodnost postavenia menšiny vo
vztahu k väcšine. Patrí medzi ne zriadenie menšinového školského systému, umožnenie
jazyka menšiny v riadení pred súdmi a právnymi orgánmi, podpora kultúrnych inštitúcií
menšín a pod.
5. Vývoj medzinárodných ludských práv
Zásadný obrat v chápaní ludských práv spôsobila druhá svetová vojna, v ktorej
priebehu si úcastníci proti – hitlerovskej koalície uvedomili vzájomnú podmienenost
mieru a dodržovanie ludských práv. V januári 1942 bola vo Washingtone podpísaná
predstavitelmi USA, ZSSR, Velkej Británie, Cíny a dalších 22 štátov Deklarácia
spojených národov, ktorá proklamovala úplné vítazstvo nad fašistickými štátmi, ako
dôležitost k obrane života, slobody, nezávislosti a náboženskej slobody, ako aj
zachovanie ludských práv a spravodlivosti v ich vlastných krajinách. Tieto zásady boli
potvrdené v roku 1944 na konferencii v Dumbarton Oaks, kde bol na ich základe
vypracovaní návrh štatútu OSN. Následne bola schválená Charta OSN, ktorá vo svojej
preambuly prehlasuje odhodlanie: "…uchránit budoucí pokolení metly války, která
dvakrát za našeho života prinesla lidstvu nevýslovné strasti; prohlásit znovu svou víru
v základní liská práva, v dustojnost a hodnotu lidské osobnosti, v rovná práva mužu i
žen a národu velkých i malých; vytvorit pomery, za nichž mohou být zachovány
spravedlnost a úcta k závazkum plynoucím ze smluv a jiných pramenu mezinárodního
práva; podporovat sociální pokrok a zlepšovat životní úroven ve vetší svobode…".
(www.lidska-prava.cz/zakon y/index.htm, 15.1.2002).
Charta OSN tím jednoznacne potvrdila, že jedným z pilierov budúcej existencie ludstva
je okrem zachovania mieru, taktiež ochrana ludských práv. Vzniklo tak nové odvetvie
medzinárodného práva – medzinárodné právo ludských práv a OSN dalo podnet k
ustanoveniu Komisie pre ludské práva (1946) a uložila jej pripravit medzinárodnú
ústavu ludských práv, ktorej prvá cast bola predložená v septembri 1948 (Všeobecná
deklarácia ludských práv).
Všeobecná deklarácia ludských práv nebola prijatá ako záväzná zmluva, ale ako
spolocný ciel pre všetky národy a všetky štáty a ako úvod zamýšlanej ústavy ludských
práv. Nezrovnatelne tažším než vyhlásenie ludských práv v podobe deklarácie, majúca
doporucujúcu podobu, sa ukázalo vypracovanie medzinárodných paktov ludských práv.
Obtiažnost tejto práce pramenila z odlišných predstáv o pojatí a funkcii ludských práv v
danej spolocnosti. Minimálny štandard ludských práv bol prijatí valným zhromaždením
v decembri 1966 v znení: Medzinárodný pakt o hospodárskych, sociálnych a kultúrnych
právach a Medzinárodný pakt o obcianskych a politických právach.
Doslovným prelomom v oficiálnom prístupe k ludským právam vo východnej Európe sa
stala následná viedenská Konferencia o bezpecnosti a spolupráci v Európe (1973 –
1975), ktorá prebiehala súcasne s prevratnými zmenami v ZSSR a v niektorých
socialistických krajinách. Záverecný dokument rozširuje rozsah ludských práv nad
rámec medzinárodnej ústavy ludských práv, ale predovšetkým upravuje možnost širšej
medzinárodnej kontroly dodržovania ludských práv prijatím záväzkov štátu vymienat si
informácie týkajúce sa ludskej dimenzie KBSE. V tejto súvislosti je však potrebné
pripomenút regionálny európsky vývoj ochrany ludských práv, ktorý ale bohužial
prebiehal bez úcasti socialistických krajín.
Po skoncení druhej svetovej vojny uzavrelo 10 európskych štátov zmluvu o zriadení
Rady Európy s cielom usilovat o väcšiu jednotu medzi clenmi a podporovat
hospodársky a sociálny pokrok. Významnou súcastou cinnosti Rady Európy je
harmonizácia právnych poriadkov clenských štátov a medzinárodná právna kodifikácia
na vybraných úsekoch. Z podnetu Rady Európy bola v novembri 1952 v Ríme
podpísaná Európska zmluva na ochranu ludských práv a slobôd (Rímsky dohovor),
ktorá vstúpila do platnosti v roku 1953. V nasledujúcich rokoch bol tento dohovor
doplnení ôsmimi dodatkovými protokolmi. Podla dohovoru bola vytvorená Európska
komisia pre ludské práva a Európsky súd pre ludské práva.
Všetci clenovia Rady Európy priznali jednotlivcom vo svojej jurisdikcii právo
individuálnej stažnosti Európskej komisii pre ludské práva a taktiež všetci uznali
povinnú jurisdikciu Európskeho súdu pre ludské práva. 6. Záver
Naša krajina je demokratickým štátom, ktorý plne dodržiava ludské práva a slobody v
rámci medzinárodných dohovorov. Ako krajina ešte v rámci Ceskoslovenska a hned po
jeho vzniku v roku 1918 sme sa stali štátom, ktorý stále prehlboval ochranu ludských
práv. Ústava z roku 1920 prijala pokrokové zásady európskych aj amerických
deklarácií, zahrnovala tiež ochranu národnostných menšín a taktiež bola doplnená celou
radou zákonov, upravujúcou okrem klasických ludských práv a slobôd, tiež práva
hospodárske kultúrne a sociálne. Po skoncení druhej svetovej vojny bola prijatá v roku
1948 Ústava, ktorá bola neustále porušovaná výkonnou mocou robotníckej triedy. Bola
porušená hlavná ústavná zásada, že jediným nositelom moci je lud. Znemožnením
tajného hlasovania pri volbách poslancov sa stala hovorcom robotníckej triedy úzka
oligarchická skupina profesionálnych funkcionárov, ktorá si svoje monopolné mocenské
postavenie nakoniec potvrdila aj v Ústave z roku 1960 clánkom o vedúcej úlohe KSC. V
spolocnosti sa postupne zacal vytvárat stav, v ktorom je obcanom zakázané všetko, co
nie je vyslovene povolené zákonom. Každý, kto sa dovolával svojich práv a slobôd, sa
stal nepohodlným proti - spolocenským elementom. Proces internacionalizácie ludských
práv , ale nemohol obíst ani Ceskoslovensko, postupne silil odpor voci nelegalizovaným
skupinám až v roku 1989 boli ich cinnosti úplne zastavené. To bol cas vrátit sa k
deklarácií práv a zaistit pre obcanov slobody, ktoré im prináležali. Po rozpade
Ceskoslovenska a vzniku Slovenskej republiky v roku 1993 boli v Ústave z roku 1992
zakotvené všetky ludské práva a slobody, ktoré sú zakotvené aj v medzinárodných
dohovoroch. Každý jednotlivec má právo dovolávat sa nápravy krivdy voci
ktorémukolvek štátu vrátane svojho domovského u neštátneho medzinárodného
orgánu. Náš právny systém sa ale musí snažit o zvyšovanie ekonomickej a
hospodárskej aktivity, o zaclenovanie sa do európskych štruktúr, ktoré nám poskytnú
ochranu v dodržiavaní základných ludských práv a slobôd.
7. Bibliografia
1. Dokumentacní stredisko pro lidská práva, www.lidska-prava.cz/zakon y/index.htm,
15.1.2002
2. GEROLCH, A., HUNGR, V.: Základy teorie práva a právního státu, 1.vyd. Praha:
Policajní akademie Ceské republiky, 1995. 3. KNAPP, V.: Teorie práva, 1. vyd. Praha:
Beck/SEVT, 1995. 247 st. ISBN 80-7179-028-1 - 3-406-40177-5
4. KOMÁRKOVÁ, B.: Puvod a význam lidských práv, 1. vyd. Praha: SPN, 1990. 234 st.
ISBN 80-04-25384-9
5. KRSKOVÁ, A.: Kapitoly z dejín európskeho politického a právneho myslenia, 1. vyd.
Bratislava: Vydavatelské oddelenie Právnickej fakulty UK, 1997. 312 st. ISBN
80-7160-022-9
6. Universal Declaration of Human Rights, www.unhchr.ch/udhr/lang/s lo.htm,
15.1.2002
7. Ústava SR, 1.vyd. Šamorín: Heuréka, 2001. 63 st. ISBN 80-967653-9-6
8. WIENBERGER, O.: Filozofie, právo, morálka, 1. vyd. Brno: Masarykova Univerzita,
1993. 178 st. ISBN 80-210-0613-7.