Vyvolený ľud

Židia očakávali príchod Spasiteľa vyše tisíc rokov. K tejto udalosti upierali svoje najväčšie nádeje. V piesňach a proroctvách, v chrámových obradoch i v domácej bohoslužbe uchovávali jeho meno. Keď potom prišiel, nepoznali ho. Ten milovaný z neba bol im „ako koreň z vyprahlej zeme; nemal postavy ani dôstojnosti“ (Iz 53,2). Nevideli v ňom nijakú krásu, pre ktorú by mali po ňom túžiť. „Do svojho vlastného prišiel a jeho vlastní ho neprijali“ (Ján 1,11).

Boh si však predsa vyvolil Izraelcov. Povolal ich, aby medzi ľuďmi udržiavali poznanie jeho zákona, symbolov a proroctiev, ktoré ukazovali na Spasiteľa. Chcel, aby svetu boli zdrojom spásy. Čím bol Abrahám v pohostinskej zemi, čím Jozef v Egypte a Daniel na babylonskom dvore, tým mali byť Izraelci medzi národmi. Ľuďom mali zjavovať Boha.

Pán Boh pri povolaní Abraháma povedal: „Požehnám ťa... staneš sa požehnaním... a v tebe budú požehnané všetky čeľade zeme“ (1 Moj 12,2.3). Proroci pripomínali tie isté slová. Aj vtedy, keď vojny a zajatie Izraelcov vysilili, platilo im zasľúbenie: „Vtedy bude zvyšok Jákobov uprostred mnohých národov ako rosa od Hospodina, ako dážď na trávu, ktorá neskladá nádej v človeka a nečaká na ľudských synov“ (ROH Mich 5,7; ECAV Mich 5,6). O jeruzalemskom chráme povedal Pán ústami proroka Izaiáša toto: „Môj dom sa bude volať domom modlitby pre všetky národy“ (Iz 56,7). (27)

Izraelci však upínali svoju nádej k svetskej sláve. Len čo vošli do Kanaánu, opustili Božie prikázania a osvojili si zvyky pohanov. Márne ich Boh skrze prorokov varovne napomínal. Márne trpeli pod pohanskou nadvládou. Každú obnovu vystriedalo ešte väčšie odpadnutie.

Keby boli Izraelci zostali Bohu verní, Boh mohol splniť svoj zámer, mohol ich poctiť a zvelebiť. V prípade poslušnosti by ich bol „v chvále, cti a sláve vyvýšil nad všetky národy“. Mojžiš povedal: „Všetky národy zeme zbadajú, že nosíš meno Hospodinovo, a budú sa ťa báť.“ „Národy, ktoré keď počujú všetky tieto ustanovenia, povedia: Naozaj múdry a rozumný ľud je tento veľký národ!“ (5 Moj 26,19; 28,10; 4,6). Pre ich neveru sa však Boží zámer uskutočňoval len za stáleho protivenstva a pokorovania. (15)

Boli odvlečení do babylonského zajatia a rozohnaní do pohanských krajín. V súžení mnohí obnovili vernosť zmluve s Bohom. Keď svoje harfy vešali na vŕby a oplakávali spustošený svätý chrám, zažiarilo svetlo pravdy a medzi národmi sa skrze nich rozšírilo poznanie o Bohu. Obetné spôsoby pohanov boli pravým opakom spôsobu, ktorý určil Boh, a nejeden úprimný účastník modlárskych obradov postihol u Židov význam pravej bohoslužby a vierouky. Pochopil zasľúbenie o Vykupiteľovi.

Mnohí zajatci boli prenasledovaní. Nemálo z nich prišlo o život, pretože odmietli prestupovať sobotu a účastniť sa pohanských slávností. Keď sa modloslužobníci rozhodli poraziť pravdu, Pán priviedol svojich služobníkov pred kráľov a vladárov, aby im a ich ľudu umožnil prijať svetlo. Z času na čas museli aj najmocnejší monarchovia uznať zvrchovanosť Boha, ktorého uctievali ich židovskí zajatci.

Babylonské zajatie účinne vyliečilo Izraelcov z uctievania rytín. V ďalších stáročiach ich tiesnili pohanskí nepriatelia, až dospeli k presvedčeniu, že ich blahobyt závisí od poslušnosti Božiemu zákonu. Mnohých však k poslušnosti neviedla láska. Robili to len zo sebeckých pohnútok. Bohu slúžili iba navonok (28) v snahe dosiahnuť národnú veľkosť. Nestali sa svetlom sveta, ale uzavreli sa pred svetom, aby unikli pokušeniu modloslužby. Pán Boh v naučení, ktoré dostal Mojžiš, obmedzil ich styky s modloslužobníkmi; tento príkaz si však vykladali nesprávne. Jeho zámerom bolo zabrániť im prispôsobovať sa pohanským zvykom. Zneužili ho však na postavenie deliaceho múru medzi Izraelom a ostatnými národmi. Židia pokladali Jeruzalem za svoje nebo a žiarlivo striehli, aby azda Pán neprejavil milosť aj pohanom.

Po návrate z Babylona mnoho pozornosti venovali náboženskej výchove. Zriaďovali školy, kde žiaci popri umení a vede mali poznávať aj zásady spravodlivosti. Tieto ústavy sa však zvrhli. Mnohí z ľudu v zajatí prijali pohanské názory a spôsoby a vnášali ich do svojej bohoslužby. V mnohom sa prispôsobili modlárskym zvyklostiam.

Keď Židia opustili Boha, zo zreteľa sa im veľkou mierou stratilo aj učenie o obradnej službe. Túto službu ustanovil vlastne sám Kristus. Symbolizovali ho všetky jej zložky plné života a duchovnej krásy. Židom sa však z ich obradov vytratil duchovný život a zostali len pri bezduchých formách. Spoliehali sa na samotnú účinnosť obetí a nariadení, namiesto aby hľadeli na toho, koho tieto obete predstavovali. V snahe nahradiť, čo stratili, kňazi a rabíni rozhojnili vlastné požiadavky, a čím boli v nich prísnejší, tým menej Božej lásky prejavovali. (16) Svoju svätosť merali množstvom obradov, zatiaľ čo ich srdcia boli plné pýchy a pokrytectva.

Všetky ich podrobné a únavné nariadenia znemožňovali zachovávať zákon. Kto chcel slúžiť Bohu a snažil sa dodržať rabínske predpisy, úpel pod ťažkým jarmom a nenachádzal pokoj pred výčitkami znepokojeného svedomia. Tým všetkým chcel satan znechutiť ľud, zmiasť jeho predstavu o Božej povahe a potupiť vieru Izraela. Dúfal, že teraz dokáže svoje pôvodné tvrdenie z neba, podľa ktorého sú Božie požiadavky nespravodlivé a nedá sa podľa nich žiť. Vyhlásil, že zákon nezachováva ani Izrael.

Aj keď Židia po príchode Mesiáša túžili, (29) o jeho poslaní nemali správnu predstavu. Nešlo im o vyslobodenie z hriechu, chceli sa len vymaniť z područia Rimanov. V Mesiášovi čakali dobyvateľa, ktorý zlomí moc utláčateľov a z Izraela urobí svetovú veľmoc. To všetko viedlo k zavrhnutiu Spasiteľa.

V dobe Kristovho narodenia bol národ pod vládou cudzích pánov a zmietali ho vnútorné rozbroje. Židia smeli mať určitú formu separátnej vlády, no nič nemohlo zastrieť skutočnosť, že sú pod rímskym jarmom, a nič ich nemohlo zmieriť s obmedzovaním ich moci. Rimania si robili nárok na dosadzovanie a odvolávanie najvyššieho kňaza, a tento úrad mnohí získavali podvodom, úplatkami, ba aj vraždou. Kňazský úrad čím ďalej, tým viac upadal. No aj tak mali kňazi ešte stále veľkú moc a používali ju pre svoje sebecké a ziskuchtivé záujmy. Ľud bol podriadený ich bezohľadným nárokom a Rimania vymáhali od nich veľké dane. To viedlo k všeobecnej nespokojnosti. Ľud sa často búril. Chamtivosť a násilie, nedôvera a duchovná ľahostajnosť ohlodávali samo srdce tohto národa.

Nenávisť voči Rimanom, národná a duchovná pýcha viedli Židov k prísnemu lipnutiu na bohoslužobných formách. Kňazi sa úzkostlivým dodržiavaním náboženských obradov snažili udržať úctu k svätosti na vysokej úrovni. Ľud žijúci v temnote a útlaku i vládcovia dychtiaci po moci očakávali príchod toho, ktorý premôže ich nepriateľa a Izraelovi vráti kráľovstvo. Skúmali síce proroctvá, ale bez duchovného chápania. Tak prehliadli výroky Písma, ktoré hovorili o poníženosti Kristovho prvého adventu, a nesprávne pochopili tie, čo predvídali slávu jeho druhého príchodu. Pýcha im zatemňovala výhľad. Proroctvo si vykladali podľa svojich sebeckých túžob. (17) (30)