V čase vojnových ukrutností, ktoré zmietali celou Európou, na území okupovanom nacistickým Nemeckom povstal proti cudzej mocnosti a vlastnej klérofašistickej vláde slovenský národ do ozbrojeného povstania. V týchto podmienkach dokázal vytvoriť vlastné politické, zákonodarné a výkonné orgány, ktoré riadili ozbrojený protifašistický boj, hospodársky a sociálny život. Aj keď tieto orgány nevzišli z vyhlásených volieb, boli prejavom vôle ľudu, ktorý ich rešpektoval a vykonával ich nariadenia. Vrcholným ústavno-politickým orgánom v tomto období bola Slovenská národná rada.
II. Okolnosti vyhlásenia Slovenského štátu v r. 1939
Snahy o právne a politické osamostatnenie boli na území terajšieho Slovenska známe dávno pred vznikom Československej republiky i po vzniku tohto štátneho útvaru. Vyhlásenie samostatného Slovenského štátu 14. marca 1939 však nebolo vyvrcholením týchto snáh, ale sa uskutočnilo pod vplyvom ultimáta nacistického Nemecka. Navyše, konalo sa v podmienkach, keď reálne hrozilo, že územie Slovenska si rozdelia Nemecko, Maďarsko a Poľsko.
Slovenský štát bol vyhlásený ústavným zákonom č. 1/1939 Sl. z., ktorý prijal Snem Slovenskej krajiny. Prijatie tohto ústavného zákona bolo spojené s uzavretím Zmluvy o ochrannom pomere medzi Nemeckou ríšou a Slovenským štátom, ktorou bola suverenita Slovenského štátu degradovaná na vazalskú podriadenosť nacistickému Nemecku.
Snem Slovenskej krajiny bol zvolený vo voľbách v decembri 1938, na základe jednotnej kandidátky Hlinkovej slovenskej ľudovej strany (ďalej len „HSĽS“). Navyše, mal postavenie len dočasného snemu, lebo podľa čl. 100 ods. 2 ústavy jeho funkčné obdobie sa „skončilo najneskôr 31. decembra 1943“. Podľa ústavy mal mať 80 členov, avšak v skutočnosti mal najviac 63 členov. Títo poslanci boli volení len pre autonómiu Slovenska v rámci Č-SR. Problematická bola nielen legalita snemu ale ani jeho zloženie (bol zvolený len z kandidátky HSĽS) nevyjadrovalo vôľu všetkých obyvateľov Slovenska, čo nasledujúci vývoj zreteľne preukázal.
Snem neuplatňoval zákonodarnú pôsobnosť v rozsahu, v akom mu vyplývala z ústavy, ale jej veľkú časť ponechal na vláde, ktorá mohla vydávať nariadenia s mocou zákona. Podľa ústavy tak mohla robiť iba výnimočne, ak išlo o neodkladné opatrenie, ktorého vydanie vyžadovali vážne hospodárske, finančné alebo politické záujmy štátu s cieľom zamedziť nenahraditeľnej ujme. Podmienkou platnosti takéhoto nariadenia bolo, že ho podpísal prezident. V skutočnosti nebolo vydávanie nariadení vlády výnimkou, ale pravidlom. Od októbra 1939 bol prezidentom J. Tiso a z titulu tejto funkcie bol aj najvyšším veliteľom armády, ozbrojených zložiek a Hlinkovej gardy. Bol predsedom HSĽS, ktorá mala zo zákona postavenie jedinej štátostrany.
Uvedené skutočnosti preukazujú, že išlo o totalitný režim so silným vplyvom cudzej mocnosti na jeho politiku a jurisdikciu. Medzinárodnoprávne a ústavnoprávne bolo vyhlásenie Slovenského štátu v r.1939 nulitným právnym aktom.
III. Právo na území tzv. Slovenského štátu
Ústava Slovenského štátu vytvárala možnosti pre hrubé porušovanie základných ľudských práv. Z ústavných povinností na prvom mieste zakotvila vojenskú, pracovnú a výcvikovú povinnosť. Základné ľudské práva sa vzťahovali len na občanov Slovenskej republiky a ich obmedzovanie bolo možné zákonom. Rovnako osobné práva (osobná sloboda, domáci pokoj, listové tajomstvo) a politické práva (zhromažďovacie, tlačové, spolčovacie) mohli byť obmedzené zákonom. Sloboda vierovyznania, prejavu mienky, vedeckého bádania a umenia bola obmedzená tak, aby „nenarážala na ustanovenia zákonov, verejného poriadku a kresťanských mravov“. Právo slobodne sa hlásiť k svojej národnosti bolo spojené s vedením tzv. katastra o príslušnosti občanov k danej národnosti, pričom občan si národnosť neurčoval sám, ale táto bola určovaná na základe stanovených kritérií. Ústava nepriznávala právnu subjektivitu každej fyzickej osobe, ani rovnosť ľudí pred zákonom. Aj táto skutočnosť umožnila v nasledujúcom období drastické obmedzenia ľudských práv a prijatie mnohých protižidovských zákonov (v dôsledku ktorých Židia stratili právnu spôsobilosť byť subjektom základných osobných práv a asi 70 000 ich bolo deportovaných do nacistických koncentračných táborov, kde asi 67 000 z nich zahynulo). Represie postihovali aj nežidovských obyvateľov, napr. na základe vládneho nariadenia č. 32/1939 Sl. z. o zaisťovacom uväznení nepriateľov Slovenského štátu bol zriadený tzv. zaisťovací tábor v Ilave, do ktorého bolo možné administratívnym rozhodnutím štátnej bezpečnosti „preventívne umiestniť“ prakticky kohokoľvek. Boli prijaté viaceré zákony, na základe ktorých bola trestaná tzv. protištátna činnosť (zákon č. 320/1940 Sl. Z. o trestných činoch proti štátu, zákon č. 166/1941 Sl. z. o zvýšenom trestaní podvratnej činnosti za brannej pohotovosti štátu, zákon č. 50/1944 Sl. z., prijatý 11. mája 1944 síce štandardným spôsobom upravoval ochranu osobnej slobody, domového pokoja, nedotknuteľnosť listového tajomstva, slobody združovacej, slobody zhromažďovania, právo na slobodné vydávanie a rozširovanie tlače, rozširovanie a reprodukciu zvukových nahrávok, avšak v prípade brannej pohotovosti a mimoriadnych udalostí (ktoré určovala vláda) ich bolo možné zásadne obmedziť. Príslušníci HSĽS za určitých okolností nadobúdali postavenie žandárov. Svojvôľa režimu sa stále stupňovala. Táborom v Ilave prešli tisícky a väznicami krajských súdov asi 3600 väzňov.
Dňa 11. augusta 1944 minister vnútra vyhlásil na celom území Slovenskej republiky stanné právo s cieľom znemožniť činnosť partizánskeho hnutia a zastrašiť obyvateľov od účasti na protifašistickom odboji. Po zatlačení Slovenského národného povstania do hôr boli v Bratislave, Banskej Bystrici a Trenčíne zorganizované pohotovostné oddiely žandárstva, ktoré v spolupráci s príslušníkmi Hlinkovej gardy a nemeckou bezpečnostnou políciou podnikali trestné výpravy nielen proti partizánom, ale aj proti bezbrannému civilnému obyvateľstvu. Po vojne sa našlo 176 masových hrobov a vypálených bolo 60 obcí.
IV. Zjednotenie protifašistického odboja, vznik a Deklarácia Slovenskej národnej rady
S cieľom zjednotenia protifašistického odboja uzatvorili zástupcovia demokratickej strany a komunistickej strany v decembri 1943 tzv. Vianočnú dohodu, v ktorej sa okrem iného uvádza:
„Ideové smery na Slovensku, ktoré i po 6. októbri 1938 zotrvali na zásadách protifašistickej demokracie a viedli dodnes aktívny odpor proti politickému, hospodárskemu a kultúrnemu znásilňovaniu slovenského ľudu a ktoré dnes reprezentujú skutočné zmýšľanie všetkých vrstiev slovenského ľudu, dohodli sa na vytvorení spoločného politického vedenia, ktorým bude Slovenská národná rada ako jediný reprezentant politickej vôle slovenského národa doma.
Úlohou a cieľom Slovenskej národnej rady je:
Jednotne a centrálne viesť boj slovenského národa za odstránenie nacisticko- nemeckého diktátu, vykonávaného i domácimi uzurpátormi politickej moci.
V prvej príhodnej chvíli prevziať všetku politickú moc na Slovensku a vykonávať ju podľa vôle ľudu až do tej doby, kým slobodne zvolení zástupcovia ľudu nebudú môcť všetku moc prevziať.
Po prevzatí moci, len čo to bude možné, Slovenská národná rada sa postará, aby slovenský ľud si voľne a slobodne určil svojich zástupcov, ktorým SNR všetku moc odovzdá.
Slovenská národná rada bude vo svojej činnosti postupovať v dorozumení s československou vládou a celým zahraničným odbojom, ktorých prácu na medzinárodnom a vojenskom poli uznáva a ju podporuje.“.
Vianočnú dohodu podpísali významní politickí činitelia, Jozef Letrich, Ján Ursíny, Gustáv Husák, Karol Šmidke, Ladislav Novomeský a Matej Josko. Slovenská národná rada bola sformovaná v hlbokej ilegalite a neskôr bola rozšírená na 50 členov (boli v nej zástupcovia komunistov, národnej strany, sociálnej demokracie a občianskych zložiek). Bola reprezentatívnym orgánom obyvateľstva územia, na ktorom pôsobila.
Dňa 1. septembra 1944 vydala Slovenská národná rada deklaráciu, v ktorej sa okrem iného uvádza: „Všetky demokratické a pokrokové zložky a smery slovenského národa, ktoré viedli neustály boj proti doterajšiemu fašistickému režimu... utvorili Slovenskú národnú radu ako vrcholný orgán domáceho odboja slovenského.“. Ďalej sa v deklarácii uvádza, že jedine Slovenská národná rada je oprávnená hovoriť v mene slovenského národa a na celom Slovensku preberá zákonodarnú a výkonnú moc i ochranu Slovenska a túto moc bude vykonávať do tých čias, kým si slovenský národ demokratickým spôsobom neurčí legitímnych zástupcov. Deklarácia odmieta a odsudzuje protidemokratické a násilnícke výčiny ľudáckeho režimu a uvádza, že slovenský národ nemal nič spoločné so spojenectvom s hitlerovským Nemeckom. Naopak, celým svojím zmýšľaním a presvedčením bol na strane spojencov, čo potvrdil svojimi skutkami doma i na fronte. V závere sa uvádza: „Dnešným dňom slovenský národ manifestačne pripojuje sa k spojeneckým národom, ktoré svojím konaním a veľkými obeťami zabezpečujú slobodný a demokratický život národom celého sveta a tak i nášmu malému národu.“.
Deklarácia riešila aj vzťah k Československej republike: „Sme za bratské spolužitie s českým národom v novej Československej republike. Ústavnoprávne, sociálne, hospodárske a kultúrne otázky Republiky budú vzájomnou dohodou definitívne usporiadané zvolenými zástupcami slovenského a českého ľudu v duchu demokratických zásad, pokroku a sociálnej spravodlivosti.“.
Na činnosť Slovenskej národnej rady reagovala aj exilová vláda, napr. v októbri 1994 vydala uznesenie, prijaté k rokovaniu o vzťahu k Slovenskej národnej rade a k československému zahraničnému odboju. V uznesení sa uvádza, že vláda vyjadruje vďačnosť za vystúpenie proti nepriateľovi a vzala s uspokojením na vedomie, že sa „...Slovenská národná rada ustanovila ako vedúci politický orgán tohoto boja, starajúc sa politicky, administratívne a organizačne o všetko, čo treba k úspešnému jeho vedeniu...“. Vo vzťahu ku kontinuite Československej republiky sa tu uvádza: „Československá vláda stojí prirodzene, menovite z dôvodov medzinárodne a zahranične politických na zásadnom stanovisku o právnej kontinuite Československej republiky. Preto tiež trvá na ústave z roku 1920, pripúšťajúc a schvaľujúc tie nezbytné zmeny, ktorých si vyžaduje mimoriadna situácia, vytvorená vojnou, vedením boja a rekonštrukčnými potrebami prechodného obdobia.“.
Vo väzbe na uvedené vyhlásenie exilovej vlády treba zdôrazniť, že právomoc Slovenskej národnej rady sa neodvodzovala z Ústavy ČSR a táto ústava sa v nariadení č. 1/1944 Sb. n. ani nespomínala. Slovenská národná rada nevykonávala moc v mene ČSR. Jej právomoc bola pôvodná, neodvodzovala sa ani od Ústavy ČSR, ani od dekrétov prezidenta ČSR, ani od normotvorby Slovenského štátu. Jej zákonodarná právomoc bola zároveň výlučná a neobmedzená najprv na povstaleckom území a od 16. októbra 1944 (uznesenie Predsedníctva SNR) na celom území Slovenska, pretože bola činiteľom, ktorý sa ujal vykonávania všetkej štátnej moci na Slovensku v období, keď na tomto území nebol iný, kto by sa čo i len pokúsil vykonávať túto štátnu moc a ňou vydané nariadenia boli uvádzané do života, boli úradmi a občanmi rešpektované.
Nemožno však opomenúť, že niektoré otázky výkonu zákonodarnej a výkonnej moci Slovenskej národnej rady na území Slovenska a jej vzťah k pôsobnosti exilovej vlády boli v ďalšom období zneužívané, najmä zo strany úradníkov tejto vlády.
V. Zákonodarná a výkonná činnosť Slovenskej národnej rady
Činnosť Slovenskej národnej rady možno rozdeliť do dvoch základných období: legislatívna činnosť od 1. septembra 1994 do 23. októbra 1944 a činnosť v roku 1945.
Vydávanie nariadení SNR od 1. septembra 1994 do 23. októbra 1944
Za uvedené obdobie, keď Slovenská národná rada sídlila v Banskej Bystrici, vydala 40 nariadení. Týkali sa všetkých rozhodujúcich spoločensko-právnych oblastí: štátoprávnej (resp. ústavnoprávnej), vojenskej, ekonomickej, juristickej, spoločensko-politickej (školskej), pracovno-právnej a sociálnej.
· Okrem nariadenia č. 1/1944 Sb. n. SNR, ktoré už bolo uvádzané, vydala Slovenská národná rada 1. septembra 1944 aj nariadenie o vykonávaní zákonodarnej, vládnej a výkonnej moci na Slovensku. Podľa § 1 tohto nariadenia: „Slovenská národná rada vykonáva celú zákonodarnú, vládnu a výkonnú moc na Slovensku. “ a podľa § 2: „Všetky zákony, nariadenia a opatrenia ostávajú v platnosti, pokiaľ neodporujú duchu republikánsko-demokratickému.“.
Ustanovenie § 2 vyvolávalo v neskoršom období u niektorých osôb polemiky vo vzťahu k uznaniu či neuznaniu legislatívy tzv. Slovenského štátu a najmä jeho protižidovských nariadení, ktoré neboli odmietnuté osobitným nariadením Slovenskej národnej rady. Treba však zdôrazniť, že tieto boli jednoznačne odmietnuté citovaným ustanovením, pretože odporovali duchu republikánsko-demokratickému.
· Nariadením č. 3/1944 Sb. n. SNR bolo vytvorené predsedníctvo SNR a deväť povereníctiev, nariadením č. 8/1944 Sb. n. SNR sa ich počet zvýšil na 11. Nariadením č. 37/1944 Sb. n. SNR bola zriadená rada obrany Slovenska, ktorá koordinovala spoluprácu medzi vojskom a partizánmi. Predseda Rady na obranu Slovenska sa stal hlavným veliteľom brannej moci na Slovensku a uznesenia tejto rady boli záväzné pre všetky vojenské a partizánske veliteľstvá a útvary.
· Nariadením č. 4/1944 Sb. n. SNR o rozpustení politických strán a organizácií boli rozpustené HSĽS, Deutche Partei, Magyar Nemzeti Párt, Hlinkova garda, Freiwillige Schutzstaffel, Hlinkova mládež, Deutschejugend a všetky ich zložky a pridružené organizácie. Celý majetok rozpustených združení prepadol v prospech štátu. Nariadením č. 16/1944 Sb. n. SNR boli zrušené všetky rady, vyznamenania a čestné odznaky a medaily zriadené po 6. októbri 1938, ako aj práva z nich plynúce. Bolo zakázané ich nosiť a užívať. Bolo tiež zakázané nosiť a užívať rady a vyznamenania udelené štátmi, ktoré boli po 6. októbri 1938 vo vojnovom stave alebo v nepriateľskom stave so spojeneckými alebo spriatelenými mocnosťami.
· Nariadenie č. 2/1944 Sb. n. SNR upravilo vyhlasovanie nariadení Slovenskej národnej rady v Sbierke nariadení SNR. Pokiaľ sa v nariadení neurčovalo inak, nastávala jeho účinnosť vyhlásením. Právne predpisy, a nariadenia sa vyhlasovali (v závislosti od ich autora a záväznosti) v Sbierke nariadení SNR a v Úradnom vestníku.
Nariadením č. 12/1944 Sb. n. SNR sa priznali príslušníkom četníctva poľné požitky vo výške stanovenej pre príslušníkov brannej moci. Nariadením č. 29/1944 Sb. n. sa priznali požitky aj príslušníkom finančnej stráže, ktorí vykonávali službu na území vyhlásenom za pole, nariadením č. 22/1944 Sb. n. SNR boli zvýšené služobné požitky československého vojska. Nariadením č. 33/1944 Sb. n. SNR bolo zvýšené vyplácanie odlučného od rodiny a rozšíril sa okruh osôb, na ktoré sa vzťahovalo. Nariadením č. 32/1944 Sb. n. SNR sa rozšírilo vyplácanie poľného a zápoľného prídavku aj na registrovaných členov partizánskych oddielov.
· Nariadením č. 23/1944 Sb. n. SNR z 26. septembra 1944 o prijímaní dôstojníkov, rotmajstrov a poddôstojníkov do Československej armády na Slovensku bola zriadená Komisia pre prijímanie dôstojníkov, rotmajstrov a poddôstojníkov pri Veliteľstve Československej armády na Slovensku. Za príslušníka Československej armády mohol byť prijatý len aktívny odbojár alebo ten, kto bol prínosom pre armádu z vojenského alebo štátneho hľadiska. Týmto nariadením sa vytvorili predpoklady, aby armáda získala štatút spojeneckej armády a vzťahovali sa na ňu ženevské konvencie o zaobchádzaní so zranenými a so zajatými príslušníkmi takejto armády. Slovenská národná rada vytvorila Povereníctvo pre národnú obranu a v rámci Československa trvala na vytvorení slovenských jednotiek s veliacou rečou slovenskou. Táto požiadavka bola zapracovaná aj v Košickom vládnom programe.
· Dňa 07. septembra 1944 vydala Slovenská národná rada pokyny k vytváraniu a činnosti miestnych a okresných národných výborov. V pokynoch sa ukladalo ihneď utvoriť z príslušníkov všetkých ideových smerov miestne a okresné národné výbory, kde dosiaľ nie sú vytvorené. Národné výbory majú dozerať na bezchybný chod verejnej správy, bezpečnosti, poriadku a zásobovania. Majú sa postarať, aby ihneď zmizli stopy po ľudáckom režime (nápisy, tabule, pomenovania, fašistický pozdrav a pod.).
· Nariadenie č. 11/1944 Sb. n. SNR o zaistení nemeckých a arizovaných podnikov upravovalo dispozičné a užívacie práva pri nakladaní so zaisteným vlastníctvom. Nariadenie zakazovalo vydávať a vykonávať opatrenia, ktoré by narušili alebo zmenili majetkovú podstatu podnikov alebo ohrozili ich riadny chod. Dovtedajším vlastníkom a správcom týchto podnikov sa ukladala povinnosť viesť a spravovať ich so starostlivosťou riadneho obchodníka v súlade s hospodárskymi, národnými a inými verejnými záujmami štátu. Zavedenie a zrušenie nútenej správy sa zapisovalo do príslušnej knihy alebo do firemného registra. Dočasní správcovia (arizátori) a nútení správcovia vymenovaní Povereníctvom SNR pre veci hospodárske a zásobovanie nemohli narušiť ani zmenšiť majetkovú podstatu týchto podnikov, ani ohroziť ich chod. Porušenie tohto nariadenia sa trestalo vysokými trestnými sadzbami.
· Nariadenie č. 13/1944 Sb. n. SNR o prechodnom opatrení pôdy roľníkom utečencom riešilo starostlivosť o roľníkov utečencov, ktorí boli vyhnaní z územia južného Slovenska okupovaného horthyovským Maďarskom. Árendy (nájmy) tejto pôdy sa predlžovali na ďalšie tri roky, ale najdlhšie do 30. septembra 1947. Štátna obvodová úradovňa pre pozemkovú reformu mala preskúmať každý jednotlivý prípad vnútenej árendy roľníka utečenca. Ak zistila, že roľník nie je na árendu odkázaný, árenda mala byť zrušená.
· Nariadenie č. 15/1944 Sb. n. SNR o dočasnom zákaze scudzenia nehnuteľností a obmedzení zaťaženia nehnuteľností umožňovalo zmluvne scudziť nehnuteľnosti akéhokoľvek druhu len so súhlasom Povereníctva SNR pre veci hospodárske a zásobovacie. Špekulačné alebo verejne nežiadúce scudzenie nehnuteľnosti mohlo povereníctvo zamietnuť. K žiadosti o pozemnoknižný vklad alebo záznam bolo treba predložiť súhlas Povereníctva na prevod nehnuteľnosti. Takýto súhlas bol potrebný aj na zaťaženie nehnuteľnosti exekučným záložným právom. Nariadenie nesmerovalo k zákazu drobného scudzenia a nevzťahovalo sa ani na prevod nehnuteľnosti dedením.
· Nariadenie č. 17/1944 Sb. n. SNR dočasne poverovalo Slovenskú národnú banku, filiálku v Banskej Bystrici, výkonom všetkých práv a povinností Národnej banky. Opatreniami generálneho guvernéra boli ešte pred Slovenským národným povstaním na to vytvorené podmienky. Nariadenie č. 38/1944 Sb. n. SNR dočasne splnomocňovalo povereníka SNR pre financie, aby opatril úverovými operáciami a v prípade potreby aj v Slovenskej národnej banke úver do výšky 600 mil. Ks na krytie výdavkov spojených s vedením vojny a bežných výdavkov štátu a štátnych podnikov.
· Nariadenie č. 21/1944 Sb. n. SNR vybavilo Robotnícku sociálnu poisťovňu a úradovňu v Banskej Bystrici právomocami vykonávať všetky práva a povinnosti nositeľov nemocenského, rentového a úrazového poistenia a úlohy Fondu rodinných prídavkov a funkciu penzijného ústavu súkromných úradníkov v Bratislave. Nemocenská poisťovňa verejných zamestnancov a úradovňa v banskej Bystrici boli splnomocnené obstarávať aj nemocenské poistenie verejných zamestnancov. Právomoc vedúcich predstaviteľov týchto inštitúcií vykonával povereník SNR pre sociálnu starostlivosť a jeho zástupca.
· Nariadenie č. 36/1944 Sb. n. SNR zachovávalo pracovnprávne pomery osôb zapojených do ozbrojeného odboja na čas neprítomnosti zamestnanca pre účasť v odboji započítalo do pracovného času zamestnancovi. Napriek prerušeniu práce, patrili mu všetky požitky s prípadnými prídavkami tak, akoby prácu neprerušil. Zostávali mu zachované aj nároky z nemocenského poistenia a rodinných prídavkov. Čas prerušenia práce pre účasť v odboji mal byť započítaný aj v invalidnom, starobnom a penzijnom poistení.
· Nariadenia v oblasti školstva mali predovšetkým antifašistický charakter a tiež odstrániť rôzne predsudky v školskej výchove. Nariadenie č. 5/1944 Sb. n. SNR o poštátnení školstva sledovalo vytvoriť jednotnú školskú dochádzku pre deti a mládež z rôznych sociálnych a konfesných prostredí. Jeho základným cieľom bola demokratizácia školstva, dať všetkým deťom rovnaké príležitosti na vzdelanie. Učitelia a iné osoby škôl všetkých kategórií sa stali štátnymi zamestnancami.
Nariadenie č. 6/1944 Sb. n. SNR o úprave školstva a bohoslužobnej reči nemeckej a maďarskej národnostnej menšiny bolo obnovením stavu, ktorý platil do 06. októbra 1938. Touto úpravou sa zrušili nemeckej a maďarskej národnostnej menšine školy, okrem ľudových škôl zriadených do 06. októbra 1944.
· Ďalšie nariadenia Slovenskej národnej rady sa týkali právnych vecí a zabezpečovali kontinuitu v súkromnoprávnych a verejnoprávnych vzťahoch. Nariadenie č. 9/1944 Sb. n. SNR zastavilo plynutie všetkých lehôt procesného práva na 3 mesiace, aby občania neutrpeli ujmu nevykonávaním nutných právnych úkonov, pretože v dôsledku vojenských udalostí nastali na mnohých miestach také skutočnosti, ktoré znemožňovali vykonať uvedené úkony. Nariadením č. 25/1944 Sb. n. SNR bol vytvorený ústredný orgán, ktorý suploval pôsobnosť advokátskych komôr, verejnonotárskej komory a ich orgánov. Týmto orgánom sa stalo Povereníctvo pre pravosúdie. Nariadenie č. 30/1944 Sb. n. SNR ukladalo súdom odložiť na tri mesiace výkon exekučných úkonov predajových, dražobných a termíny nútených dražieb vo všetkých exekučných veciach. Boli to úľavy pre dlžníkov, zdôvodnené vojenskými podmienkami Slovenského národného povstania. Tieto úľavy sa nevzťahovali na dlžníkov, ak išlo o pohľadávku výživného, o mzdu a plat a o pohľadávku nositeľov verejného poistenia.
Uvedené i ďalšie nariadenia Slovenská národná rada nielen prijala, ale ich aj realizovala v živote. Tieto nariadenia boli platnou súčasťou slovenského právneho poriadku.
2. Zákonodarná činnosť Slovenskej národnej rady v roku 1945
Legislatívna a nariaďovacia činnosť Slovenskej národnej rady bola obnovená 21. februára 1945 v Košiciach. Od 21. februára 1945 do 11. apríla 1945 reprezentovalo Slovenskú národnú radu jej predsedníctvo, ktorého normotvorné, ale i vládne a výkonné právomoci sa odvodzovali od nariadenia č. 40/1944 Sb. n. SNR. Predsedníctvo SNR vydalo a publikovalo v tomto období 28 nariadení.
Od 11. apríla 1945 do 23. augusta 1945 pôsobilo revolučne ustanovené plénum Slovenskej národnej rady, až do konania zjazdu národných výborov v Banskej Bystrici, ktorý zvolil 28. augusta 1945 novú Slovenskú národnú radu a slovenských poslancov do Dočasného národného zhromaždenia.
Celkove bolo v období pôsobenia Slovenskej národnej rady v roku 1945, ktoré zahŕňa činnosť Delegácie SNR, Predsedníctva SNR, pléna SNR v Košiciach a v Bratislave, prijatých a publikovaných 109 nariadení z rôznych oblastí (ústavnoprávna, resp. štátoprávna, trestnoprávna, majetkoprávna, pracovnoprávna, finančná, administratívnoprávna, súdno-bezpečnostná, obchodnoprávna).
· Ústavnoprávnym nariadením č. 22/1945 Sb. n. SNR o úprave právneho poriadku a revízii právnych aktov na území Slovenska dočasne okupovanom maďarským štátom sa slovakizoval právny poriadok a právne akty vydané na území okupovanom maďarským štátom. Ďalším ústavnoprávnym nariadením č. 29/1944 Sb. n. SNR o pominutí platnosti nariadenia SNR č. 40/1944 Sb. n. SNR sa ukončilo dočasné splnomocnenie Predsedníctva SNR a výkon právomocí sa univerzálne vrátil SNR. Ústavnoprávne nariadenie č. 30/1945 Sb. n. SNR z 21. apríla 1945 o zákonodarnej moci na Slovensku prvýkrát upravovalo aj otázku vecí celoštátnej povahy. Celoštátny zákonodarný orgán ČSR sa od 21. apríla 1945 skladal z dvoch orgánov: prezidenta republiky a SNR. Ak dekrét prezidenta nebol vydaný po dohode so SNR, platil len pre české krajiny. Prezident ČSR sám osebe mal postavenie len zákonodarcu pre české krajiny. SNR sama osebe mala postavenie zákonodarcu len pre Slovensko. Spoločne tvorili zákonodarný orgán pre celú ČSR. Nadobudnutím účinnosti nariadenia č. 30/1945 Sb. n. SNR prestal platiť § 1 nariadenia č. 1/1944 Sb. n. SNR. Právomoc SNR neprestávala byť pôvodnou, ale prestala byť výlučnou a neobmedzenou.
· Štátoprávnym bolo nariadenie č. 1/1945 Sb. n. SNR zmenené nariadením č. 27/1945 Sb. n. SNR o zriadení ústredných úradov. Dňa 21. februára 1945 sa ustanovilo dvanásť povereníctiev, na čele s povereníkmi určenými Predsedníctvom SNR s tým, že toto predsedníctvo mohlo každému povereníkovi určiť jeho zástupcu. Inštitucionalizoval sa „Sbor povereníkov“, na ktorý sa v neskoršom období začala prenášať vládna a výkonná moc.
Na základe nariadenia č. 26/1945 Sb. n. SNR o národných výboroch boli ustanovené nové všeobecné orgány miestnej štátnej správy – národné výbory. Bola im postúpená právomoc, ktorú dovtedy malo obecné zastupiteľstvo, obecná rada, starosta obce, obecný úrad alebo notársky úrad a obecný alebo obvodný notár. Podľa uvedeného nariadenia bolo možné úradníkov dovtedajších úradov prevziať do služieb úradu národného výboru, ak boli politicky a národne spoľahliví.
· Známym je nariadenie č. 33/1945 Sb. n. SNR o potrestaní fašistických zločincov, okupantov, zradcov a kolaborantov a o zriadení ľudového súdnictva. (Predtým prezident ČSR v Londýne podpísal 20. februára 1945 dekrét č. 16/1945 Sb. o potrestaní nacistických zločincov, zradcov a ich pomáhačov a o mimoriadnych súdoch.)
V roku 1945 Slovenská národná rada a orgány ňou zmocnené vydali aj ďalšie nariadenia, ktorými sa zabezpečoval hospodársky život a povojnové usporiadanie pomerov na Slovensku vrátane jeho postavenia v Československej republike.
VI. Záver
Uvedené skutočnosti preukazujú, že Slovenská národná rada bola skutočnou zákonodarnou, vládnou a výkonnou mocou na povstaleckom území, neskôr na celom území Slovenska. Bola nezávislou od vlády v Bratislave i v Londýne. Zabezpečila, že povstalecké územie fungovalo ako samostatná hospodárska jednotka s účinným režimom sociálneho zabezpečenia, systémom legitímneho zásobovania ozbrojených síl i obyvateľstva. Slovenská národná rada okrem otázok odboja zabezpečovala aj bežné potreby obyvateľstva. Vybudovala novú štruktúru slovenských národných orgánov v rámci Československa a základy nového politického systému s výraznými demokratickými prvkami. Vývoj, ktorý v ďalších rokoch nasledoval, by nemal zatieniť jej činnosti v protifašistickom odboji a pri usporiadavaní štátnych, hospodárskych a sociálnych pomerov na oslobodenom území.
Zoznam použitej literatúry
1. Beňa, J. : Vývoj slovenského právneho poriadku. UMB, Pr F Banská Bystrica 2001
2. Beňa, J.: Legalita a legitimita dekrétov prezidenta ČSR a nariadení Slovenskej
národnej rady z rokov 1940-1945. Právny obzor, 87, 2004, č. 2, s. 85-103
3. Zavacká, K.: K tradícii nariaďovacej právomoci na Slovensku (II. časť). Právny
obzor, 86, 2003, č. 1, s. 38-64
4. Barnovský, M.: Dokumenty slovenskej národnej identity a štátnosti. Národné
literárne centrum, Bratislava 1998
5. Pekník, M.: Slovenské národné rady. Národné a literárne centrum, Bratislava 1998
6. Sivák, F.: Dejiny štátu a práva na území Slovenska do roku 1945. VO Právnickej
fakulty UK Bratislava, 1998