Vývin románu

Z hľadiska rozsahu i obsahu a použitia kompozičných i štylistických prostriedkov sa vyznačuje veľkou pestrosťou.

má vysadné postavenie v súčasnej literatúre
nie je porovnateľný s inými žánrami
dokáže absorbovať aj iné žánre
je to rozsiahle epické prozaické dielo


vyvinul sa
1/ stredoveký rytiersky epos (pikareskný román)

2/ stredoveký epos – z parodizovania a prehodnocovania eposu

epos vychádza vždy z povesti (ústna slovesnosť)
rozdiel: epos - postavy, deje sú z mýtov
zaznamenáva národnú minulosť
začal sa parodizovať
pôvod románu - v Antike (premena eposu na prozaický žáner)

rímske romány:
Apuleius – Premena alebo Zlatý osol
Petronius – Satirikon
epos - staršia forma epiky
vychádza z ústnej slovesnosti
zaznamenáva prehistorické udalosti (často aj vymyslené)

román - vychádza zo skúseností autora
zachytáva historické udalosti (časovo ohraničené)
postavy aj deje su pravdivé (fantastické, má charakter symbolu,

paródie- Gargantua a Pantegruel)

pikareskný román- hlavná postava- šibal, ktorý sa vyznačuje chytráctvom a podnikavosťou

putuje od jedného pána k druhému, prechádza im cez rozum, no úspechy sa striedaju s neúspechmi vzniká v španielskej literatúre

vychovný a filozofický román- aj naďalej tu je dobrodružstvo ako tématický prvok

vo Voltairovom románe Candide hlavná postava putuje z miesta na miesto pričom zaživa neprijemné zážitky (nechýba humor a zabavná zložka). V romantizme sa začína prehlbovať opis duševného stavu čo vedie ku psychologickému románu.

Psychologický román- 2. pol. 19. storočia – prehlbuje sa opis duševného stavu postáv. Vrchol realistickej tvorby: Balzac, Tolstého diela

DELENIE ROMÁNU:
A/ podľa povahy deja- dej môže byť - reálne možný - dielo môže obsahovať skutočný pribeh (autorom vymyslený neprekračuje hranice reality)

nereálny – obsahuje prvky fantastiky (L. N. Tolstoj, G. Flaubert, E. Zola)
román literatúry faktu (T. Capote)
dobrodružný román (J. Verne)
utopický román (T. Campanella)
gotický román (M. Shelleyova)
romantický román

B/ podľa času deja románu- môže byť zasadený do: minulosti (hist. román)
súčasnosti (sučasný román)
budúcnosti (utopický román)

za zakladateľa hist. románu sa pokladá škótsky románopisec W. Scott (Ivanhoe). Hist. román bol v obľube v období romantizmu - V. Hugo (Chrám Matky Božej)

súčasný román môže byť psychologický (vykresľuje vnutorný stav jednotlivca), alebo viacerých postav z rozličných sociálnych postáv z rozličných sociálnych prostredí (rytiersky, šlachtický, aristokratický, dedinský, mestský...)

utopický román - filozofický základ – zasadený do ideálneho prostredia
napr. T. Mor (Utópia), vedecko-fanta. - J. Verne

C/ podľa historického aspektu- prihliada sa na to, že istý typ románu bol rozšírený v istom časovom období (pikareskný, rytiersky, socialistický)

z tohto hľadiska sa romány rozlišujú aj podľa lit. smerov: remnesančné, sentimentálne, romantické, realistické, naturalistické, moderné, postmoderné

D/ podľa témy - tematicky sa román môže viazať na isté prostredie, z ktorého autor čerpá námet rodinný, sociálny, dedinský, spoločensky román

E/ podľa kompozičných princípov- román môže mať denníkovú formu Goethe (Utrpenie mladého Werthera), môže byť vytvorený z listov B. Stoker (Drakula), môže byť napisaný formou dialógu (dialogický román), alebo cestopis.

F/ podľa spôsobu spracovania temy – satirický, experimentálny a humoristický
klasický román mal svoju presne vymedzenú kompozíciu, ktorá obsahovala dve samostatné časti – zauzlenie a rozuzlenie

na začiatku (expozícia) autor oboznamuje čitateľa s hl. postavam
už v expozícii sa objavujú konflikty a zápletka, kt. dej rozvija a zároveň zauzľuje
vyvrcholenie deja (kríza)

po nej nastáva rozuzlenie zápletky, konflikty sa ukončia buď kladným (happy end), alebo záporným riešením (napr. smrť hrdinu)

sučasný román si síce zachováva z pôvodnej kompozície konflikty, nastolenie problému a jeho riešenie, ale jednotlivé prvky nemajú vo výstavbe ustalené miesto

NOVÝ ROMÁN
antiromán, ktorý vznikol v prvej polovici 50. rokov vo Francúzku
popiera zakladné vlastnosti klasického románu: ucelený dej a epického hrdinu
ostro vystupovali proti psychologizovaniu a autorskému komentáru

velký vyznam pripisovali dialógu, lebo prostredníctvom neho sa dá vytvoriť dvojitá rovina medzi zakladným a preneseným významom textu => vyjadruje psychiku hovoriaceho

postava stráca niekdajšie presné konturi, dokonca aj meno
v texte sa často nachádzajú iba gramatické postavy („on“, „ona“, „ja“)
nový román buduje svoju epiku na zachytení istých zachvevov ľudskej psychiky
namiesto deja uprednostňuje akýsi „antidej“, resp. útržky deja
zásadne sa odmieta vnútorný monológ, lebo zakrýva udalosť

predstavitelia:
N. Sarrautova, A. Robbe-Grillet, M. Butor, C. Simon