Vývin rímskeho vlastníckeho práva

Dejiny rímskeho vlast. práva → 3 obdobia:
1. najstaršie (archaické) právo
2. predklasické a klasické právo
3. poklasické a justiniánske právo

I. Najstaršie (archaické) právo
nemalo pre vlast. právo osobitný výraz (moc nad vecou sa vyjadrovala výrazom
„je moje“ (meum esse)

vlast. právo a držba ešte neboli od seba prísne oddeleené (pod vlastníckym právom sa rozumelo „lepšie“ právo k držbe

sporná otázka vzniku súkromného vlastníctva, jeho subjektu a objektu
najskôr: kolektívne vlastníctvo rodu

rodinné vlastníctvo (vytvoril ho 1. rímsky kráľ Romulus) – prechodná forma k súkromnému vlastníctvu

neskôr vzniká súkromné (individuálne) vlastníctvo

Zákon XII tabúľ (450 pr. Kr.) – delenie vecí na:
familia – veci v rodinnom vlastníctve
pecunia – veci v súkromnom vlastníctve

II. Predklasické a klasické právo
vymedzenie pojmu vlastníctvo: právo k veci, ktoré možno len určitými spôsobmi nadobudnúť a prostredníctvom actio in rem chrániť

výrazy: dominium, proprietas – technické označenia vlast. práva
vo vlastníckom spore bol žalobca nútený svoje tvrdenie oprieť o nadobúdací dôvod, ktorý mu zabezpečoval právnu pozíciu proti všetkým (erga omnes) => vlast. právo sa stalo abs. subj. právom

III. Poklasické a justiniánske právo
poklas. obd. – vulgarizácia práva → prestalo sa rozlišovať medzi vlast. právom a držbou

Justinián presne stanovil pojem vlastníctva a vrátil sa k odlišovaniu vlast. práva od držby

Pojem vlastnícke právo
RP chápalo vlastníctvo ako najrozsiahlejšie súkromné právo, ktoré mohol mať jednotlivec k určitej veci.

kvantitatívne a kvalitatívne najsilnejšie subj. právo

Vlast. právo – také právo k veci, proti ktorému na jednej strane stála držba (possessio) ako faktická moc nad vecou a na druhej strane tzv. obmedzené vecné práva k cudzej veci (iura in re aliena)

Subjekty vlast. práva:
fyzické osoby (iba osoby svojprávne – sui iuris)

právnické osoby (napr. štát – majetok štátu sa posudzoval ako vec nikoho – res nullius – vec nepatriaca žiadnemu občanovi; aj iné práv. osoby boli subjektami vlast. práva)

Predmet vlast. práva:
vlast. právo sa vzťahovalo na všetky predmety, okrem vecí vylúčených z právneho obchodu (viz ↑ res extra commercium)

veľkosť súkromného majetku nebola ohraničená (okrem určitých výnimiek)

Vlastnícky vzťah = dvojaký právny vzťah → vecnoprávne vzťahy:
priamy vzťah vlastníka k predmetu svojho práva
abs. vzťah ku všetkým ostatným osobám (nevlastníkom daného predmetu)

Vzťah vlast. právo / držba:
stratou držby vlast. právo nezaniklo
vlast. právo mohlo existovať aj bez držby; držba mohla existovať aj bez vlast. práva

v prípade držby vlastníkom bolo vlast. právo úplným panstvom nad vecou (plena in re potestas)

existoval rad vlast. obmedzení (len čo obmedzovanie zaniklo → vlastníctvo sa automaticky – ipso iure – zmenilo na úplné právo → elasticita vlast. práva

vlast. právo = absolútne, priame a elastické právo nad vecou

Obsah vlastníckeho práva
je daný jednotlivými vlast. oprávneniami, ktoré tvoria jednotu:

1) Právo vlastnú vec užívať (ius utendi)
zahŕňalo aj: právo vec zničiť (ius abutendi)

2) Právo brať plody z vlastnej veci (ius fruendi)
3) Právo vlastnú vec držať (ius possidendi)
zásada: „vec má byť v držbe toho, komu patrí“

pre vlastníka je držba faktickou aj právnou mocou (pre držiteľa – nevlastníka najmä faktickou mocou)

1, 2, 3 → mohli existovať samostatne (ak ich vlastník všetky previedol na iného – bez toho, aby svoju vec scudil => holé vlastníctvo – nuda proprietas – vlast. právo bez ekonomického využívania veci)

4) Právo nakladať s vlastnou vecou (ius disponendi)


vlastník mal zabezpečenú možnosť robiť právne úkony so svojou vecou:
medzi živými (inter vivos)
pre prípad svojej smrti (mortis causa)

zahŕňalo aj: právo vec scudziť → scudzenie (alienatio) – dobrovoľný prevod svojej veci alebo svojho práva na iného

Druhy vlastníckeho práva
I. Kviritské vlastníctvo
civilné vlastníctvo (podľa ius civile jediné vlast. právo v pravom zmysle slova)
prísna formálnosť
prístupné len rímskym občanom
v KV → z nehnuteľností: len italské pozemky (praedia in Italico solo)

pre nadobudnutie res mancipi do KV bol nutný formálny právny úkon:
mancipatio
in iure cessio

KV mal k dispozícii:
reivindikačnú žalobu
negatórnu žalobu

II. Bonitárne vlastníctvo
vlastníctvo podľa prétorského práva

Spôsoby nadobudnutia BV:
1. Niekto prijal res mancipi ex iusta causa od KV, ale len na základe odovzdania (traditio) → prétor sa uspokojil s neformálnym nadobudnutím

2. Niekto nadobudol vec ex iusta causa od nevlastníka, ktorý sa dodatočne stal KV

3. Niekto okupoval opustenú vec

4. Niekomu prétor priznal tzv. držbu dedičstva (bonorum possessio)

5. Niekto kúpil na držbe celý majetok (bonorum emptor)

6. Ohrozený sused bol prétorom uvedený do BV

III. Provinčné vlastníctvo
provinčné pozemky patrili do vlastníctva rímskeho štátu → verejné pozemky (ager publicos)

štát odovzdával tieto pozemky za pravidelný poplatok (tributum, stipendium) rímskym občanom do užívania

užívateľ mal právo prov. pozemok:
držať
poberať z neho plody
scudziť

rozdiel medzi PV a KV:
zdaniteľnosť prov. pozemkov
neformálny prevod (traditio) prov. pozemkov

IV. Vlastníctvo cudzincov
vlastnícke právo cudzincov bolo regulované:
právom domovského štátu cudzinca
jurisdikciou rímskeho cudzineckého prétora (výnimočne)
zaniklo r 212 po Kr. (constitutio Antoniniana)