Vývin ľudských a občianských práv

Ľudské práva a slobody patria medzi základné piliere demokracie, ktorá je ich garantom. Uznanie, rešpektovanie a ochrana práv a slobôd boli vždy obmedzením moci štátu voči spoločnostis, ktorá určuje hranice vládnucej moci. Preto v antike sa práva vzťahovali len na vyššie vrstvy spoločnosti slobodných občanov a vylučovali jej neplnoprávnych členov. Medzi prvé kdokumenty upravujúce slobodu vyznania, patrí Milánsky edikt z roku 313, ktorý v Rímskej ríši zrovnoprávnil kresťanstvo s inými náboženstvami.

V stredoveku sa najskôr o svoje práva a slobody zaujímala anglická šľachta, ktorá sa pokúšala obmedziť moc monarchov. V roku 1215 donútila anglického kráľa Jána Bezzemka, aby potvrdil jej práva a slobody dokumentom Magna Charta Libertatum.

V roku 1598 francúzsky kráľ Henrich IV. vydal Nantský rdikt, ktorý zaručoval rovnoprávnosť a slobodu vyznania hugenotom, čím vo Francúzsku zrovnoprávnil katolíkov s protestantmi.

V roku 1609 prijal Rudolf II. Habsburský Majestát, ktorý uzákoňoval, že nikto, ani poddaní, nesmie byť nútený ku katolíctvu ani k evanjelictvu.

Prvá listina, ktorá zabezpečovala práva a slobody každého jedinca, pochádza z roku 1679 a má názov Habeas Corpus Act. Každému občanovi anglickej koruny aj poddanému zaručovala, že ho nemožno svojvoľne uväzniť, ako aj právo požadovať súdne preskúmanie oprávnenosti zadržania.

V čase buržoáznych revolúcií, jednou z najvýznamnejších listín Anglicka je Bill of Rights z 13.2.1689. Je akousi zmluvou medzi suverénym národom reprezentovaným parlamentom, zastupujúcim v dvoch komorách šľachtu i buržoáziu, a kráľom, ktorému sa pri výkone jeho právomoci zdôrazňuje, že sa má podriaďovať zákonom. Predchádzajúce dokumenty sa výrazne odrážajú v dokumente Americkej revolúcie – Deklarácii nezávislosti spojených štátov (4. 7. 1776), ktorá obsahuje dva princípy: právo na sebaurčenie a zásady demokratického štátneho zriadenia.


Medzi základné myšlienky deklarácie patrí, že všetci ľudia sú stvorení ako seberovní a majú isté neodňateľné práva. Myšlienky Deklarácie nezávislosti boli rozšírené v Bill of Rights schválenej vo Virgínii. Táto listina práv bola 3. 11. 1791 prijatá v podobe dodatkov k Ústave USA z roku 1787. Na európskom kontinente mala najväčší význam francúzska Deklarácia práv človeka a občana z 26. 7. 1789, ktorá uznala prirodzené práva za občianske. V 17 článkoch sú sformulované princípy slobody a rovnosti. V dokumente sa charakerizuje vláda ako slúžiaca ľudu a požaduje sa jej kontrola.
Subjekty základných práv a slobôd

Najčastejším subjektom práv a slobôd sú fyzické osoby. Druhou širkou – hoci vo vzťahoch k fyzickým osobám však zjavne užšou skupinou subjektov sú občania, najmä pokiaľ ide o niektoré politické práva (právo voliť, právo zakladať politické strany), ale aj sociálne, hospodárske a kultúrne práva, pri ktorých ide o finančné plenie zo strany štátu (napr. právo na prácu, právo na materiálne zabezpečenie z dôvodu nezamestnanosti). Treťou skupinou subjektov sú osobitné skupiny občanov, napr. ženy, mladiství, zamestnanci, narod. menšiny a pod. Subjektom niektorých práv môžu byť iba cudzinci (napr. právo na azyl). Pri iných právach (napr. petičné právo) Môže byť subjektom aj kolektív, spolok, združenie. Subjektom vlasnického práva môže byť aj štát, obce alebo zákonom určené právnicke osoby.


Listina základných práv a slobôd bola schválená ešte za existencie česko – slovenskej federácie Federálnym zhromaždením ČSFR, a to ústavným zákonom č. 23/1991 Zb. z. 9. januára 1991. Vychádza z medzinárodných dokumentov najmä zo Všeobecnej deklarácie ľudských práv OSN, z Medzinárodného paktu o občianských a politických právach, z Európskej konferencie o ochrane ľud. práv a základných slobôd, ktorá bola prijatá v Ríme a z dokumentov heksinského procesu KEBS.


hľadiska štruktúry sa listina základných práv a slobôd skladá z 2 častí. Prvú časť tvorí ústavný zákon č. 23/1991 Zb. a druhú časť tvorí vlastný text. Listina základ. práv a slobôd sa skladá z úvodu (Preambuly) a šiestich hláv:

Prvá hlava obsahuje všeobecné ustanovenia
Druhá hlava: Ľudské práva a základné slobody – Prvý oddiel a Druhý oddiel: Politické práva
Tretia hlava: Práva národnostných a etnických menších
Štrvtá hlava: Hospodárske, sociálne a kultúrne práva
Piata hlava: Právo na súdnu a inú právnu ochranu
Šiesta hlava: Spoločné ustanovenia

Listina základných práv a slobôd nadobudla učinnosť vyhlásením v Zbierke zákonov čiaska 6, t. j. dňa 8. februára 1991. Ústava SR väčšiu časť práv a slobôd z Listiny základných práv a slobôd prevzala do svojho textu.

Verejný ochranca práv – nová inštalácia ústavného práva, ktorú zakotvila tretia, tzv. veľká novela Ústavy SR, ústavný zákon č. 90/2001 Z. z., ktorý schválila NRSR dňa 23. februára 2001. Ústava SR túto inštitúciu definuje ako „ nezávisly orgán, ktorý sa podieľa na ochrane práv fyzických a právnických osôb pri konaní, rozhodovaní alebo nečinnosti orgánov verejnej správy, ak je ich konanie, rozhodovanie alebo nečinnosť v rozpore s právným poriadkom alebo alebo princípmi demokratického a právneho štátu“. Verejného ochrancu práv volí NRSR na obdobie 5 rokov. Za verej. ochrancu práv môže býť zvolený občan, ktorý je voliteľný za poslanca NRSR a v deň volieb dosiahol 35 rokov. Odvolať ho môže NRSR len v jednom prípade, a to vtedy, ak mu zdravotný stav dlhodobo, namenej však počas troch mesiacoch nedovoľuje riadne vykonávať činnosti vyplyvajúce z jeho funkcie. Podrobnosti o voľbe a výkone činnosti verejného ochrancu práv upravuje zákon NRSR č. 564/2001 Z. z. zo 4. decembra 2001.

Ústava Slovenskej republiky splnomocňuje verejného ochrancu práv, aby sa ako nezávislý orgán podieľal na ochrane základných práv a slobôd fyzických a právnických osôb pri konaní, rozhodovaní alebo nečinnosti orgánov verejnej správy, ak je toto ich konanie, rozhodovanie alebo nečinnosť v rozpore s právnym poriadkom alebo princípmi demokratického a právneho štátu. Rozsah a spôsob uplatňovania právomocí verejného ochrancu práv upravuje zákon č. 564/2001 Z. z. o verejnom ochrancovi práv v znení neskorších predpisov.


Základné práva a slobody, upravené v druhej hlave Ústavy Slovenskej republiky, Vám pre ľahšiu orientáciu pri podávaní podnetu v skratke uvádzame.


Patria medzi ne:

1. Základné ľudské práva a slobody (čl. 14- 25) :
spôsobilosť každého na práva ("právo mať práva") ,
právo na život (problematika prerušenia tehotenstva, trestu smrti) ,

nedotknuteľnosť osoby a jej súkromia -- môže byť obmedzená v zákonom ustanovených prípadoch ,

zákaz mučenia, krutého, neľudského či ponižujúceho zaobchádzania alebo trestu ,

osobná sloboda (obmedzenie osobnej slobody -- zadržanie obvineného alebo podozrivého, väzba, ústavná zdravotnícka starostlivosť, skúmanie duševného stavu) ,

zákaz nútených prác alebo služieb (výnimky zákon pripúšťa napríklad v prípade osôb vo výkone trestu odňatia slobody, odsúdených na iný trest, vojakov, živelných pohrôm, pri ochrane života, zdravia, menších obecných služieb na základe zákona)

právo na zachovanie ľudskej dôstojnosti, osobnej cti, dobrej povesti a na ochranu mena, na ochranu pred neoprávneným zasahovaním do rodinného a súkromného života ,

ochrana pred neoprávneným zhromažďovaním, uverejňovaním alebo iným zneužívaním údajov o svojej osobe ,

právo vlastniť majetok (vlastníctvo, obmedzenie vlastníckeho práva, dedenie, vyvlastnenie) ,

nedotknuteľnosť obydlia (na vstup je potrebný súhlas oprávneného- sú stanovené aj výnimky, napríklad v prípade domovej prehliadky v trestnom konaní, pri ochrane života, zdravia, majetku osôb, ochrany práv a slobôd iných, odvrátení závažného ohrozenia verejného poriadku) ,

listové tajomstvo, tajomstvo dopravovaných správ, iných písomností, ochrana osobných údajov ,

sloboda pohybu a pobytu, zákaz vyhostenia vlastného občana (zákon môže tieto slobody obmedziť, ak je to nevyhnutné pre bezpečnosť štátu, udržanie verejného poriadku, ochranu zdravia alebo ochranu práv a slobôd iných a na vymedzených územiach aj v záujme ochrany prírody) ,

sloboda myslenia, svedomia, náboženského vyznania a viery, právo zmeniť náboženské vyznanie a vieru, verejne prejavovať svoje zmýšľanie, náboženstvo, vieru, zúčastňovať sa obradov, vyučovania náboženstva, organizácia cirkví (tieto práva je možné obmedziť zákonom, ak ide o opatrenia nevyhnutné v demokratickej spoločnosti na ochranu verejného poriadku, zdravia a mravnosti alebo práv a slobôd iných) ,

branná povinnosť, vojenská služba -- nikto nemôže byť nútený k výkonu vojenskej služby, ak je to v rozpore s jeho svedomím alebo náboženským vyznaním .


2. Politické práva (čl. 26- 32) :
sloboda prejavu a právo na informácie, právo vyjadrovať svoje názory, vydávanie tlače, zákaz cenzúry, povinnosť orgánov verejnej moci informovať o svojej činnosti (tieto práva môžu byť zákonom obmedzené, ak ide o opatrenia v demokratickej spoločnosti nevyhnutné na ochranu práv a slobôd iných, bezpečnosť štátu, verejného poriadku, ochranu verejného zdravia a mravnosti) ,

petičné právo (právo obracať sa na štátne orgány a orgány územnej samosprávy so žiadosťami, návrhmi a sťažnosťami, zákaz vyzývať na porušovanie základných práv a slobôd, zákaz zasahovať petíciou do nezávislosti súdu ),

právo pokojne sa zhromažďovať, zhromažďovanie sa nesmie podmieňovať povolením orgánu verejnej správy (toto právo môže byť obmedzené v prípadoch zhromažďovania na verejných miestach, ak ide o opatrenia v demokratickej spoločnosti nevyhnutné na ochranu práv a slobôd iných, ochranu verejného poriadku, zdravia a mravnosti, majetku alebo pre bezpečnosť štátu) ,

právo slobodne sa združovať v spolkoch, spoločnostiach, združeniach, zakladať politické strany a hnutia (zákon môže tieto práva obmedziť, ak je to nevyhnutné pre bezpečnosť štátu, na ochranu verejného poriadku, predchádzanie trestným činom alebo na ochranu práv a slobôd iných) ,

právo občanov účasti na správe vecí verejných priamo alebo prostredníctvom svojich zástupcov (volebné právo) ,

právo občanov postaviť sa na odpor proti každému, kto by odstraňoval demokratický poriadok základných ľudských práv a slobôd uvedených v Ústave Slovenskej republiky za podmienky, že činnosť ústavných orgánov a účinné použitie zákonných prostriedkov sú znemožnené .


3. Práva národnostných menšín a etnických skupín (čl. 33-34) :
Občania tvoriaci v Slovenskej republike národnostné menšiny alebo etnické skupiny majú právo:

na všestranný rozvoj, najmä rozvíjať vlastnú kultúru, rozširovať a prijímať informácie v materinskom jazyku, združovať sa v národnostných združeniach, zakladať a udržiavať vzdelávacie a kultúrne inštitúcie ,

právo na vzdelanie v materinskom jazyku ,
používať ich jazyk v úradnom styku ,

zúčastňovať sa na riešení vecí týkajúcich sa národnostných menšín a etnických skupín .

Príslušnosť ku ktorejkoľvek národnostnej menšine alebo etnickej skupine nesmie byť nikomu na ujmu!

Výkonom tu uvedených práv ale nesmie dôjsť k ohrozeniu zvrchovanosti a územnej celistvosti Slovenskej republiky a k diskriminácii jej ostatného obyvateľstva.


4. Hospodárske, sociálne a kultúrne práva (čl. 35-43):
právo na slobodnú voľbu povolania, prípravu naň, právo podnikať, uskutočňovať inú zárobkovú činnosť (sú prípustné zákonné podmienky a obmedzenia) ,

právo občanov na prácu a primerané hmotné zabezpečenie tých občanov, ktorí toto právo nie z vlastnej viny nemôžu vykonávať ,

právo na spravodlivé a uspokojujúce pracovné podmienky, napríklad právo na odmenu za vykonanú prácu, ochranu pred svojvoľným prepúšťaním a diskrimináciou, právo na odpočinok po práci, dovolenku, kolektívne vyjednávanie, ochranu bezpečnosti a zdravia pri práci ,

právo sa slobodne združovať s inými na ochranu svojich hospodárskych a sociálnych záujmov (zakladanie a činnosť odborových organizácií), právo na štrajk


právo na zvýšenú ochranu pri práci a osobitné pracovné podmienky (ženy, mladiství, zdravotne postihnuté osoby) ,

právo na primerané hmotné zabezpečenie v starobe, pri nespôsobilosti na prácu a pri strate živiteľa, pomoc v hmotnej núdzi ,

právo na ochranu zdravia, bezplatnú zdravotnú starostlivosť na základe zdravotného poistenia, právo na zdravotnícke pomôcky za zákonom stanovených podmienok ,

ochrana manželstva, rodičovstva, rodiny, osobitná starostlivosť o tehotné ženy, rodičovská výchova a starostlivosť


právo na vzdelanie
sloboda vedeckého bádania a umenia



5. Právo na ochranu životného prostredia a kultúrneho dedičstva (čl. 44-45) :
právo na priaznivé životné prostredie ,

právo na včasné a úplné informácie o stave životného prostredia a o príčinách a následkoch tohto stavu .


6. Právo na súdnu a inú právnu ochranu (čl. 46-50) :
právo domáhať sa svojho práva na nezávislom a nestrannom súde zákonom ustanoveným postupom ,

právo obrátiť sa na súd vo veci preskúmania rozhodnutia orgánu verejnej správy,

právo na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím súdu, iného štátneho orgánu alebo orgánu verejnej správy alebo nesprávnym úradným postupom ,

právo odoprieť výpoveď, ak by ňou spôsobil nebezpečenstvo trestného stíhania sebe alebo blízkej osobe,

právo na právnu pomoc v konaní pred súdmi, inými štátnymi orgánmi alebo orgánmi verejnej správy od začiatku konania za podmienok ustanovených zákonom ,

právo na tlmočníka ,
neodňateľnosť zákonnému sudcovi ,
právo na verejné prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov ,
právo vyjadriť sa ku všetkým vykonávaným dôkazom ,

právo na to, aby ten, proti komu sa vedie trestné konanie, sa považoval za nevinného, kým súd nevysloví právoplatným odsudzujúcim rozsudkom jeho vinu ( prezumpcia neviny) ,

právo obvineného, aby mu bol poskytnutý čas a možnosť na prípravu obhajoby a aby sa mohol obhajovať sám alebo prostredníctvom obhajcu (právo na obhajobu)



7. Právo na azyl
cudzincom prenasledovaným za uplatňovanie politických práv a slobôd. Azyl možno odoprieť tomu, kto konal v rozpore so základnými ľudskými právami a slobodami.



Základné práva a slobody sa zaručujú na území Slovenskej republiky všetkým bez ohľadu na pohlavie, rasu, farbu pleti, jazyk, vieru a náboženstvo, politické, či iné zmýšľanie, národný alebo sociálny pôvod, príslušnosť k národnosti alebo etnickej skupine, majetok, rod alebo iné postavenie. Nikoho nemožno z týchto dôvodov poškodzovať, zvýhodňovať alebo znevýhodňovať.


Cudzinci požívajú v Slovenskej republike základné ľudské práva a slobody zaručené touto ústavou, ak nie sú výslovne priznané iba občanom.


Ľudia sú slobodní a rovní v dôstojnosti i v právach.


Základné práva a slobody sú neodňateľné, nescudziteľné, nepremlčateľné a sú nezrušiteľné.


Nikomu nesmie byť spôsobená ujma na právach pre to, že uplatňuje svoje základné práva a slobody