Vývin drámy

Termín dráma (gréc. draó – činiť, konať, uskutočňovať) sa v rámci dramatického umenia používa v dvoch významoch. V širšom význame pomenúva literárny druh, ktorý je rovnocenný s lyrikou a epikou; v užšom je názvom pre samostatný dramatický žáner (prechod medzi tragédiou a komédiou).

Základnou vlastnosťou drámy ako literárneho druhu je dialogická forma. Dialóg je nositeľom napätia. Musí byť dramatický a charakterotvorný a taktiež musí obsahovať prvky hovorovosti, keďže sa píše pre hercov. Ďalšou vlastnosťou textu drámy je požiadavka dramatického konfliktu. Špecifikum drámy ako lit. druhu spočíva v tom, že je určená na scénickú realizáciu. Chýba tu autorov rozprávačský jazyk, príznačný pre epiku, v ktorom sa hodnotí vnútorný stav hrdinov, opisujú sa okolnosti deja atď.

Svojou príbehovosťou je bližšie k epike ako lyrike. Kým epické dielo je v čase rozprávania ukončené, dram. dielo predstavuje situáciu v prítomnosti (je pre ňu príznačný prítomný čas). Keďže celý príbeh sa odohráva vo vymedzenom čase, dráma si pomáha skokmi, ktoré uskutočňuje prostredníctvom obrazov, dejstiev.

Dráma ako lit. druh je postavená na sujete, má záväzné zákonitosti výstavby textu. Okrem lit. textu (scenár) sa využívajú zvukové prostriedky, pohybová zložka a iné prostriedky (dekorácia, rekvizity, svetlo, zvuk a hudba).

Dráma vznikla v starovekom Grécku z náboženských osláv Dionýza, boha vína, úrody a plodnosti. Z týchto slávností, no najmä z chórových piesní, sa vyvinula grécka dráma.

Podľa tradície grécky herec Thespis (v r. 534 p. n. l.) vyčlenil jedného herca a rozdelil spievané i hovorené pasáže medzi neho i zbor (chór) . Chór s náčelníkom (koryfejom) na čele, komentoval dej a charakterizoval postavy a ich činy. Zo začiatku viedol chór dialóg s jedným hercom (protagonistom), inak celý dej tvoril spev a tanec jeho členov. Keď pribudli ďalší herci , dominantnosť chóru postupne ustupovala.

Od svojho vzniku prešla dráma zložitým vývojom, no najviac zmien ju stihlo v 20. stor.


V súčasnosti je dráma východiskom pre svojský systém dram. umení, ktoré možno rozčleniť na štyri kategórie (podľa zrakového (vizuálneho) a sluchového (audiálneho) princípu):
1. Divadlo – audio-vizuálne umenie s dôrazom na sluchové vnímanie, pričom zrakové vnímanie je druhotné.

2. Film – technické audio-vizuálne umenie. Prvotným princípom je zrakové vnímanie, druhotným sluchové.

3. Televízna hra – tech. audio-vizuálne umenie. Prevahu má sluchový princíp ako v divadle. Má širokú škálu akustických prostriedkov ako rozhlas.

4. Rozhlasová hra – tech. audiálnym umenie bez možnosti využitia zrakového princípu.

Dráma ako základný žáner dramatickej tvorby poznáme od 19. storočia. Viac sa zameriava na vážne než komické situácie. Z obsahového hľadiska tvorí prechod medzi tragédiou a komédiou. Jej zrod sa viaže na obdobie kritického realizmu v literatúre. Tragédia a komédia poskytovali iba jednostranné zobrazenie spoločnosti a soc. pomerov. Dráma sa sústreďuje na vykreslenie obyčajných ľudí, závisiacich od spoločenských pomerov. Autori sa tak usilujú vytvárať isté typy postáv, viazaných na určite prostredie, soc. skupinu. Väčšina diel má vážny obsah. V dráme sa pod vplyvom realistického zobrazenia skutočnosti uvoľňuje aj kompozičná výstavba deja. Do popredia sa dostáva psychologizácia postáv.

Východiskové dram. žánre sú: tragédia (hl. hrdina musí zahynúť , aj keď je to vždy nadpriemerný človek, pretože nie je schopný zvíťaziť nad nepriazňou osudu), komédia (jej podstatou je komickosť s cieľom vyvolať smiech u diváka, prevládalo v nej zobrazovanie skutočného, reálneho života ). Medzi súčastné dram. žánre patria: veselohra (do centra pozornosti stavia jednoduchého, prostého človeka, ktorý sa dostáva do smiešnych situácií bez vlastného pričinenia), burleska (dram. žáner s humorným až sarkastickým ladením, rozoznávame dva druhy: travestiu a paródiu), fraška (druh komédie, v ktorej prevláda nadsádzka a situačná komika), groteska (grot. dej, nachádzame tu značné zveličenie kontrastov), gag (prostriedok situačnej komédie, ktorý je základným zdrojom humoru, je založený na neočakávanom zvrate vyplývajúcom zo situácie), kebaret (zábavné divadlo humoristicko-satirického charakteru), estráda (zábavné div. podobné kabaretu, skladá sa z viacerých žánrov), monodráma (dram. žáner s jednou postavou, sama hovorí celý text), melodráma (dram. žáner, charakteristický sentimentálnym ladením, patetickým štýlom), vaudeville (veseloherný dram. žáner, v ktorom sa vyskytujú piesne), bábková hra (namiesto hercov sa po javisku pohybujú bábky).

K hudobným žánrom sa zaraďujú: opera (hudobno-dram. žáner, do jedného celku sa tu spája hudba, poézia a herecké umenie), opereta (hud.-dram. žáner veselohernej povahy, v ktorom sa striedajú spev s dialógom bez hudobného sprievodu), muzikál (žáner hud. divadla, ktorý ja symbiózou slovesného textu, hudby, spevu a tanca).


Samotný vývin svetovej drámy

V antickom Grécku (8. – 5. st. pr. Kr.) vznikli 2 základné druhové formy dram. žánru : tragédia (vyšší žáner) a komédia (nižší žáner). Najslávnejšími tvorcami tragédií boli : Aischylos, Sofokles a Euripides.

Aischylos (525 – 456 pr. Kr.) napísal známe tragédie: Oresteia (jediná zachovaná antická trilógia) a Pripútaný Prometeus (o vzbúrencovi proti bohom a bojovníkovi za šťastie ľudstva – ukradol bohom oheň a dal ho ľuďom, za čo ho bohovia potrestali – bol pripútaný na Kaukaze ku skale). Tragédiám dal jednotu deja a pevnú stavbu, obmedzil v nich zborové piesne, uviedol na javisko druhého herca a tak umožnil vznik dramatického dialógu, nezávislého od zboru.

Najslávnejší predstaviteľ antic. tragédie je Sofokles (496 – 406 p. n. l). Majstrovsky spracoval povesti o tébskom kráľovskom rode v tragédií Kráľ Oidipus a Antigona. Dôsledne uplatňoval dramatickú kompozíciu: expozícia (úvod), kolízia (zápletka), kríza (vyvrcholenie), peripetia (nečakaný dejový zvrat), katastrofa (tragické riešenie konfliktu). Zavedením tretieho herca a obmedzením úlohy zboru zavŕšil vývin gréckej tragédie.

Zo spoločenských a mravných tragických konfliktov Sofoklových hier vychádzajú víťazne hrdinovia, ktorí uctievajú príkazy a zákony vlasti, rodiny, bohov. Trest tým, ktorí ich nedodržiavajú. Vinu a trest predurčuje osud, ktorý určujú bohovia.

Počas stredoveku (6.– 15. st.) nedošlo k výraznejšiemu rozvoju drámy. Najrozšírenejším žánrom stred. drámy boli mystéria, ktoré sa vyvinuli z cirkevných hier. Zo začiatku sa tematicky opierali o námety zo života Krista, neskôr o celú biblickú históriu. Podobným žánrom boli aj mirákuly, ktoré sa tematicky opierali o príbehy a zázraky zo života svätcov.


Druhú veľkú etapu vo vývine svetovej drámy predstavuje tvorba W. Shakespeara, anglického dramatika, predstaviteľa renesančnej literatúry (14. – 17. st.).

William Shakespear (1564 – 1616)
písal historické hry, komédie a tragédie. Najznámejšími komédiami sú: Sen noci svätojánskej, Veselé panie z Windsoru, Mnoho kriku pre nič, Skrotenie zlej ženy, atď. Vrcholom jeho dramatickej tvorby sú tragédie : Hamlet, Romeo a Júlia, Othello, Kráľ Lear, Macbeth a i. Hrdinovia jeho hier sú výrazne silné povahy, mnohostranné osobnosti.

Základom všetkých Shakespearových dram. diel je blankvers - päťstopový, obyčajne 10 alebo 11 – slabičný jambický verš bez rýmov a bez strof, ktorý sa približuje hovorenému prejavu, čomu napomáhajú aj časté presahy. Do tohto základu sú včlenené rozličné strofické formy: rýmované dvojveršia a sonety (anglický, tzv. shakespearovský sonet sa nečlení na strofy a má rýmový vzorec ABABCDCDEFEFGG, napr. sonet tvoriaci prológ Romea a Júlie), serena (večerná pieseň, keď Júlia očakáva Romea) a alba (ranná pieseň – lúčenie milencov po prvej a zároveň poslednej spoločnej noci), smútočná elégia (Parisovo šesťveršie nad zdanlivo mŕtvou Júliou) atď. Do veršovaného textu sú miestami vkladané aj prozaické pasáže (jadrnou ľudovou rečou hovorí v próze napr. Júliina pestúnka). Pôsobivé antitézy (prirovnanie rozvinuté protikladom) vytvárajú kontrasty svetla a tmy, lásky a nenávisti ...


Romeo a Júlia
táto veršovaná tragédia rozohráva príbeh mladých milencov, ktorí až svojou smrťou vykúpili zmierenie znepriatelených rodín. Dej sa odohráva vo Verone , čiastočne v Mantove. Významné veronské rody Kapuletovcov a Montekovcov žijú vo vzajomnej nenávisti. Zamaskovaný Romeo Momtek príde s priateľmi na ples Kapuletovcov a stretne tam mladučkú Júliu Kapuletovú. Je z toho takpovediac láska na prvý pohľad a františkánsky mních Vavrinec ich tajne zosobáši. Medzitým bitkár Tybalt zabije Romeovho priateľa a Romeo sa nechtiac zapletie do sporu: v súboji zabije Tybalta, Júliinho bratanca a musí preto ujsť do vyhnanstva do Mantovi. Rodina núti Júliu vydať sa za grófa Parisa. Júlia požiada o pomoc Vavrinca. Ten jej dá uspávací prostriedok, ktorý má spôsobiť jej domnelú smrť a zároveň pošle správu Romeovi, ale list nedoručia. Romeo sa dozvedá o Júliinej údajnej smrti, vráti sa a nad telom Júlie sa otrávi. Po precitnutí sa Júlia prebodne Romeovou dýkou. Znepriatelené rody sa zmieria nad zbytočnými obeťami svojich detí.

Othello – dráma o žiarlivosti, Macbeth – tragédia túžby po moci.

Klasicistická literatúra (17. – 18. st.) hľadala svoje vzory v Antike. Zo žánrov rozvinula najmä tragédiu (ako vysoký žáner) – predmetom zobrazenia bol duševný a citový život vznešených hrdinov a z nízkych žánrov komédie, kde zobrazil postavy z nižších spoločenských vrstiev. Klasicistická dráma sa vyznačovala trojakou jednotou: jednotou času (dej sa mohol odohrávať len počas 24 – 30 hod.), jednotou miesta (celý dej sa odohráva len na jednom mieste), jednotou deja (celá dejová osnova bola jednoduchá bez vedľajších dejových zápletiek).Vznikla postava rezonéra , ktorý tlmočil myšlienky a názory rozprávača.

Klasicistickú tragédiu rozvinul svojim dielom Pierre Corneille (1606 – 1684) . V jeho tragédiach: Cid, Luhár, Cinna – býva predvádzaný konflikt povinnosti a citu, pričom cit musí ustúpiť.

Nižší druh klasicis. drámy rozvinul Jean Babtiste Poquelin, známy pod pseudonymom Moliér (1622 – 1673). Bol hercom, režisérom a riaditeľom kočovnej hereckej spoločnosti.

V svojich komédiách zobrazoval najmä ľudské chyby a neduhy (lakomstvo, pokrytectvo, chamtivosť), postavenie ženy v rodine. Medzi jeho najznámejšie komédie patria: Tartuffe

(ktorá demaskovala pokrytecké svätuškárstvo stelesnené v hl. postave Tartuffa.), Meštiak šľachticom (je obrazom výsmechu meštiaka, ktorý chce za každú cenu napodobniť šľachtické mravy), Zdravý nemocný (hl. hrdina Argan je lakomec, ktorý tyranizuje celú rodinu i okolie chorobnou hypochondriou).

K najznámejším Moliérovym komédiám patrí Lakomec (hl. hrdina Harpagon, hoci je bohatý, obmedzuje svoje deti, vykorisťuje služobníctvo, Moliér sa tu opäť zameral na negatívne ľudské vlastnosti – lakomstvo, pokrytectvo, chamtivosť)

Ďalším významným obdobím vo vývine drámy je obdobie nemeckého preromantizmu (kon. 18. – pol. 19. st.) Hlavnými predstaviteľmi sú : J. W. Goethe (1749 – 1832) a F.Schiller (1759 – 1805).

Azda najznámejším a najvýznamnejším dielom Goetheho je dvojdielna veršovaná dráma Faust .Základom mu bola stredoveká povesť zo 16.storočia o doktorovi Faustovi, ktorý sa zapredal diablovi.

Fridrich Schiller písal búrlivé drámy revolučného odboja. Vášnivý hlas proti feudálnemu absolutizmu vyslovil v dráme Zbojníci.


Prvé pokusy o realistickú drámu sa objavili vo Francúzku (i keď, podobne ako v anglickej literatúre dochádza v tomto období najmä k rozvoju a tvorbe románu). Keďže realistický autori nevideli východisko z krízy buržoáznej spoločnosti, stávali sa iba jej kronikármi a kritikmi, pričom ich dielo bolo raz obžalobou, inokedy výsmechom.

V nemeckej literatúre sa realizmus prejavil v dielach a tvorbe Gerharta Hauptmana (1862 – 1946), ktorý však už inklinoval k naturalizmu – sociálna dráma Tkáči, veselohra Bobrový kožuch.

Zo severských literatúr treba spomenúť Henrika Ibsena (1828 – 1890) a jeho prenikavé analýzy spoločenských mravov v drámach Opory spoločnosti, Nora, Staviteľ Solness a Björnstjerne Björnsona, kronikára nórskeho života v sérii divadelných hier (Medzi bitkármi, Rukavička).

Jedno z popredných miest medzi svetovými dramatikmi si komédiou Revízor vydobyl predstaviteľ ruskej realistickej literatúry Nikolaj Vasilievič Gogoľ. Revízor je ostrou satirou na spoločenské nešváry (zameral sa na kritiku úradníctva). Obdobie kritického realizmu v ruskej literatúre završuje dielo Antona Pavloviča Čechova, okrem iného, aj tvorcu významných dramatických diel, a to lyricky ladených komédii a hier Čajka, Ujo Váňa, Tri sestry a Višňový sad. (európsky realizmus vrcholí v dieľach ruských spisovateľov)

Na tradície realizmu nadväzuje povojnová literatúra 20. storočia. V nej nachádzajú svoj bezprostredný odraz najmä zážitky zo skončenia 2. svetovej vojny. Po roku 1945 však vznikajú v západnej lit. aj nové prúdy a umelecké smery.

Jedným z nich je aj absurdná dráma – smer uplatňovaný v dramatickej tvorbe od 50. rokov vo Francúzsku. Vychádza z absurdnej fil. Koncepcie života a ľudského osudu. Abs. dráma porušuje isté požiadavky, ktoré sa kládli na divadelné hry. Sú tu narušené logické súvislosti medzi miestom deja a dejom a taktiež často chýbajú vzťahy medzi príčinami a dôsledkami. Z toho vyplýva, že v zásade môže všetko nadväzovať na všetko.

V abs. dráme chýbajú nielen súvislosti, ale aj dej ako základná požiadavka dram. textu; ani charakterizácia postáv nehrá úlohu, dokonca aj mená sú všeobecné. Ani jedna z postáv nemá spoločenské postavenie, iba sa pretĺka životom akoby zo zotrvačnosti, bez presného plánu a cieľu.

A. dráma ako smer nie je ucelená. K najvýznamnejším predstaviteľom patrí E.Ionesco, ktorého hry smerujú ku grotesknosti (Plešivá speváčka, Nosorožec, Stoličky), predovšetkým však S. Beckett. Jeho div. hry majú tragický podtón. Najznámejšie dielo Čakanie na Godota, je klasickou ukážkou absurdnej drámy. Nachádza sa tu deštrukcia klasického modelu divadla, jeho reálnej dejovej výstavby, postáv i dialógov. Z diela cítime pesimizmus, bezvýchodiskovosť. Čas a priestor nie sú tiež bližšie určené.


Moderným smerom bolo aj epické divadlo , pri zrode ktorého stál nemecký dramatik a básnik Bertolt Brecht (1898 – 1956). Toto divadlo dáva prednosť príbehu, výkladu fabuly div. hry pred dramatickou akciou. Dej je prerušovaný výkladom, autorským komentárom, či komentárom jednotlivých postáv. Do hier vkomponoval Brecht ako režisér a dramaturg piesne – songy, využíval tiež nezvyklé techniky – napr. premietanie úryvkov filmu, titulky, predznamenávajúce ďalší priebeh hry. Nechal meniť scénu pred očami divákov, snažil sa o ich vtiahnutie do hry, povzbudiť do aktívnej činnosti na predstavení.

Prvou úspešnou hrou bola Žobrácka opera, kriticky zobrazujúca anglickú spoločnosť na postave vodcu londýnskeho podsvetia Mackieho Messera. Z ďalších hier boli známe Matka Guráž a jej deti, Život Galileiho, Kaukazský kriedový kruh.

Dialóg v dráme a epike
Dialóg (gréc. dialogos – rozhovor) je rozhovor medzi dvoma alebo viacerými osobami. Musí mať najmenej dve repliky. Kontakt medzi jednotlivými replikami sa zabezpečuje aj jazykovými prostriedkami, a to prostriedkami konektormi) nadväzujúcimi na predchádzajúcu repliku.

V celku sa rozlišuje dialóg dramatický a dialóg epický. V dráme je dialóg hlavným prostriedkom rozvíjania dram. deja, hlavným spôsobom zobrazovania charakterov, čiže najvýraznejšou kompozičnou vlastnosťou celého diela. Epický dialóg býva zakomponovaný do textu rozprávača a je iba jeho súčasťou. Dram. dialóg sa priamo napája aj na diváka (poslucháča), ktorého zároveň vťahuje do hry. Bez dobrého dialógu niet skutočnej drámy, ale epické dielo si možno predstaviť aj bez epického dialógu. Vhodný dialógy v epike však prinášajú do textu prvky dramatickosti, prostredníctvom nich sa zvyšuje napätie v deji.

Analýza diel
Sofokles: Antigona (okolo roku 442 pr. Kr)
Postavy:
Antigona – dcéra Oidipa (bývalého thébskeho kráľa)
Isména – mladšia sestra Antigony
Kreón – tébsky kráľ
Eurydika – manželka Kreóna
Haimon – Kreónov a Eurydikin syn; Antigonin snúbenec
Theiresias – veštec
Náčelník zboru a zbor starcov
Prvý a druhý posol

Témou tragédie Antigona je konflikt medzi „ľudskými“ a „božskými“ zákonmi, medzi príkazmi a zákazmi aktuálnej moci a tradičnými morálnymi zásadami. Celé dielo je rozdelené na prológ, 5 dejstiev a epilóg.

Po smrti Thébskeho kráľa Oidipa sa jeho dvaja synovia dostali do sporu o nástupníctvo. Eteokles vyhnal Polyneika, no ten sa po čase vrátil a na čele cudzích vojsk zaútočil na mesto. Thébčania zvíťazili, ale obaja bratia vo vzájomnom súboji padli. Eteokla ako obrancu vlasti slávnostne pochovali, Polyneikés však ako nepriateľ mal podľa príkazu nového kráľa Kreonta ostať nepochovaný. Proti tomuto príkazu sa vzoprie Antigona, sestra oboch bratov.

V úvode (expozícia) Antigona informuje sestru Isménu o svojom úmysle pochovať (symbolicky) Polyneika aj napriek Kreontovmu zákazu. Isména ju odhovára s odôvodnením o nevyhnutnosti podrobiť sa moci – zákonom obce, ktorej reprezentantom je kráľ. K zápletke (kolízia) dochádza, keď strážca privádza Antigonu, ktorú prichytili pri obete nad telom mŕtveho Polyneika. Pri výsluchu pred Kreontom sa bráni a odvoláva na „nepísané a neochvejné zákony“, ktoré prikazujú mŕtveho pochovať.


Na stranu Antigony sa postaví Isména, ktorej solidaritu však odmieta. Pred Kreonta prichádza aj jeho syn Haimon, Antigonin snúbenec, so snahou zmeniť otcovo rozhodnutie. Kráľ zotrváva na svojom – Antigona musí zomrieť – a od syna žiada bezpodmienečnú poslušnosť. Kríza vrcholí plačom Antigony nad svojím osudom, kým ju vedú do hrobky, kde má byť za živa pochovaná. Kreón sa rozhodne oslobodiť Antigonu (obrat (peripetia)) až po predpovedi, že stratí „plod svojej krvi“, od slepého veštca Theiresia. Je však neskoro: Antigona sa obesila. Zároveň nájde v hrobke syna, objímajúceho mŕtve telo svojej snúbenice. Haimón vytasí na otca meč a keď ho nezasiahne, sám sa prebodne. Keď sa Kreón s mŕtvym synom v naručí vracia k palácu, jeho tragédia sa dovršuje (katastrofa) – sluha oznamuje , že jeho manželka Eurydika spáchala samovraždu. Nešťastný vládca prosí bohov o smť.