VYDÁVANIE PÁCHATEĽOV TRESTNÝCH ČINOV

Extradíciou sa rozumie vydanie osoby štátom, na ktorého území sa nachádza, inému štátu, na jeho dožiadanie, k trestnému stíhaniu alebo k výkonu trestu.
Všeobecné medzinárodné právo zásadne neukladá štátu pobytu povinnosť extradície.Záväzok štátu k vydaniu obvykle vzniká na základe vzájomnej dohody so štátom, dožadujúcim sa vydania previnilej osoby.Môže to byť dohoda ad hoc, zvláštna extradičná zmluva, zmluva o právnej pomoci alebo extradičná doložka obsiahnutá v mnohostrannej zmluve.
Štáty môžu uskutočňovať extradíciu aj bez osobitných zmluvných záväzkov, na základe medzinárodnej zdvorilosti, alebo stanovia podmienky extradície vlastným zákonodarstvom alebo jednostranným prehlásením.Predpokladom konkrétneho vydania osôb tu však býva obdobný postup aj u druhej strany.
V extradičnej praxi štátov sa všeobecne uplatňujú pravidlá, ktoré sa považujú za mlčky prijaté aj vtedy, keď prípadná extradičná zmluva medzi stranami sa o nich výslovne nezmieňuje.Prednostne sa uvádza, že štát nevydáva svojich vlastných príslušníkov, ibaže by sa k tomu výslovne zaviazal.
Štáty vydávajú osoby len pre také trestné činy, ktoré sa javia trestné aj podľa ich právneho poriadku.Hovorí sa tu o zásade obojstrannosti trestnosti(identity noriem).Extradícia sa pritom obvykle obmedzuje na len na trestné činy vážnejšej povahy.
Štáty vydávajú previnilcov len pre určitý trestný čin(zásada špeciality).Vydaná osoba preto nesmie byť stíhaná pre iné trestné činy, než pre ktoré bola vydaná.
Štáty spravidla nevydávajú politických previnilcov.Za politické prečiny sa považujú činy politicky motivované.Povahu politických deliktov však štáty odmietajú priznať nielen atentátom na hlavu štátu, útokom na oficiálnych predstaviteľom cudzích štátov, ale aj zločinom proti mieru, vojnovým zločinom alebo zločinom genocídy(čl. VII Dohoda o zabránení a trestaní genocídy z r. 1948).
Niektoré zmluvy o medzinárodnej spolupráci pri potláčaní zvláštnych kategórií zločinnosti medzinárodného významu, ako obchod so ženami a deťmi, s narkotikami, s pornografiou apod., obsahujú extradičné doložky, ukladajúce signatárom týchto zmlúv povinnosť vydávania páchateľov týchto činov.O vydanie páchateľov môže žiadať štát, na ktorého území bol inkriminovaný čin spáchaný, domovský štát previnilca alebo aj štát, proti ktorému bol čin namierený.Ak žiada o vydanie súčastne niekoľko štátov, vydáva sa previnilec tomu štátu, na území ktorého bol čin spáchaný.
Povinnú extradíciu predvída Dohoda o zabránení a trestaní zločinov genocídy z r. 1948.Podľa nej sa zmluvné štáty zaväzujú povoľovať vydávanie previnilcov podľa svojho zákonodarstva a podľa platných zmlúv(čl. VII).
Inú extradičnú doložku obsahuje zmluva o potlačení protiprávneho zmocnenia sa lietadiel z r. 1970.Podľa nej je zmluvný štát, na ktorého území bol domnelý páchateľ zadržaný, v prípade že ho nevydá, povinný postúpiť jeho prípad k trestnému stíhaniu vlastných kompetentných orgánov.Tý majú v takomto prípade prijať rozhodnutie rovnakým spôsobom ako by išlo o vážny trestný čin podľa práva tohoto štátu.
Spojené národy prijali počas druhej svetovej vojny záväzok vydávať vojnových zločincov, ktorý sa dopustili zločinov proti mieru, ľudskosti a vojnových zločinov, najmä v Dohode o stíhaní a trestaní hlavných vojnových zločincov z r. 1945 a v mierových zmluvách s bývalými spojencami Nemecka z r.1947.Povinnosť extradície týchto osôb bola pozdnejšie všeobecne uznaná a potvrdená Valným zhromaždením OSN v r. 1946, 1947 a 1969(Dok. OSN A/RES/2583/XXIV).
Česká republika postupuje pri vydávaní do cudziny podľa svojho trestného poriadku(z.č. 69/1994).Najprv prevedie štátny zástupca predbežné konanie, ktorého účelom je zistiť, či sú v konkrétnom prípade podmienky pre vydanie, najmä či ide o trestný podľa práva obidvoch štátov, pre ktoré je vydanie prípustné a ktorého trestnosť nezanikla, a či nejde o občana Českej republiky.Po skončení tohto predbežného konania rozhodne na návrh štátneho zástupcu krajský súd o tom, či je vydanie prípustné.Príslušným je súd, v ktorého obvode má osoba, o ktorej vydanie sa jedná, pobyt alebo tam bola zastihnutá.
K vydaniu osoby dochádza na žiadosť dotyčného štátu.Podľa spomenutého zákona Českej republiky v prípade, že sa obvinený zdržuje v cudzine a ak je treba ho vyžiadať, vydá proti nemu predseda senátu zatýkací rozkaz.Na jeho požiada ministerstvo spravodlivosti o ďalšie opatrenie.
Zatýkací rozkaz musí obsahovať tieto údaje:meno a priezvisko obvineného, jeho osobné dáta, jeho štátne občianstvo, prípadne jeho popis a fotografiu zákonné pomenovanie jeho trestného činu s uvedením príslušných zákonných ustanovení, a podanie skutkového deja s presným vyznačením doby, miesta a spôsobu spáchania trestného činu doslovné znenie zákonných ustanovení, podľa ktorých je trestný čin posudzovaný, s uvedením zákonnej sadzby, v zákone stanovenej ak ide o vyžiadanie osoby odsúdenej k výkonu trestu, aj oznámenie, ktorým sudcom a k akému trestu bola odsúdená, s pripojeným opisom rozsudku, s doložkou o nadobudnutí právnej sily.
Obvineného, ktorého cudzí štát vydal Českej republike, prevezmú policajné orgány.Odovzdajú prevzatú osobu bez odkladu predsedovi senátu, ktorý vydal zatýkací rozkaz.Ak sa nejedná o vydanie k výkonu trestu, je predseda senátu povinný vyslyšať obvineného do 24 hodín od jeho odovzdanie a rozhodnúť o jeho prípadnej väzbe.Ak bol obvinený vydaný Českej republike cudzím štátom s výhradou, je tejto výhrade nutné vyhovieť.
Vydaný obvinený môže byť stíhaný len pre trestné činy, pre ktoré bol vydaný, ibaže by vydávajúci štát dal dodatočne súhlas k trestnému stíhaniu pre ďalšie trestné činy.
Potláčanie medzinárodnej zločinnosti
Všeobecné medzinárodné právo neukladá štátom zvláštne záväzky v oblasti výkonu ich trestnej právomoci.Štát ako suverén zásadne nie je povinný stíhať trestnou sankciou akýkoľvek čin.Taktiež môže ponechať bez trestu činy inak trestné podľa jeho práva, ak boli spáchané na území iného štátu.
V záujme účinného potláčania istých kategórií zločinnosti, ktoré presahujú štátne hranice a nemôžu byť účinne postihované bez medzinárodnej spolupráce, však štáty prevzali niektoré špeciálne povinnosti k takejto spolupráce kolektívnymi zmluvami.Tie ich zaväzujú obvykle k tomu, aby stíhanie istých kategórií činov, a to i vtedy, keď čin nebol spáchaný na ich území alebo nebol namierený proti nim a ich obyvateľstvu.Sú povinné neudeľovať páchateľom týchto činov územný azyl a naopak vydávať ich štátom príslušných k ich potrestaniu.Rovnako sú povinný spolupracovať s ostatnými účastníkmi príslušnej zmluvy aj inými spôsobmi pri potláčaní medzinárodnej zločinnosti, najmä výmenou informácií a súčinnosťou polície.
Takú medzinárodnú spoluprácu predpokladajú zmluvy o potláčaní otroctva, obchodu s otrokmi, obchodu so ženami a deťmi, pornografie, falšovania peňazí, obchodu s narkotikami, únosu lietadiel, o stíhaní a trestaní vojnových zločincov, zločinu genocídy, rasovej diskriminácie, apartheidu a alebo zločinom proti osobám požívajúcich medzinárodnej ochrany, vrátane diplomatického zástupcu.


Napr. Medzinárodná zmluva proti braniu rukojemníkov z r.1979 stanovuje, že zmluvné strany budú spolupracovať pri predchádzaní nedovoleným činom brania rukojemníkov.Za tým účelom prijmú opatrenia k zabráneniu na svojom území k takým nedovoleným činom, vrátane zákazu nezákonnej činnosti osôb, skupín alebo organizácií, ktoré podporujú, podnecujú, organizujú alebo páchajú činy brania rukojemníkov. Ďalej si budú vymieňať informácie a budú koordinovať správne a ďalšie opatrenia, ktoré je treba prijať za účelom zabránenia realizácie týchto nedovolených činov. Zmluvný štát, na ktorého území sa nachádza domnelý páchateľ, pokiaľ ho nevydá, predloží vec bez výnimky a bez ohľadu na to, či bol nedovolený čin spáchaný na jeho území, svojim kompetentným orgánom k uskutočneniu trestného stíhania. Tie budú postupovať a rozhodovať rovnakým spôsobom ako v prípade ktoréhokoľvek inak nedovoleného činu závažnej povahy.
Všeobecné medzinárodné právo, s výnimkou hore uvedených prípadov, nezaväzuje štáty k extradícií. Je preto právom každého štátu prijať na svoje územie osoby stíhané orgánmi ich domovského štátu a poskytnúť im právo pobytu a ochranu(azyl, útočište).
Právo územného(politického)azylu
Právo územného azylu je právo štátu, poskytnúť stíhanému cudziemu občanovi vstup a pobyt na svojom štátnom území. Ak štát jednotlivcovi právo azylu udelil, je jeho medzinárodnoprávna povinnosť vpustiť prenasledovaného cudzinca na svoje územie, poskytnúť mu právo pobytu a nevydávať ho stíhajúcemu štátu. To však nevylučuje, aby cudzinca nepodrobil prípadným obmedzeniam, napr. policajnému dozoru, určeniu miesta pobytu apod. Štát, ktorý poskytol právo azylu, nesie medzinárodnoprávnu zodpovednosť za činnosť osoby, ktorá má politický azyl, pokiaľ by poškodzovala oprávnené záujmy stíhajúceho alebo iného štátu.
Prvýkrát bolo právo azylu univerzálne vyhlásené vo Všeobecnej deklarácii ľudských práv z r.1948.Stanovilo sa v nej, že každý má právo v inej krajine hľadať požívať v nich azyl pred prenasledovaním. Tohto práva sa však nemôže dovolávať v prípade stíhania za obyčajný trestný čin alebo jednanie, ktoré odporuje zásadám a cieľom Charty OSN(článok 14).
Valné zhromaždenie doporučilo štátom, aby sa pri udeľovaní azylu riadili určitými pravidlami. Medzi ne zahrnulo povinnosť štátov rešpektovať azyl, poskytnutý iným štátom osobám, ktoré sa dovolávajú azylu podľa článku 14 Všeobecnej deklarácie ľudských práv, vrátane osôb bojujúcich proti kolonializmu. Štáty, ktoré poskytli azyl, nesmú dovoliť azylantom uskutočňovať činnosť, ktorá je v rozpore s cieľmi a zásadami OSN. Práva azylu sa pritom nemôže dovolávať osoba, o ktorej platí dôvodné podozrenie, že sa dopustila zločinu proti mieru, vojnového zločinu alebo zločinu proti ľudskosti.
Ku kodifikácii práva územného azylu vo forme medzinárodnej zmluvy malo dôjsť na diplomatickej konferencii, ktorú Valné zhromaždenie zvolalo na január 1977.