Vulkanizmus

Vulkanizmus
Neutrálny (intermediárny) andezitový vulkanizmus
Horstvo Polana - produkt neutrálneho vulkanizmu
Uprostred mladších tretohôr - neogénu sa na Slovensku zacal andezitový vulkanizmus.
Práve horniny andezitových sopiek tvoria najväcšiu masu sopecných hornín na
Slovensku a budujú celé horstvá, napr. Polanu (zobrazit: Pohlad z Polany). Pre
strednomiocénnu (16,5 - 11,0 m. r.) vulkanickú aktivitu na Slovensku je typický práve
intermediárny andezitový vulkanizmus. Magmatické krby tohto vulkanizmu vznikli v
spodnej kôre a vo vrchnom plášti. Andezitové magmy generovali:
a.procesy súvisace s pokrocilou subdukciou litosferického „slabu“ (doskovitého telesa)
európskej platformy pod centrálne Západné Karpaty
b.tavenie litosféry v panónskej oblasti úcinkom pokracujúceho rastu - dvíhania sa
astenosféry (diapirizmus astenosféry). Typickou formou andezitového vulkanizmu sú
stratovulkány s polygénnou stavbou. Pre vznik stratovulkánu boli charakteristické
striedavé explózie a efúzie (výlevy lávy), ktoré vybudovali okolo vulkanického krátera
sopecný kužel, v ktorom sa striedajú tufy, brekcie a iné vulkanoklastiká (pri explóziách)
s relatívne krátkymi andezitovými lávovými prúdmi (vzniklými pri výlevoch - efúziách
lávy so strednou viskozitou, ak berieme do úvahy viskózne kyslé a málo viskózne
bazaltové prúdy). Po období prechodného kludu dochádza k mohutnej explózii, ktorá z
casti rozmetala vrchol sopky, ktorej vnútro sa vyprázdnilo a pokleslo, v dôsledku coho
vznikla kotlovitá depresia - kaldera, obklopená valom zo zvyškov pôvodnej sopky
(materskej sopky). Explozívna aktivita, ktorá doprevádza takýto paroximatický sopecný
záchvat bola opísaná Plíniom ml. pri výbuchu Vezuvu v 79 roku po Kr. Explóziami
vyvrhnutý sopecný materiál vytvoril mohutný oblak, z ktorého padá sopecný materiál a
vytvára v okolí sopky hrubé vrstvy popola, prachu s hrubšími úlomkami a fragmentami
preplynenej lávy (explózie príniovského typu) aké pochovali v r. 79 Pompeje a
Herculaneum, starorímske mestá v podhorí Vezuvu (zobrazit: Plíniovská erupcia).
Pokracujúcou vulkanickou aktivitou v kaldere vznikol jeden alebo viac nových
sopecných kuželov (dcérske sopky) so stratovulkanickou stavbou. Do centrálnej zóny
sopky intrudovali telesá porfýrov. Intrúzie doprevádzali pneumatolitické a
hydrotermálne procesy, ktoré premenili vulkanity centrálnej zóny až na íl (argilitizácia)
alebo ich prekremenili (silicifikácia) a inác premenili. Sprievodným javom je vytváranie
rudných ložísk casto žilného typu, ale aj typu porfýrových rúd nezriedka s
drahokovovou mineralizáciou (Au, Ag). Tak vznikli napr. štiavnické a kremnické rudy.
Najzachovalejším stratovulkánom na Slovensku je Polana (zobrazit: Andezitový
vulkanizmus). Depresia Kyslinky uprostred stratovulkánu, dnes odvodnovaná potokom
Hucava, je nepravá kaldera (zobrazit: Erozívna kaldera Polany). Vznikla eróziou
centrálneho krátera sopky po definitívnom utlmení jej vulkanizmu. Avšak aj vo vývoji
Polany možno nájst následky katastrofickej explózie, ktorá rozmetala vrchol pôvodnej
sopky Šutovka, cím vznikla kaldera. Plíniovské explózie sformovali vulkanoklastické
horniny strelníckej formácie ryodacitového charakteru. Pekným príkladom takejto
vrstevnatej sopky sú okrem Polany aj vulkány na východnom Slovensku - v Slanských
vrchoch a Vihorlate.
Vulkanizmus popri rozlahlých sopecných aparátoch prispel aj ku vzniku menších
útvarov a prírodných objektov, ktoré do konecnej podoby vyformovala erózia a
zvetrávanie. Jedným z nich je napríklad Certova skala nad údolím Hrona, nedaleko
Zvolena (zobrazit: Boky). Je to príklad útvaru, ktorý sa nazýva kývavec. Kývavec za
svoj vznik vdací tomu, že sopky vyvrhovali pyroklastický materiál - sopecný popol a
prach. Spolu s ním z krátera vyletovali aj sopecné bomby, útržky lávy rozlicnej velkosti
a tvaru. Sopecné bomby leteli vzduchom a tým sa ochladzovali, alebo sa jednoducho
kotúlali dole svahom až kým nespocinuli zaborené v mäkkom popole a tu postupne
vychladli a stuhli. Pocas dalšej cinnosti sopky ich zasýpali nové a nové vrstvy popola a
bômb. Koncom neogénu a vo štvrtohorách sopecná cinnost ustala a k slovu sa dostala
erózia a zvetrávanie. Najmä drsná klíma pocas ladových dôb umožnila silno zbrúsit a
pretvorit reliéf. V oblasti našich neogénnych sopiek najmä usadeniny mäkkých hornín
tvorených sopecným popolom a prachom (pyroklastické horniny - tufy a tufity) rýchlo
zvetrávali. Tak isto aj dnešná mierna klíma je pre zvetrávanie priaznivá. Sopecné
bomby, najmä velké balvany tvrdej horniny - andezitu však zvetrávaniu odolávajú
omnoho lepšie. Erózia takýto balvan postupne obnažuje, pretože jeho mäkké okolie
zvetráva ovela rýchlejšie. Balvan coraz viac vycnieva z okolitej masy, ktorá je
odnášaná hlavne vetrom a vodou. Postupne je sopecná bomba zbavená takmer všetkej
masy okolitej horniny a zostane pod nou len podložka na ktorej leží a tým ju pred
zvetrávaním relatívne ochranuje. Aj táto sa však postupne stencuje, až kývavec
podopiera len malá plôška. Unikátnym javom v blízkosti vyhasnutej sopky Polana je
lahar pri Zolnej, ktorý vznikol zastavením bahnotoku prenášajúceho sopecný tufový
materiál na velké vzdialenosti. Vznikol zrejme úcinkom zrážkových vôd a v jeho
útrobách sa nachádzajú fosilizované zvyšky bahnotokom zaliatych kmenov stromov
Sopky
Sopky sú miesta, kde žeravé tekuté produkty z vnútra Zeme prenikajú na povrch v
podobe lávy, plynov a iných látok. Spôsoby a prejavy ich cinnosti sú rôzne, od
pokojných výlevov lávy cez výrony plynov a nesúvislé vyvrhovanie materálov až po
prudké výbuchy.
Andy sú seizmicky velmi cinné, najmä pozdlž tichomorského pobrežia chrli lávu a ohen
45 sopiek. Ovela viac sopiek je v Andách vyhasnutých.
Za najvyššiu cinnú sopku sa zvykne považovat Cotopaxi (5897m). No podla toho ako
chápeme pojem cinná sopka, tak môžme urcit za najvyššiu cinnú sopku dnes pokojný
kráter Guallatiri (6060m). Viac v tabulke...
NázovŠtátNadm. výška (m)Posledný výbuch
GuallatiriChile60601959
LascarChile59901968
CotopaxiEkvádor58971975
UbinasPeru56721969
SangayEkvádor52301976
CotacachiEkvádor49391955
PuraceKolumbia47561977
ReventadorEkvádor34851976
Aj v iných castiach Latinskej Ameriky sú vysoké cinné sopky. Napríklad sú to sopky na
Galapágoch, ktoré niesú ani tak vysoké (najvyššia Wolf meria 1707m), no význacné sú
v tom, že celé súostrovie vzniklo práve vdaka nim.
Najvyššou sopkou Mexika je známy jazykolam Popocatépetl ( 5452m, posledný výbuch
1932 ). V Strednej Amerike sú ešte dalšie tri sopky s výškou viac ako 3800 metrov.