Všeobecná psychológia

PREDMET PSYCHOLÓGIE
Každá veda, ak má byť vedou, musí spĺňať tri základné podmienky:
1. musí mať svoj vlastný predmet, ktorý by sa mal líšiť od predmetu všetkých ostatných vied,
2. musí mať metódy, pomocou ktorého sa môže tohto predmetu zmocniť (skúmať ho)
3. musí mať systém poznatkov.
Predmet psychológie sa formoval v podstate počnúc 17.-18. storočia, najskôr v rámci filozofických systémov tých čias. Rôzne psychologické smery (alebo školy) formulujú predmet psychológie rôzne. V podstate sa však psychológovia dohodli na tom, že predmetom psychológie je psychično (psychika), pričom vo väčšine učebníc možno nájsť toto vymedzenie predmetu psychológie: je to veda o prežívaní a správaní.
Predmet psychológie však treba presnejšie špecifikovať.
Uvediem 5 základných charakteristík predmetu psychológie.
1. Špecifický okruh javov, ktoré skúma psychológia, sa jasne a zreteľne odlišuje od všetkých ostatných javov:
sú to naše vnemy, predstavy, myšlienky, city, zámery, túžby, schopnosti atď., slovom všetko, čo tvorí vnútorný obsah nášho života, čo je nám v podobe zážitkov akoby bezprostredne dané.
Dostávame sa tak k prvej charakteristike psychična, ktorou je skutočnosť, že psychično (psychika) prináleží indivíduu, ktoré toto psychično pociťuje - teda jeho subjektívnosť. Psychické javy vystupujú preto ako procesy, vlastnosti a stavy konkrétnych indivíduí. konkrétnych jedincov.
Je celkom jasné, že tak, ako je nám niečo dané v bezprostredných zážitkoch, nemôže nám byť dané nijakým iným spôsobom. Z nijakého opisu, nech je akokoľvek výrazný, bohatý a obrazný, nemôže napr. nevidiaci poznať farebnosť sveta, nepočujúci jeho hudobnosť tak, ako keby tieto vlastnosti vnímal bezprostredne. Myšlienky konkrétneho človeka sú jeho myšlienkami, city sú jeho citmi a sú mu dané v inej perspektíve, ako sú dané inému človeku. Je to vlastne kúsok jeho vlastného života. Prvým znakom psychična je teda jeho subjektívnosť.

2. Druhým, nemenej podstatným rysom psychična je vzťah k objektu, nezávislému na psychike, na vedomí. Každý psychický jav sa odlišuje od iných a vymedzuje sa ako nejaké prežívanie vďaka tomu, že je to prežívanie niečoho; jeho vnútorná podstata sa vydeľuje prostredníctvom jeho vzťahu k vonkajšiemu svetu. Psychika, vedomie odráža objektívnu realitu, ktorá jestvuje mimo nej a nezávisle od nej. Nemalo by zmyslu hovoriť o odraze, keby to, čo má psychika odrážať, samo v skutočnosti nejestvovalo.
V tomto zmysle je každý psychický fakt tiež súčasťou reálnej skutočnosti, Je teda nielen odrazom skutočnosti, ale aj jej súčasťou. Každý psychický jav je teda jednak produktom a závislým komponentom organického života indivídua a jednak odrazom vonkajšieho sveta, ktorý ho obklopuje.

3. Ďalším rysom psychična, alebo psychických javov, je ich dynamickosť. Psychické javy nie sú povahy statickej, nepohyblivej. W.James nazval pohyb, dynamiku psychických javov „prúdom vedomia“. To, čo tvorí predmet psychológie, je teda v ustavičnom pohybe, takže jeden jav vystriedava hneď jav iný. Preto je výstižnejšie hovoriť o dejoch, procesoch.
4. Psychično, psychické procesy sa nikdy nevyskytujú izolovane; vždy máme do činenia s prúdom vedomia, ktorý nielen že ustavične plynie, ale ako prúd je vždy celistvý, je vždy jedným celkom. Psychické javy sú vždy medzi sebou späté, navzájom závislé v jednom celku, ktorý spoločne utvárajú a určujú, ktorý však určuje aj ich a dodáva im zvláštny ráz, zvláštny charakter. Podľa toho dnes už v psychológii o nejakých elementoch, prvkoch nášho duševného života, nášho psychična nemožno ani hovoriť.
5. Pre určenie predmetu psychológie je napokon dôležité aj tá charakteristika psychických procesov, javov a vlastností, že existujú iba na telesne žijúcom človeku. Ináč povedané, psychológia chápe psychické javy ako odohrávajúce sa na určitom telesnom podklade alebo telesnom substráte. Podkladom psychických javov je teda živá hmota, mozog.
Keď zhrnieme uvedené charakteristiky alebo znaky či rysy predmetu psychológie, dostaneme túto definíciu predmetu psychológie: Psychológia je veda o psychických javoch človeka. Psychické javy skutočne existujú ako osobitná trieda javov; sú len jednému subjektu bezprostredne dané.
Sú povahy dynamickej, treba ich chápať celistvo a ich podkladom je telesný organizmus človeka, živá hmota.
PSYCHOLOGICKÉ METÓDY
V súvislosti s metódami sa v psychológii vždy hovorilo, že sú jej životne dôležitou otázkou. Diskusia o metódach bádania sa vedie od samého vzniku psychológie ako samostatnej vednej disciplíny (teda od 2.poloviny 19.stor.) nepretržite až dodnes. V každej vednej oblasti od správneho použitia metód závisí výsledok bádania.
Otázka metód v psychológii je veľmi pálčivým problémom. Na rozdiel od iných vedných oblastí predstavuje predmet psychológie - psychično, jeho znaky a zákonitosti - neobyčajne jemné a premenlivé javy, ktorých je často veľmi ťažké sa zmocniť. Preto je jasné, že otázka metód sa v odborných psychologických kruhoch diskutuje už celé desaťročia, vlastne dokonca vyše storočia.
Cieľom snaženia v psychológii je vyzbrojiť túto vedu, ako hociktorú inú vedu, objektívnymi metódami, t.j. takými metódami, ktoré by skúmané javy verne zachytávali, opisovali a to tak, aby aj ostatní bádatelia mohli dané javy jednoznačne overiť a vysvetliť.
Dnes sa otázka metód kryštalizuje.
Veda
to je predovšetkým výskum. Preto sa charakteristika vedy nevyčerpáva určením jej predmetu; zahrnuje aj určenie jej metód. Metódy, t.j. cesty, spôsoby poznania
sú spôsoby, prostredníctvom ktorých sa poznáva predmet vedy. Z jednej strany slúžia pre odhalenie zákonitostí a z druhej strany sa samotné opierajú o základné zákonitosti predmetu.
Cieľom každej vedeckej metódy je podať objektívne platný poznatok, ktorý je výsledkom systematickej práce, je overiteľný a prináša teoretické osvetlenie daného problému s možnosťou jeho praktickej aplikácie. Psychológia, samozrejme, používa celú škálu rozličných metód, pričom niektoré z nich sú spoločné, používajú ich aj iné vedy, ale niektoré sú špecifické pre psychológiu. Uvedieme aspoň najdôležitejšie psychologické metódy.
Pozorovanie
je to jedna zo základných psychologických metód. Je to jedna z najstarších výskumných metód v psychológii. Tvorí jeden z hlavných prístupov k poznaniu psychických javov u iných ľudí. Pomocou pozorovania môžeme skúmať výrazové prejavy skúmaných osôb. Ide tu predovšetkým o analýzu činnosti, o analýzu správania skúmaných osôb v ich normálnych životných podmienkach a situáciách bez umelého zasahovania výskumníka.
Pomocou tejto metódy sa dozvedáme o prirodzenom priebehu psychického javu. Nie každé pozorovanie je však vedeckou metódou. Aby ho bolo možné považovať za vedeckú metódu, musí zodpovedať istým požiadavkám.
a/ Musí byť cieľavedomé. Znamená to, že si musíme ešte pred pozorovaním jasne stanoviť cieľ pozorovania, čo vlastne chceme pozorovať.
b/ Pozorovanie musí byť plánovité. Nestačí teda vytýčiť si cieľ pozorovania, treba si ešte celé pozorovanie presne naplánovať, čo si vyžaduje dôkladnú prípravu na každé pozorovanie. Niekedy sa v psychológii používajú tzv. pozorovacie hárky, ktoré obsahujú hlavné body, na ktoré sa chceme pri pozorovaní sústrediť.
c/ Pozorovanie musí byť systematické. Nie je možno spoliehať sa na jednorázové pozorovanie, na povrchný subjektívny odhad, ale iba na sústavné, dlhodobé, teda systematické pozorovanie.
d/ Pozorovanie musí byť presné. Znamená to, že pri pozorovaní treba zachytávať iba to, čo objektívne pozorujeme a nedodávať nijaké fakty, ktoré sme bezprostredne nepozorovali. Významným prostriedkom na dosiahnutie presnosti je záznam.
Dnes to uľahčuje filmovacia kamera, videozáznam, megnetofonický záznam, avšak často je výhodnejšie robiť si písomný záznam, ktorý potom musí byť stručný, avšak presný a úplný. Druhy pozorovania.

V zásade rozlišujeme dva druhy pozorovania:
1. Objektívne pozorovanie (pozorovanie iných, ktoré sme práve opísali).
2. Sebapozorovanie.
Aj sebapozorovanie je vedeckou metódou, musí však spĺňať isté podmienky. Sebapozorovanie sa realizuje tak, že psychológ predkladá pokusnej osobe nejaké podnety, pokusná osoba sama seba pozoruje, vypovedá o tom, čo cíti, čo pozoruje atď. a tieto výpovede potom interpretuje psychológ.
Sebapozorovanie sa uplatňuje napr. aj vtedy, ak respondent odpovedá na nejaký dotazník, pretože aj v tomto prípade dostal od psychológa nejaký podnet (otázky v dotazníku), pozoruje sám seba, teda zisťuje, či uvedený výrok v dotazníku preňho platí alebo neplatí, odpovedá podľa toho a psychológ tieto jeho odpovede interpretuje.
Experiment
je to ďalšia veľmi dôležitá metóda, ktorá existuje v psychológii od jej vzniku. Do psychológie sa dostala prostredníctvom skúmania fyziológie zmyslov. Dnes je experiment v psychológii veľmi rozšírený pre svoje nesporné prednosti.
Aké sú to prednosti alebo výhody?
1. V experimente netreba čakať, až potrebný jav nastane, ale experimentátor sám tento jav navodzuje.
2. Experiment umožňuje izolovať niektorú stránku, niektoré vlastnosti alebo nejaký proces, a potom tieto stránky, vlastnosti alebo procesy meniť podľa potreby. To umožňuje poznať príčiny daných javov.
3. Experiment umožňuje opakovanie - a to vtedy, ak použijeme tie isté alebo porovnateľné, homogénne skupiny pokusných osôb. Vyrovnané musia byť prinajmenšom vo veku, pohlaví, úrovni inteligencie a socioekonomických podmienok, v ktorých vyrastali.

Ak sa v experimente použije nejaký prístroj, aj ten by mal byť rovnaký, ak chceme experiment opakovať. A napokon by mal byť rovnaký čas, kedy sa experiment realizuje (časom sa tu myslí najmä časť dňa, teda či sa experiment realizoval v dopoludňajších, popoludňajších alebo večerných hodinách, čo môže mať podstatný vplyv na výsledky).
4. Experiment umožňuje presné meranie skúmaných procesov (často prístrojové a komplexné meranie mnohých funkcií), čo umožňuje kvantifikáciu týchto procesov. Samozrejme, že experiment má aj svoje nevýhody, nedostatky.

1. Je časovo i finančne pomerne náročný.
2. Má umelý charakter a výkony zistené v experimente sa nemusia zhodovať s výkonmi podávanými v reálnom živote. Práve preto je často potrebné experimentálne výsledky overovať v reálnych podmienkach, v praxi.
3. Nie všetko možno experimentálne skúmať. Niekedy nám to nedovoľuje etika, niekedy ide o natoľko zložité a jemné javy, ktoré zatiaľ experimentálne skúmať nemožno, aj keď okruh týchto javov sa stále zmenšuje).
Definícia experimentu. Experiment je taká výskumná metóda, pri ktorej experimentátor za podmienok, ktoré si sám čo možno najpresnejšie pripraví, kontroluje a pozmeňuje, zaznamenáva isté reakcie, spôsoby správania, prejavy alebo zážitky, či už kvalitatívne alebo kvantitatívne, aby tým verifikoval (overil) istú hypotézu o závislosti týchto výsledkov na ich podmienkach.
Existuje celá škála experimentov. Uvedieme si ich delenie podľa toho, kde sa uskutočňujú:
1. Laboratórny experiment (ktorý sme práve opísali)
2. Terénny experiment (uskutočňuje sa priamo v teréne, napr. vo fabrike, v škole) 3. Prirodzený experiment (napr. pri skúmaní malých detí môžeme použiť hru, ktorá je prirodzenou činnosťou detí a pomocou hry môžeme skúmať napr. egoizmus či iné vlastnosti detí, pričom v tomto prípade to nemusí byť v ich zvyčajnom prostredí, teda v škôlke, ale môžeme použiť aj laboratórium alebo inú miestnosť).
Rozhovor (interview). Pri tejto metóde je veľmi dôležité, aby sa najskôr vytvoril vzťah vzájomnej dôvery medzi skúmanou osobou a psychológom. V opačnom prípade, ak sa taký vzťah nevytvorí, nemôže daný psychológ túto metódu použiť. V takom prípade nezostáva nič iné, ako klienta (skúmanú osobu) odkázať na iného psychológa, kde sa možno podarí vytvoriť vzťah vzájomnej dôvery.

Aj v prípade, že sa podarila nadviazať potrebný vzťah, je tu vždy nebezpečenstvo subjektivizmu. Sú však veci, ktoré sa o danej osobe môžeme dozvedieť prakticky iba metódou rozhovoru. Rozhovor si treba vopred veľmi starostlivo pripraviť, naplánovať a potom sa treba v podstate pridržiavať tohto plánu. Samozrejme, že rozhovor nikdy nezačíname tým, čo nás zaujíma, na čo sa chceme spýtať, ale vždy niečím, čo by mohlo danú skúmanú osobu zaujať.

Pripravené otázky by potom mali byť do rozhovoru zaraďované nenútene, nenásilne. Je to metóda, ktorá si vyžaduje obrovské skúsenosti, a preto by ju nemal používať začiatočník. Psychologická analýza predmetov činnosti O danom človeku sa často môžeme dozvedieť na základe jeho výtvorov - na základe obrázkov, ktoré nakreslil, denníkov, listov alebo iných predmetov, ktoré vyrobil, zhotovil.

Táto metóda je skôr pomocnou metódou, ale môže veľa napovedať. V každom prípade môže poslúžiť ako doplnok k iným psychologickým metódam. Presné spôsoby analýzy predmetov činnosti nie sú vypracované, pretože môže ísť o najrôznejšie výtvory. Práve preto si aj táto metóda vyžaduje veľké skúsenosti. Azda najlepšie rozpracovaná je analýza kresby, najmä kresby malých detí. Metóda dotazníka Je to jedna z najrozšírenejších metód v psychológii.

Používa sa na hromadné zisťovanie určitého javu, napr. ak chceme zistiť, ktorá kniha alebo ktorý film či hudobná skladba sa žiakom najviac páči, alebo ak chceme zistiť, aký vzťah majú učni k drogám atď. Treba však povedať, že z množstva dotazníkových výskumov len niektoré prinášajú serióznejšie výsledky. Je to spôsobené najmä tým, že mnohí ľudia, ktorí dotazníky používajú (a aj zostavujú) nevedia prakticky nič o princípoch zostavovania dotazníkov a ani o interpretácii výsledkov dosiahnutých dotazníkovou metódou.
Aby sme dotazník správne zostavili, musíme dodržiavať prinajmenšom tieto zásady:
Treba starostlivo premyslieť, čo vlastne chceme dotazníkom dosiahnuť a presne určiť, čo má byť cieľom daného výskumu či prieskumu, ktorý jav je najpodstatnejší. Jasne si treba uvedomiť, komu je dotazník adresovaný a podľa toho prispôsobiť tak obsahovú, ako aj formálnu stránku dotazníka. Mimoriadne dôležitá je formulácia, štylizácia otázok v dotazníku:
otázky musia byť jasné, zrozumiteľné, jednoznačné;
nesmú byť sugestívne; nesmú sa prekrývať (nemali by sme sa v ďalšej otázke pýtať na niečo, na čo sme sa už pýtali, aj keď inými slovami); treba ich stavať tak, aby sme dostali odpoveď na to, čo nás naozaj zaujíma; otázky možno formulovať tak, že sa týkajú skúmaného javu priamo (napr. kto je v triede tvoj kamarát) alebo nepriamo (s kým by si chcel sedieť v lavici); otázok nesmie byť veľa (maximálne 60-80).
Ak posielame dotazníky anonymne (ak nás nezaujímajú názory konkrétneho človeka, ale celej skupiny - napr. dedinská alebo mestská mládež), potom je nutné rozoslať asi o 2/3 viac dotazníkov než potrebujeme na štatistické spracovanie výsledkov, pretože mnohé sa nevrátia alebo sa vrátia neúplné, resp. nepravdivo zapovedané. Tiet treba, prirodzene, zo spracovania vylúčiť.
Logicky vzniká otázka, či máme možnosť overiť si pravdivosť odpovedí v dotazníku. V minulosti sa k tomu používali práve otázky, ktoré sa prekrývali, takže bolo možné zistiť, či na v podstate rovnakú otázku (iba ináč formulovanú) odpovedal respondent rovnako.

V súčasnosti sa od takého overovania pravdivosti odpovedí upustilo, pretože ak respondent zistí, že na danú otázku už odpovedal, môže považovať celý dotazník za neseriózny a potom ani jeho odpovede nebudú zrejme seriózne. Ak však má byť dotazník vedeckou metódou, mal by, okrem otázok, ktoré nás naozaj zaujímajú, obsahovať aj tzv. škálu klamstva, škálu lži. Sú to otázky, na ktoré poznáme odpoveď. Tieto otázky sú vložené medzi ostatné otázky. Ak na istý počet takýchto otázok odpovie respondent nepravdivo, potom nesmiem daný dotazník vyhodnocovať.
Aké sú to otázky? Napr.: „Klamali ste niekedy?“ „Stalo sa Ti niekedy, že sa Ti ráno nechcelo ísť do školy?“ Po zostavení dotazníka postupujeme tak, že najskôr urobíme predbežný prieskum s menším množstvom ľudí. Tento predbežný prieskum slúži na revíziu dotazníka, na spresnenie otázok, ktoré neboli dosť jasné, prípadne má ukázať možnosti, ako ho spracovať.
Až potom sa dotazník rozmnoží spolu so sprievodným listom (ten môže byť súčasťou dotazníka), v ktorom sa adresát stručne oboznámi s účelom dotazníka s ubezpečením, že výsledky dotazníka sú prísne dôverné a nebudú zneužité. Vyplnené dotazníky spracúvame štatisticky, lebo iba presné, matematicko-štatistické vyhodnotenie materiálu môže zaručiť spoľahlivosť výsledkov a záverov.
Štatistické spracovania dotazníka sa nazýva kvantitatívne. Okrem toho treba dotazník spracovať aj kvalitatívne, t.j. najtypickejšie odpovedi treba roztriediť podľa určitých kritérií a uviesť ich do súladu s kvantitatívnou analýzou. Aby bola kvantitatívna analýza prehľadnejšia, vyjadrujeme ju v tabuľkách a grafoch. Psychologické testy Veľmi často diskutovanou metódou v psychológii sú psychologické testy.

Je to čisto psychologická metóda. Boli obdobia, kedy sa mnohí nazdávali, že je to všemocná metóda a zasa obdobia, kedy sa testy zatracovali ako nevedecké. Treba povedať, že význam testov netreba ani podceňovať, ani preceňovať. Sú jednou z psychologických metód a majú, samozrejme, svoje opodstatnenie. Ich výhodou je, že umožňujú pomerne rýchle získanie mnohých údajov a kvantifikáciu získaných výsledkov (často dokonca počítačové spracovanie).

Definícií psychologického testu je niekoľko. Vyberáme definíciu Pichotovu, ktorá, podľa nášho názoru, veľmi dobre vystihuje podstatu psychologického testu. Test je štandardizovaná experimentálna situácia, ktorá vyvoláva isté správanie. Toto správanie je hodnotené pomocou štatistického porovnávania so správaním iných jedincov, ktorí sa nachádzali v rovnakej experimentálnej situácii); takto je možné skúmané osoby triediť buď kvantitatívne, buď typologicky.
Táto definícia zahrňuje:
1. Experimentálnu situáciu(prostredie, v ktorom sa testuje, testový materiál, postoj experimentátora a jeho pokyny pre prácu s testovým materiálom), ktorá je presne vymedzená a reprodukovateľná.
2. Registráciu správania pozorovaného jedinca (správanie môže byť veľmi variabilné, rôzne - napr. odpovedanie na otázky, zostavovania vzorcov z kociek podľa predlohy atď.).
3. Toto správanie sa štatisticky porovnáva so správaním istej skupiny ľudí. Touto skupinou ľudí je vzorka, na ktorej boli vypracované normy pre daný test. Skúška, ktorá toto porovnanie neobsahuje, nie je psychologickým testom.
4. Zaradenie jedinca vzhľadom k celej skupine skúmaných osôb je konečným cieľom testu. Klasifikácia testov:
Podľa vonkajších charakteristík:
a) ceruzka - papier, kde skúmaná osoba odpovedá písomne na otázky
b) testy výkonové (performačné), kde skúmaná osoba musí vykonávať isté manipulačné úkony.
Podľa spôsobu administrácie:
a) testy individuálne
b) testy skupinové
Podľa funkcie:
a) testy výkonnostné (merajú poznávacie aspekty osobnosti, intelekt, schopnosti, vedomosti)
b) testy osobnosti (merajú záujmy, povahu, vôľové vlastnosti, temperament)
Testy výkonnostné sa ďalej delia na: testy inteligencie, testy schopností, testy vedomostí, didaktické testy
Testy osobnosti sa ďalej delia na:
osobnostné dotazníky - projekčné techniky - objektívne testy osobnosti
Ako vidno z uvedeného krátkeho prehľadu psychologických metód, každá z nich má isté prednosti a isté nedostatky. Práve preto sa nikdy nemožno pri výskume spoliehať iba na jednu metódu, ale tieto metódy sa v priebehu jedného výskumu rôzne kombinujú, dopĺňajú.
PSYCHICKÉ PROCESY
Všeobecnú psychológiu možno v podstate rozdeliť na dve časti alebo dve veľké skupiny. Prvú skupinu tvoria psychické procesy a druhú psychické osobitosti osobnosti. Psychické procesy je možné rozdeliť na:
1. poznávacie procesy
2. citové procesy
3. vôľové procesy.

Najprv sa budeme venovať poznávacím procesom. Pocity Všeobecná charakteristika pocitov Pocit je najjednoduchší psychický proces, ktorý vzniká v dôsledku pôsobenia predmetov a javov materiálneho sveta na analyzátory a spočíva v bezprostrednom odraze jednotlivých vlastností týchto predmetov alebo javov. Pomocou pocitov možno teda poznať iba jednotlivé vlastnosti predmetov a javov (napr. farbu. veľkosť, chuť, tvar, atď.).
Aby mohol pocit vzniknúť, je nutné, aby na analyzátory pôsobil okolitý materiálny svet. Tento svet pôsobí na naše analyzátory v podobe podnetu. Pôsobenie podnetu vyvolá v receptore podráždenie, ktoré vzruší nervové dostredivé dráhy. V nervových vláknach vzniká teda vzruch, ktorý sa v podobe impulzov vzruchu vedie do príslušného centra v mozgu, kde vzniká pocit, ktorý už nie je iba fyziologickým procesom, ale procesom psychologickým. Stretli sme sa s pojmom analyzátor.

Čo to je? Analyzátor je anatomicko-fyziologický mechanizmus, pomocou ktorého vznikajú pocity a aj zložitejšie psychické procesy.
Skladá sa z troch častí.
1. Vonkajšia časť sa nazýva receptorom, alebo zmyslovým orgánom. Receptor prijíma podnety z vonkajšieho i vnútorného sveta. Práve v tejto časti, t.j. v receptore, vzniká pôsobením podnetu podráždenie.
2. Druhou časťou analyzátora je dostredivá nervová dráha, ktorá zachytáva podráždenie, ku ktorému došlo v receptore a vedie ho v podobe vzruchu do príslušného centra v mozgovej kôre.
3. Treťou časťou analyzátora je spomínané mozgové centrum receptora (t.j. zrakové centrum pre zrakový receptor, sluchové pre sluchový atď.).
Až v tejto časti vzniká pocit. Ak sa poruší ktorákoľvek časť analyzátora, pocit vzniknúť nemôže. K všeobecnej charakteristika pocitov patrí aj to, že sú prvotným prameňom všetkých našich vedomostí, poznatkov o vonkajšom objektívnom svete. Poskytujú materiál pre iné, zložitejšie poznávacie procesy: vnemy, predstavy, pamäť, myslenie.
Sú aj základom pre naše emócie, city. Najjednoduchšou formou emocionálneho zážitku je tzv. citové alebo emocionálne zafarbenie pocitu. Tu sa cit bezprostredne spája s pocitom. Určite každý má niektoré farby rád, niektoré zasa nie, vôbec ich možno neznáša. Teda každý predmet v nás vyvoláva aj určité city, či už kladné alebo záporné.
Zvuk dobrého hlasu, vôňa ruže, chuť pomaranča - sú pre nás príjemné, kým škripot noža po skle, zápach sírovodíka - sú nepríjemné, majú záporné emocionálne zafarbenie. Druhy pocitov Pocity delíme podľa jednotlivých zmyslových orgánov, receptorov.
U človeka a vyšších živočíchov sú jednotlivé zmyslové orgány v dôsledku dlhodobého evolučného procesu prispôsobené pre zachytávanie určitých vlastností predmetov alebo javov. Prehľad všetkých receptorov, a teda aj pocitov, zostavili Sherrington a Herrick: A. Vonkajšie receptory - sú uložené na povrchu alebo blízko povrchu tela.
Patria k nim:
1. Diaľkové:
a) orgán zraku (sietnica oka)
b) orgán sluchu (slimák vo vnútornom uchu)
2. Kontaktné:
a) orgán chuti (chuťové poháriky na jazyku)
b) orgán čuchu (chuťové telieska v nosnej dutine)
c) kožné orgány, ktoré sú štyri (dotyku, tepla, chladu a bolesti) B.
Vnútorné receptory
sú uložené vnútri organizmu
1. orgány polohy a rovnováhy (labyrint vo vnútornom uchu)
2. orgány kinestetických (pohybových) funkcií (sú uložené v svaloch, šľachách, kĺboch)
3. Vnútornostné prijímače (receptory):

a) prijímače zažívacieho systému (hlad, smäd a iné)
b) prijímače cirkulačného systému (obeh krvi, dýchanie)
c) prijímače rozmnožovacieho systému.
Podrobnejšie sa budeme zaoberať zrakovými a sluchovými pocitmi. Zrakové pocity Analyzátorom, ktorý má pri orientácii človeka v jeho okolí azda najširšiu úlohu, je zrakový analyzátor.

Hlavné časti oka:
rohovka - prepúšťa svetelné lúče
šošovka - má schopnosť rozširovať sa, komodovať
sietnica - plocha, ktorá vyplňuje zadnú časť očnej gule Na sietnici sa nachádzajú zakončenia zrakového nervstva.

Tieto zakončenia sú svojského druhu:

tyčinky, ktoré sa nachádzajú po stranách sietnice a čapíky, ktoré sa nachádzajú uprostred sietnice (v tzv. žltej škvrne). Čapíkový aparát je pre denné a farebné videnie a tyčinky umožňujú videnie za šera a videnie od bielej farby cez všetky odtiene sivej až po čiernu. Podnetom pre zrakový orgán je svetlo, t.j. elektromagnetické vlnenie s dĺžkou od 380 do 750 milimikrónov (milióntin milimetr - nanometrov), ktoré pociťujeme ako denné svetlo. Pri spektrálnom rozložení svetla vlny istej dĺžky vyvolávajú pocit istej formy. Tak napr. červené svetlo pociťujeme, ak sú svetelné vlny dlhé 630-720 nanometrov, žltá farba - 570-720 nanometrov atď. Vlny väčšej dĺžky ako 760 nanometrov už nevyvolávajú nijaké zrakové pocity a kratšia ako 380 nanometrov ešte nevyvolávajú nijaký zrakový pocit. Všetko čo vidíme, má nejakú farbu.


Bezfarebný predmet môže byť iba úplne priezračný, a teda neviditeľný predmet. Preto možno povedať, že zrakové pocity sú pocitmi farby.

Všetky farby možno rozdeliť na dve skupiny:

1. Farby achromatické (čierna, všetky sivé až po bielu)
2. Farby chromatické - všetky ostatné, t.j. červená, žltá, zelená a modrá so všetkými odtieňmi.
Videnie farieb sa fyzikálne zakladá na pohlcovaní a odrážaní rozličných vlnových dĺžok. Niektoré predmety odrážajú skoro celý svetelný lúč, a preto sa nám javia ako biele. Iné predmety odrážajú z neho veľmi málo, avšak veľa pohlcujú a javia sa nám ako čierne. Iné predmety zasa pohlcujú iba niektoré vlnové dĺžky a niektoré odrážajú.
Na každej farbe možno rozlíšiť tri kvality:

a) kolor alebo farebný tón, ktorý je závislý na vlnovej dĺžke
b) svetlosť (alebo jasnosť) farby, ktorá je závislá od intenzity osvetlenia. Čím viac svetla odráža povrch predmetu, tým je svetlejší. Napr. biely papier má koeficient odrazu 85%, kým čierny zamat iba 0,03%.
c) sýtosť, ktorá závisí od čistoty vlny (teda od toho, či nie je alebo nakoľko je zmiešaná s inými vlnovými dĺžkami.
S čistými farbami sa stretávame iba u chromatických farieb. Achromatické farby sú vždy zmiešané. Chromatické alebo pestré farby sú tie, ktoré sa nachádzajú v spektre alebo v dúhe (červená, oranžová, žltá, zelená, modrá, tmavomodrá, fialová). Farbosleposť a teórie videnia. Vyskytuje sa časť ľudí (asi 4%), ktorí nevidia všetky farby. Táto ich chyba sa volá farbosleposť alebo daltonizmus (podľa bádateľa Daltona, ktorý túto chybu objavil už v r. 1794).

Existuje totálna a čiastočná farbosleposť. Je to vrodená chyba, ktorou trpia zvyčajne muži, pričom dedične ju prenášajú ženy. Pre niektoré zamestnania je dôležité zistiť túto chybu (rušňovodič). Na vysvetlenie videnia bolo zostavených niekoľko teórií. Najznámejšou z nich je teória duplicity, ktorú rozpracoval v dnešnej podobe Kries. Podľa tejto teórie sa na videní priamo zúčastňujú zakončenia zrakového nervu, ktoré sú, ako sme už spomínali, dvojaké druhu: tyčinky, ktorých je v ľudskom oku okolo 130 miliónov a čapíky, ktorých je okolo 7 miliónov.

Čapíky sú aparátom denného, farebného videnia a tyčinky súmračného, nočného videnia, videnia za šera. Ak sú porušené čapíky, vzniká farbosleposť, ak sú porušené tyčinky, vznikne hemeralopia - vlčia tma alebo šerosleposť. Uvedieme si ešte jednu teóriu farebného videnia, ktorej autorom je Helmholtz. Je to tzv. trojkomponentová teória farebného videnia, ktorá vychádza zo zákonov miešania farieb.


Stačí, ak máme tri vhodne zvolené farby a ich miešaním je možné získať všetky ostatné farebné odtiene.Sú to tieto tri farby: červená, zelená a modrofialová. Podľa tejto teórie, ktorá sa uplatnila aj pri konštrukcii farebného televízora, existujú na sietnici tri druhy čapíkov na odrážanie uvedených troch farieb. Zatiaľ sa tieto tri druhy čapíkov nepodarilo zistiť (všetky čapíky sa nám zatiaľ javia ako rovnaké), takže ide len o teóriu, ktorá však našla, ako sme spomínali, praktické uplatnenie.Aj na obrazovke farebného televízora nájdete iba uvedené tri druhy farby pri zväčšení zväčšovacím sklom, o čom sa možno ľahko presvedčiť.

Sluchové pocity Orgánom pre sluchové pocity je ucho, ktoré sa skladá z troch základných častí:

a) vonkajšie ucho
b) stredné ucho
c) vnútorné ucho (práve tam sa nachádza vlastný receptor)
Podnetom pre sluchové pocity sú zvukové vlny vyvolané chvením pevných telies, ktoré sa šíri na všetky strany od chvejúceho sa telesá. Naše ucho môže zachytiť iba pomerne malý rozsah zvukových vĺn. Podľa Elesenhansa-Gieseho sú to zvukové vlny s kmitočtom od 16-20 do 22.000 kmitov za sekundu (hercov). Vlnenie s menším kmitočtom ako 16 nazývame infrazvukom a s vyšším kmitočtom ako 22.000 - ultrazvukom. Obidva tieto zvukov nepociťujeme ako zvuky. Naše ucho je veľmi citlivý orgán. Môže zachytiť podľa sily a výšky asi 300.000 rôznych tónov. Citlivosť pre rôzne výšky hudobného tónu môže dosiahnuť značnej jemnosti.


U hudobníkov, ladičov nástrojov, je rozdielový prah pre zvuky strednej výšky 1/20 až 1/30 poltóna (teda medzi susednými klávesmi na klavíru môže taký človek rozlíšiť od 20 do 30 medzistupňov výšky). Pokiaľ ide o polohu zvukového zdroja k nášmu uchu, platí tu tzv. Dopplerov princíp: keď sa zvukový zdroj od nášho uchu vzďaluje, tóny sa nám zdajú nižšie, ak sa približuje, zdajú sa nám vyššie (siréna auta). Zvuky a tóny Podľa fyzickej povahy podnetu a podľa psychickej kvality rozlišujeme dva druhy sluchových pocitov: zvuky a tóny.

Zvuky
vznikajú nepravidelným vlnením zvukových vĺn. Najbežnejším zvukom je reč. Wundt sa pokúšal o rozdelenie zvukov na trvalé (hučanie, vrčanie, syčanie) a na zvuky momentálne (úder, výstrel).
Tóny

podnetom pre pocit tónu sú vlny s pravidelným kmitočtom. Pri pocitoch tónu rozlišujeme tri základné charakteristiky:

a) intenzitu - závisí od veľkosti (amplitúdy rozkmitu) zvukovej vlny,
b) výšku - závisí od frekvencie vlnenia (od kmitočtu),
c) farbu (tembr) - závisí od formy, alebo zloženia zvukovej vlny. Ten istý tón zahraný na husliach, trúbke alebo flaute znie predsa len ináč - závisí to od tzv. vrchných tónov - overtónov, ktoré sprevádzajú základný tón.

Podľa výšky tónu sú všetky tóny usporiadané do lineárneho systému podľa počtu kmitov. v Hudbe najnižší tón má kmitočet 16,5 (C2) a najvyšší - 16.896 (c7) a takýto rozsah možno zahrať na 9 oktávovom organe. V hudbe najčastejšie používaný základný tón je komorné „a“ s kmitočtom 435 vĺn za sek.

Teórie počutia Najznámejšia je Helmholtzova rezonančná teória, podľa ktorej vlastným sluchovým orgánom je slimák vo vnútornom uchu, tzv. Cortiho orgán, ktorý obsahuje viac ako 20.000 vlákien, napätých medzi stenou a osou slimáka.

Zvukové vlny, ktoré uvedú do pohybu zariadenie stredného ucha, rozochvejú jednotlivé vlákna, ktoré sú, podobne ako na klavíri struny, „naladené“ na tóny určitej výšky. Rozochvené vlákna podráždia sluchový nerv a tým je daný fyziologický základ pre vznik sluchového pocitu.

Adaptácia
je to zmena citlivosti, ktorá vznikne následkom prispôsobenia sa zmyslového orgánu k podnetom, ktoré naňho pôsobia. Adaptácia sa vyskytuje pri všetkých druhoch pocitov, ale osobitne výrazne sa prejavuje pri taktilných (dotykových), teplotných, čuchových a zrakových pocitoch. Pri sluchových pocitoch a pocitoch bolesti je pôsobenie adaptácie málo badateľné. Taktilná citlivosť sa veľmi rýchlo znižuje pri dotyku na ktoromkoľvek mieste kože, ktorý trvá istý čas. Pokusy ukázali,že už o 3 sek. pocit tlaku tvorí iba 15 tej sily, ktorú mal tlak hneď po dotyku (okuliare už vôbec necítime).

Veľmi silná je adaptácia pri teplotných pocitoch (kúpanie v studenej alebo teplej vode) Mimoriadne rýchlo dochádza k adaptácii pri čuchových pocitoch (zafajčená miestnosť). Pokusy ukázali, že k zápachu jódu nastáva úplná adaptácia za 50-60 sek., k zápachu syra za 8 min. Pre úplné obnovenie čuchovej citlivosti stačí na 1-3 min. opustiť daný priestor.


Osobitne dôležitá je adaptácia pre zrak. Adaptácia u svetla (ak vyjdeme z tmy na svetlo) nastane po 4-5 minútach. Adaptácia na tmu nastane asi za 1 hodinu, aj keď už po 5 minútach je adaptácia pomerne silná. Po hodine sa zvýši citlivosť až 200.000 krát. Ako sa to vysvetľuje?

a) rozširovaním zreničky, ktorá sa môže zúžiť alebo rozšíriť až 17 krát
b) prechodom od videnia pomocou čapíkov na videnie pomocou tyčiniek. V tyčinkách sa nachádza tzv. zrakový purpur, ktorý sa svetlom rozkladá, a preto po nejakom čase pobytu na svetle aparát tyčiniek prestáva fungovať. v Tme sa zrakový purpur obnovuje, takže podľa toho, do akej miery sa obnovuje, začína fungovať tyčinkový aparát, ktorý, ako už vieme, je oveľa citlivejší na svetlo, ako aparát čapíkový. Čas, ktorý je potrebný pre úplnú adaptáciu v tme (1 hodina) sa určuje časom úplného obnovenia zrakové purpuru.
c) Posledné výskumy svedčia o tom, že k zmenám dochádza i v zrakovom centre mozgu.

Pri sluchových a bolestivých pocitoch je adaptácia, ako každý dobre vie, veľmi slabá. Vnímanie Vnímanie je odrazom predmetov a javov reálneho sveta, ktoré pôsobia v daný moment na naše zmyslové orgány. Vnímanie v sebe zhŕňa pocity a z druhej strany sa na nich zakladá. Ako už vieme, pocit je bezprostredným odrazom jednotlivých vlastností predmetov alebo javov (farba, chlad, tvar, chuť atď.), kým vnem je bezprostredným odrazom rôznych vlastností v ich vzájomných vzťahoch.


Vnem je vždy viac alebo menej zložitý obraz predmetu ako celku. Napr. pri vnímaní červenej ruže nedostávame len oddelené, izolované zrakové a čuchové pocity, ale ich zložité zoskupenie v jedinom obraze ruže s príslušnou farbou, tvarom, vôňou.

Dostávame sa tak k prvému charakteristickému znaku vnímania:

1. Naše vnímanie je predmetné. Treba poznamenať, že naše vnímanie je vždy do istej miery doplnené našimi vedomosťami, minulou skúsenosťou. Bez opory na minulú skúsenosť by sme nemohli vnímať predmety. To, čo nijako nie je späté alebo doplnené s našimi vedomosťami (skúsenosťami), vnímame ako čosi, čo nemôžeme zaradiť do nijakej kategórie predmetov. Je však zrejmé, že skúsenosti a vedomosti sú u rôznych ľudí rôzne, a preto zrejme aj vnímanie bude do istej miery rôzne. Dostávame sa k druhému charakteristickému znaku vnímania.

2. Vnímanie má individuálny charakter. Rovnako ako pocit je i vnem subjektívnym odrazom objektívneho sveta. Ako si však overíme správnosť nášho vnímania? Jediným kritériom je tu prax, pričom prax spoločenská. Prax je súčasne i základom vnímania.

3. Treťou charakteristikou vnímania je jeho celistvosť. Čo to znamená? Objekt vnímania je akýsi komplexný podnet, ktorý má rôzne vlastnosti a časti. Každý taký podnet vnímame ako celok. Komponenty tohto celku môžu pôsobiť na jeden analyzátor alebo na rôzne analyzátory (napr. vnímanie zvukového filmu).


Komponenty predmetu sú zvyčajne natoľko medzi sebou späté, že jediný zložitý obraz predmetu vzniká dokonca aj vtedy, ak na nás pôsobia iba niektoré jednotlivé vlastnosti alebo časti predmetu (zamat, mramor). Celistvosť vnímania znamená nielen to, že sa predmety vnímajú v rôznorodosti ich vlastností a častí, ale aj v tom, že vlastnosti a časti predmetov a javov sa vnímajú v určitom vzťahu medzi sebou. Z tých istých častí možno zostaviť rôzne celky, ak budú v rôznom vzťahu medzi sebou. Z tých istých tónov je možné vytvoriť rôzne melódie v závislosti od toho, v akom zoskupení, poradí ich dávame.

4. Naše ľudské vnímanie tesne súvisí s rečou. Ak vnímame predmety a javy okolitého sveta, vždy ich pomenúvame slovom, vyslovujeme nejaké súdy o nich, a to je spojitosť s rečou. Vo vnímaní slovo hrá dôležitú úlohu. Niekedy predmet natoľko súvisí s rečou. so svojím označením, že ich nemožno oddeliť. Pôvodne fylogeneticky vznikali slová tak, že ich zvuková stránka do istej miery „kopírovala“ označovaný predmet. Dodnes sa niektoré také slová uchovali (napr. šumenie, kde v tom „š“ priamo príslušná zvuk počuť).

5. Výberový charakter. Nevnímame všetko, ale vyberáme si. To je práve ďalšou charakteristikou vnímania. Vyberanie má tak objektívne, ako aj subjektívne príčiny. K objektívnym patria osobitosti samotných predmetov, podnetov (ich sila, pohyblivosť, kontrast), rovnako ako aj osobitosti vonkajších podmienok, v ktorých predmet vnímame (osvetlenie, vzdialenosť, pozadie).

K subjektívnym príčinám patrí predovšetkým náš vzťah k danému predmetu alebo javu, jeho význam pre nás, súvislosť s našimi záujmami, náš momentálny psychický stav atď. Ten istý predmet možno dokonca vnímať rozlične v závislosti od toho, akú úlohu máme pred sebou. Tým sa vysvetľuje fakt, že nejasné sú obrazy mnohých takých predmetov, s ktorými sa denne stretávame, ale ciele našej činnosti si nevyžadujú ich presné vnímanie (čo je zobrazené na stokorunáčke?).

6. Konštantnosť vnímania - znamená to, že predmety vnímame také, aké sú a nie také, aké sa nám momentálne javia. Príklady - biely sneh podvečer, čierne uhlie za jasného svetla, kruhový tanier pri jedle atď. Vnímanie priestoru Ako zvláštny druh našich vnemových skúseností treba uviesť vnímanie priestoru. Ide predovšetkým o vnímanie hĺbky, t.j. vnímanie predmetov vo vzdialenosti, v ktorej sa nachádzajú od pozorovateľa a od seba navzájom. Na tomto jave sa zúčastňujú jednak faktory fyziologické a jednak psychologické (skúsenostné).

Fyziologické faktory 1. Akomodácia šošovky.
V normálnom stave je šošovka namierená do nekonečna, najlepšie vidí predmety vzdialené, je plochá. Pri pozorovaní blízkych predmetov sa rozširuje, stáva sa vypuklou. Vytvorí sa spojenie medzi určitou vzdialenosťou a uspôsobením šošovky, takže každá vzdialenosť má ako dôsledok svalovej činnosti (v dôsledku ktorej dôjde k akomodácii) svoj miestny znak v mozgu, čo má nesporne vplyv na videnie hĺbky. Predpokladá sa však, že význam akomodácie je len pre menšie vzdialenosti (2 - 15 m).
2. Veľkosť sietnicových obrazov. Čím je predmet vzdialenejší, tým je jeho obraz na sietnici menší a tým je menší zorný uhol. Menší alebo vzdialenejší predmet podráždi menšiu plochu na sietnici, čo môže byť faktorom, ovplyvňujúcim vnímanie hĺbky.
3. Konvergencia. Keď sa predmet nachádza vo veľkej vzdialenosti, línie jeho fixácie obidvoma očami sú rovnobežné. Ak sa však predmet nachádza blízko, vtedy sú oči pozorovateľa koordinované tak, že línie fixácie pohľadu (očných osí) sa zbiehajú na predmete. Konvergencia môže byť znakom vzdialenosti predmetov. Veľký stupeň konvergencie môže vyvolať reakciu - „blízky objekt“ a zasa slabá konvergencia reakciu - „vzdialený predmet“.


Znak konvergencie sa môže zreteľne prejavovať iba v tom prípade, ak sa objekty nachádzajú vo vzdialenosti, ktorá neprevyšuje asi 20 m. 4. Disparátnosť sietnicových obrazov alebo binokulárna paralaxa. Je to veľmi podstatný faktor vnímania hĺbky. Binokulárna paralaxa sa zakladá na tom, že predmety vnímame dvoma očami vzdialenými od seba 65 mm. Trojrozmerné telesá sa preto neodrážajú na tom istom mieste na sietnici každého oka. Každé oko totiž dostáva trocha iný obraz toho istého predmetu alebo situácie. Pravé oko vidí trocha viac z ľavej strany predmetu a ľavé trocha viac z pravej strany.


Sietnicové body oboch očí nie sú teda vždy (resp. nie všetky) súhlasné. Tie body, ktoré sa nekryjú, nazývame disparátnymi. Priečne disparátne sú preto, že sú síce v rovnakej výške, ale priečne je ich umiestnenie odlišné. Táto priečna posunutosť sietnicových obrazov sa pokladá za podstatný činiteľ priestorového vnímania. Na demonštrovanie tohto javu sa používa stereoskop. Ide tu o dva obrázky, ktoré sa získali dvoma objektívmi, vzdialenými od seba uvedených 65 mm. Teda získané obrázky sa úplne nekryjú.

Ak pozeráme cez sklá stereoskopu na tieto obrázky, nevidíme dva obrázky, ale jeden, pričom priestorový, reliéfny. Je to vyvolané tým, že šošovky stereoskopu vrhajú disparátne obrazy na rovnaké oblasti na sietnici, ktoré by boli podráždené, keby sa pôvodný predmet vnímal dvoma očami za normálnych okolností. Rozdielnosť sietnicových obrazov a činnosť očných svalov (akomodácia a konvergencia) - to sú mimoriadne dôležité faktory pre vnímanie priestoru, ako to dokazuje charakter nášho vnímania v prípade, ak rastie vzdialenosť predmetov od pozorovateľa a ak prestávajú tieto faktory pôsobiť, teda ak je stále menšia rozdielnosť sietnicových obrazov v našich dvoch očiach.

Vtedy, ak by naše videnie nebolo podporené skúsenosťou, zostávalo by plošné. Takto vidí napr. laik v astronómii hviezdy na nebi, kým astronóm ich vidí v myslenej, rôznej vzdialenosti. Ako ďalší dôkaz o úlohe uvedených činiteľov sa uvádza, že človek, ktorý vidí od narodenia iba na jedno oko, nevidí nijaké plastické obrazy a že pri ochrnutí jedného z očných svalov (čím sa naruší vzájomná súčinnosť oboch očí) vznikajú dvojité obrazy. Je však pravda, že aj človek s jedným okom dokáže priestor vnímať. Pomáhajú mu v tom tzv. psychologické faktory. Psychologické (skúsenostné) faktory.

1. Relatívna veľkosť predmetu. Ak poznáme predmet, ak poznáme jeho skutočnú veľkosť, potom podľa jeho relatívnej veľkosti (ako sa nám za daných okolností javí) môžeme usudzovať na jeho vzdialenosť. Ak však veľkosť predmetu nepoznáme, môže nás to pomýliť. Napr. veľmi vysoká hora sa nám môže zdať vzdialená iba niekoľko kilometrov, kým v skutočnosti môže ísť o niekoľko desiatok kilometrov.

2. Interpozícia (prekrývanie) - aj nejaký predmet prekrýva iný predmet, potom ho pokladáme, samozrejme, za bližší ako prekrývaný predmet.
3. Lineárna perspektíva. Ide o zmenšovanie sa veľkosti predmetu alebo vzdialenosti medzi predmetmi, ak sa tieto od nás vzďalujú. Toto sa často používa pri znázorňovaní perspektívy (železničné koľajnice sa v diaľke zbiehajú).
4. Vzdušná perspektíva - je to vlastne jasnosť detailov, napr. ak viem na kostolnej veži rozlíšiť podrobnosti (napr. číslice na hodinách), je zrejme blízko. Všetky predmety, ktoré vystupujú zo svojho okolia sa nám zdajú byť bližšie v čistom vzduchu, ako v zadymenom alebo zahmlenom prostredí. Má tu význam aj zafarbenie predmetov, ktoré spôsobuje vzdušná perspektíva (vzdialené predmety tmavých farieb sa nám vo vzdušnej perspektíve zdajú byť belasé, svetlých farieb - červenkasté).

5. Tiene. Predmety bližšie vrhajú tiene na vzdialenejšie, menia tak ich osvetlenie a nám sa skutočne javia ako vzdialenejšie.
6. Počet predmetov, ktoré sa nachádzajú medzi pozorovateľom a pozorovaným predmetom. Čím viac je takých predmetov, tým sa nám pozorovaný predmet javí ako vzdialenejší. Keď však ide o nevyplnený priestor, môže nás to pomýliť (napr. vzdialenosť lodi na šírom mori sa nám môže zdať menšia ako je v skutočnosti práve preto, že priestor na mori nie je vyplnený).

7. Uhlová odchýlka pri pohybe (pohybová paralaxa). Ak sa pohybujeme, predmety blízke zostávajú viac vzadu ako predmety vzdialené, ktoré sa prípadne zdajú, že sa pohybujú v rovnakom smere ako my (vzdialené hory). Na vnímaní priestoru sa okrem zraku zúčastňuje aj hmat. Hmatom možno bez pomoci zraku rozlíšiť veľa predmetov, ľudskú tvár a pod. vrátane ich priestorových kvalít.

Aj sluch sa zúčastňuje na vnímaní priestoru. Ucho môže zachytiť najmä smer, v ktorom je umiestnený zvukový zdroj. Vzdialenosť sa sluchom určuje menej presne. Pretože tu vzdialenosť odhadujeme podľa intenzity zvuku, môžeme sa ľahko pomýliť a i blízke zvuky považovať za silné vzdialené.

Smer, odkiaľ zvuk prichádza, určujeme pomerne dobre práve preto, že počujeme obidvomi ušami. Iba ak sa obrátime priamo proti zdroju zvuku, prichádzajú zvukové vlny do oboch uší súčasne. Aj čuch môže napomáhať priestorové vnímanie. Vôňa napr. môže prináležať iba jednej priestorovej oblasti a inej nie. Zápach môže zamerať našu pozornosť v určitom smere. Vieme, že pre zvieratá (napr. pre psov), ktoré majú vyvinutejší čuch ako ľudia, má tento zmysel pre ich priestorovú orientáciu neobyčajne veľký význam - azda väčší ako zrak. Z uvedeného vyplýva, že na vnímaní priestoru sa zúčastňuje viacej zmyslov a aj tu ide o celkový vnemový zážitok. Vnímanie času Je to takisto zložitý proces ako pri vnímaní priestoru.


V podstate vzniká len tam, kde sa odohrávajú nejaké zmeny, zmeny vonkajšieho stavu. Zážitok času predpokladá vo vedomí prežívanie niečoho po sebe nasledujúceho, čo je možné iba vďaka zapamätávaniu veľkého mozgu. Ak je funkcia pamäti narušená, nemôže existovať adekvátne časové predstavy (pri ochorení mozgu alebo pri ťažkom alkoholizme sa stráca časovo-priestorová orientácia vzťahujúca sa najmä na najbližšiu minulosť). Prežívanie času, ktoré v neskoršom detstve môže byť spôsobené vnútornými duševnými procesmi (myslením, afektami, vôľovými zámermi) vyvíja sa v ranom detstve v podstate v súvislosti so zmyslovými dojmami.

Keby sme nič nevnímali, boli by sme bez času. Z toho vyplýva empirický (skúsenostný) charakter vnímania času, teda stavanie na skúsenosti, na iných duševných funkciách, najmä na pamäti a predstavách.

Vnímaním času postihujeme predovšetkým:

1. Časové vzťahy (teraz, kedysi, predtým, potom)
2. Absolútne trvanie času, ktoré sa porovnáva s objektívnym meraním času. Pri tom platí, že krátke časy (1-5 min.) preceňujeme, dlhé podceňujeme. Uvádza sa, že najlepší odhad absolútneho času je asi 5-10 min. (indiferentná časová zóna).
3. Veľmi bežné u človeka je približné odhadovanie času, ktoré sa zakladá na bezprostrednom dojme.

Platí tu niekoľko pravidiel.

a) Ak porovnávame časové intervaly súčasne ako dva dané zážitky, potom máme tendenciu pokladať za kratšie (s výnimkou veľmi krátkych) tie intervaly, ktoré sú vyplnené činnosťou - zákon o vyplnených časoch.

b) Ak však porovnávame časové intervaly do minulosti, vo spomienke, je to presne naopak. Časy nevyplnené sa nám zdajú krátkymi, kým časy vyplnené - dlhými. V obidvoch prípadoch sa však uplatňujú aj emocionálne činitele - časové intervaly vyplnené nepríjemnými citovými zážitkami vo spomienke skracujeme, intervaly spojené s príjemnými citovými zážitkami vo spomienke predlžujeme - zákon spomienkového optimizmu.


Ak ide o porovnávanie súčasných časových intervalov, potom tie, ktoré sú vyplnené nepríjemnou činnosťou sa nám zdajú byť dlhšie, a tie, ktoré sú vyplnené príjemnou činnosťou, zdajú sa nám kratšie.
c) Pri hodnotení časových intervalov do budúcnosti, t.j. ak sme zameraný na nejakú očakávanú udalosť, subjektívne odhadovanú dĺžku čakania predlžujeme. Keď však očakávaný jav nastane, keď sa očakávaná udalosť náhle objaví, sme prekvapení a tento zážitok prekvapenia časový interval subjektívne skracuje.

Vnímanie pohybu Ako o zvláštnom druhu vnímania sa hovorí o vnímaní pohybu, teda o postihovaní zmeny polohy vzhľadom k okoliu.

Skutočnosť vnímania pohybu sa vysvetľuje dvojakým spôsobom:

1. uznáva sa priamo bezprostredný vnem zmeny a pohybu
2. vysvetľuje sa ako zloženina z jednotlivých priestorových vnemov, ktoré dostávame, ak pohybujúci sa predmet rozložíme na rad fáz, v ktorých má vždy zmenenú polohu voči okoliu (faktor okolia možno dokonca v mnohých prípadoch
vylúčiť
je možné priame pozorovanie resp. postihovanie zmien, slabnutie a pod.). Z uvedeného vyplýva, že zatiaľ možno ťažko jednoznačne určiť, ako vzniká vnem pohybu. Zo skúsenosti však vieme, že buď pohybujúci sa predmet fixujeme zrakom, máme ho stále uprostred sietnice, buď tak, že okom nepohybujeme, pričom predmet „prechádza“ krížom cez sietnicu. Najlepšie sa pohyb zachytáva uprostred sietnice.

Naša ostrosť pre zachytávanie pohybu je dokonca väčšia, ako u svetla. I pri vnímaní pohybu možno hovoriť o prahoch, dolnom a hornom. Aby sme vôbec mohli mať zážitok pohybu, musí ísť o taký pohyb, ktorý by sa sekundu prešiel aspoň 1-2 minútový uhol, a na druhej strane, nesmie ísť o tak rýchly pohyb, že by k zmene polohy došlo rýchlejšie ako za 23-27 tisícin sekundy. Predmety, ktoré sa pohybujú rýchlejšie, postihneme iba v prvej a konečnej polohe, prípadne ich zaznamenáme v podobe čiary, plochy.


Pamäť Zážitky, ktoré sme mali, nevymiznú, ale môžeme si ich za istých okolností vyvolať znovu, pričom sme si vedomí toho, že sme ich už raz zažili. To je azda najvšeobecnejšia definícia pamäti. Mohli by sme povedať, že pamäť je proces odrazu minulých zážitkov v našom vedomí, ktorý spočíva v zapamätaní, uchovaní v pamäti a neskoršom vybavovaní alebo znovupoznaní toho, čo sme predtým vnímali, prežívali alebo robili. Rozdiel medzi predstavou a pamäťou je v tom, že pri pamäti ide vždy o vedomie a poznanie charakteru minulosti pri našich zážitkoch, kým predstavám tento charakter chýba.

Pamäť je nevyhnutnou podmienkou pri zhromažďovaní skúseností a pri utváraní vedomia človeka. Keby sa v našom vedomí neuchovalo to, čo sme zažili, každý z nás by nepretržite začínal život znova a všetko by nám bolo stále neznáme, nové. Zaujímavé je, že pamäť smeruje skôr k budúcnosti ako k minulosti. Jej úlohou je, rovnako ako úlohou podmienených reflexov, pripravovať organizmus na nastávajúce deje.;

S jednoduchými formami pamäti sa stretávame aj u zvierat. Pes pozná svojho majiteľa, slon sa i po dlhom čase môže „pomstiť“ človeku, ktorý mu ublížil atď. Vedci sa oddávna usilovali vysvetliť súvislosť psychických procesov pri zapamätúvaní a vybavovaní. Východiskom výkladu boli princípy, ktoré odhalil už Aristoteles, podľa ktorých sa môžu navzájom spájať naše predstavy. Tieto princípy, neskoršie nazvané princípmi asociácie, dosiahli v psychológii značné rozšírenie. Sú to tzv. asociačné zákony.

1. Zákon dotyku v čase (dva dojmy, ktoré boli vo vedomí súčasne, majú tendenciu navzájom sa vyvolávať)
2. Zákon dotyku v priestore (dva dojmy, ktoré sa vzťahujú na to isté miesto, sa navzájom vyvolávajú)
3. Zákon podobnosti (dva podobné dojmy sa navzájom vyvolávajú)
4. Zákon kontrastu (dva protichodné dojmy sa navzájom vyvolávajú).
Podľa mechanistických psychológov sú základom pamäti práve tieto asociácie. Faktom zostáva, že asociácie sú skutočne základom pamäti, avšak pod asociáciami treba chápať i logické vzťahy medzi predmetmi a javmi objektívneho sveta. Uvedené štyri zákony majú svoju platnosť, ale iba pre mechanickú pamäť. Fyziologické základy pamäti Ide o plastičnosť mozgovej kôry, čo umožňuje zanechávať na istý čas stopy po nervových procesoch a dočasné spoje medzi týmito stopami.

Každý duševný zážitok predpokladá nervový proces v mozgu. Nervové procesy zanechávajú po sebe istú stopu. Táto stopa umožňuje za určitých okolností oživiť pôvodný nervový proces a navodiť tak opäť pôvodný zážitok. Skutočná podstata tejto stopy nie je dosiaľ dostatočne preskúmaná. Nesmieme ju však pokladať za nejaký samostatný element, uložený v mozgu. Každá stopa ovplyvňuje všetky nervové procesy, a preto každý nervový proces ovplyvňuje ďalšie zážitky a stvárňuje tak celú osobnosť.

Zvyčajne si nepamätáme jednotlivé zážitky, ale skupinu zážitkov, ktoré sú v určitom vzájomnom vzťahu. Neskoršie súčasné alebo postupné vybavenie celej skupiny zážitkov je umožnené tým, že pri ich vzniku sa vytvorilo medzi príslušnými nervovými procesmi dočasné spojenie (asociácia), ktoré sa potom udržiava aj medzi stopami jednotlivých nervových procesov.

Tieto vzťahy medzi členmi zapamätúvanej skupiny môžu vyť dvojakého charakteru: vonkajšie vzťahy (známe spomínané asociácie) a vnútorné, logické vzťahy (asociácia z 2.signálnej sústavy).

1. Vonkajšie vzťahy Vonkajšie vzťahy sú vzťahy medzi členmi zapamätúvaného materiálu, ktoré sú vytvorené na základe jednoduchého faktu, že boli vo vedomí súčasne alebo tesne po sebe určité zážitky. Keď napr. vnímame súčasne niekoľko predmetov a javov, vzniká v mozgovej kóre súčasne niekoľko ohnísk vzruchu. Jednotlivé vzruchy sa šíria a splývajú, čím medzi nimi dochádza k dočasným nervovým spojom.


Tieto spoje sa udržiavajú aj medzi stopami po týchto vzruchových procesoch. Potom oživenie ktorejkoľvek zo stôp oživí aj ostatné, ktoré pôvodne vznikali spolu. Tieto asociácie sa upevňujú opakovaním. Logické vzťahy (vnútorné) Zakladajú sa na pochopení toho, že jednotliví členovia zapamätúvaného materiálu vnútorne spolu súvisia svojou logickou podstatou.

Tak si zapamätúvame napr. rôzne vedecké zákonitosti a pod. Pri vytváraní logických vzťahov vznikajú dočasné nervové spojenia v najvyšších oddieloch mozgovej kôry a ich fyziologický základ je značne zložitejší ako mechanizmus vytvárania vonkajších asociácií. Rozhodujúcu úlohu tu hrá myslenie. Druhy pamäti

Podľa toho, čo si zapamätúvame (teda podľa obsahu), rozlišujeme niekoľko druhov pamäti:

1. Pohybová alebo motorická pamäť - prejavuje sa v zapamätúvaní a vybavovaní pohybov. Je základom vypestovania pohybových návykov a zvykov (chôdza, písanie, telocvičné úkony, jazda na bicykli, všetky možné pracovné procesy atď,). 2. Emocionálna pamäť - prejavuje sa v zapamätúvaní a vybavovaní citov. Myšlienka na nejaký cit môže vyvolať nejakú udalosť, spätú s týmto citom a zasa naopak, spomienka na nejakú udalosť môže vyvolať rovnaké city, ako tie, ktoré sme prežívali pri tej udalosti. Tieto vybavované alebo druhotné city sa však môžu podstatne líšiť od pôvodných. Týka sa to zmeny sily citov ako aj zmeny ich obsahu, povahy.
3. Názorná pamäť - spočíva v tom, že to čo sme v minulosti vnímali, vybavuje sa potom v podobe predstavy.


Reprodukcie vnímaného sa však často rozchádzajú so svojim originálom, pričom táto odlišnosť sa často časom ešte prehlbuje. Presnosť vybavovania v minulosti vnímaných predmetov, t.j. zhoda obrazu s originálom, s predlohou, závisí v podstatnej miere od účasti reči pri vštepovaní vnímaného do pamäti. To, čo sme pomenovali, vyjadrili slovami, si neskôr vybavíme presnejšie, menej sa nám to mýli s niečím podobným.

4. Slovne-logická pamäť - nachádza svoj výraz v zapamätúvaní a vybavovaní myšlienok. Zapamätávame si a vybavujeme tie myšlienky, ktoré vznikli v procese rozmýšľania, uvažovania, pamätáme si obsah prečítanej knihy, vypočuté reči, rozhovory s inými ľuďmi. Naše myšlienky sú však vždy späté s rečou, aj keď často je to vnútorná reč. Ich zapamätanie a vybavovanie tiež nikdy neprebieha bez reči, mimo určitých slov, výrazov a pod. Preto sa daný druh pamäti nazýva slovne-logickou pamäťou.

Pri zapamätúvaní zmyslu sa v prvom rade zapamätúva to, čo sa zdá najpodstatnejšie, najvýznamnejšie. Detaily sa zvyčajne zapamätúvajú horšie. Všetky uvedené druhy pamäti spolu veľmi úzko súvisia, neexistujú nezávisle, ale sa navzájom prelínajú. Keď si napr. osvojujeme nejakú pohybovú činnosť opierame sa nepochybene nielen o pohybovú pamäť, ale aj o všetky ostatné druhy pamäti. Zapamätúvame si slovné inštrukcie, naše myšlienky, vizuálny obraz správnych pohybov, ktoré nám boli ukázané, emocionálne zážitky, ktoré vznikli pri vykonávaní podarených alebo nepodarených pohybov atď.

Okrem toho možno pamäť deliť podľa dĺžky trvania na:
1. bezprostrednú (napr. zapamätanie si nejakého údaja iba na čas, kým si ho odpíšeme z obrazovky počítača),
2. krátkodobú (napr. si pamätáme číslo hotelovej izby, kde prechodne bývame, ale po opustení hotela toto číslo zabúdame),
3. dlhodobú - niektoré veci si pamätáme veľmi dlhý čas (roky alebo dokonca po celý život).
Podľa spôsobu zapamätúvania delíme pamäť na mechanickú a slovne logickú. Fázy pamäti:

1. zapamätanie - vštepovanie do pamäti - učenie sa
2. podržanie alebo uchovanie v pamäti
3. vybavovanie alebo znovupoznanie Zapamätanie a učenie sa Zapamätanie môže byť úmyselné alebo neúmyselné.
Pri neúmyselnom si zapamätáme niečo bez toho, že by sme si vytýčili cieľ zapamätať si a tiež bez akéhokoľvek úsilia (zapamätáme si veľa podrobností, ktoré sme videli na ulici, ako bol kto oblečený atď. Pri úmyselnom zapamätaní si kladieme určitý cieľ zapamätať si to a to. Klasickým príkladom je učenie. Podmienky úspešného úmyselného zapamätania

1. Predovšetkým si treba jasne vytýčiť cieľ. Cieľom musí byť nielen vnímať a pochopiť materiál, ale si ho aj zapamätať.
2. Učiť sa s úmyslom zapamätať si na dlhší čas. V tejto oblasti bolo vykonaných veľa experimentov. Napr. jednej skupine dali naučiť sa básničku s tým, že ju budú na budúcej hodine skúšať, druhej s tým, že je budú skúšať o mesiac. V skutočnosti vyskúšali obe skupiny o dva mesiace - druhá skupina si pamätala oveľa viac ako prvá.

3.Vzťah zodpovednosti k úlohe zapamätať si určitú látku (ak viem, že je to pre mňa dôležité, lepšie sa to naučím).
4. Aktívna činnosť s materiálom. Teda nie iba jednotvárne čítanie materiálu, ale nejaká činnosť s nám. Napr. usporiadanie do rôznych grafov atď. Rovnako je to pri učení sa cudziemu jazyku; oveľa lepšie si zapamätáme slovíčka, ak s nimi budeme manipulovať, zaraďovať do viet atď.


Spôsoby uľahčujúce zapamätanie látky

1. Rozdelenie látky v mysli podľa významových zoskupení.
2. Vyčlenenie významných operných bodov.
3. Porovnávanie a spájanie v mysli toho, čo už vieme s tým, čo sa práve učíme.
4. Usilovať sa preložiť si látku do svojho jazyka, t.j. to známe: „povedz to svojimi slovami“. Aby však boli naše vedomosti trvalé, je naprosto nutné opakovať. Aby bolo opakovanie úspešné, je do neho treba vnášať rozmanitosť.


To sa robí niekoľkými spôsobmi:
a) Predovšetkým ide o spestrenie samotného obsahu látky tým, že k tomu, čo sa už žiaci naučili predtým, pridávajú sa niektoré iné, nové poznatky.
b) Rozmanitosť opakovania. Pomocou rôznych úloh, grafov, v ktorých je učivo obsiahnuté.
c) Zapojiť učivo do riešenia nových úloh a využiť aktivitu žiakov. Opakovanie musí byť aktívne, uvedomelé, musí v sebe zahŕňať momenty tvorivej činnosti.

Rozdelené opakovanie Úspech opakovania nezávisí iba od množstva opakovania,ale aj od toho, ako toto opakovanie nasleduje za sebou v čase. Je treba rozlišovať dva druhy opakovania: koncentrované a časovo rozdelené. V prvom prípade jednotlivé opakovania nasledujú za sebou bezprostredne, v druhom sú od seba oddelené menšími alebo väčšími časovými intervalmi.

Experimentálne výskumy svedčia jednoznačne o tom, že časovo rozvrhnuté opakovanie je produktívnejšie ako koncentrované. Platí to nielen o pohybovej pamäti (učenie sa hry na husliach, tenisu, vypracúvanie akéhokoľvek návyku), ale aj u duševnej práci. Práve pri učení by bolo potrebné venovať rozdelenému opakovaniu veľkú pozornosť. Rýchla príprava na skúšky (koncentrovaná v čase) nikdy nemá trvalý efekt.

Celá tá námaha so skúškou tak vlastne ani nestála za to, pretože pre život z takých vedomostí nezostane nič, všetko sa zabudne. Reprodukovanie počas učenia sa Experimenty dokazujú, že v prípadoch, kedy sa ešte počas učenia pokúšame z času na čas už reprodukovať, ešte skôr ako sme sa látku naučili, je zapamätanie produktívnejšie, ako v prípade, keď také pokusy nerobíme (je to aktívnejšie, uvedomujeme si chyby). Tempo učenia Malo by byť čo najväčšie, aby nemohli vznikať vedľajšie, postranné myšlienky.

Samozrejme, že nesmie byť tak rýchle, aby nám unikal význam toho, čo čítame. Toto platí nielen pre učenie sa, ale aj pre učiteľa pri prednášaní. Metódy učenia sa

1. Celková metóda - ak je rozsah látky malý, potom používame práve túto metódu. Spočíva v tom, že si opakujeme celý materiál ako jeden celok. Výhoda je v tom, že nám neuniká celkový kontext celého textu.

2. Čiastková metóda - ak ide o naučenie sa dlhšieho radu, potom sa často používa čiastková metóda. Napr. ak sa má žiak naučiť naspamäť dlhšiu báseň, postupuje zvyčajne tak, že sa ju učí po strofách, a ak sú aj tie dlhé, potom ešte po menších častiach (veršoch). Až potom, keď už sa jednotlivé strofy naučil, učí sa ich spájať do jedného celku. Pokusy však ukazujú, že čiastková metóda je menej ekonomická ako celková. Vysvetlenie spočíva v tom, že delením textu látky na časti je porušená prirodzená jednota celku, a ďalej i vznikajú nevhodné asociačné spojenia.

3. Kombinovaná metóda - pri dlhších a ťažších celkoch je najefektívnejšia. Celá látka (napr. celá učebnica psychológie) sa najskôr niekoľkokrát prečíta, pričom najdôležitejšie je druhé čítanie. Tým sa s látkou celkovo oboznámime a okrem toho zistíme, ktoré miesta sú najťažšie. Tieto ťažké miesta sa potom osobitne naučíme (ako pri čiastkovej metóde). A napokon si opäť celú látku aj viac krát prečítame, kým sme sa ju nenaučili.


Môže sa zdať, že táto metóda je veľmi pracná, ale ak sa chceme látku skutočne naučiť, potom je najefektívnejšia. Podržanie v pamäti (uchovanie) Druhou fázou našej pamäti je podržanie naučeného v pamäti. Dôležitou otázkou totiž nie je ani tak to, čo sa naučíme, ale aj to, na akú dlhú dobu sme schopní naučené podržať v pamäti a ako s tým vieme disponovať. Je totiž známe, že po ukončení procesu učenia nastupuje proces opačný, spätný, ktorý zastavuje efekt učenia (vyhasínajúci útlm v pavlovovskej terminológii) - zabúdanie.

Účinky zabúdania badať v niekoľkých obdobách:

a) Strata jasnosti materiálu, vedomosti sú matné, nezreteľné.
b) Strata pevnosti - jednotlivé časti látky sa od seba trhajú
c) Strata istoty - treba veľké úsilie na to, aby sme si na niečo spomenuli a aj tak si nie sme istí, či je to tak.
d) Strata významnosti - zabúdaná látka ustupuje do pozadia našej duševnej činnosti, stráca pre nás význam.
Zabúdanie je z hľadiska učenia proces negatívny. Avšak má pre naše celkové dianie i význam pozitívny. Myslím si, že nikto by nebol rád, keby si mal zapamätať úplne všetko. Z druhej strany však treba povedať, že úplné zabúdanie neexistuje. Zabúdame iba viac alebo menej hlboko. Každému sa určite už stalo, že si o niečom myslel, že je to dávno zabudnuté, a naraz nám to niečo po rokoch znovu pripomenulo. Ani najlepší odborník si nezapamätá všetko, čo sa kedysi naučil, ale všetko čo sa učil, čo zažil, poznamenalo jeho duševný vývin a jeho postoje k látke, k predmetu, bez toho, že by si to uvedomoval.

Veľmi známa je Ebbinghausova krivka zabúdania. Podľa tejto krivky pri nevýznamnom materiálu zabúdanie postupuje najskôr veľmi rýchlo, neskôr pomalšie, až nakoniec to, čo si podržíme v pamäti natrvalo sa ustaľuje a je to asi 1/5 pôvodne naučeného. To vcelku platí aj pre významný materiál, rozdiel je len v tom, že pri ňom zabúdanie nepostupuje hneď na začiatku tak rapídne. Napr. pri reprodukcii vypočutých rozprávok výsledky po 24 hodinách neboli horšie ako hneď po ich vypočutí. Krivka teda dostáva oveľa hladšiu podobu, nepostupuje tak ostro hneď na začiatku smerom nadol a tiež sa ustaľuje na o niečo vyššej úrovni.


Dve základné prekážky podržania v pamäti 1. Spätná prekážka - intenzívna duševná činnosť, ktorá nasleduje hneď po naučení, má za následok, že sa naučená látka rýchlejšie zabudne. Toto sa vysvetľuje