Vplyv médií

Vplyv médií
Existujú tri základné teórie na vplyv médií:
- Tá prvá je už prakticky opustená a tvrdí, že médiá nemajú žiaden vplyv na cloveka.
- Druhá odvíjajúca sa od práce Jesepha T. Klappera zo 60. rokov, ich vplyv pripúšta,
ale iba v podobe posilovania, nie vytvárania tendencií.
- A nakoniec tá tretia, rozpracovaná hlavne v 70. a 80. rokoch založená na úvahách
ludí, ako Adorno, Marcus, Postman, a další, je presvedcená, že médiá majú obrovský
vplyv. Hovorí sa v nej o "priemysle vedomia", o "elitách bez zodpovednosti", o
"civilizácii obrazov" a o "tribunalizácií médií". Ich zástancovia sú presvedcený, že médiá
deformujú skutocnost a konštruujú takzvanú mediálnu realitu, ktorá má spätný vplyv
na utváraní reality skutocnej.
Nechajme teraz bokom celkový vplyv médií a pozrime sa iba na úcinky spravodajstva.
Bolo by klamstvom tvrdit, že mediálna realita tu vzniká ako úmyselná manipulácia. Ide
skôr o obycajnú kozmetickú úpravu skutocností, ako je vytváranie "udalostí", výber
tém, "o ktorých sa hovorí" (alebo sa o nich dokonca má hovorit), obraz denných
problémov, zdôraznenie negativizmu (násilia, katastrofy) a elitárstvo (etnocentrizmus).
Dôvodov je vela:
- predovšetkým je treba naplnit urcitú dennú "dávku", tolko a tolko strán, tolko a tolko
minút vysielania. Mat stále nejakú tému dna na prvej strane, prichádzat so stále
novými odhaleniami a domnienkami.
- Je treba kalkulovat s ekonomickými hladiskami. Informácie sa predávajú. Je nutné
mat ich rovnako rýchlo, alebo ešte rýchlejšie, ako konkurencia, aj ked nie sú dost
hlboké a podrobné. Je nutné prinášat tak pestrý a zaujímavý obraz sveta, aby to
citatela resp. diváka uspokojilo, aj ked to znamená dávat vedla seba pomoceného
policajta a volný trh v ASEAN.
- Je treba poskytovat skôr tie informácie, ktoré citatel (divák) ocakáva, ako tie, ktoré
sú k dispozícii. V praxi to znamená, že pri výbere správ z agentúrneho servisu bude
daná prednost správe o atentáte pred správou o novom spôsobe zavlažovania, aj ked
prvá správa má iba obmedzený niekolkohodinový dopad, zatial co tá druhá môže
ovplyvnit budúce desatrocie. Iným prejavom naplnovania ocakávaní je elitárstvo: vždy
je dávaná prednost elitným štátom (tj. tým, ktoré majú väcšiu váhu v medzinárodnom
rozhodovaní, poprípade lepšie obchodné styky s našim štátom) a elitným menám
(osobám, ktoré sú mediálne známe) pred štátmi a jedincami neelitnými a teda
nemediálnymi.
- Všetky tieto informácie musia byt co najstrucnejšie, jasné a musia byt co najskôr
spracovatelné, ako napríklad informácie o katastrofách, násilí, terorizme, a všeobecne
o negatívnych javoch (z toho istého dôvodu je pridávané násilie do filmov).
Najklasickejším príkladom "konzumného spravodajstva", zohladnujúceho záujmy
elitných skupín je spravodajstvo vojenské. V nom sa najviac krížia predsavzatia
vojenských spravodajcov objektívne informovat s možnostami, ktoré dávajú vládni a
vojenskí informacní "dverníci" - gatekeepers, a s požiadavkami vedenia redakcie na
atraktívne materiály. "Noviny sa robia preto, aby sa predávali a tomuto úcelu neslúži
nic lepšie, ako vojna," tvrdil E.L. Godkin už v roku 1898. Výsledkom je potom
perfektný, ale pokrivený obraz skutocnosti.
Dnes už ukážkovým príkladom úcelového spravodajstva bolo napríklad informovanie o
vojne v Perzskom zálive. Armáda a americká diplomacia vtedy postavili média do role
poslušných, ktorí nemohli robit nic iného, než to, co sa im povie. Na informácie z bojísk
bolo uvalené embargo. Novinári boli zhromaždení v pripravených táboroch daleko v
zázemí, bez možnosti preniknút do oblasti boja. Informácie im poskytovali vojenskí
hovorcovia. Zábery získavali iba cez vojenské kamery, namontované na palubách
lietadiel a transportérov. Skutocnú spravodajskú bombu, priamu reportáž z
bombardovania Bagdadu získali iba vdaka propagandistickému cíteniu Saddáma
Husajna, ktorý ich samozrejme rovno cenzuroval a zostrihal a k dispozícii dal iba
zábery z bombardovania civilného obyvatelstva. Celá vojna bola koncipovaná pre
mediálnu konzumáciu. Prvý nálet sa uskutocnil o 18:30 východoamerického casu, v
ktorom zacína väcšina televíznych staníc svoje vecerné správy. Fascinovaní diváci videli
zo svojich kresiel v obývackách vypuknutie vojny v priamom prenose. Kamery zo
stíhaciek všetko natácali, signál bol prenášaný pomocou satelitov až do USA a prvý raz
v histórii mohli ludia pomocou televízie bez nebezpecia sledovat nicenie protivníka v
reálnom case. V skutocnosti sa ale "protivník" z vojnového spravodajstva vyparil. Z
vojny sa stala technologická hra, neosobná záležitost, ktorú si vybavujú medzi sebou
stroje. Bola to skutocná la belle guerre, ako si písali novinári, krásna vojna, žiadna krv,
žiadny mrtvi, iba dokonalý obraz smrtiacej techniky. Po celý cas v tej dobe boli vo
videopožicovniach po celej Amerike vypožicané všetky filmy á la Top Gun. Na konci
vojny si mohli nadšení Americania kúpit zostrih záberov z vojny za necelých 15 dolárov.
Na celom svete boli ludia tak fascinovaní priamymi prenosmi, že si ani nepoložili otázku
o ich pravdivosti. Diskusia, ktorá neskôr vypukla hlavne v USA ukázala, že obraz vojny
bol vytvorený zámerne. Kontrola bola ale taká dokonalá a zábery také sugestívne, že
všetci si v tom case mysleli, že vojna je taká ako ju videli.
Politici a stratégovia ešte pod dojmom vojny z Vietnamu a Kórei považovali
spravodajstvo z Perzského zálivu za svoje obrovské vítazstvo. Bolo to ale docasné
vítazstvo. Spravodajcovia totiž na porážku nezabudli a vrátili ju iba krátko neskôr, ked
sa elitné americké výsadkové jednotky po prísne utajovanej operácii vylodili v
Somálsku a prvé co uvideli boli rozsvietené reflektory televíznych štábov snímajúce
inváziu v priamom prenose. .