Voľby do Národnej rady Slovenskej republiky

V každej zastupiteľskej demokracii je pre fungovanie princípu delegovania moci ľudu na svojich volených zástupcov potrebné vytvoriť právny systém, ktorý je v súlade zo všeobecnými demokratickými zásadami, ktorý však zároveň zaručuje funkčnosť spoločnosti. Slovenská spoločnosť, tak ako i spoločnosti ostatných transformujúcich sa krajín je značne kultúrne, nábožensky, ale i národnostne rôznorodá.



Aj preto je otázka volebného systému a jeho pravidiel, na základe ktorých funguje, dôležitá. V rámci slovenského politického systému je základom výkonu politickej moci Národná rada Slovenskej republiky. Národná rada je najvyšším legislatívnym orgánom v Slovenskej republike. Volebný systém pre voľby do Národnej rady Slovenskej republiky je definovaný v Ústave Slovenskej republiky a volebných zákonoch. Základom je pritom zákon č.80/1990 Zb. – teda Zákon Slovenskej národnej rady zo 16. marca 1990 o voľbách do Slovenskej národnej rady v znení všetkých novelizácií, posledná novelizácia je Zákon NR SR č. 223/1999 Z. z.



V tejto bakalárskej práci chcem definovať volebný systém pre voľby do Národnej rady Slovenskej republiky. Ďalej sa chcem zamerať na analýzu súčasného volebného systému. Význam volieb pre tvorbu parlamentu je nepopierateľný. Jednak mu poskytuje legitimitu a jednak vyjadruje rozloženie politických síl a záujmov v spoločnosti. Zákonným základom pre vykonanie volieb je volebný systém. Prostredníctvom ústavy a zákonov určuje, ako voliť, akým spôsobom premietnuť volebné výsledky do zloženia parlamentu. V Slovenskej republike je zavedený systém pomerného zastúpenia.


Z toho vyplýva, že jednotlivé politické strany získavajú v parlamente taký počet kresiel, aký zodpovedá podielu hlasov získaných vo voľbách. Pokúsim sa tiež naznačiť možné tendencie budúceho vývoja slovenského volebného systému a jeho prípadných zmien.


Voľby a volebné systémy
Voľby a ich význam v pluralitnej demokracii

Moc, vládnutie, riadenie určitého spoločenstva ľudí a mechanizmy, potrebné k vykonávaniu tejto moci - toto je problematika stará ako ľudstvo samo. Z rozvojom ideí demokracie vyvstala otázka výberu zástupcov ľudu. Spoločnosť, to už nie je rodové združenie malého počtu ľudí, to je relatívne veľké a rôznorodé spoločenstvo.


Podľa akých kritérií a akým spôsobom teda vybrať tých, ktorí majú reprezentovať občana? Odpoveď na túto otázku sa v historickom vývoji menila a možno konštatovať že tento proces nachádzania ideálnej formy vlády nie je ukončený dodnes.


Postupne sa rozvíjala teória demokracie ako vlády ľudu, ktorá našla vyjadrenie v dvoch formách realizácie: priama demokracia, ktorá predstavuje priame rozhodovanie o veciach verejných a zastupiteľská demokracia, ktorej základ spočíva v tom, že občan ako nositeľ moci sa zúčastňuje správy vecí verejných prostredníctvom svojich zástupcov. A práve toto je moment, kedy prichádzajú k slovu teórie, venujúce sa realizácii zastupiteľskej demokracie. Všetky tieto teórie prisudzujú voľbám nezastupiteľné miesto. „Nevyhnutnosť volieb vždy vyplýva z potreby zúžiť počet ľudí, ktorí rozhodujú.”1 Voľby však nie sú jediným spôsobom ustanovenia štátnych funkcionárov sú ale v zásade metódou najdemokratickejšou a najspravodlivejšou.


Voľby umožňujú realizovať myšlienku suverenity ľudu, pretože občania ako nespochybniteľní nositelia moci túto dočasne delegujú na zastupiteľské zbory. Tým sa voľby stávajú dôležitým nástrojom rozvoja demokratického štátu, pretože sa stávajú základným prostriedkom prenosu moci a zvrchovanosti ľudu na zastupiteľské orgány. Základnou úlohou volebného výberu je „demokratický spôsob obsadzovania štátnych funkcií” založený na princípe väčšiny. Princíp väčšiny tvorí základ zastupiteľského poňatia demokracie a má veľký význam pre legitimitu moci. Predstavuje minimálny konsenzus, pričom druhou stránkou princípu väčšiny je rešpektovanie a ochrana práva menšiny. Každé voľby sú charakteristické určitými znakmi.


Je to predovšetkým spôsob hlasovania o kandidátoch, podľa spôsobu hlasovania rozoznávame voľby priame alebo nepriame. Volebný systém rozoznávame pomerný, väčšinový alebo zmiešaný. Teritoriálnym základom volieb sú volebné obvody a nakoniec charakter subjektívneho volebného práva určuje právo voliť a byť zvolený.


Z uvedeného definovania volieb vyplývajú aj základné úlohy, ciele a funkcie volieb. V prvom rade voľby sú základnou formou politickej participácie ľudu, ktorého „moc sa medzi voľbami poväčšine neprejavuje.”Ďalšími významnými funkciami sú funkcie legitimizačná a integračná, keďže voľbami sa zjednocujú roztrieštené názory a na základe nich sa konštituujú politické elity. V tomto prípade ide o výberovú funkciu. Voľby sú dôležité aj ako významný stabilizačný faktor v spoločnosti, založený na tolerancii voči inému rozhodnutiu či názoru.


V súvislosti s voľbami nesmieme opomenúť ani volebné právo. Volebné právo je právo občana voliť svojich zástupcov do zastupiteľského orgánu, teda v tomto prípade do Národnej rady Slovenskej republiky. Taktiež volebné právo predstavuje právo byť volený do zastupiteľských orgánov. V prvom prípade ide o aktívne volebné právo, v druhom prípade o pasívne volebné právo.


V Ústave Slovenskej republiky je toto aktívne a pasívne volebné právo charakterizované takto: „Volebné právo je všeobecné rovné a priame a vykonáva sa tajným hlasovaním.. Občania majú za rovnakých podmienok prístup k voleným a iným verejným funkciám.”4 Na inom mieste ústava stanovuje: „Poslanci sú volení vo všeobecných, rovných, priamych voľbách s tajným hlasovaním. Za poslanca možno zvoliť občana, ktorý má volebné právo, dosiahol vek 21 rokov a má trvalý pobyt na území Slovenskej republiky.”5


Volebné systémy

Pojmom volebný systém sa označuje „legislatívny základ spôsobu volieb”6. Volebný systém určuje pravidlá na prerozdeľovanie mandátov v zastupiteľskom orgáne, v našom prípade NR SR, na základe odovzdaných hlasov voličov. Volebný systém je „súhrn všetkých pravidiel či sociálnych noriem, ktoré regulujú volebné vzťahy.”7 Ústava SR hovorí o základných princípoch volebného systému a konkrétne postupy volieb sú upravené v Zákone o voľbách do NR SR.
Do úvahy treba brať aj ďalšie normy, ktoré majú vplyv na volebný systém. Ich pôsobenie spôsobuje napríklad iný prejav toho istého typu volebného systému.

Sú to normy organizačne upravujúce postup riešenia volebných otázok, morálne pravidlá uplatňované vo vzťahoch medzi kandidujúcimi subjektami a pod.
V užšom slova zmysle sa volebný systém charakterizuje ako spôsob rozdeľovania mandátov, ktorý je sprostredkujúcim článkom medzi výsledkom hlasovania a konkrétnym zložením voleného orgánu. Prostredníctvom volebného systému sa technicky prevádza vôľa občanov na počet mandátov v zastupiteľskom zbore a tak sa napĺňa primárna úloha volieb, teda účasť občanov na politickom rozhodovaní v štáte. Takto definovaný volebný systém sa stotožňuje s volebnou formulou t.j. „spôsobom akým sa prevádzajú alebo prepočítavajú hlasy voličov pri rozdeľovaní mandátov medzi volené strany a ich kandidátov.”

Podľa tohto kritéria vzniká základné rozdelenie volebných systémov na väčšinový a pomerný volebný systém. Volebná formula spolu s veľkosťou volebného obvodu sú najvýznamnejšie faktory volebného systému. Na základe volebnej formule sa definuje základné delenie volebných systémov na väčšinové a pomerné. Väčšinový volebný systém je založený na jednomandátových volebných obvodoch, v ktorých víťazí kandidát s najväčším počtom hlasov a pomerný volebný systém je naopak založený na viacmandátových volebných obvodoch, pričom pomer obdržaných mandátov v parlamente zodpovedá pomeru získaných hlasov pre danú politickú stranu.

Obsadenie zastupiteľského zboru pomocou väčšinového volebného systému vyžaduje obdržanie rôzneho počtu hlasov pre jednotlivého kandidáta v závislosti od volebnej formule na rozdiel od pomerného volebného systému, kde ide o výpočet mandátov pre stranícku kandidátku pomocou určitej volebnej metódy.9 Najpoužívanejšími metódami sú Haareho metóda, Hagenbach-Bischoffova metóda, ktoré vedú ku vzniku zostatkových hlasov rozdeľovaných v ďalšom skrutíniu pomocou metódy najväčšieho zostatku alebo priemeru.

Veľmi používanou je D’Hontova metóda, pomocou ktorej sa prerozdelia všetky hlasy už v prvom skrutíniu. Jej modifikácie predstavujú metóda Imperialli, Saint-Lagüerova metóda a vyrovnávacia metóda. Pri systéme jediného prenosného hlasu sa mandáty obsadzujú prerozdeľovaním preferencií jednotlivých kandidátov pokiaľ nezíska potrebný počet kandidátov potrebný počet hlasov. Počet poslancov volených v jednom obvode je tiež významným znakom volebného systému hlavne z hľadiska veľkosti volebného obvodu. Pre vytváranie volebných obvodov sa používa pojem volebná geometria.

Pre určovanie veľkosti volebných obvodov je potrebné dodržať zásadu aby v každom volebnom obvode volil kandidujúce subjekty približne rovnaký počet voličov, pretože inak to pôsobí proti rovnosti voličov, obzvlášť vo väčšinovom volebnom systéme. Veľmi dôležitá je otázka veľkosti volebných obvodov v pomernom volebnom systéme, kedy platí, že čím viac mandátov sa rozdeľuje v rámci volebného obvodu, tým proporcionálnejšie sú výsledky volieb. Z tohto pohľadu je veľkosť volebného obvodu často dôležitejšia ako samotná volebná formula, pretože vlastnosti volebnej formule sa pri určitej kombinácii s veľkosťou volebného obvodu nemusia prakticky prejaviť.

Volebná klauzula (kvórum) predstavuje minimálnu percentuálnu hranicu, ktorú musí politická strana získať, aby bola zastúpená v parlamente. Volebné kvórum môže mať podobu explicitného kvóra, pevne stanoveného vo volebných zákonoch alebo formu implicitného kvóra, ktorým je „súhrn faktorov, ktorých prienikom je dosiahnutie minimálne jedného mandátu. Vo väčšinových systémoch je toto implicitné kvórum jednoznačne dané – aspoň v jednom volebnom obvode treba získať väčšinu hlasov.”Veľmi dôležitým znakom volebného systému je možnosť kontroly priebehu volieb nezávislými súdmi a volebnými komisiami.
Financovanie účasti na voľbách a pravidlá volebnej kampane by mali byť pre každého účastníka rovnaké.


Väčšinový volebný systém

Väčšinový volebný systém je najstarším volebným systémom. Je „založený na základnej myšlienke vlády väčšiny,”11 teda na myšlienke, že vôľa väčšiny hlasov voličov je prvoradá. Predstavuje najjednoduchší spôsob delegovania vôle občanov na zastupiteľský orgán.

Základnou črtou tohto volebného systému je, že štát sa rozdelí na také množstvo malých jednomandátových volebných obvodov, koľko je potrebné na obsadenie miest v zastupiteľskom orgáne. V každom z týchto volebných obvodov zvedú volebný súboj stranícki alebo nezávislí kandidáti a víťazom sa stáva ten, ktorý dosiahne väčšinu hlasov. Stáva sa reprezentantom daného obvodu v zastupiteľskom orgáne a ostatné hlasy určené pre zostávajúcich kandidátov prepadajú.

Väčšinový volebný systém delíme na systém s relatívnou väčšinou hlasov potrebných na získanie poslaneckého mandátu, pričom kreslo poslanca získava ten kandidát, ktorý dostane jednoduchú väčšinu voličských hlasov, a na systém s potrebnou absolútnou väčšinou hlasov, pričom poslanecký mandát získava kandidát, ktorý získal nadpolovičnú väčšinu hlasov, t.j. najmenej 50% plus jeden hlas. Ak žiadny z kandidátov nezíska požadovaný počet hlasov, koná sa druhé kolo s dvoma kandidátmi, ktorí získali v prvom kole najviac hlasov, prípadne s kandidátmi, ktorí v prvom kole získali stanovené percento hlasov.

Na získanie mandátu v druhom kole postačuje jednoduchá väčšina voličských hlasov. Väčšinový volebný systém vedie k bipolarizácii politickej scény. Volebná súťaž sa odohráva viac-menej za účasti dvoch silných politických strán. Výhodou tohto systému je, že spravidla politická klíma je v krajinách s týmto volebným systémom značne stabilná. Hlavnou nevýhodou väčšinového volebného systému je jeho disproporcionalita. Ďalšou nevýhodou je racionálne hlasovanie, kedy voliči kalkulujú s možnými dôsledkami väčšinového systému.

Hlasujú preto za jednu z dvoch silných politických strán, aby ich hlas neprepadol. Z hľadiska optimálnosti použitia väčšinového systému sa tento systém ukázal ako vhodný pre stabilizované krajiny s dlhšou demokratickou tradíciou. Naopak, politológovia ho považujú za nevhodný pre transformujúce sa štáty.


Pomerný volebný systém

Pomerný volebný systém je založený na princípe väčších viacmandátových volebných obvodov, v ktorých kandidujú politické strany formou kandidátnej listiny, pričom rozdelenie mandátov v zastupiteľskom zbore zodpovedá pomeru obdržaných hlasov pre jednotlivé politické strany. Základnou ideou pomerného volebného systému je „preniesť názorovú pluralitu spoločnosti do celej politickej sféry." Na rozdiel od väčšinového volebného systému sú pri použití tohto volebného systému v parlamente zastúpené tak veľké, ako aj malé politické strany. Pomerný volebný systém presnejšie vyjadruje názory spoločnosti a zabezpečuje aj presadenie menšinových názorov.

V súčasnosti sa používa takmer vo všetkých krajinách kontinentálnej Európy.
Významnou charakteristikou pomerného volebného systému je, že volič volí politickú stranu prostredníctvom kandidátnej listiny, ktorú politická strana môže podať v každom volebnom obvode v danom štáte, pričom tak nemusí urobiť vo všetkých obvodoch. Na základe zoznamu kandidátov má volič širší výber možností pre voľbu ako pri väčšinovom volebnom systéme. Jeho právo výberu je ale obmedzené tým, že všetkých kandidátov nominuje politická strana. Na mieru proporcionality volieb, a teda aj akejsi spravodlivosti volebného výsledku má veľký vplyv veľkosť volebného obvodu. V zásade platí, že čím väčší je volebný obvod tým proporcionálnejšie sú výsledky volieb.

Vzhľadom na to, že pomerný volebný systém zabezpečuje do istej miery proporcionálny odraz rozloženia síl v parlamente, znamenalo by to, že v parlamente je zastúpené veľké množstvo malých politických strán. Tento výsledok by bol dôsledkom čistého pomerného volebného systému, ale práve vzhľadom na uvedenú roztrieštenosť politických síl v parlamente a aj vzhľadom na ochranu pred extrémistickými stranami je v niektorých krajinách zavedený volebný prah (volebná klauzula, kvórum). Kvórum predstavuje minimálny počet hlasov, ktoré politická strana musí získať, aby bola zastúpená v parlamente.

Na prerozdelenie mandátov v zastupiteľskom orgáne existuje množstvo volebných metód. K výhodám a nevýhodám tohto volebného systému sa dá povedať, že výhody a nevýhody sa prelínajú s výhodami a nevýhodami väčšinového volebného systému, teda to čo je výhodou väčšinového volebného systému, je nevýhodou pomerného a naopak. „Hlavnou prednosťou pomerného volebného systému je, že poskytuje najvernejší obraz pomeru politických síl v danej krajine”13. Pozitívom pomerného systému je aj orientácia na politické strany v tom zmysle že volič volí politickú stranu kvôli jej vyprofilovanému programu a ideovej zameranosti. Jednou z hlavných nevýhod pomerného volebného systému je to, že spôsobuje roztrieštenosť politickej scény.

Negatívom je aj značná zložitosť volebného systému. Dvoma základnými typmi pomerného volebného systému sú systém kandidátnej listiny a systém jediného prenosného hlasu, pričom systém kandidátnej listiny vytvára viacmandátové volebné obvody, v ktorých si volič vyberá spomedzi viacerých strán a systém jediného prenosného hlasu je založený na hlasovaní vo viacmandátových volebných obvodoch, volič má preferenčné hlasy, ktorými označí kandidátov vo zvolenom poradí. Kandidáti sú zvolení ak dosiahnu kvótu, ktorá predstavuje minimálny počet hlasov. Kvóta sa vypočíta na základe Droopovej formule.


Za istú modifikáciu pomerného volebného systému sa považuje aj systém dodatočných miest používaný napríklad v Nemecku, ktorý je založený na pomernom systéme, ale jedna polovica mandátov sa volí relatívne väčšinovým volebným systémom. Volič má dva hlasy. Jedným volí osobnosť a druhým, rozhodujúcim, politickú stranu pričom dochádza k dodatočnému prideľovaniu mandátov. Preto sa v Nemecku „po formálnej stránke praktizuje ...kombinovaný volebný systém, avšak koniec koncov sa jedná o systém pomerného zastúpenia.”


Volebný systém do NR SR
Pomerný volebný systém pre voľby do NR SR

Volebný systém Slovenskej republiky možno v užšom zmysle slova na základe volebnej formule definovať ako pomerný volebný systém s jediným viacmandátovým volebným obvodom, pri použití Hagenbach–Bischoffovej metódy a metódy najväčšieho zostatku a s viazanými kandidátnymi listinami s možnosťou štyroch preferenčných hlasovaní, ktoré podávajú politické strany, hnutia a ich koalície. Volebný systém pre voľby do NR SR je upravený právnymi normami, predovšetkým Ústavou a Zákonom o voľbách.

Tieto právne normy presne vymedzujú všetky pojmy a pravidlá, súvisiace s volebným systémom, zaoberajú sa teda základnými prvkami, ktorými sú volebné právo, registrácia voličov, stanovovanie volebných obvodov, volebné orgány, kandidátne listiny, volebná kampaň, priebeh volieb a hlasovanie, sčítanie hlasov, spôsob zisťovania výsledkov a prideľovanie mandátov, nastupovanie náhradníkov a súdna ochrana.

Pravidlá volebného systému nachádzajú svoje korene tiež v medzinárodných zmluvách, za základ možno brať Listinu základných práv a slobôd, ďalej je významným prameňom Európska konvencia o ochrane ľudských práv a základných slobôd a Medzinárodný pakt o občianskych a politických právach.
Najvšeobecnejšie princípy slovenského volebného systému sú obsiahnuté v Ústave SR, v ústavných zákonoch a medzinárodných zmluvách ratifikovaných Slovenskou republikou.

Konkrétny súbor volebných pravidiel bol definovaný vo volebnom zákone č.80/1990 Zb. respektíve v zákone č.187/1998 Z. z. Zákon SNR č.80/1990 Zb. bol aj s poslednou novelou v roku 1999 novelizovaný celkom osemkrát. V období do roku 1998 riešili novely zväčša technické a organizačné otázky, zásadným spôsobom neupravovali charakter volebného systému pre voľby do NR SR, s výnimkou novely volebného zákona č. 104/1992 Zb.

Ani zo štátoprávneho a ústavnoprávneho hľadiska kvalitatívne nová situácia po vzniku samostatnej Slovenskej republiky 1. Januára 1993 so sebou nepriniesla potrebu zásadnej zmeny volebného zákona respektíve volebného systému.
V roku 1992 došlo k trom novelizáciám volebného zákona č.8/1992 Zb., č.104/1992 Zb. a č. 518/1992 Zb