Vojenské ponorky

Vojenské ponorky
PONORKY - vojenské
---------------------------------------- ---------------------------------------
Ponorka je plavidlo schopné pohybovat sa a manévrovat nielen na hladine, ale aj pod
hladinou s
možnostou zotrvat tam urcitý cas.
Ideálnym riešením, ako vyradit z boja plavidlá nepriatela bolo zaútocit na ne
nepozorovane
spod hladiny z bezprostrednej blízkosti a využit momentu prekvapenia.
Riešenia boli dva: skonštruovat plavidlo výhradne pre plavbu pod hladinou (podmorská
lod),alebo
plavidlo, ktoré sa ponára iba pri plnení bojových úloh.
Vývoj sa postupne uberal druhou cestou.
Prvé ponorky boli pohánané ludskou silou (otácaním zalomeného hriadela
zakonceného vrtulou
alebo šliapaním). Na pohon bolo vyskúšaných niekolko pohonov od parného stroja až
po stlacený
vzduch. Prelomom sa stalo použitie zážihových motorov (neskôr boli nahradené
bezpecnejšími a
úspornejšími dieselovými motormi) používanými na hladinovú plavbu, ktoré súcasne
dobýjali
akumulátory, ktoré napájali elektromotory slúžiace na plavbu pod hladinou.
Základné konštrukcie trupu ponoriek :
- jednopláštové ; jeden (silný) tlakový trup,zátažové nádrže (balasty) sú vytvorené vo
vnútri
trupu (zaberajú vela miesta)
- dvojpláštové ; okolo tlakového trupu (telesa) je další (lahší) trup s balastmi
vytvorenými
v medzere medzi oboma trupmi (výhodou je väcší vnútorný priestor)
V súcasnosti sa používajú kombinácie oboch konštrukcií využívajúc ich slabé aj silné
stránky. Tlakový trup väcšiny ponoriek bol z bezpecnostných dôvodov rozdelený na
viacero castí (úsekov)
oddelených vodotesnými prepážkami s príklopom. Pri havárií potom nedošlo k
zatopeniu celej
ponorky. Ako funguje ponáranie ponorky a stabilizácia v urcitej hlbke :
Na hladine plávajúca ponorka vytláca väcšinu svojho objemu (hladinový výtlak) a
vycnieva iba
malou castou (cast paluby a velitelská veža). Na ponorenie slúžia balasty (zátažové
nádrže)
umiestnené väcšinou v prednej a zadnej casti ponorky (hlavné balasty), ktoré su na
hladine
prázdne a majú približne objem rovnajúci sa zvyšnému objemu úplne ponorenej
ponorky
(podhladinový výtlak). Cím väcší je rozdiel medzi oboma výtlakmi ponorky, tým väcší
objem majú
hlavné balastové nádrže. Balasty sú vybavené záklopkami (ventilmi). Otvorenými
hornými
záklopkami na balastoch uniká vzduch vytlácaný vtekajúcou vodou cez otvorené dolné
záklopky -
naberá sa vodná zátaž. Po naplnení hlavných balastov sa ponorka ponorí tesne pod
hladinu.
Dalšie balastové nádrže s menším objemom (stabilizacné balasty) umiestnené v
strednej casti
ponorky sa naplnajú a vyprázdnujú podla hlbky v ktorej sa ponorka pohybuje.
Pomerne zložitý
systém potrubí, ventilov, rozvádzacov a cerpadiel umožnuje reguláciu množstva
vodnej zátaže v
jednotlivých balastoch, jej precerpávanie medzi jednotlivými balastmi (stabilizácia
ponorky),
ale umožnuje aj prípadné cerpanie vzduchu z nich pri zatvorených horných
záklopkách. Pri
vynáraní sa otvorenými dolnými záklopkami vytláca vodná zátaž vhánaním stlaceného
vzduchu do
balastov (väcšie množstvo vody - menšia hlbka), alebo vycerpávaním pomocou
tlakových
cerpadiel (vo väcšej hlbke), príp. kombináciou oboch spôsobov. Množstvo vodnej
zátaže sa musí
pri ponáraní presne regulovat (obmedzený tlak zariadení na vytlacenie vodnej zátaže),
inak hrozí
nekontrolovaný "pád do hlbín" a následná implodia (výbuch dovnútra) tlakového trupu
ponorky. Na manévrovanie pod hladinou (ale aj na zmenu hlbky bez použitia balastov)
je ponorka vybavená
otocnými kormidlami (horizontálne - hlbkové a vertikálne - smerové), ktoré sú
upevnené na boku
ponorky v prednej a zadnej casti a fungujú podobne ako krídla lietadla.
Pozn.najlepšie ponorky cez druhú svetovú vojnu sa dokázali ponorit na periskopovú
hlbku za 30
sekúnd a dosahovali hlbky cez 100 metrov.
Prvé vojensky použitelné ponorky boli v podstate lodami a pod hladinu sa ponárali iba
pri
potrebe ukryt sa alebo pri útoku na ciel. Za prvej a druhej svetovej vojny zaznamenali
ponorky
velký pokrok v konštrukcii a výzbroji, k comu prispelo aj ich hromadné nasadenie ako
plnohodnotného vojenského prostriedku. Zariadenia na vyhladávanie ponorených
ponoriek (Sonar,
Asdic) neboli ešte tak úcinné a väcším nebezpecenstvom pre ponorky boli podstatne
rýchlejšie
hladinové plavidlá.
Zdokonalenie radarových zariadení a ich inštalácia na lodiach a v lietadlách znamenali
pre
vynorené ponorky dalšiu hrozbu. Protiopatrením bolo zavedenie detektora radarových
vln (Metox,
Naxos) a vetracej rúry (Šnorchel) umožnujúcej cinnost dieselového motora tesne pod
hladinou.
Najúcinnejšou zbranou ponoriek sú torpéda. Ponorky mali vpredu dva až šest, vzadu
jeden až dva
torpédomety. Ponorka mohla mat na palube až 28 torpéd (6 v torpédometoch,22 v
zásobe).
Cez druhú svetovú vojnu vzniklo množstvo nových typov torpéd (samonavádzacie
akustické,
magnetické,križujúce atd.). Torpédo je dlhý valec vretenovitého tvaru s kormidlami a
vrtulou v
zadnej casti a náložou s detonátorom v prednej casti. Rozdelujú sa väcšinou podla
kalibru (450 mm,533 mm) a pohonu (elektrické,na stlacený vzduch,
s paroplynovým pohonom atd.).
Torpédo (cal.533mm) je dlhé okolo sedem metrov s hmotnostou viac
ako 1000 kg. Samotná úcinná nálož obsahuje okolo 200 kg trhaviny. Torpédo je
pospájané z
viacerých castí (motor,akumulátory,bojová hlavica). Vystreluje sa z torpédometu
vybaveného dvoma
príklopmi (vonkajším a vnútorným - v torpédovom úseku) nárazom stlaceného
vzduchu. Zaujímavostou
je istenie príklopov. Ak nebol zaistený vnútorný, nedal sa otvorit vonkajší. Na torpéda
v
torpédometoch pôsobila morská voda, preto sa pravidelne vytahovali a cistili. Po
odpálení
torpéda, ktoré sa zameriavalo na ciel natocením celej ponorky zameriavanej cez
útocný periskop,
trvalo vsunutie náhradného torpéda do torpédometu až 20 minút.Torpéda dosahovali
rýchlost od 15
do 44 uzlov (27-82km/h) a mohli zasiahnut ciel vzdialený niekolko stoviek metrov až
po 20
kilometrov.
Posádku ponorky tvorilo približne 40 mužov. V bojových akciách na mori pôsobili
ponorky tri až
štyri týždne. Niekolko špeciálnych ponoriek slúžilo na zásobovanie druhých ponoriek
priamo na
mori (viezli torpéda,palivo,potraviny,náhradné súciastky,na palube bol dokonca aj
lekár)
Najznámejším typom nemeckej ponorky (postavených takmer 640 kusov v rôznych
variantoch) je typ
VII C (známa z filmov DAS BOOT;replika ponorky U-96 je vo filmových štúdiách
BAVARIA v
Mníchove alebo z filmu U-571, kde si zahral aj John Bon Jovi).
Po skoncení vojny a kapitulácií Nemecka, pripadli takmer všetky funkcné ponorky
(hlavne super
moderný typ XXI;exponát Wilhelm Bauer ex U-2540;Technické múzeum Bremerhaven)
výtazným
mocnostiam, ktoré pokracovali v ich testovaní a vylepšovaní a stali sa základom
povojnových
konštrukcií ponoriek. Osobitým pohonným systémom, ktoré sa skúšali pocas vojny aj
po vojne bola tzv. Walterova
turbína, ktorá používala koncentrovaný peroxid vodíka ako okyslicovadlo na spalovanie
nafty.
V povojnovom období ponorky zaujali v lodstvách všetkých mocností nezastupitelné
miesto. Ich další vývoj bol poznacený vycerpaním možností diesel-elektrického pohonu.
Na rad prišli
experimenty s novými prvkami, ako bol prúdnicový (nesprávne kvapkovitý) tvar trupu.
Prvou
takouto konštrukciou bola americká pokusná ponorka ALBACORE (1953). Jej crty sú
badatelné
u väcšiny súcasných ponoriek. Hladký tvar trupu so štíhlou vežou, bez vycnievajúcich
zariadení
s krížovým usporiadaním kormidiel na konci trupu a jednou vrtulou v osi ponorky.
Takáto
konštrukcia bola vhodná pre vysoké podhladinové rýchlosti a preto sú ponorky s touto
konštrukciou na hladine pomalšie ako pod hladinou.
Revolucným riešením v konštrukcii ponoriek bolo použitie jadrového reaktora a
parných turbín.
Prvou takouto ponorkou je americký NAUTILUS (1955).(od roku 1982
exponát;Múzeum v Grotone).
Pohonný systém, ktorý nepotrebuje kyslík, s palivom, ktoré vydrží niekolko rokov
znamenal pre
ponorky takmer neobmedzenú výdrž závislú len od fyzickej a psychickej odolnosti
posádky ponorky.
NAUTILUS sa preslávil v roku 1958 preplávaním Arktídy pod ladom a dosiahnutím
severného pólu.
Pocas studenej vojny sa vykrištalizovali tri druhy ponoriek rozdelované podla urcenia,
s oboma
používanými pohonnými systémami (konvencným alebo jadrovým):
- Útocné (urcené na vyhladávanie a nicenie raketonosných ponoriek a ostatných
plavidiel)
- Raketonosné (nosice balistických rakiet vybavené atómovými hlavicami)
- Hliadkové (pobrežná kontrola a cinnost v plytkých a uzavretých moriach)
Jadrové ponorky sú niekolkonásobne drahšie ako konvencné a preto ich stavajú iba
silné mocnosti.
Predstavitelom útocných ponoriek je napríklad trieda LOS ANGELES (USA-54 kusov)
alebo
trieda VIKTOR (Rusko-34 kusov) - vidiet ich možno vo filme Honba na ponorku.
Medzi najrýchlejšiu ponorku patrí ruská trieda ALFA - dosahuje cez 40 uzlov = ! 74
km/hod !
Predstavitelom raketonosných ponoriek je trieda OHIO (USA-15 kusov - film Priepast
alebo
Karmínový príliv) alebo trieda TYPHON-Tajfún (Rusko-6 kusov) - film Honba na
ponorku.
Ponorka TYPHON patrí medzi najväcšie doposial postavené ponorky (podhladinový
výtlak 25 000 ton,
dlžka 170 metrov,posádka 150 mužov).
V súcasnosti je v cinnej službe vo svete niekolko stoviek ponoriek rozlicných typov a s
rozlicnými pohonnými systémami. Nové ponorky sa stavajú v obmedzenom množstve,
väcšinou aby
nahradily už dosluhujúce a zastarané ponorky. Novou perspektívou pre pohon
ponoriek zacínajú
byt palivové clánky a ponorka s takýmto pohonom vypláva už o niekolko rokov. Ale
jadrové raketonosné ponorky vybavené balistickými raketami s atómovými hlavicami
stále
ostávajú najnicivejšou zbranou, aká kedy bola vyrobená ludskými rukami.