Vojenská štruktúra NATO

Vojenská štruktúra NATO
V Severoatlantickej aliancii sa za vrcholnú armádnu inštitúciu pokladá Vojenský výbor.
Je jedným z najstarších orgánov NATO vôbec. Vojenský výbor vlastne vznikal z
pracovnej skupiny, ktorá od 2. apríla 1949 – teda 2 dni pred podpisom
Severoatlantickej zmluvy zacala pôsobit vo Washingtone. Mala za ciel urýchlene
vypracovat návrh na zriadenie vojenskej organizácie spojeneckého zväzku a vytvorenie
integrovaných ozbrojených síl. Svoje závery skupina predložila prvému zasadnutiu rady
na úrovni ministrov 7. septembra 1949. O mesiac neskôr (6.któbra) sa Vojenský výbor
zišiel vo Washingtone na prvom zasadnutí. Toto mesto sa stalo aj jeho sídlom až do
roku 1967, potom sa prestahoval do novovybudovaného správneho komplexu NATO v
Bruseli. Vo vlastnej štruktúre i obsahu práce však nenastali nijaké výrazné zmeny.
Vojenský výbor tvoria nácelníci generálnych štábov ozbrojených síl clenských
štátov. Francúzsko je od roku 1967 zastúpené vedúcim svojej vojenskej misie pri
Vojenskom výbore NATO. Island, ktorý nemá ozbrojené sily môže podla potreby, alebo
na vlastnú žiadost reprezentovat civilný úradník. Výbor sa schádza pravidelne,
najmenej trikrát rocne. Jeho prácu riadi predseda, ktorého volia clenovia tohto orgánu,
pricom funkcné obdobie (od roku1957) trvá spravidla tri roky.
Podobne ako v politickej štruktúre pôsobí „Stála rada“, aj Vojenský výbor kvôli
operatívnosti permanentne zasadá na úrovni vojenských predstavitelov clenských
krajín pri NATO. Tí sú na pokyn predsedu schopní zíst sa kedykolvek. Na pravidelných
zasadaniach – aspon raz v týždni – clenovia výboru posudzujú vojenské otázky
fungovania aliancie. Závery, návrhy na riešenie ci na prijatie opatrení k danej
prerokovanej otázke tlmocí predseda Vojenského výrobu generálnemu tajomníkovi
NATO.
Hlavným poslaním Vojenského výboru je navrhovat Severoatlantickej rade
opatrenia na dalšie upevnovanie ozbrojených síl aliancie, ich vyzbrojovanie a
modernizáciu. Do konkrétnych smerníc rozpracúva úlohy, ktoré armádam zväzku
urcujú zasadnutia vrcholných orgánov aliancie, predovšetkým však Výbor pre obranné
plánovanie. Vojenský výbor je nadradeným orgánom všetkým regionálnym vojenským
velitelstvám, ako aj Kanadsko-americkej regionálnej plánovacej skupine. Sú mu tiež
podriadené všetky inštitúcie alebo organizácie, ktoré tvoria tzv. vojenské
špecializované agentúry NATO. Tento výbor má rozhodujúcu úlohu pri rozpracovaní
vojenskej stratégie aliancie.
Preto do znacnej miery jeho rozhodnutia prispievajú k celkovému ovblyvnovaniu
politickej línie NATO.
Výkonným orgánom Vojenského výboru NATO je Medzinárodný vojenský štáb. Jeho
hlavnou úlohou je zabezpecovat a kontrolovat plnenie smerníc, ktoré vypracoval
Vojenský výbor. Podiela sa aj na vypracovaní štúdií a návrhov na zlepšenie organizácie
a prípravy zbrojených síl bloku. Tieto odporúcania predkladá potom predseda
Vojenského výboru najvyšším polotickým a vojenským orgánom spojeneckého zväzku.
Na cele Medzinárodného vojenského štábu je vojak v hodnosti na úrovni zborového
generála (zodpovedá hodnosti generálplukovník ASR). Na návrho clenských štátov ho
do funkcie menuje Vojenský výbor. Môže byt z ktorejkolvek krajiny NATO, ktorá sa
zúcastnuje vojenskej cinnosti aliancie. Nesmie však byt rovnakej národnosti ako
predseda Vojenského výboru. Štáb má k dispozícii pocetný okruh vojenských a
civilných zamestnancov.
Organickou súcastou vojenskej štruktúry NATO sú základné spojenecké velitelstvá,
ktoré z vojenského hladiska pokrývajú celú geografickú zónu Severoatlantickej aliancie.
Majú velmi rozdielny charakter nielen územnou rozlohou, ale aj pokial ide o rozloženie
jednotlivých druhov vojsk. Kým v období studenej vojny existovali tri takéto základné
velitelstvá (Európa, Atlantik a prieplav LA Manche), nové podmienky v Európe prispeli
k tomu, že tento pocet sa redukoval iba na dve – Európa a Atlantik. V tejto súvislosti
došlo potom aj k mnohým zmenám na im podriadených jednotlivých velitelstvách, ako
aj k pocetnému zníženiu velitelských a štábnych funkcií, a tým k celkovému poklesu
poctu osôb v týchto štruktúrach.
Velitelstvá, do operacných podriadeností ktorých patria ozbrojené sily jednotlivých
clenských štátov, pravidelne organizujú velké cvicenia bud za úcasti všetkých druhov
vojsk (pozemné sily, letectvo a námorníctvo), alebo iba jedného druhu vojsk. V
posledných rokoch studenej vojny sa uprednostnovali cvicenia za úcasti a nasadzovania
techniky všetkých druhov vojsk. Takéto cvicenia sa oznacovali tiež ako „reálne“ a
prebiehali obycajne na územiach niekolkých štátov NATO. Okrem toho sú pravidelne
organizované velitelsko-štábne cvicenia, ktorých cielom je zladit cinnost štábov a
zdokonalit velenie vojskám.
Podla prijatých zásad zostávajú ozbrojené sily jednotlivých clenských štátov NATO v
case mieru pod ich národným velením. Tak isto sú samostatné v oblasti organizácie
bojovej prípravy a logistického zabezpecenia. Cast ozbrojených síl clenských štátov,
ktoré sa podielajú na cinnosti integrovanej vojenskej štruktúry aliancie, je však už v
case mieru vyclenená pod medzinárodné operacné velenie aliancie.
Sú to napr. integrované štáby vo vojenských velitelstvách NATO, casti integrovanej
štruktúry vzdušnej obrany, vrátane lietajúceho systému vcasnej výstrahy a riadenia
(AWACS), niektoré komunikacné jednotky a trvalé námorné sily, ako aj dalšie prvky
aliancných síl okamžitej a rýchlej reakcie. Okrem nich existujú také, ktoré sa clenské
krajiny dohodli podriadit operacnému veleniu hlavného velitela NATO niekedy v
budúcnosti, ak si to budú vyžadovat okolnosti. Ide napríklad o vojenské cvicenia, a
predovšetkým o prípad ozbrojeného konfliktu.
S postupných budovaním politickej a vojenskej štruktúry NATO sa ukázala potreba
pravidelnej výchovy budúcich riadiacich kádrov aliancie. Preto založili v Paríži 19.
novembra 1951 Akadémiu obrany NATO. Cielom tejto školy je vypestovat v
absolventoch globálny pohlad na problematiku v záujmovej oblasti NATO a naucit ich
hodnotit situáciu z hladiska záujmov a potrieb aliancie. Štúdium je jednorocné a jeho
posluchácmi sú vyšší dôstojníci (spravidla v hodnosti plukovníka), ako aj skúsení
diplomati z clenských štátov. Na prednáškach, seminároch a besedách získavajú
najnovšie poznatky z oblasti medzinárodnej politiky, vojenstva, ale aj ekonomiky.
Pritom si prehlbujú poznatky z oboch oficiálnych jazykov NATO – anglictiny a
francúzštiny, ktoré sa aj vyucujú. Na akadémii casto prednášajú ministri zahranicných
vecí alebo obrany, nácelníci generálnych štábov, osobnosti politického a hospodárskeho
života z jednotlivých clenských štátov, ale i poprední novinári, spisovatelia a kultúrni
cinitelia. Pre posluchácov takisto predstupujú vedúci predstavitelia spojeneckého
zväzku, nevynímajúc generálneho tajomníka, predsedu Vojenského výboru ci hlavných
velitelov spojeneckých vojsk v príslušných oblastiach. Okrem toho sa poslucháci
zúcastnujú aj na študijných zájazdoch do niektorých clenských štátov, ale aj do sídiel
politických a vojenských orgánov aliancie.
Od januára 1967 je sídlom akadémie Rím. Na jej cele je velitel v hodnosti
zodpovedajúcej zborovému generálovi. Velitel musí byt z krajiny, ktorá je vo vojenskej
organizácii zväzku. Funkcné obdobie velitela je dvojrocné. Škola podlieha Vojenskému
výboru NATO a jej vnútorná organizacná štruktúra má primeraný vojenský charakter.
Prvoradú úlohu v celkovom systéme zaujíma Hlavné velitelstvo spojeneckých
ozbrojených síl v Európe.
Bolo jedno z prvých, ktoré sa v rámci aliancie vytvorilo ešte v decembri 1950 a od
pociatku bolo budované prednostne úplne v súlade so zásadnou strategickou líniou
aliancie. Vtedajšia situácia v rozdelenej Európe, ked sa hrozba premeny studenej vojny
na horúcu stávala velmi aktuálnou, urýchlovala výstavbu štruktúry tohto velkého
armádneho celku. Velitelstvo teritoriálne pokrýva územie všetkých európskych
clenských štátov vrátane prilahlých ostrovov. Rozprestiera sa severojužným smerom od
severných výbežkov Nórska až po severný okraj Afriky a od východnej casti
atlantického pobrežia až po východné hranice Turecka.
Na cele velitelstva stojí hlavný velitel spojených ozbrojených síl v Európe, ktorým je
vždy americký generál s rozsiahlymi právomocami. Výkon jeho funkcie nie je casovo
obmedzený. Oficiálne zodpovedá za obranu clenských štátov v podradenej oblasti. K
jeho hlavným povinnostiam v case mieru patrí zabezpecenie organizácie, výzbroje a
výcviku vojsk vyclenených v prípade potreby do jeho podriadenosti.
V case mieru má právo obracat sa priamo na nácelníka generálneho štábu alebo
ministra obrany ktoréhokolvek clenského štátu a prerokovat s ním najdôležitejšie
vojenské otázky. Jednotlivé krajiny majú v jeho štábe tzv. národného armádneho
predstavitela. Francúzi sú zastúpení prostredníctvom svojej vojenskej misie pri
medzinárodnom štábe NATO.
Hlavnému velitelovi spojeneckých ozbrojených síl v Európe sú podradené všetky
velitelstvá aliancie v európskom priestore.
Funkciu prvého hlavného velitela vykonával generál Dwight Eisenhower (19. 12.
1950 –28. 4. 1952). Jeho volba na tento post nebola náhodná. Bol totiž stále
najpopulárnejšou vojenskou osobnostou v USA aj v západnej Európe. Preslávil sa ako
hlavný velitel spojeneckých expedicných síl v druhej svetovej vojne a jeho meno je
nerozlucne späté s inváziou zo 6. 6. 1944, ktorou sa v Normandii otvoril druhý front.
Práve jeho osobnost v case silnej studenej vojny dávala záruku, že novovytváraná
aliancia a jej vojenská zložka splní úlohy, ktoré sa od nej cakajú. Generál Eisenhower
prestal vykonávat túto funkciu po tom, co prijal ponuku Republikánskej strany, aby sa
ako jej kandidát uchádzal o funkciu prezidenta USA. Bol do nej zvolený 4. novembra
1952 a vykonával ju dve volebné obdobia až do januára 1961.
Aj další Eisenhowerovi nástupcovia, ako aj britskí, francúzski a další generáli
zastávajúci v tom case velitelské funkcie na rôznych stupnoch štruktúry NATO, boli
osobnosti, ktoré sa preslávili na bojiskách druhej svetovej vojny.
Až do pádu sovietskeho bloku všetkých hlavných velitelov spojeneckých ozbrojených síl
v Európe spájalo vedomie potreby celit protivníkovi z Východu. V záujme toho dôsledne
presadzovali do života rozhodnutia politických orgánov NATO, ktoré viedli k
vybudovaniu ozbrojených síl na vysokej úrovni, vyzbrojených modernou bojovou
technikou, vrátane jadrových zbraní.
________________________________________ __________________________
Zdroje: