Víťazstvo

„Diabol ho potom vzal do svätého mesta, postavil ho na chrámové cimburie a povedal mu: Ak si Boží Syn, vrhni sa dolu, veď je napísané:
Svojim anjelom prikáže o tebe
a vezmú ťa na ruky,
aby si si neudrel nohu o kameň“ (Mat 4,5.6).

Satan predpokladal, že sa s Ježišom stretáva na vlastnej pôde. Zákerný nepriateľ cituje slová Božích úst. Ešte stále sa predstavuje ako anjel svetla a okázalo predstiera znalosť Písma i dosah toho, čo je napísané. Podobne, ako pred chvíľou Božie slovo použil Ježiš, aby zdôvodnil svoju vieru, tak ho teraz používa pokušiteľ na obhájenie svojho zvodu. Tvrdí, že len skúšal Ježišovu vernosť, a teraz ho chváli za jeho neochvejnosť. Keďže Ježiš osvedčil svoju dôveru v Boha, satan žiada od neho ďalší dôkaz viery.

Pokušeniu však opäť predchádza náznak nedôvery: „Ak si Boží Syn.“ Kristus bol v pokušení odpovedať na spochybňujúce „ak si“, zdržal sa však aj sebamenšieho náznaku pochybnosti. Nechcel ohroziť svoj život podávaním dôkazu satanovi. (124)

Pokušiteľ chcel zneužiť Kristovu ľudskú prirodzenosť na to, aby ho zviedol k trúfalému činu. No aj keď satan môže na hriech navádzať, nikoho nemôže k nemu donútiť. Ježišovi povedal: „Vrhni sa dolu“; vedel totiž, že zvrhnúť ho nemôže, pretože Boh by to nebol dopustil. Nemohol ho ani donútiť, aby sa dolu vrhol sám. Kristus nemohol byť pokušením premožený, iba ak by s ním súhlasil. Ani spojené úsilie všetkých pozemských i pekelných mocností ho nemohlo donútiť k sebamenšej úchylke od vôle jeho Otca.

Pokušiteľ nás nikdy nemôže donútiť spáchať zlo. Nemôže ovládať myseľ, kým sa mu sama nepoddá. Najprv musí súhlasiť vôľa a viera sa musí zriecť Krista, a len potom môže satan na nás uplatniť svoju moc. Pomáhame mu každou neovládanou hriešnou žiadosťou. Kedykoľvek nedosahujeme úroveň Božích prikázaní, otvárame dvere, ktorými satan môže vstúpiť, pokúšať nás a zničiť. Každý náš poklesok alebo porážka mu je príležitosťou, aby potupil Krista.

Keď satan citoval zasľúbenie: „Svojim anjelom prikáže o tebe,“ vynechal slová: „Aby ťa strážili na všetkých tvojich cestách,“ (77) to znamená, na všetkých cestách Božích (Ž 91,11). Ježiš odmietol vybočiť z cesty poslušnosti. Bezvýhradne dôveruje svojmu Otcovi, no nechce nerozvážne ohroziť svoj život kvôli záchrannému zásahu svojho Otca. Nechcel si vynucovať Božiu ochranu; tým by totiž ľuďom neposlúžil príkladom dôvery a poslušnej odovzdanosti.

Ježiš povedal satanovi: „Tiež je napísané: Nebudeš pokúšať Pána, svojho Boha!“ (Mat 4,7). Tieto slová povedal kedysi Mojžiš Izraelcom, keď ich na púšti trápil smäd a žiadal, aby im Mojžiš dal vodu. Vtedy zvolal: „Je uprostred nás Hospodin, (125) či nie?“ (2 Moj 17,7). Hoci im Boh predivne pomáhal, oni mu v ťažkostiach predsa nedôverovali a žiadali dôkaz, že je s nimi. Vo svojej nevere ho chceli skúšať. Satan navádzal Krista k podobnej nerozvážnosti. Boh už dokázal, že Ježiš je jeho Syn, a keby teraz žiadal o dôkaz synovstva, znamenalo by to, že pochybuje o Božom slove a pokúša Boha. Podobne je to aj s prosbou o niečo, čo Boh nesľúbil. Bol by to prejav nedôvery, skúšania a pokúšania Boha. K Bohu by sme sa nemali modliť preto, aby sme vyskúšali, či svoje slovo splní, ale preto, že ho splní; nie preto aby sme zisťovali, či nás miluje, ale preto, že nás miluje. „Bez viery je totiž nemožné páčiť sa Bohu. Lebo kto prichádza k Bohu, musí veriť, že je a že odmieňa tých, čo ho hľadajú“ (Žid 11,6).

Viera nemá nič spoločné s trúfalosťou. Len ten, kto má pravú vieru, môže byť bezpečný pred sebaistou trúfalosťou. Tá je totiž satanskou napodobeninou viery. Viera sa spolieha na Božie zasľúbenia a prináša ovocie poslušnosti. Trúfalosť sa tiež odvoláva na tieto sľuby, ale satansky nimi ospravedlňuje prestúpenie. Viera mala viesť našich prarodičov k dôvere v Božiu lásku a k poslušnosti jeho prikázaní. Trúfalosť ich však zviedla k prestúpeniu Božieho zákona v domnienke, že Božia veľká láska ich zachráni pred následkami ich hriechu. Bez splnenia podmienok, na ktorých spočíva milosť, nemôžeme hovoriť o viere. Pravá viera má svoj základ v zasľúbeniach a podmienkach Písma.

Ak v nás satan nemohol prebudiť nedôveru, neraz sa mu podarí zviesť nás k trúfalosti. Vie, že víťazstvo má isté, ak sa zbytočne dáme zlákať na cestu pokušenia. Boh ochráni každého, kto ide cestou poslušnosti. Vybočením z tejto cesty nám však hrozí nebezpečenstvo, že sa dostaneme na satanovu pôdu. Tam určite padneme. Spasiteľ nás napomína: „Bdejte a modlite sa, aby ste neprišli do pokušenia“ (Mar 14,38). Rozjímanie a modlitba nás má ochrániť pred nežiaducim skĺznutím na nebezpečnú cestu a ušetriť nám nejednú porážku.

No ani v pokušení nemáme strácať odvahu. V tiesnivých situáciách neraz pochybujeme o Božom vedení. Ježiša však viedol na púšť (78) Duch Svätý, aby ho tam satan pokúšal. Ak nás do súženia vedie Boh, potom tým sleduje istý pre nás blahodarný zámer. Ježiš nezneužil Božie zasľúbenia nejakým dobrovoľným vyhľadávaním pokušenia; keď však v ňom už bol, (126) (127) (128) nezmalomyseľnel. Nemáme klesať na mysli ani my. „Boh je verný. On vás nedovolí skúšať nad vaše sily, ale so skúškou dá aj schopnosť, aby ste mohli vydržať“ (1 Kor 10,13). A preto: „Obetuj Bohu vďaku a splácaj Najvyššiemu svoje sľuby! Vzývaj ma v deň súženia, vytrhnem ťa a ty ma budeš oslavovať!“ (Ž 50,14.15).

Ježiš zvíťazil v druhom pokušení, a vtedy satan odhalil svoju pravú povahu. Neprichádza ako nejaká ohavná obluda s rozdvojenými kopytami a s krídlami netopiera. Prišiel ako mocný, aj keď padlý anjel. Vôbec nezatajuje, že je vodcom vzbury a bohom tohto sveta.

Satan vyviedol Ježiša na vysoký vrch a názorne mu predstavil kráľovstvá sveta v ich plnej sláve. Slnečný svit sa opieral o mestá plné chrámov, mramorové paláce, úrodné polia a plodonosné vinice. Stopy zla boli skryté. Ježišove oči dosiaľ zahľadené len do bezútešnej pustoty videli teraz scenériu nedostižnej nádhery a bohatstva. Ozval sa pokušiteľ: „Tebe dám všetku túto moc a slávu, lebo patrí mne, a komu chcem, tomu ju dám. Ak sa mi teda pokloníš, to všetko bude tvoje“ (Luk 4,6.7).

Kristus mohol splniť svoje poslanie len cestou utrpenia. Čaká ho život plný zármutku, ťažkostí, bojov a potupnej smrti. Bude musieť uniesť hriechy celého sveta. Musí trpieť odlúčenie od svojho láskyplného Otca. Pokušiteľ bol teraz ochotný vzdať sa všetkej moci, ktorú uchvátil. Kristus sa môže vyhnúť budúcim útrapám, ak uzná satanovu nadvládu. To by však znamenalo zrieknuť sa víťazstva v odvekom veľkom spore. Satan v nebi zhrešil práve tým, že sa chcel vyvýšiť nad Božieho Syna. Keby mal zvíťaziť teraz, bol by to triumf vzbury.

Keď satan vyhlásil Kristovi, že dostal moc a slávu sveta a že ju môže dať komu chce, mal síce čiastočne pravdu, ale svoje tvrdenie zneužil pre svoj podvodný zámer. Satan vládol tým, čo ulúpil Adamovi. Adam bol však na zemi zástupcom Stvoriteľa. Nebol nejakým nezávislým vládcom. Zem patrí Bohu a on všetko zveril svojmu Synovi. Adam mal vládnuť pod Kristovým dohľadom. Keď Adam zradne odovzdal svoju vládu satanovi, Kristus ďalej zostával právoplatným kráľom. Hospodin povedal kráľovi Nabuchodonozorovi: „Najvyšší vládne (129) nad kráľovstvom ľudí a on ho dáva, komu chce“ (Dan 4,22). Satan môže uplatniť svoju ulúpenú moc, len pokiaľ to dovolí Boh.

Keď pokušiteľ ponúkal Ježišovi kráľovstvá a slávu sveta, chcel vlastne, aby sa Kristus zriekol svojho vladárskeho práva nad svetom a aby vládol pod vládou satanovou. Bola to tá istá vláda, ku ktorej sa (79) upínali nádeje Židov. Oni chceli kráľovstvo tohto sveta. Keby im bol Kristus ponúkol také kráľovstvo, radostne by ho boli prijali. Na tomto kráľovstve však spočívala kliatba hriechu so všetkými dôsledkami. Kristus povedal pokušiteľovi: „Odíď, satan! Lebo je napísané: Pánovi, svojmu Bohu, sa budeš klaňať a jedine jemu budeš slúžiť!“ (Mat 4,10).

Ten, čo sa v nebi vzbúril, ponúkol Kristovi kráľovstvo tohto sveta za cenu pocty zásadám zla. Kristus sa však nedal kúpiť; prišiel zriadiť kráľovstvo spravodlivosti a svojho zámeru sa nevzdá. S podobným pokušením prichádza satan k ľuďom a tu má väčší úspech než u Krista. Ľuďom ponúka kráľovstvo sveta pod podmienkou, že uznajú jeho zvrchovanú vládu. Žiada, aby obetovali česť, nedbali na svedomie a žili sebecky. Kristus ich nabáda, aby hľadali kráľovstvo Božie a jeho spravodlivosť. Satan ich však sprevádza a našepkáva im: Nech už je to s večným životom akokoľvek, ak chcete mať úspech v pozemskom živote, musíte slúžiť mne. Váš blahobyt je v mojich rukách. Môžem vám dať bohatstvo, zábavy, česť a šťastie. Poslúchnite moju radu. Nedajte sa zviesť prapodivnými názormi o poctivosti či sebaobetovaní. Ja vám pripravím cestu. Takto sú oklamané celé zástupy. Ochotne slúžia vlastnému ja a satan je spokojný. Zatiaľ čo ich láka nádejou na ovládnutie sveta, zmocňuje sa ľudskej duše. Ponúka však niečo, čo nemôže dať a čoho bude čoskoro a navždy pozbavený. Podvodne pripravuje ľudí o ich práva na dedičstvo Božích detí.

Satan vyjadril pochybnosť o tom, že Ježiš je Boží Syn. V stručnom odmietnutí dostal dôkaz, ktorému nemohol odporovať. Cez ľudský zjav presvitalo božstvo. Satan nemal moc odolať tomuto vplyvu. Zahanbený a plný zloby bol donútený opustiť Vykupiteľa sveta. Kristovo víťazstvo bolo práve tak úplné, ako úplná bola Adamova porážka.

Aj my môžeme odolať pokušeniu a donútiť satana, aby nás opustil. Ježiš zvíťazil tým, že sa podriadil Bohu a veril v neho. (130) Ústami svojho apoštola nám hovorí: „Podriaďte sa teda Bohu; diablovi sa vzoprite a ujde od vás. Priblížte sa k Bohu a on sa priblíži k vám“ (Jak 4,7). Sami sa z moci pokušiteľa nevymaníme; on zotročil ľudstvo a ak sa mu pokúšame odporovať vlastnou silou, staneme sa korisťou jeho zvodov. „Meno Hospodinovo je pevnou vežou, spravodlivý sa do nej utieka a je chránený“ (Prísl 18,10). Satan sa chveje a uteká aj pred najslabším človekom, ktorý nachádza útočište v tomto mocnom mene.

Keď nepriateľ odišiel, vyčerpaný a smrteľne bledý Ježiš padol na tvár. Nebeskí anjeli boli svedkami tohto zápasu a pozorovali, (80) ako ich milovaný Veliteľ prežíval nevysloviteľné utrpenie, aby nás zachránil. Vytrpel oveľa väčšiu skúšku, než aká môže doľahnúť na nás. Nebeskí anjeli prišli, aby slúžili Božiemu Synovi, ktorý tu ležal ako mŕtvy. Posilnili ho jedlom, potešili posolstvom o Otcovej láske a uistením, že nad jeho víťazstvom jasá celé nebo. Ježiš sa posilnil k novému životu a jeho veľké srdce sa súcitne otvorilo človekovi. Odchádza zavŕšiť dielo, ktoré začal, a neodpočinie si, kým nepriateľ nebude premožený a padlé ľudské pokolenie vykúpené.

Cenu nášho vykúpenia si plne nemôžeme uvedomiť dotiaľ, kým vykúpení s Vykupiteľom nebudú stáť pred Božím trónom. Len keď sláva večného domova uchváti naše zmysly, pochopíme, že Ježiš to všetko opustil kvôli nám, že z nebeských príbytkov nielen odišiel, ale že pre nás šiel tak nebezpečnou cestou s rizikom pádu a večného ohrozenia. Potom mu svoje koruny položíme k nohám a s jasotom zaspievame: „Hoden je Baránok, ktorý bol zabitý, prijať moc, bohatstvo a múdrosť, silu, česť, slávu a dobrorečenie“ (Zj 5,12). (81) (131)