Verejná správa

Prvú známu reformu štátnej správy v Uhorsku a tým aj Slovenska ako jeho súčasti vykonal začiatkom 11. storočia Štefan I.. Jej výsledkom bolo vytváranie (postupne do polovice 12. storočia) územnosprávneho systému hradských španstiev – komitátov, ktoré nadväzovali na slovanskú tradíciu. Na území Slovenska takto postupne vznikli: Bratislavský, Komárňanský, Ostrihomský, Nitriansky, Trenčiansky, Tekovský, Hontiansky, Novohradský, Zvolenský, Gemerský, Spišský, Turniansky, Abovský, Šarišský, Zemplínsky a Užský komitát.

Od druhej polovice 13. storočia sa kráľovské komitáty začali pretvárať na ustanovizne šľachtickej samosprávy – stolice. Územná pôsobnosť stoličných orgánov sa pôvodne kryla s územím komitátov. Neskôr sa rozpadlo územie Zvolenského komitátu, ktorého jadro stále tvorilo Zvolenskú stolicu, ale na jeho severnom území vznikli Liptovská, Turčianska a Oravská stolica. Počet stolíc sa ustálil v 15. storočí.

V období tzv. osvietenského absolutizmu pristúpil cisár Jozef II. od roku 1785 k reforme verejnej správy. Stoličná samospráva zanikla a celé Uhorsko bolo rozdelené do desiatich správnych obvodov – tzv. dištriktov. Na území Slovenska boli zriadené tri dištrikty a to Bratislavský, Banskobystrický a Košický. Do každého z nich spadalo spravidla 4 – 6 stolíc. Táto reforma sa skončila neúspechom a po smrti Jozefa II. v roku 1790 sa situácia v plnom rozsahu vrátila do stavu spred roka 1785. V roku 1849 viedenská vláda nastolila v Uhorsku vojenskú diktatúru. Slovensko bolo rozdelené do dvoch vojenských dištriktov: Bratislavského a Košického. Na jeseň roku 1850 sa po upokojení politickej situácie uvedené vojenské dištrikty premenovali na administratívne dištrikty. Tieto administratívne dištrikty sa členili na stolice a stolice potom na okresy.

Po porážke maďarskej revolúcie v roku 1849 Habsburgovcami nasledovala epocha porevolučného absolutizmu známeho ako Bachov absolutizmus (podľa ministra vnútra v rokoch 1849 – 1859 Alexandra Bacha), čo viedlo v roku 1853 k zavedeniu definitívnej úpravy štátnej správy. Uhorské miestodržiteľstvo sa rozčlenilo na päť odborov a tie boli po jednom rozmiestnené priamo do dištriktov, takže v každom dištrikte spravoval jeden miestodržiteľský odbor príslušný počet stolíc. Na Slovensku v Bratislavskom dištrikte išlo o 11 stolíc v Košickom dištrikte o 6 stolíc. V roku 1860 vydal František Jozef I. tzv. Októbrový diplom, na základe ktorého sa oživili správne orgány a inštitúcie z rokov 1848 – 1849. Zrušili sa dištrikty, väčšina stolíc sa obnovila v historickej podobe. V rámci ďalších opatrení (úprava miestnej samosprávy Uhorska v zmysle tzv. municipálnych zákonov) v rokoch 1870 a 1886 sa na Slovensku zachovalo 18 stolíc.

Územie Slovenska patrilo postupne do týchto administratívno-územných celkov: Samovej ríše, Nitrianského kniežatstva, Veľkej Moravy, Uhorska, ČSR a SR. Tieto štátne útvary sa postupne členili na nižšie územné celky: hradskú sústavu, pohraničné vojvodstvo, komitáty, stolice, Dolné Uhorsko, Horné Uhorsko, dištrikty, župy a neskôr na kraje, okresy, mestá a obce.
1. Administratívno-územné celky
- Samova ríša – prvý kmeňový zväz západných Slovanov (623-658), ktorý založil franský kupec Samo. Jeho centrálnym územím bolo pravdepodobne juhozápadné Slovensko, južná Morava a Dolné Rakúsko. Bola prvým stupňom politického vývoja Slovanov v utváraní kmeňových knižatstiev do včasnofeudálnych štátnych útvarov (Nitrianske kniežatstvo, Veľká Morava).
- Nitrianske kniežatstvo a Veľká Morava – včasnofeudálne kniežatstvo na území Slovenska, pomenované podľa sídelného mesta Nitry. Nitrianske kniežatstvo vzniklo po rozpade Avarskej ríše v 9. storočí. Nezávislé postavenie dosiahlo za Pribinu (828 – 829). Jeho hranice na juhu boli pravdepodobne na Dunaji, na západe a severe v Karpatách a na východe na Uhu. V roku 833 ho Mojmír I. pripojil k Moravskému kniežatstvu a stalo sa súčasťou Veľkej Moravy. V roku 970 Nitru s okolím ovládli Arpádovci. Bývalé územie kniežatstva sa v 11. storočí stalo súčasťou Uhorska, konkrétne jeho pohraničným vojvodstvom.
2. Nižšie územné celky
- Hradská sústava – inštitúcia teritoriálno-administratívneho a ekonomického členenia západných Slovanov. Do začiatku 9. storočia mala funkciu územného združovania jednotlivých slovanských zoskupení. Jej centrami boli hradiská Bratislava, Nitra, Zemplín, Gemer, Hont ako zložky štátnej moci a správy s vykorisťovateľskou funkciou. Po zániku Veľkej Moravy a vzniku Uhorska nadviazala na hradskú sústavu na území Slovenska komitátna správa.
- Pohraničné vojvodstvo – bolo administratívno-územnou jednotkou severného Uhorska. Tvorilo tretinu Uhorského kráľovstva. Sídelným mestom bola Nitra. Jeho hlavnou funkciou bola obrana hraníc uhorského štátu proti výbojom českých Přemyslovcov, poľských Piastovcov a ruských Riurikovcov. Pohraničnými vojvodcami boli členovia panujúcich Arpádovcov, ktorí ho spravovali takmer nezávisle od ústrednej moci, viedli samostatnú politiku a vydržiavali vojsko. Najväčšiu rozlohu dosiahlo v rokoch 1074 – 1075 za panovania Ladislava, jeho súčasťou bolo takmer celé dnešné Slovensko a priľahlé časti Maďarska. Toto pohraničné vojvodstvo zrušil uhorský kráľ Ladislav I.
- Komitát – administratívno-územná jednotka Uhorska v 11. – 13. storočí. V ekonomicko-správnom, vojenskom a čiastočne aj v územnom členení krajiny nadväzovali komitáty na staršiu slovanskú hradskú sústavu. Komitáty vznikali od začiatku 11. storočia, boli kráľovskými inštitúciami komitátneho zriadenia Uhorska. Na čele komitátu stál župan, menovaný kráľom, ktorému zo všetkých kráľovských príjmov v komitáte pripadala jedna tretina. Podliehali mu aj ním poverení dvorskí špáni a správcovia menších hradných panstiev, ktoré sa nazývali španstvá. Na území Slovenska sa vyvinuli komitáty : Bratislava, Nitra, Trenčín, Tekov, Zvolen ( so španstvami Zvolen, Oslany, Liptov, Turiec, Orava ), Spiš, Šariš, značná časť Zemplína, Uhu, Abova, Turny, Gemera, Novohradu, Hontu, Ostrihomu, Komárna. Menšou časťou na jeho územie zasahovali Rábsky a Mošonský komitát. Komitátne zriadenie sa postupne na prelome 13. a 14. storočia rozpadlo a nahradil ho systém šľachtických stolíc.
- Stolica – administratívno-územná jednotka v Uhorsku od konca 13. storočia do roku 1848. Od komitátov sa odlišovali najmä tým, že boli samosprávnymi organizáciami šľachty, preto sa nazývali aj šľachtické alebo zemianske stolice. Rozhodovala v nich miestna šľachta reprezentovaná svojimi volenými orgánmi, šľachtickými sudcami – slúžnymi, ktorí spravovali nižšie jednotky stolíc – slúžnovské obvody. Hlavného predstaviteľa stolice, župana, menoval obdobne ako v komitátnom zriadení kráľ, ale svojho zástupcu, vicišpána, menoval župan z miestnej šľachty. Najvyšším samosprávnym orgánom stolice boli kongregácie – zhromaždenia šľachty. Územie Slovenska v rámci Uhorska patrilo do:Bratislavskej, Liptovskej, Malohontskej, Nitrianskej, Oravskej, Spišskej, Šarišskej, Tekovskej, Trenčianskej, Turčianskej a Zvolenskej stolice. Časť územia potom do Abovskej, Gemerskej, Hontianskej, Komárňanskej, Novohradskej, Ostrihomskej, Turnianskej, Užskej a Zemplínskej stolice. Niekoľko obcí na ľavom brehu Dunaja patrilo do Mošonskej a Rábskej stolice. V dôsledku buržoáznych premien v Uhorsku boli stolice so svojou šľachtickou samosprávou zrušené a nahradili ich župy.
- Dolné Uhorsko – historické územie, územná jednotka Uhorska. Od polovice 16. storočia zahrňovalo dnešné Maďarsko a Burgenland, t.j. južnú a severozápadnú časť krajiny. Z územia Slovenska to boli stolice ležiace na západ od Spiša a Gemera. Od konca 17. storočia mu patrilo južné územie od Dunaja a Tisy. Ostatné územie patrilo k Hornému Uhorsku.
- Horné Uhorsko – historické územie, územná jednotka Uhorska. Z územia Slovenska patrili do neho od polovice 16. storočia stolice Gemer, Spiš, Šariš, Turňa, Abov, Zemplín a Uh. Centrom boli Košice. Ostatné územie patrilo Dolnému Uhorsku.
- Dištrikt – administratívno-územná jednotka v rokoch 1785 – 1790. Na čele bol komisár menovaný cisárom, ktorý zabezpečoval absolutistickú a centralistickú formu feudálnej vlády v Uhorsku. Členil sa na okresy. Z 10 dištriktov Uhorska boli na Slovensku tri: Bratislavský, Banskobystrický a Košický. V roku 1790 bolo dištriktuálne zriadenie zrušené a nahradené stolicami. Dištrikty opäť vznikli po buržoáznej revolúcii 1848 – 1849 a územne nadväzovali na župy ako byrokraticko-správne organizácie centralizovaného absolutistického režimu. Územie Slovenska patrilo do: Bratislavského a Košického dištriktu. V roku 1860 boli znovu obnovené župy.
- Župa – administratívno-územná jednotka štátnej správy Uhorska v rokoch 1849 – 1918. Na čele župy stál spolu s podžupanom, slúžnym a ďalšími funkcionármi župan, vysoký štátny úradník menovaný panovníkom. Najvyššími výkonnými orgánmi boli valné zhromaždenia a administratívny alebo správny výbor. Nižšími orgánmi boli okresy, v rokoch 1849 – 1859 bolo ich územie začlenené do dištriktov. V roku 1869 bolo s právomocí župy vyňaté súdnictvo a ďalšie inštitúcie, čím sa župy stali druhostupňovými orgánmi verejnej správy podliehajúcimi uhorskej vláde. Zo 71 žúp v celom Uhorsku územie Slovenska patrilo do: Bratislavskej, Nitrianskej, Liptovskej, Oravskej, Spišskej, Šarišskej, Tekovskej, Trenčianskej, Turčianskej a Zvolenskej župy. Časť územia potom do Abovsko-turnianskej, Gemersko-malohonskej, Hontianskej, Komárňanskej, Novohradskej, Ostrihomskej, Užskej a Zemplínskej župy. Niekoľko obcí na ľavom brehu Dunaja patrilo do Mošonskej a Rábskej župy.

Po rozpade Rakúsko-Uhorskej monarchie prevzala ČSR na území Slovenska župný systém v rozsahu zákona č. 21/1886.