Verejná správa v EÚ

V Európskej únii neexistuje jednotný systém verejnej správy. Každá krajina ho má svoj vlastný. Je to spôsobené rozdielnosťou historického vývoja. Všetky štáty však dodržiavajú určité spoločné princípy. Tvoria ich právna istota, otvorenosť, transparentnosť, zodpovednosť, výkonnosť a efektívnosť.



V súčasnom štádiu vývoja nemôže Európska komisia predpísať akým spôsobom sa verejná správa má v tom- ktorom štáte organizovať. To je dôvod prečo v Európskej únii existuje 15 rôznych právnych systémov verejnej správy. Ich približovanie je podmienené tvoriacim sa komunitárnym právom a judikátmi Európskeho súdneho dvora, ktorý vytvára princípy všeobecnej povahy. Aby v členských krajinách existovala samosprávna reprezentácia ako protiváha štátnej správy bol na základe Maastrichtskej zmluvy podpísaný v roku 1992 ustanovený Výbor regiónov, ktorý má 222 členov menovaných na štyri roky členskými štátmi. Výbor regiónov je partnerom Európskej komisie v oblasti verejnoprávneho systému jednotlivých členov. Jeho hlavnou úlohou je podporovať rozvoj vysoko decentralizovanej miestnej a regionálnej samosprávy.



V porovnaní s ostatnými systémami verejnej správy je najviac decentralizovaný dánsky trojstupňový systém. Dánsko tvorí 14 panstiev, dve mestá so štatútom panstva a 275 obcí. Panstvá založili Združenie panstvových rád Dánska a obce založili Národné združenie miestnych úradov v dánsku. Tieto organizácie sú hlavnými partnermi kodanskej vlády v oblasti legislatívy, miestnych záležitostí a spravovaní štrukturálnych fondov Európskej únii. Dánsko má jednotný administratívny systém . panstvá majú všeobecné samosprávne kompetencie v oblasti nemocničného systému, stredísk mládeže a postihnutých, stredných a odborných škôl, regionálnych divadiel, orchestrov a múzeí, programov životného prostredia, stavby a údržby hlavných ciest a v plánovaní využívania pôdneho fondu a v oblasti hospodárskeho rozvoja. Dôležitá je tiež otázka finančných tokov, kde na seba narážajú záujmy štátnych orgánov a orgánov miestnej samosprávy. V krajinách Európskej únie sú tieto otázky riešené rôzne.



Vo Fínsku, ktoré má 19 regiónov, jeden autonómny región a 435 obcí sa mzdy a pracovné podmienky úradníkov a zamestnancov dohodujú vyjednávaním medzi Národnou obecnou mzdovou koordinačnou komisiou a Ústrednou organizáciou obecných úradníkov a zamestnancov. Hlavným zdrojom príjmu obcí sú miestne dane z podnikateľskej činnosti (približne 40 %). Druhým významným zdrojom sú štátne dotácie, subvencie, rôzne dávky, poplatky a výnosy z vlastného majetku (tie priemerne reprezentujú okolo 19 % celkového príjmu). Výdavky miestnej správy tvoria asi 60 % verejných výdavkov, čo tvorí 20 % z hrubého domáceho produktu Fínska.



V rakúskom finančnom modeli pre obce, ktorého základom je finančný zákon z roku 1948 sa dojednávajú na tri až štyri roky podiely na príjmoch z daní medzi federáciou, spolkovými krajinami a obcami. Okresy tu netvoria druhý stupeň správneho usporiadania a majú v prvom rade kompetenciu štátneho dohľadu nad výkonom obecných funkcií. Originálnymi kompetenciami obcí sú hospodárenie, financie, výstavba, údržba miestnych komunikácií a mostov, základné školstvo, požiarna ochrana a polícia. Hlavnou úlohou obcí je poskytovanie služieb občanom, na ktoré plynie až 90 % obecných výdavkov. Medzi obcami má osobitné postavenie hlavné mesto Rakúska Viedeň pretože je zároveň aj jednou z deviatich spolkových krajín. Osobitný štatút má tiež ďalších pätnásť obcí.



Vo Francúzsku, ktoré malo od buržoáznej revolúcie vysoko centralistickú organizáciu verejnej správy podporovanú byrokratickým štátnym aparátom, prebieha posledných dvadsať rokov zdĺhavá decentralizácia a dekoncentračná transformácia, ktorej cieľom je čo najviac sa priblížiť občanovi. V súčasnosti má 26 regiónov, 100 departmentov, 325 subdepartmentov, 3075 kantónov a 36 433 obcí. Podľa ústavy je obec základnou územnou správnou jednotkou, súčasne je najmenšou administratívnou jednotkou. V 93 % obcí býva menej ako 3500 obyvateľov, čo tvorí len 35 % obyvateľstva. Väčšina občanov žije vo veľkých mestách. Vysoká rozdrobenosť obcí je historicky podmienená a súvisí so zaužívanou kumuláciou funkcií rôznych úrovní v rukách jedného človeka, reprezentanta miestnej elity.



Nemecko, ktoré je federáciou šestnástich spolkových krajín, zabezpečuje pre tieto krajiny rozsiahlu autonómiu. Originálne federálne kompetencie sú veľmi obmedzené a sú aj s výnimkami priamo vymedzené ústavou. Spolková vláda zodpovedá za záležitosti nemeckého národného záujmu, a to je dôvod, prečo je verejná správa rozdelená na spolkovú správu a správu spolkových krajín. Autonómia zabezpečuje, že výkon zákonov a štátnych právomocí, ako aj plnenie úloh štátu je výhradne vecou tej ktorej krajiny, v ústave je vyzdvihnutá najmä sociálna funkcia spolkového štátu. Spolkové krajiny sa členia na okresy a obce, ktorých počet sa v šesťdesiatych a sedemdesiatych rokoch výrazne zredukoval. Medzi obcami majú špecifické postavenie mestá. Ich správa spadá do jedného s troch modelov. Prvým sú obce ako súčasť okresov vrátane okresných miest, ďalej mestá, ktoré sú nezávislé od okresu a napokon mestá s postavením spolkovej krajiny (Berlín, Hamburg, Brémy). Vlastnú administratívu má menej ako polovica samospráv. To je aj dôvod, prečo si menšie obce zriaďujú združenia.



V porovnaní s ostatnými krajinami Európskej únie má pomerne odlišne organizovanú verejnú správu Veľká Británia. Základom štátneho zriadenia nie je ústava, ale historické zákony, štatúty a výnosy. Britská reforma mala posledných dvadsať rokov opačný trend ako v Európskej únii. Väčšina právomocí a výkonu funkcií bola občanom odobratá a prenesená na štát alebo na miestnu štátnu správu. Výsledkom je zložitý a málo efektívny systém verejnej správy. Veľká Británia sa skladá zo štyroch krajín (Anglicko, Škótsko, Wales a Severné Írsko). Najnižšími jednotkami sú unitárne jednotky, okresy a obce (municipiality), ktoré sú základnými územnosprávnymi jednotkami. Municipiality v Anglicku majú svoju historickú kontinuitu vrátane financovania, s pevne stanovenými podielovými daňami z okresnej úrovne. Krajiny majú historicky zachovanú štruktúru miestnej správy. Škótsko a Severné Írsko sa intenzívne usilujú o podstatne vyššiu nezávislosť. Škótsko v roku 1999 získalo právo mať vlastný parlament so zákonodarnou mocou pre svoje územie. Vo Veľkej Británii bolo prvý krát kodifikované samosprávne usporiadanie koncom devätnásteho storočia. Zákon bol viackrát novelizovaný a viedol k podstatným štruktúrnym a organizačným zmenám. Dodnes sa používa zmiešaný systém miestnej samosprávy, ktorý tvoria viacúčelové orgány a dvojstupňová správa volených orgánov. V Severnom Írsku je štruktúra okresných rád jednostupňová, pričom dvadsaťšesť miestnych orgánov má veľmi obmedzené právomoci.



Španielsky značne decentralizovaný systém verejnej správy buduje na autonómnych oblastiach, ktorých originálnymi kompetenciami sú strategické a regionálne plánovania, správa a budovanie regionálnej infraštruktúry a hospodársky rozvoj. Po páde Francovej diktatúry prijatá ústava transformovala vysoko centralizovaný systém verejnej správy na trojstupňový odcentralizovaný, tvorený ústrednými orgánmi štátnej správy, samosprávnymi regiónmi a najnižším stupňom, obcami a provinciami. Základnou územnou jednotkou je obec, ktorých je 8098. Až 60 % obcí má menej než tisíc obyvateľov. Preto sa obce spájajú buď na dobrovoľnom, alebo nútenom princípe do zväzov, aby tak lepšie koordinovali oblasť plánovania, verejného obstarávania a redukovali tak náklady na správu a počet administratívnych pracovníkov.



Približovanie sa verejno-správnych systémov krajín Európskej únie vyzerá byť pre túto rôznorodosť veľmi komplikované a zdĺhavé. Celú situáciu môže tiež skomplikovať aj prijímanie nových členov z pomedzi krajín bývalého východného bloku . Určujúcim pre budúcnosť vyzerá byť názor vlastný väčšine európskych krajín, ktorý sa pri delení kompetencií medzi štátnou správou a samosprávou prikláňa na stranu miestnej samosprávy s dôrazom na originálne kompetencie a zabezpečenie dostatočných finančných zdrojov na výkon kompetencií. Demokratizácia musí byť vyjadrená zvýšením úlohy a zodpovednosti volených orgánov na konkrétnych územiach.