Vavro Šrobár

(1867 - 1950)

Narodil sa 9.8. 1867 v dedinke Liesková, ktorá ležala východne od Ružomberka. Od svojho vzniku to bola samostatná obec - dnes spojená s mestom Ružomberok. Jeho
rodný dom je teraz kultúrnou pamiatkou označenou pamätnou tabuľou.
Bol publicista, redaktor, literárny kritik a prozaik, politik a lekár. Navštevoval gymnázia v Ružomberku, Levoči, Banskej Bystrici. Z národnostných dôvodov bol tesne pred maturitou vylúčený zo všetkých stredných škôl v Uhorsku. Takáto represia nebola v uhorských pomeroch nijako nová. Ambro Pietor, redaktor Národných novín, vzal sedem najviac postihnutých študentov a odviezol ich na moravské gymnáziá - štyroch, vrátane Šrobára, do Přerova a troch do Valašského Meziříči. Najväčší problém bol práve s mladým Šrobárom, riaditeľ levočského gymnázia mu odmietol vydať jeho vysvedčenie, takže mohol v Přerove študovať iba ako externista. Na tretíkrát gymnázium úspešne skončil.
Mesto Přerov a jeho gymnázium malo pre Šrobára rozhodujúci životný význam - stal sa uvedomelým Slovákom a zamiloval si českú kultúru a český národ. Až tu po prvýraz pocítil, čo je to slobodomyseľné prostredie, v ktorom možno rozprávať a myslieť vrodnom jazyku. Výrazným spôsobom sa to prejavilo nielen na jeho ľudskom
a politickom charaktere, ale tiež v jeho beletrii. Pokúšal sa o poviedkovú, románovú a dramatickú tvorbu, ale zďaleka najvýznamnejšia je v tomto smere trojica jeho memoárov: „Pamäti z vojny“ (1914-1918), „Oslobodené Slovensko“ (1928) a „Z môjho života“ (1946).
Z Přerova odišiel Šrobár do Prahy na lekársku fakultu - mal vtedy dvadsaťjeden rokov. Počas štúdií aktívne pracoval v spolku Detvan. Pôsobil ako lekár v Ružomberku (1898 - 1918).
V období prvej svetovej vojny patril k najaktívnejším slovenským politikom. Presadzoval samostatný československý štát. Už počas štúdia na Lekárskej fakulte sa stal stúpencom T. G. Masaryka. Za svoje vystúpenie na prvomájovom zhromaždení v Liptovskom sv. Mikuláši r . 1918 bol uväznený, lebo vo svojom prejave okrem iného požadoval politické spojenie Čechov a Slovákov. Po prepustení z väzenia odišiel do Prahy, kde 28. októbra zastupoval slovenský politický tábor pri vyhlásení československého štátu. Od r. 1919 stál na čele Ministerstva s plnou mocou pre správu Slovenska. V ďalšej svojej činnosti zastával viacero ministerských funkcií. Bol i poslancom Národného zhromaždenia za agrárnu stranu. Šrobár pôsobil aj ako vysokoškolský profesor na Lekárskej fakulte Univerzity Komenského v Bratislave. Počas druhej svetovej vojny sa pridal k protifašistickému odboju. Po vypuknutí SNP sa stal jedným z dvoch predsedov Slovenskej národnej rady. Po oslobodení bol členom Demokratickej strany, no rozišiel sa s ňou a založil vlastnú Stranu slobody. Po komunistickom prevrate r. 1948 sa stal ministrom vo vláde Klementa Gottwalda.



Na sklonku života sa vrátil na Moravu, bolo to 20.11.1950, keď bol s rakovinou pažeráka prijatý na prvú chirurgickú kliniku v Olomouci.
Vavro Šrobár zomrel 6.12.1950 v olomouckej nemocnici. Jeden z jeho početných pseudonymov znel: „Očitý svedok.“
V deväťdesiatych rokoch písal ľudovovýchovné prózy, publikoval realistické žánrové obrázky zo života s mravno-náboženským poslaním v slovenských i českých periodikách (Národné noviny, Slovenské pohľady, Katolícke noviny). Väčší ohlas, napriek ideologicko-sociologickým obmedzeniam, mala jeho literárna kritika. Bol vydavateľom a redaktorom časopisu Hlas. V recenziách zdôrazňoval spoločensko-výchovné ciele umenia a etické kritériá, odmietal Vajanského, nedocenil Hviezdoslava, úplne nepochopil Kraska. V ďalšej literárnej činnosti sa sústredil na zdravotnícku popularizáciu.
Jeho diela: Dedinské rozprávky (1890), Ako sa u nás žije (1891), Či jest pravda na svete (1896), Ľudová zdravoveda (1909), Boj o nový život (1920), Vláda ľudu v demokracii (1920, spoluautor), Svetlo v temnotách (1937,román).