Vatikán

Vatikán
Vatikanské mesto
Vatikánske mesto, po talianský Stalo della Cittá del Vaticano (SVC; Santa-Svätá
stolica), leží na pravom behu Tibera. Je to pápežovo suverénne štátne územie v
hraniciach Ríma, ktoré vzniko ako náhrada za cirkevný štát, zrušený r. 1870. Mussolini
uzavrel 11. februára 1929 so Svätou stolicou Lateránsku zmluvu, podla ktorej
taliansky štát uznáva pápežovou suverenitu v medzinárodných vztahov a Vatikánske
mesto pokladá za jeho výlucné výsostné územie. K Vatikánskemu mestu patrí námestie
Sv. Petra, chrám sv. Petra, Vatikán a pápežské záhrady. Zaberá plochu 0,44 km2. Má
1000 stálych obyvatelov, z nich 400 má vatikánske obcanstvo.
Pápež ( Svätý otec; od r. 1987 Poliak Karol Woityla ako Ján Pavol II.), hlava
rímskokatolíckej cirkvi (vyše 700 miliónov clenov), má zákonodarnú, výkonnú a súdnu
moc, v zahranicných záležitostiach ho zastupuje kardinál štátny tajomník, kým na cele
administratívy ( kúrie) stojí guvernátorát, zodpovedný iba pápežovi.
Pápežovou telesnú gardu tvorí Švajciarska garda, ktorá vykonáva strážnu službu (
katolícki Švajciari, vek 19 až 25 rokov, slobodní, priemerná výška 1,78m, doba služby
2 – 20 rokov). Má 100 clenov ( 4 dôstojníkov, 23 podôstojníkov, 70 halapartníkov, 2
bubeníkov, 1 kaplána).
Vatikán má právo razit vlastné mince, má vlastnú poštu , telefón, telegraf, casopisy a
noviny, vlastnú rozhlasovú stanicu, autopark o pocte približne sto automobilov, vlastnú
železnicnú stanicu a pristávaciu plochu pre helikoptéry.
Zástava Vatikánu je žlto – biela, skladá sa z dvoch pozdlžných poruhov, na bielom poli
má znak z dvoch skrížených klúcov pod pápežskou korunou ( tiarou ).
Mimovatikánsky majetok Svätej stolice – o.i. tri baziliky San Giovanni in Laterano, San
Paolo fuori le Mura a Santa Maria Maggiore, pápežské administratívne budovy, ako aj
letné sídlo v Castle Gandolfo-majú právo exteritoriality a nepodliehajú talianskym
zákonom.
Námestie sv. petra vo Vatikáne
Na území Vatikánu je okrem povolených miest (Svätopeterský chrám, múzeá,
Camposanto Teutonico a iných) prístup možný len s osobitným povoleným. Kto sa
uchádza o audienciu u pápeža alebo o povolenie zúcastnit sa na náboženských
obradoch, nech sa obráti písomne na Prefetto della Casa Pontificia (Citta del Vaticano).
Do Vatikánskeho mesta sa dostaneme po Ponte Vittorio Emanuele a po Via della
Conciliazione. Táto ústi západne na námestí Sv. Petra, Berniniho geniálnom výtvore.
Velkolepé námestie ( 340 m dlhé, až 240m široké ) rozhodujúcom spôsobom zvišuje
dojem z najgrandióznejšieho chrámu krestanstva. Ovál námstia je odklopený štyrmi
polkruhovými kolonádami s 284 dórskymi stlpmi a 88 piliermi, na ich balustráde stojí
140 kolosálných sôch svätcov. V strede elipsovitého námestia stojí obelisk, zhotovený v
Egypte v casoch cisára Caligulu a dopravený do Ríma; obelisk vysoký 25,5 m stál do
1586 v jednom z cirkusov. Po oboch stranách má dva krásne, 14 m vysoké vodomety z
r. 1613 a 1675.
Na západe sa k oválnemu námestiu pripája priestranstvo pred chránom s velkým
schodištom. Na jeho južnej strane je Vatikánska informacná kancelária a poštový úrad.
Južne sa nimi stojí velká audiencná sien, ktorú v r. 1964 – 1971 vybudoval P.L. Nervi.
Od chrámu sv. Petra nalavo je Arco delle Campane, hlavný vchod pre návštevníkov
Vatikánskeho mesta.
Na západnej strane námestia Sv. Petra stojí na mieste starokrestanskej baziliky chrám
sv. Petra. Starý kostol dal postavit na žiadost pápeža Silvestra I. (314 – 336) cisár
Konštantín Velký na hrobom apoštola Petra a r. 326 bol vysvätený. Bola to pätlodová
bazilika so stlpovou predsienou, mnohokrát rozširovaná a obstavaná kaplnkami a
kláštormi. Pred jej hlavným oltárom prijal Karol Velký na Vianoce r. 800 rímsku
cisdársku korunu z rúk Leva III., po nom tu boli korunovaní ešte mnohí cisári. Kedže
starý kostol bol velmi zanedbaný, zbúrali ho a r. 1506 za pápeža Júliusa II. Zacali
výstvbu nového kostola podla plánov Bramanteho, ktorý navrhol pre nový kostol tvar
rovnoramenného gréckeho kríža s centrálnou kopulou.
Sixtína kaplnka: Michalengelovo Stvorenie Adama
Po smrti Bramanteho (1514) vedli stavbu Raffael (1515 – 1520), Antonio da Sangallo
(1520 – 1546) a iní majstri, napokon od r. 1547 Michelangelo, ktorý navrhol mohutnú,
132 m vysokú kopulu. Pred Bramanteho a Michelangelovým plánom centrálnej stavby
však dostal r. 1605 prednost pôdorys v tvare latinského kríža, teda lodová stavba,
ktorú realizoval Carlo Maderna, takisto ako barokovú fasádu. V dôsledku toho vyvoláva
kopulu iba z dialky dojem, ktorý chcel docielit Michelangelo. Z loggie nad stredným
vchodom stlpovej fasády udeluje pápež pri slávnostných príležitostiach (Velká noc,
Vianoce) velké požehnanie mestu a svetu (urbi et orbi: z okna pápežskej rezidencie
požehnanie spravidla v nedelu na poludnie).
Predsien svätopeterského chrámu je 71 m dlhá, 13,5 m široká a 20 m vysoká.
Bronzové krídlové dvere velkého hlavného vchodu sú dielom florentského sochára
Antonia Filareteho. Vlavo je Brána smrti, dokoncená 1964, s bronzovými reliéfmi
Giacoma Manzú.
Dvere na pravej strane vytvoril F. Messia 1965.
V strede lodi, kde r. 1962 – 1965 zasadal II. Vatikánsky koncil, vidíme pri štrvtom
pilieri vpravo bronzovú sochu sediaceho sv. Petra, ktorý má pravú nohu vyleštenú od
bozkov veriacich. Obrovská kopula, ktorá sa klenie nad pápežským oltárom a kryptom
s hrobom apoštola, má priemer 42 m a vnútornú výšku 123,4 m; štyri piliere majú
obvod 71 m.
Vatikénské koncily (cirkevné koncily)
Kanonických predpisov sú koncily provincionálne, plenárne a všeobecné ekumenické.
Provincionálne sú stretnutím biskupov sufragánov a iných vysokých cirkevných
hodnostárov cirkevnej provincie, zvolá a vedie ich arcibiskup; plenárný koncil je
spolocné rokovanie predstavitelov viacerých provincií – prakticky provincií na území
urcitého štátu; všeobecný ekumenický koncil katolíckej cirkvi, nazývaný aj synoda, je
celocirkevný zjazd biskupov, ktorý zvoláva , vedie a jeho uznesenia schvaluje pápež.
V katolíckej cirkvi bolo doteraz 21 všeobecných cirkevných koncilov, dva posledné pod
názvom I. II. vatikánsky koncil. Najprv to boli zhromaždenia, na ktorým boli zastúpené
všetky krestanské cirkevné obce. Po vytvorení patriarchátov sa na koncile vyžadovala
úcast všetkých patriarchov alebo ich zástupcov s poverovacími listinami, na ktorých
bolo stanovisko patriarchu k otázkam prerokúvaným na sneme. Právo úcasti s hlasom
rozhodujúcim mali biskupi alebo v prípade ich neúcasti zástupcovia (legáti). S hlasom
poradným bola pripustená urcitá cast knazov a diakonov.
Na prvých cirkevných konciloch význanmú úlohu mali rímski panovníci, ktorí zvolávali
koncily; pod ich predsedníctvom sa konala aj cast zasadnutí. Na konciloch sa
diskutovalo o teologicko-dogmatických, cirkevno-politických, organizacných a
disciplinárnych otázkach; významné miesto v ich cinnosti zaujímal boj proti herézam
(kacírstvu). Uznesenia cirkevného koncilu na základe špecifického rozhodnutia
panovníka nadobúdali moc zákonov.
Pravoslávné cirkvi uznávali sedem prvých koncilov, ktoré sa uskutocnili do velkého
východného cirkevného rozkolu.
Hlavným poslaným týchto koncilov bola konsolidácia a upevnovanie krestanskej cirkvi
ako štátnej moci Rímskej ríše, neskôr aj štátnej cirkvi Byzantskej ríše a niektorých od
nej nezávislých štátov, ako aj prispôsobenia cinnosti cirkvi záujmom vládnúcich tried a
tejto úlohe zodpovedajúce rozpacovanie vierouky (dogmatiky).
V podmienkach zostrených triednych protirecení kapitalizmu, ked na historickú arénu
nastúpil proletariát a zacalo sa šírit revolucné marxistické ucenie, katolícka cirkev sa
znova vrátila k praxi cirkevných koncilov. V rokoch 1869 – 1870 zvolal vtedajší pápež
Pius IX I. vatikánksky koncil v poradí 20. cirkevných koncil do Ríma; predchádzalo mu
vydanie Syllabu bludov (1864) a tiež prispôsobenie disciplárneho zákonodarstva
novším casom. Katolícka cirkev na koncile zavrhla všetky novodobné pokrokové
ideovo-politické, kultúrne , filozofické a vedecké myšlienky a prúdy, predovšetkým
komunizmus, socializmus a demokraciu. Koncil schválil univerzálny episkopát pápežov
a odhlasoval dogmu o neomylnosti pápeža.