Úrady Ježiša Krista

Úrady proroka, kňaza a kráľa boli jedinečné, všeobecne vyžadovali posväcovací úkon pomazaním. (1 Kráľ 19,16; 2 Moj 30,30; 2 Sam 5,3) Prichádzajúci Mesiáš, Pomazaný, mal podľa proroctiev zastávať všetky tieto tri úrady. Kristus vykonáva svoje prostrednícke dielo medzi Bohom a nami v úrade proroka, kňaza a kráľa. Kristus prorok nám oznamuje Božiu vôľu, Kristus kňaz nás predstavuje Bohu a Boha zjavuje nám, Kristus kráľ uplatňuje milostivú autoritu nad svojím ľudom.

Kristus ako prorok. Boh zjavil Kristov prorocký úrad už Mojžišovi: „Spomedzi ich bratov vzbudím proroka, ako si ty, a vložím svoje slová do jeho úst, i bude im hovoriť všetko, čo mu prikážem“. (5 Moj 18,18) Kristovi súčasníci spoznali naplnenie tejto predpovede. (Ján 6,14; 7,40; Sk 3,22.23)

Ježiš sa zmieňuje o sebe ako o prorokovi. (Luk 13,33) S autoritou proroka oznamoval zásady Božieho kráľovstva (Mat 7,29; kap. 5-7; 22,36-40) a zjavoval budúcnosť. (Mat 24,1-51; Luk 19,41-44)

Kristus pred svojím vtelením inšpiroval biblických pisateľov svojím Duchom a vnukol im proroctvá o svojom utrpení a následnom oslávení. (1 Pet 1,11) Po svojom nanebovstúpení sa ďalej zjavoval svojmu ľudu. Písmo hovorí, že dáva svoje „svedectvo“ – „ducha proroctva“ – svojim verným ostatkom. (52) (Zj 12,17; 19,10; pozri 17. kapitolu tejto knihy)

Kristus ako kňaz. Božia prísaha pevne stanovovala mesiášske kňazstvo: „Hospodin prisahal a neoľutuje: Ty si naveky kňazom na spôsob Melchisedeka“. (Ž 110,4) Kristus nebol Áronovým potomkom. Právo byť kňazom mal z Božieho určenia, ako Melchisedek. (Žid 5,6.10; pozri Žid 7) Jeho kňazstvo má dve fázy: pozemskú a nebeskú.

1. Kristovo pozemské kňazstvo. Úloha kňaza pri oltári spaľovaných obetí symbolizovala Kristovu pozemskú službu. Ježiš bol dokonale pripravený byť kňazom. Bol skutočný človek, „spomedzi ľudí“, „povolal ho Boh“ a konal „vo veciach náležiacich Bohu“ so zvláštnym poslaním prinášať „dary a obete za hriechy“. (Žid 5,1.4.10)

Kňaz mal zmierovať veriacich s Bohom prostredníctvom obetného systému, ktorý predstavoval možnosť zmierenia za hriech. (3 Moj 1,4; 4,29.31.35; 5,10; 16,6; 17,11) Ustavičné obete pri oltári spaľovaných obetí symbolizovali platnosť nepretržitého zmierenia.

Tieto obete však nestačili. Nemohli zdokonaliť obetujúceho, odstrániť hriechy ani očistiť svedomie. (Žid 10,1-4; 9,9) Boli len „tieňom dobrých vecí budúcich“. (Žid 10,1; pozri 9,9.23.24) Podľa Starej zmluvy Mesiáš mal sám zaujať miesto zvieracích obetí. (Ž 40,7-9; Žid 10,5-9) Tieto obete teda poukazovali na zástupné potupenie a zmierujúcu smrť Krista Spasiteľa. On, Boží Baránok, stal sa hriechom za nás, zlorečenstvom pre nás. Jeho krv nás očisťuje od všetkých hriechov. (2 Kor 5,21; Gal 3,13; 1 Ján 1,7; pozri 1 Kor 15,3)

Kristus bol teda počas svojej pozemskej služby kňazom i obeťou. Jeho smrť na kríži tvorila časť jeho kňazského diela. Po svojej obeti na Golgote sa jeho kňazská príhovorná služba sústreďovala v nebeskej svätyni.

2. Kristovo nebeské kňazstvo. Kňazská služba, ktorú Ježiš začal na zemi, dokončieva sa v nebi. Na základe svojho pozemského poníženia, ktoré ako Boží služobník vytrpel, stal sa v nebi naším veľkňazom. (Žid 2,17.18; 4,15; 5,2) Z proroctva vieme, že Mesiáš mal byť kňazom na Božom tróne. (Zach 6,13) Ponížený Kristus bol po svojom zmŕtvychvstaní vyvýšený. Náš Veľkňaz teraz sedí „po pravici trónu Majestátu v nebi“ a slúži v nebeskom svätostánku. (Žid 8,1.2; pozri 1,3; 9,24)

Kristus začal svoju príhovornú službu bezprostredne po svojom nanebovstúpení. Vystupujúci oblak kadidla zo svätyne predstavuje Kristove zásluhy, prosby a spravodlivosť, ktorá Bohu spríjemňuje našu bohoslužbu a modlitby. Kadidlo sa mohlo obetovať len na uhlí z oltára spaľovaných obetí, čo znamená úzke spojenie medzi prostredníckou službou a zmierujúcou obeťou na oltári. Kristov príhovor spočíva na zásluhách jeho úplného obetného zmierenia.

Kristov príhovor je povzbudením pre jeho ľud: on totiž „môže naveky (53) spasiť tých, ktorí skrze neho prichádzajú k Bohu, lebo žije stále, aby sa za nich prihováral“. (Žid 7,25) Keďže Kristus sa prihovára za svoj ľud, všetky satanove obvinenia stratili svoj právny základ. (1 Ján 2,1; pozri Zach 3,1) Pavel si položil rečnícku otázku: „Kto odsúdi?“ A hneď uisťuje, že sám Kristus je po pravici Boha a prihovára sa za nás. (Rim 8,34) Kristus potvrdil svoju úlohu prostredníka a povedal: „Veru, veru, hovorím vám: ak budete o niečo prosiť Otca v mojom mene, dá vám to.“ (Ján 16,23)

Kristus ako kráľ. „Hospodin si na nebi upevnil trón, nad všetkým vládne jeho kráľovská moc.“ (Ž 103,19) Je zrejmé, že Boží Syn, ako jeden z Trojice, má účasť v tejto božskej vláde nad celým vesmírom.

Kristus ako Boho-človek uplatní svoje kráľovstvo nad tými, čo ho prijali za Pána a Spasiteľa. Čítame: „Tvoj trón je Božím trónom na večné veky, zmierujúcim žezlom je tvoja kráľovská berla.“ (Ž 45,7; Žid 1,8.9)

Kristovo kráľovstvo nebolo založené bez boja, pretože „spolčujú sa pozemskí králi, vládcovia sa spolu radia proti Hospodinovi a jeho Pomazanému (Mesiášovi)“. (Ž 2,2) Ich plány však troskocú. Boh ustanoví Mesiáša na svojom tróne výnosom: „Ja som však ustanovil svojho kráľa na Sione, na svojom svätom vrchu.“ Oznámil: „Ty si môj Syn, ja som ťa dnes splodil“. (Ž 2,6.7; Žid 1,5) Meno kráľa, ktorý má zaujať Dávidov trón, je „HOSPODIN NAŠA SPRAVODLIVOSŤ“. (Jer 23,5.6) Jeho vláda je jedinečná, pretože na nebeskom tróne má byť kňazom i kráľom. (Zach 6,13)

Keď anjel Gabriel oznámil Márii, že Ježiš má byť mesiášskym vládcom, povedal: „Naveky bude kráľovať nad Jákobovým rodom a jeho kráľovstvu nebude konca.“ (Luk 1,33) Jeho kráľovstvo znázorňujú dva tróny, ktoré symbolizujú jeho podvojné kraľovanie: „Trón milosti“ (Žid 4,16) predstavuje kráľovstvo milosti, „trón jeho slávy“ (Mat 25,31) predstavuje kráľovstvo slávy.

1. Kráľovstvo milosti. Bezprostredne po páde prvého človeka do hriechu vzniklo kráľovstvo milosti. Existovalo na základe Božieho sľubu. Vierou sa ľudia mohli stať jeho občanmi. Nebolo však úplne ustanovené dotiaľ, kým Kristus nezomrel. Keď zvolal na kríži: „Je dokonané,“ požiadavky plánu vykúpenia boli splnené a nová zmluva bola podpísaná. (Pozri Žid 9,15-18.)

Ježišovo oznámenie: „Čas sa naplnil a kráľovstvo sa priblížilo“ (Mar 1,15) bolo priamym odkazom na kráľovstvo milosti, ktoré sa malo ustanoviť jeho smrťou. Toto kráľovstvo, založené na diele vykúpenia, nie stvorenia, prijíma za občanov tých, čo sa narodili znova. Ježiš vyhlásil: „Ak sa niekto nenarodí z vody a z Ducha, nemôže vojsť do Božieho kráľovstva.“ (Ján 3,5; pozri 3,3) Rozmach tohto kráľovstva prirovnal k zázračnému rastu horčičného (54) semena a pôsobeniu kvasu v múke. (Mar 4,26-32; Mat 13,33)

Kráľovstvo milosti nevidieť zvonka, ale v jeho účinkoch v živote veriacich. Ježiš učil, že toto kráľovstvo „neprichádza tak, že by sa to dalo spozorovať. Ani nepovedia: Aha, tu je! alebo: Tamto je! lebo Božie kráľovstvo je medzi vami.“ (Luk 17,20.21) Povedal, že to nie je kráľovstvo z tohto sveta, ale kráľovstvo pravdy: „Sám hovoríš, že som kráľ. Ja som sa narodil na to, a na to som prišiel na svet, aby som vydal svedectvo o pravde. Každý, kto je z pravdy, počúva môj hlas.“ (Ján 18,37) Pavel povedal, že toto kráľovstvo je Kristovým kráľovstvom „spravodlivosti a pokoja a radosti v Duchu Svätom“, do ktorého boli veriaci prenesení. (Rim 14,17; Kol 1,13)

Ustanovenie tohto kráľovstva bolo mučivou skúsenosťou, potvrdzujúcou, že bez kríža nieto koruny. Ježiš, Mesiáš, Boho-človek prišiel na záver svojej verejnej činnosti do Jeruzalema ako právoplatný dedič Dávidovho trónu. Podľa židovského zvyku pri kráľovskom vstupe sedel na osliatku (Zach 9,9) a prijímal spontánne a nadšené prejavy podpory zo strany zástupov. Počas svojho triumfálneho vstupu do kráľovského mesta „veľké zástupy“ prestierali svoje rúcha, aby vytvorili kráľovský koberec, sekali palmové ratolesti a volali: „Hosanna Synovi Dávidovmu! Požehnaný, ktorý prichádza v menej Pánovom!“ (Mat 21,8.9) Tým sa naplnilo Zachariášovo proroctvo. Kristus predstavil sám seba ako mesiášskeho kráľa.

Nanešťastie, jeho nárok na trón nezostal bez odporu. Satanská nenávisť proti „Bezhriešnemu“ dosiahla svoj vrchol. V priebehu dvanástich hodín ho veľrada zajala, vypočúvala a odsúdila na smrť.

Ježiš počas súdu verejne potvrdil, že je Boží Syn a kráľ svojho ľudu. (Luk 23,3; Ján 18,33-37) Na toto tvrdenie ho obliekli do výsmešného kráľovského rúcha a korunovali nie korunou zlatou, ale tŕňovou. (Ján 19,2) Tieto prejavy boli surovým výsmechom. Vojaci ho bili a posmievali sa mu: „Buď pozdravený kráľ Židov!“ (Ján 19,3) A keď ho rímsky vládca Pilát predstavil národu a povedal: „Ajhľa, váš kráľ“, jeho ľud ho jednoznačne zavrhol a kričal: „Preč s ním, preč s ním! Ukrižuj ho!“ (Ján 19,14.15)

Kristus založil kráľovstvo milosti svojím najhlbším ponížením – svojou smrťou na kríži. Zakrátko sa jeho poníženie skončilo jeho povýšením. Po svojom nanebovstúpení zasadol v nebi spolu s Otcom na trón ako kňaz a kráľ. (Ž 2,7.8; pozri Žid 1,3-5; Fil 2,9-11; Ef 1,20-23) Toto uvedenie na trón mu ako Božiemu Synovi nepridalo nijakú moc, ktorú by už nebol mal. Teraz však jeho ľudská prirodzenosť mala prvýkrát účasť na nebeskej sláve a moci, keď tu bol ako božsko-ľudský Prostredník.

2. Kráľovstvo slávy. Kráľovstvo slávy sa prejavilo na Vrchu premenenia. Tam sa Kristus predstavil vo (55) svojej sláve. „Tvár mu žiarila sťa slnko a odev mu zbelel ako svetlo.“ (Mat 17,2) Mojžiš a Eliáš predstavovali vykúpených – Mojžiš tých verných, ktorí v Kristovi zosnuli, a budú vzkriesení. Eliáš tých veriacich, ktorí budú vzatí do neba bez toho, aby okúsili smrť pri druhom advente.

Kráľovstvo slávy bude zriadené za prevratných udalostí pri Kristovom návrate. (Mat 24,27.30.31; 25,31.32) Po súde, keď sa skončí prostrednícke dielo Syna človeka v nebeskom svätostánku, „Odveký“, t.j. Boh-Otec, mu odovzdá „vládu, slávu i kráľovstvo“. (Dan 7,9.10.13.14) Potom „kráľovstvo však a moc i veľkosť kráľovstva pod celým nebom budú odovzdané ľudu svätých Najvyššieho Ich kráľovstvo bude večným kráľovstvom, a všetky mocnárstva im musia slúžiť a byť poddané.“ (Dan 7,27)

Kráľovstvo slávy bude nakoniec zriadené na zemi na konci tisícročia, keď Nový Jeruzalem zostúpi z neba. (Zj 20. a 21. kap.)

Prijatím Ježiša Krista ako nášho Spasiteľa sa môžeme stať občanmi jeho kráľovstva milosti dnes a kráľovstva slávy pri jeho druhom advente. Pred nami je život neobmedzených možností. Život, ktorý Kristus ponúka, nie je život nezdaru či zmarených nádejí a snov, ale život rozmachu, úspešného spolunažívania so Spasiteľom. Je to život, ktorý stále viac odhaľuje pravú lásku, radosť, pokoj, dlhozhovievavosť, láskavosť, dobrotu, vernosť, nežnosť a sebaovládanie (Gal 5,22.23) – ovocie vzťahu, ktoré Ježiš ponúka všetkým, čo mu zveria svoj život. Odoláme takej ponuke?