Temný nočný prízrak vstávajúci z hrobu a sýtiaci sa ľudskou krvou. Medzi živých
prichádza obvykle medzi súmrakom a svitaním, pije ich krv, čím sa udržuje pri
živote. Pretože krv je život.Upíri, či vampíri ako ich poznáme
z diel ako Kronika upíra od Anne Rice alebo z diel slávneho
hororového klasika Bram Stokera, sú pre väčšinu ľudí mýtické bytosti, literárne
postavy, ľudia zriekajúce sa viery a boha, prekliaty neboštíkovia, legendy
našich predkov a mŕtvy za noci vstávajúci z hrobov, ale čo je
v skutočnosti pravda, sú to naozaj iba výmysly alebo skutočné príhody,
trochu opradené dobou a vierou v ranom veku? Tejto otázke a téme
sa budem venovať po zvyšok tejto práce. Ako spoznáme upíra, stručne povedané čo
sú to stigmata upíra a príznaky vampirizmu, či už psychického alebo
fyzického.
Objektívne zhodnotiť a zosumarizovať fakta pomocou odbornej literatúry,
informácií z internetu a porovnať s historickými
príhodami, umeleckými dielami. Nájsť spoločné body a vyviesť z
tohto objektívne prepojenia či náveznosť.
Nepočítal som s problémami pri práci, lebo danej téme je na internete
venovaná dostatočná pozornosť. Jediným problémom bola chudobnejšia domáca
scéna, kde, ako keby, bolo zakázane sa venovať tejto téme a tak teda mohli
nastať nerovnosti v prekladoch a taktiež ich zlé gramatické zapísanie.
Poďakovanie: V neposlednom rade by som sa chcel poďakovať ešte
všetkým tým čo mi pri práci akokoľvek pomáhali a to hlavne mojim priateľom
a ľuďom pracujúcim v hudobnom smere, kde sa o tejto problematike hovorí
ako o samozrejmosti. Na dovažok sa chcem ešte poďakovať aj ľuďom, ktorí
boli ochotný so mnou k tejto téme povedať svôj názor a radili mi pri
preklade.
Zozbieral som maximálne množstvo informácií z internetu, ako
z domácich webov tak aj zahraničných, čekých alebo anglických,
a porovanával som spojitosti medzi poverami a umeleckými dielami
a zároveň hľadal prepojenia a možnosť výskytu vampirizmu aj
v iných kultúrach. Hľadal náveznosť v historií a vyhľadával
podstatné časti vývoja vampirizmu, podľa vývoja náboženstiev a viery
v daných lokalitách.
Odbila polnoc, nad cintorínom sa nesie jemný závoj studenej hmly oblizujúca
chladné dosky hrobov. Mesiac zahalili tmavé oblaky nepokoja a v blízkej
dedine pohasli aj tie posledné najodvážnejšie svetlá. So stromami sa hrá
jesenný vietor. Tieň prv vrhnutý pomizol a z pod zeme počuť nepatrný
šuchot a škrabanie. Hmla vsiakajúca do zeme sa vytratila a na jej
miesto prichádzajú nemŕtví. „Mŕtvym pokoj, živým smrť“, s týmito slovami
sa strácajú v tme smerom na spiacu a nič netušiacu dedinu.
Od nepamäti sa ľudia niečoho boja a radi si dotvárajú takýto strach
vlastnou predstavivosťou. Je síce pravda, že egzistencia duchov je viditeľna na
rôznych miestach sveta nezaležiac na kultúre ani viere, a tak isto to je
s lykantropiou, voodoo, zombie a vampirzmom – no všetko, čo je
spochybniteľné a nad ľudské chápanie sú para normálne javy. Preto ani po
mnohých výskumoch a debatách sa nevie objasniť príčina toho, či onoho zjavenia
a z hrobu vstania, ani vedcom, ani kňazom, aj keď egzistujú rôzne
teórie. Napríklad teória o nezražaní krvy, alebo aj o tzv. tranze, ktorý
sa tvári ako smrť pri čom jedinec žije. Podľa modernej medicíny sa pod pojmom
vampirizmus rozumie iba psychický vampirizmus, niečo ako fyzický vampirizmus
nie je pripustené, i keď v takomto prípade sa už hovorí
o chorých jedincoch. Lekári a vedci sa odvolávajú na fakt, že
egzistuje istá choroba, ktorá vyvoláva u osôb potrebu piť krv, jedná sa
totiž o nízku hladinu železa a inyćh minerálov v krvi, ktorú si
zrejme nakazení potrebuju doplniť a za najlepší zdroj považujú inú krv,
odborníci tomu hovoria aj chudokrvnosť. Takto to aspoň tvrdia vedci
a lekári, no postihnutí sa oháňajú slovami: „Robím iba to čo musím, aj ty
ješ a piješ lebo musíš, je to pre teba taká ista samozrejmosť ako pre mňa pitie
krvi.“ Ak teda v súčasnej dobe egzistujú jedinci, ktorí maju potrebu piť
krv, či už svoju alebo cudziu niet divu a vôbec nepochybujem, že by sa
tento jav nemohol prejavovať aj v historií. Ak dobre vieme pôvod vampirizmu
je hlboko zakorenený v histórií ľudstva a uzko prepojený s lykantrópiu,
ktorú si rozoberiem nižšie. V istom období sa objavila choroba, ktorá
vyvolala u jedinca chronickú smrť, ktorá telu nedovolila rozložiť sa, lebo
krv v tele nechcela stuhnúť. Na tamdajšú časy si nikto nevedel vysvetliť
prečo dotyčný ešte stále nie sú rozložený a preto museli prísť isté
protivampiristické zákroky. Ja si dovolím tvrdiť, i keď nie som, žiadny
doktor ani vedec, že ak niekto robí na tele plnom nestuhnutej krvi, nech sa
jedná o mŕtveho alebo živého zverstvá podobné odťatiu hlavy, prepychnutie
srdca kolom, viedli k udalostiam, ako bola striekajuca krv, či už
z ničoho nič otvorenie úst. Z vlastnej skúsenosti viem, ako sa
prikrášlujú obyčajné zážitky, či príhody a ak sú podané ústne, o to
viac. Pokiaľ nie sú zaznamenané okamžite písomne, nastávajú nezrovnalosti
a nepresné údaje. Je fakt, že sa našli aj také záznamy a to rovno
úradne, že dotyčný dokonca žil a pri protivampiristických zakrokoch
vydával neľudské škreky, taktiež o týchto faktoch sa môžeme dočítať ďalej.
Ale aj napriek všetkému, čo som tu uviedol neviem si tak isto ako doktori a
vedci vysvetliť ako nastala táto dosti podivná choroba s nezrážanim krvi,
nevedno z akých príčin a čím spôsobená. Ba čo viac neviem si vysvetliť
ako bolo možne, že niektorí sa po smrti metali či dokonca vstali z hrobu,
i keď berme v úvahu ľudské prikrášlovanie. Podľa magických vied,
ktoré mi svojim spôsobom nie su až tak neznáme hovoria o astrálnej časti
tela, aby sme mohli pochopiť bytie a žitie v astrálnom svete musíme
pochopiť základne prerozdelnie. Prvý svet je fyzicky, to je ten, kde žijeme.
Druhý svet je astrálny, ten je úzko prepojený s tým naším a posledný
svet je mentálny, ako už samotný nazov hovorí jedná sa o svet, kde je
podstatná myšlienka, tu nie je čas a ani emócia iba samotné myslenie. Niekomu
by sa tieto svety mohli zdať nereálne a nemožne v rozpore s jeho
náboženstvom, ale ak sa viacmenej zamyslíme dojdeme k záveru, že práve má
až príliš spoločného s mnohýmii náboženstvami. No danou témou nie je
náboženstvo a ani iné svety, ale Upíri. Máme to tak, že ak človek, teda
jedinci so silnou myslou dokážu navštívť či iba vidieť astrálny svet, dokážu
teda astrálne časti prebývať v našom svete. Nie je to nič nereálne, aj keď
na prvý pohľad by sa to mohlo takým zdať. Samotné ázijské naboženstva hovoria
o duši a o vyžarujúcej aure a to je naša duša, ktorú síce
nevidíme, ale pomocou nej može zavítať do sveta astrálneho, kde tak či onak
zavítame po smrti. A tak astrálna časť našho tela, ktoré je zložene
z duše, vedomia a hmotného tela sa môže dostať do sveta fyzického no
na to aby v ňom mohla prebyť potrebujé neporušené hmotné telo. Je to
logické, lebo bez schránky nie je pošta. Týmto by som obajsníl modernej vede
egzistenciu svetov, ktoré sú, no nie každý o nich vie a teda nie
všetko si môžeme vysvetliť iba na úrovni vzorcov a čísel.
Ale, teraz sa vrátim k samotnej problematike o upíroch. Nie je až tak
neznáme, že upírov poznáme vo viacerých formách. Vedľa upírstva (vampirizmu) fyzického zameraného na
"sanie krvi zo živých"- krv je získavaná ako prostriedok
revitalizácie, umožňujúci upírom, len akúsi strnulú záhrobnú existenciu
(vegetovanie), existuje vampyrizmus ektoplazmatycký, zvaný tiež arrivizmus,
spočívajúci vo "vysávaní životnej sily". Arrivisti sú živí ľudia,
ktorí vedome, či nevedome získavajú vitálnu silu druhých osôb. Tú môžu postihnuté
osoby strácať v prítomnosti ľudí, ktorých sa boja: indukcia strachu vedie k
samovoľnej strate vitálnej sily - tá potom prechádza na osobu, ktorá strach
indukovala. Ďalším a dosť podstatným delením, podľa kultúr a obdobia
v rôznych častiach stredovekej Európy je delenie druhu vampirzmu na:
Revenant
Tým bol nazývaný mŕtvy, ktorý podľa ľudkých predstav vychádzal z hrobu
a prehováral k živým.
Vampír alebo upír - Asi najčastejšia forma. Jednalo sa o mŕtvych,
ktorí pojedali v hrobe svoje telo a časti odevu. Spôsoboval smrť najprv
svojím blízkym a neskoršie aj vzdialenejším osobám
Mora - Dusila a morila ľudí alebo aj zvieratá v spánku.
Vlkodlak alebo aj lykantropia, napol človek, napol vlk je posledný typ. Za takých ľudia
považovali tých, čo dokázali brať na seba podobu zvierat, najčastejšie to bol
vlk, v ojedinelých prípadoch netopier a iné. Ako už samotné fakty hovoria,
vlkodlactvo bolo omnoho staršie, ako vampirizmus a jeho skutočná podoba má
veľmi málo spoločného s upírmi, preto o nej stručne napíšem
samostatne nižsie.
Lykantropia – Vkodlactvo
Sa z veľkej časti pripisuje šamanizmu, čarodejníctvu, mágii
a okultistickej vede. Jedná sa o schopnosť človeka meniť svoju podobu na
vlka. Divoká šelma žijúca v človeku a za mesačných nocí drásajúca sa
na povrch.
Vlkodlak - vlčí démon spútaný s telom človeka. Upíri na seba často berú podobu
vlka.Naproti tomu sú vlkodlaci samostatnou prastarou rasou a obývajú túto zem
už od nepamäti.
Vlkodlactvo - LYKANTROPIA, je predovšetkým zvláštny stav mysle a vedomia, kde si človek predstavuje že je vlk, alebo sa na neho mení.
Vlkodlak - latinsky lycanthrop. V anglicky a nemecky hovoriacich krajinách - werewolf, v
Austrálii marsupials. Žiadne zviera nežilo tak dlho popri človeku bez zmien.
Celých 20000 rokov. Čo je doba desať krát dlhšia ako je kresťanská viera.
Vlkodlactvo je pokladané za čiernú mágiu, preto ľudí ktorý takto trpeli - upaľovali alebo
vešali.
Okultizmus špecifikuje Vlkodlaka jednoznačne. Je za neho považovaný človek ,ktorý sám
úmyselne pomocou magického rituálu, alebo vplyvom mesačných či démonických síl
v určitom časovom období mení na vlka. Človek si po premene väčšinou nič
nepamätá, cíti sa unavený a na niekoľko hodín upadá do hlbokého spánku.Okultná lykantropia patrí medzi najdesivejšie veci, ktoré okultizmus ovláda.
Stručne sme si ozrejmili aj lykantropiu, ale vraťme sa opäť k upírom.
Neodpustil by som si, ak by som nespomenul, že v niektorých starších prípadoch
sa mohlo jednať o kríženie druhov. Niekto by mohol povedať, že premena
upíra na vlka má za následok kniha Dracula alebo iná beletria, ale táto povera
má staršie korene, než kniha ktorá bola napísaná v 20.storočí.
Aby sme mali predstavu ako taký upirý vyzerajú skúsim sa ich vyzoru venovať
trochu viac. Väčšina pozná upírov z filmov, či známej beletrie, ale aby
sme nezostali iba v knihách a umelecky prikrášlených dielach, treba
sa vrátiť do hitorie, kde sa obzrieme po starých záznamoch a vydolujeme
nejaké tie informácie zhrňujúce výzor upírov. Vo väčšine sa všetky dokumenty
zhodujú s tým, že telo, na to že je v hrobe uložené niekoľko týždňov,
či dokonca mesiacov, v porovnaní s inými telami, neprejavovalo známky
rozkladu a ani typický zápach rozkladajúceho sa tela, nebol cítiteľný.
Telo upírov vyzeralo podozrivo bledo, pery naberali červenkastej farby, nechty
boli dlhé a hrubé, vlasy akoby nezaznamenali zmenu života a smrti,
koža na niektorych miestach sa lúpala a rástla nová, tvar mala ostré hrany.
Nie je známe, ako si tela mŕtvych, aj po takej dobe dokázali uchovať takúto
podobu, keď iné boli v úplnom rozklade. Iné dokumenty hovoriace
o upíroch vychádzajúcich z hrobov hovoria, že ich podoba sa taktiež
veľmo nerôznila. Hovorilo sa o bledej pokožke, zrastenom hustom obočí, pod
prepadnutými očami sa nachádzali tmavé kruhy, na koncoch prstov boli
dlhé nechty, oči boli čierne a odev zosnulého potrhaný vekom, pri čom
pokožka jeho samotného vyzerala akoby sa práve narodil. V niektorých krajoch
sa zjavovali nebožtíkovia v podobe
duchov a presne tak ako ich pochovali. No a teraz už k tým
slávnym zubom, ktoré prehriznú kŕčnu tepnu. Zuby o ktorých sa tak hovorí,
sú akoby výmysel, no našiel som zmienky o istom Draculovi II., ktorý
svojim deťom nejakým spôsobom vytvoril biologický cuciaci systém. Keďže celá
jeho rodina trpela chudkrvnosťou, ich výzor nebol o nič lepší, ako bolo už
vyšie písané, a tak sa v šialenej hlave tehdajšieho doktora zrodil
ešte šialenejší nápad skúsiť odstrániť chudokrvnosť dočerpaním krvi
z iných tvorov. Toto sa píše na rôznych webovských stránkach, ale či sa
tomu da veriť je polemizujúce. Nemôžeme, ale vyvrátiť ani objav v malej
dedinke v Čechach, kde sa našli pozostatky, ktoré vykazovali
protivampristické zákroky a v čelustiach sa náchádzali deviate zuby.
Takýchto nálezisk je viacej. Mmnohé úradné dokumentý opisujú, ako sa
v ústach zosnulého nachádzala krv, ale o zuboch nie je zmienka, čo je
dosť škoda a tak ostáva otázne či zuby upírom dorastali, keď to bolo
potrebné alebo im dorastli a vyčnievali z úst. Ľudia, ktorí boli už aj
za života považovaný za upírov, boli zväčša cudzinci, či ľudia vyšieho vzrastu,
lebo dávnejsších časoch bola priemerná výška ľudí omnoho menšia ako teraz,
ľudia s vrodenými poruchami, pigmentovými znamienkami na neobvyklých miestach
alebo aj zvláštnym ochlpením. Stačilo
tak málo a mohli ste byť označený za divného a ak sa k tomu
pridalo, nešťastie vo váženej rodine, nastali pre vás ťažké časy aj po smrti.
Veľmi dobre vieme, že naši predkovia chovali k mŕtvym zvĺaštnu úctu
a preto museli mať pádny dôvod na zásah a otvorenie hrobu zosnulého.
Stať sa upírom nebolo vôbec ťažké stačilo byť iný ako ostatný. Podľa iných
zdrojov, ako sú moje dohady sa upírom stal človek pokúsany upirom alebo človek,
ktorý zjedol nakazené zviera a pod.
Ľudia verili, že upírom sa stávajú tí ľudia, ktorí nenašli pokoja ani po smrti alebo boli prekliaty.
Dosť často sa stalo, že sa zo záhrobia vracali Upíri alebo duchovia
s cieľom pomstiť sa svojím blízkym, ktorí mu uškodili za života. Nesmieme
zabudnúť ani na prípady, ktoré hovoria o nesmrteľných čudných
ľuďoch, žijúcich samotárskym životom. Tak isto o krutých
masochystických vládcoch ako bol Vlad
IV - Draconarius (1431-1476(?)), alebo Alžbeta Bathory. Podobne sa hovorilo aj o hercoch, ktorý hrali
hlavnú úlohu v upírskych filmoch ako bol Belo Lugosi, Max Schreck a iný.
No a teraz k tým sľubovaným faktom, ktoré nemôžeme brať na ľahkú váhu.
Aby som bol, čo najpresnejší, nechal som text nepozmenený a neprekladal
som ho. Ide o dva záznamy z kroniky českého kronikára opáta Neplacha.
Možu prísť písane komicky, ale berme v úvahu obdobie v ktorom boli
spísané.
Roku
1336 zemřel míli cesty od Kadaně v Čechách ve vsi Blově pastýř nějaký, jménem
Myslata. Každou noc vstával z hrobu a chodil po okolních vsech, lidi děsil a
dávil a k nim mluvil. Kohokoliv v noci jménem zavolal, v osmi dnech zemřel.
Když ho pak vykopali, chtějíce jej spálit, byl nadut krví jako měch a strašlivě
řval. Naložen byv na vůz, stahoval a skrčoval nohy jako živý. Když byl položen
ne oheň, jeden z přístojících popadl kůl a vrazil jej do něho. Tu Myslata
pronesl hrobovým hlasem: "Velice jste mi tím uškodili", a vzápětí z
něj vyhrkla krev jako z nějaké nádoby. Když ho spálili, všecko zlé přestalo.
Roku 1344 zemřela v Levíně žena hrnčíře Ducháče, jménem Brodka.
Hned po pohřbu vstávala z hrobu, mnohé lidi dávila a po každém skákala. Když
byla probita třemi olšovými kůly, krev z ní tak velmi tekla jako z hovada
nějakého. Předtím spolkla svůj šlojíř až do polovice, a když se z úst vytáhl,
byl všecek krvavý. Byvši probita, vždy ještě z hrobu vstávala a lidi hubila.
Měla tedy být spálena, ale hranici nemohli nikterak zanítit, až jim staré ženy
poradily, aby užili k zážehu šindele ze střechy kostelní. Jakmile shořela,
přestala lidi trápit.
Takýchto prípadov by sa dalo ešte nájsť veľa, ale jedná sa iba
o kroniky a nemôžeme s určitosťou potvrdiť pravdivosť, no
taktiež nemôžeme tvrdiť, že ide o klam. Nevedno do akej miery sa jedna
o klam a fakt a preto sa spoľahneme na úradný zápis, kde sú
podpísaný súdny lekári, sudcovia a vojaci, ktorý ako úradne osoby museli
pozerať na svet realistickými očami. Stalo sa to v roku 1725
v dedinke Kisilovy v Uhrách. Asi tri týždne po pohrebe istého Petra
Plogojoviče v dedine ochorelo niekoľko osôb. V nasledujúcich ôsmych
dňoch umrelo deveť z osôb, starých aj mladých a to po veľmi krátkej
jedno až dvojdňovej chorobe. Všetci na smrteľnej posteli tvrdili, že večer
k ním prišiel Plogojovič, ktorý si lahol na ních stlačil hrdlo a cucial
z nich krv. Aby sa zabránilo ďalšiemu nešťastiu rozhodlo sa otvoriť
Plogojevičov hrob a mrtvolu spáliť. Prv, než tak mohli spraviť sa museli
obrátiť na cisárskeho miestodržiteľa a miestneho farára. Tí sa zpočiatku
zdráhali, ale keď obyvatelia hrozili odsťahovanim, podrobili celú záležitosť
súdnemu dvoru do Belehradu, z kadial boli poslaný dvaja uradný učenci. Po
exumácií všetkých, ktorí zomreli v posledných šiestich týždňoch. Po
otvorení Plogojevičového hroba našli zachovalú mŕtvolu, ktorá nevykozaovala
najmenšie náznaky rozkladu. Oči mal otvorené a hrob vôbec nezapáchal,
preto bol k veci privolaný aj císarský dôstojník z Gradišky, ktorý do
úradného protokola uviedol následovné:
Odobral som sa z Gradišky do menovanej obce Kisilovy, aby som prehliadol už
vykopané telo Petra Plogojoviča a podľa skutočností pravdy som zistil
toto: Za prvé nobeolo tu ani stopy po onom zápachu, aký pociťujeme z hrobu
a z tela mŕtveho. Telo, ktorého nos bol iba trochu splasklý, bolo
zcela čerstvé, vlasy, fúzy aj nechty, ak staré tak vypadali, tak ich nahradili
ceľkom nové, stará koža, ktorá bola trochu belavá, sa lúpala a novou bolo
pod nu vidiet. Tvár, ruky aj nohy a vôbec celé telo bolo, také, že za
život nemohlo lepšie vyzerati. V ústach som spatril, nie bez uzasu, trochu
cerstvej krvi, ktorú podľa všeobecných výrokov z tých ktorých zabil. Keď
sme pop aj ja uvideli toto divadlo, pri čom ľud bol stále viac rozčúlenejší
a tiež vystrašenejší, pripravili všetci poddany rychlo kôl, ktorý
zahrotili, priložili ho k mŕtvemu telu na misto, kde by malo byť srdce,
aby bolo prebodnuté, a pri prebodnutí nie len, že sa mnoho krvi ukázalo
z úst a uší, a síce uplne čerstvej, objavili as tiež iné pusté
známky, ktorých sa z respektu pomíjam. Potom zmienené telo bolo podľa
zvyklostí spálené na popoľ, čo vysoko slávnemu úradu oznamujem a zároveň
oddane a najposlušnejšie prosím, aby, keby sa tu objavili nejaké cyhby,
neboli pričítané mne, ale ľudu, ktorý bol strachom bez seba.
Jedným z najlepšie zdokumentovaných, najznámejších a zároveň najzáhadnejších je prípad z dedinky Medvedija v Srbsku o ktorom, sa tiež zachoval úradný
dokument, ktorý budem citovať. Názov znie „VISIUM ET REPERTUM strán takzvaných
upírov, alebo aj vysávačov krvi v Medvediji v Srbsku na tureckej
hranici 1. januára 1732.“
Po opätovných oznámeniach, že v dedine Medvedija v Srbsku tzv. Upíri biedne
zniesli zo sveta mnoho osôb vysajúc im krv, bol som na rozkaz tunajšieho
vrchného veliteľstva spolu s pánmi dôstojníkmi a dvoma k tomu ustanovenými
vojenskými ránhojičmi vyslaný, aby som vec podrobne vyšetril. Toto vyšetrovanie
sme vykonávali za prítomnosti veliteľa setniny hajduků , kapitána Goršice
Hadnaka barjaktara a starších hajduckej dediny. Títo vypočutí jednohlasne
vyhlásili, že asi pred piatimi rokmi jeden tamojší hajduk Arnold Paole, ktorý
si zlomil väz pádom z voza, za svojho života často rozprával , že bol často
počas svojho pobytu v Gosove, v tureckom Srbsku sužovaný upírom, a že len keď
zjedol hlinu z hrobu tohto upíra a potrel sa jeho krvou, bol zbavený jeho
prenasledovania.
1. Dvadsať až tridsať dní po smrti uvedeného
Arnolda Paola sa niektorí obyvatelia dediny sťažovali, že sú v noci kruto
trýznení a z nich štyria potom aj zomreli. Aby sa tomuto zlu zabránilo, asi po
štyridsiatich dňoch po jeho smrti vykopali Arnolda Paola z hrobu a zbadali, že
jeho mŕtvola je úplne neporušená, tiekla mu úplne čerstvá krv z očí, uší a
nosa, rubáš a prestieradlo v rakve boli skrvavené atď. Keďže spoznali, že tu
ide o skutočného upíra, prebodli mu podľa zvyklostí srdce špicatým kolom, pričom upír
2. vydal dobre počuteľné stony a vyšlo z neho množstvo čerstvej krvi.
Spálili túto mŕtvolu hne´d toho dňa a popol hodili do hrobu. Všetci, ktorí boli
týmto upírom usmrtení sa vraj stali tiež upírmi. Vykopali preto zmienené štyri
osoby z hrobu, vyšetrili ich rovnakým spôsobom, kolmi im prepichli srdce a
spálili na popol. Svedkovia k tomuto pridali, že Arnold Paole útočil tiež na
dobytok a vysával mu krv. Nakoľko neskôr
3. ľudia požili z tohto dobytka mäso, ukázalo sa, že sú v obci noví
upíri a v dobe troch mesiacov skutočne zomrelo sedemnásť mladých aj starších
osôb, a to väčšinou bez známky choroby v dobe dvoch až troch dní.
4. Hajduk Jovíra tiež hlásil, že jeho snacha Stanjoská sa pred pätnástimi dňami zdravá a svieža
pobrala spať, ale o polnoci nariekala so strašným krikom a zdesením, že syn
hajduka menom Miloe, ktorý zomrel pred
štyrmi týždňami, ju škrtil a že cíti veľkú bolesť na hrudníku. Od tej doby
chradla až ôsmeho dňa zomrela.
Ešte toho dňa popoludní odobrali sme sa v sprievode uvedených hajdukov na cintorín,
aby sme dali otvoriť hroby podozrivých a plniac vysoký rozkaz, prehliadli sme
mŕtvoly v nich pochované. Pri tom sa ukázalo podľa výsledku pitvy toto:
1. Mŕtvola
dvadsaťročnej ženy menom Stana, ktorá zomrela pred troma mesiacmi po trojdennej chorobe, bola úplne neporušená, bez stopy hniloby. Po otvorení mŕtvoly sa ukázalo in cavitae pectoris množstvo čerstvej krvi. Cievy, a to arterie i veny, neboli naplnené zrazenou krvou, ale bola v nich nájdená tak ako v pľúcach, játrech žalúdku a ostatných
vnútornostiach, čerstvá a tekutá krv ako u zdravého človeka. Na nohách a rukách
boli nájdené čerstvo narastené nechty a koža.
2. V prsnej dutine mŕtvoly šesťdesiatročnej ženy menom Milica, ktorá zomrela po trojmesačnej chorobe a bola pochovaná pred deväťdesiatimi dňami, bolo nájdené množstvo tekutej krvi. Vnútornosti boli v takom stave ako pri čísle 1. Pri pitve mŕtvoly všetci prítomní vyslovili prekvapenie nad otylostí mŕtvej, ktorú všeobecne každý
poznal, ako veľmi chudú, takže jej otylost
nastala až po smrti. Stala sa upírom, pretože jedla mäso z oviec
zabitých upírmi.
3. Osemročné dieťa ležiace v hrobe už deväťdesiat dní bolo nájdené “v upírskom stave“.
4. Mŕtvola šestnásťročného syna hajduka Miloa, pochovaná pred deviatimi týždňami po trojdennej chorobe sa vo všetkom podobala ostatným upírom.
5. To isté bolo nájdené u sedemnásťročného syna hajduka Jáchyma, ktorý umrel po trojdennej chorobe a bol vo svojom hrobe osem týždňov a štyri dni.
6. U mŕtvoly ženy menom Ruša, pochovanej pred šiestimi týždňami po desaťdennej chorobe, bolo nájdené veľké množstvo čerstvej krvi nie len v prsnej dutine, ale tiež in fundo ventriculi. To isté bolo nájdené u jej dieťaťa, pochovaného pred piatimi
týždňami vo veku osemnásť dní.
7. Mŕtvola desaťročného dievčaťa, ktoré zomrelo pred dvoma mesiacmi bola taktiež v stave upírskom. V prsnej dutine mala veľké množstvo krvi.
8. Vykopaná mŕtvola, istej ženy hajdukovej, pochovanej, pred siedmimi nedelami, a jej, pred dvacaťjednými dňami zomreleho decka najdeného v pokročilom stupni hniloby,
aj keď boli pochované telá v tej istej pôde a v priamej blízkosti
ostatných vykopaných hrobov.
9. Mrtvola dvacaťtri ročného sluhu istého hajduckého desiatnika menom Rhade, pchovaného pred piatimi nedelami, bola taktiež najdená v pokročilom stupni hniloby.
10.Taktiež bolo najdené u ženy tunajšieho barjaktara, pochovanej
pred piatymi nedelami, aj jej dieťa.
11.Mrtvola šesťdesiat ročného hajduka Stanka, pochovanej pred
šiestimi nedelami, bolo najdené neporušené, bez stopy hniloby s množstvom
čerstvej krvi.
12.Rovnako v "stave upírskom" bola najdená mŕtvola dvacaťpäť
ročného hajduka Milca, pochovaného pred šiestimi nedelami.
13.Stanjoska, dvacať ročná žena hajduková, pochovaná pred
semnáctimi dňami po trojdennej chorobe, bola najdená v tváry uplne červená
a živej farby; je to tá, ktorá bola - ako z vrchu vyliečené - mŕtvym synom
hajduka Miloem o polnoci škrtená. Na pravé strane pod uchom mala dlhé, krvou
podliate miesto. Pri otvorení rakvi prúdila jej z nosu čerstvá krv, tá tiež bola
najdená aj v dutene prsnej. Taktiež jej vnútornosti neboli porušené.
Po vykonanej prehliadke boli mŕtvolam, u ktorých boli dokazateľné príznaky
upírstva, zoťaté pritomnými cigáňmi hlavy a s ich telami spálené,
popol bol vrhnutý do rieky, ostatné mŕtvoly boli opäť vložené do svojich
hrobov.
Vzhľadom na to, že o problematiku vampirizmu ako fyzického, tak aj psychického
sa zaujímam už dlhšiu dobu, konkrétne niečo vyše roka, sa moje názory zhodujú
s množstvom odbornej literatúry, ale je aj dosť rozporuplných kníh, ktoré
sa za každú cenu snažia, tieto na prvý pohľad neskutočné, tvrdenia
o egzistencii upírov a iných spirituálnych častí v našom svete
vyvrátiť. Myslím si, že ľudia čo o tom vedia by o tom mali viacej
hovoriť a písať a nie nechávať si to pre seba. Bohužial viera, ako
taká, odmieta prijať akúkoľvek egzistenciu v rozpore s ich zákonmi
a keďže ešte stále žijeme v období, keď kresťanské náboženstvo, ako
také, je veducím náboženstvom na svete, nie je možné hovoriť o takýchto
veciach otvorene, ale naštastie, už za to nebudem upálený.
Upíri egzistovali a egzistujú. Egzistujú v podobe fyzických
a psychických. Môžeme nájsť bláznov, ktorí si myslia, že sú upíri, len aby
zaujali okolie, no najdeme aj takých čo vážne trpia chorobou nezražania sa krvy
či chudokrvnosťou, no záleží, len od jedinca, ako sa k danému problému
postaví. Náš svet sa neskladá iba z jedného sveta preto treba brať na
vedomie, že poltrgaisty, duchovia, Upíri, likantropia a celá mágia
skutočne môže egzistovať. Veľa faktov, je ako keby, naschvál utajovaných
a to čo by malo vidieť sa nedá vidieť, strašne to pripomína UFO
a preto na všetko si musí človek spraviť vlastný obraz, len nebuďme ako
neveriaci Tomáš a nerobme urýchlene závery. Snažme sa vidieť aj to, čo nie
je možné vidieť, no nech nevidíme to, čo iba chceme vidieť. Predsa len, niektoré
veci navždy zostanú medzi nebom a zemou,
a tak by to aj malo byť.