Úpadok štúdia stoicizmu

Úpadok štúdia stoicizmu
V 19. storocí dochádza k úpadku záujmu o témy rozpracované stoikmi. Tento úpadok
bol ovplyvnený viacerými skutocnostami. V prvom rade sa nezáujem o štúdium
stoicizmu obhajoval argumentom, že je velmi málo primárnych zdrojov a textov z tohto
obdobia. A ak nemáme dostatok priamych zdrojov nejakého obdobia, niet co skúmat.
Hoci je priamych zdrojov stoickej epochy skutocne nedostatok, zdá sa, že tento
argument je trochu prehnaný. Hlavnou prícinou úpadku štúdia stoicizmu boli hlavne
predsudky vytvorené v case klasicizmu v 18. storocí.
Klasicizmus sa v prevažnej, ak nie výlucnej, miere zameriava na štúdium Platóna a
Aristotela. Filozofi sa tvária, akoby aristotelova filozofia bola vrcholom filozofie a všetko
po nom má len malú hodnotu. Najviac sa klasicizmus stavia práve proti stoikom. Kritika
klasicizmu voci stoickej filozofii sa zameriava hlavne na materializmus a subjektivizmus
stoikov. Ak sa aj stoicizmus študuje, je vnímaný len ako pomôcka pre pochopenie
predchádzajúcej epochy. Relevantné sú viac-menej len praktické problémy stoickej
filozofie. Úpadok štúdia stoikov je nožné vidiet vo viacerých oblastiach:
– anachronická interpretácia stoických filozofov
– chybné koncepcie zo strany historikov filozofie
a.) príliš ostré delenie gréckej filozofie
Predsokratici – Sokrates až Aristoteles – Grécko-rímska flozofia(pricom
posledná éra je chápaná ako úpadok); stioici sa sami považovali za pokracovatelov
Sokrata
b.) premiešanie gréckeho a rímskeho stoicizmu
c.) chápanie fyziky a logiky ako podradených etike
filozofi 19. storocia ukazujú Stoicizmus ako cisto eticky orientovanú filozofiu,
bez hlbšieho záujmu o fyziku a logiku, co však nie je pravda
Stoická logika je v klasicizme považovaná za Aristotelovskú alebo len formálnu a
bezcennú, fyzika sa pokladá za herakleitovskú a etika je chápaná iba ako praktická.
Hoci aj v 19. a do prvej polovice 20. storocia boli publikované aj práce o stoickej
filozofii, niesli pecat týchto hlbokých predsudkov a nedorozumení. Názor, že stoická
logika (podla názoru 19. storocia) bud kopíruje aristotelovskú alebo sa vyvíja
nesprávnym a formálnym spôsobom, je všeobecne prijímaný. Prvé reakcie na tento
neoprávnene negatívny pohlad na Stoicizmus neprišli od historikov antickej filozofie.
Boli to logici skúmajúci rozvoj antickej logiky, ktorí opät zacínajú skúmat Stoicizmus. V
prvých desatrociach 20.
storocia si zacínajú jasne uvedomovat, že stoická logika je jasne odlišná od
aristotelovskej a treba ju študovat osobitným spôsobom. Tieto tendencie navodili
atmosféru, z ktorej vzišiel opätovný záujem o nezaujaté štúdium stoickej filolzofie.