Umenie čiernej Afriky

OBSAH

1. ÚVOD ........................................ ........................................ ........................................ .3
2. ROZDELENIE OBYVATEĽSTVA AFRIKY ........................................ ...................4
3. NACHÁDZANIE AFRICKÉHO UMENIA ........................................ ......................5
4. ZÁPADNÝ SUDÁN ........................................ ........................................ ..................6
5. GUINEJSKÉ POBREŽIE ........................................ ........................................ ..........7
6. NIGÉRIA ........................................ ........................................ ....................................8
7. ROVNÍKOVÁ AFRIKA ........................................ ........................................ ............9
8. STREDNÁ AFRIKA ........................................ ........................................ ...............10
9. VÝCHODNÁ A JUŽNÁ AFRIKA ........................................ .................................11
10. ZÁVER ........................................ ........................................ ....................................12
11. ZOZNAM POUŽITEJ LITERATÚRY ........................................ ...........................13
12. OBRAZOVÁ PRÍLOHA ........................................ ........................................ ...............................14

1. ÚVOD

Významný poľský archeológ a znalec kmeňových kultúr Wlodzimierz Antoniewicz vyslovil vetu : „ Africké umenie je veľké a má veľdiela.“ (Trojanová, Alina: Umenie čiernej Afriky. Bratislava: Tatran, 1979, s. 5) Pretrvalo stáročia, zachovalo si životnosť a preniká do sveta.
Keď porovnáme africký a európsky svet, zistíme, že vyrastáme z tých istých koreňov. Sú to psychické a intelektuálne možnosti človeka. Mnoho historických faktov svedčí o tom, že cesty vývoja Afriky a Európy boli podobné. Náboženské kulty na kontinentoch sú si blízke. Tu aj tam uctievajú ženu s dieťaťom a baran s býkom museli byť posvätnými zvieratmi, keď sú ich zobrazenia v kultovom umení. Posvätný oheň a dym zaháňali zlých duchov. Isté odevy boli a sú vyhradené iba pre určitú skupinu ľudí (odevy bojovníkov a kňazov). Na oboch kontinentoch ľudské skupiny majú svoje symboly. Vtáky, zvieratá, rastliny ( napr. britský lev a dahomejské leopardy), abstraktné grafické znaky. Nosia sa rozličné predmety – talizmany, ktoré majú chrániť pred neúspechom. Bremeno povinností v rodine je len na pleciach žien. Medzi rozdiely patrí na základe stvárnenia náboženských predstáv v umení to, že v európskych kultoch vládne krutosť ( v kostoloch nachádzame obrazy ľudí ukrižovaných, kameňovaných, prebodávaných šípmi, lámaných v kolese a pod. týraných) Afričania až v 16. a 17. st. začali spodobovať človeka požieraného krokodílom aj to pod vplyvom Portugalcov.
Africké umenie je anonymné. „ Národné umenie zastupovalo umenie kmeňové, tak ako spoločenstvo národné zastupovalo spoločenstvo kmeňové. Tento kmeňový izolacionizmus existuje vlastne dodnes.“ (Trojanová, Alina: Umenie čiernej Afriky. Bratislava: Tatran, 1979, s. 90)
Africké umenie je umením ľudových más v rozvrstvenej spoločnosti inej ako európskej. Predsa africký kmeňový umelec chápe umenie podobne ako ľudový umelec v Európe. Prejav svojej činnosti pre potreby spoločnosti.
Tento obsiahly úvod obsahuje poznatky, ktoré určujú človeka v jeho historických a geografických podmienkach.

2. ROZDELENIE OBYVATEĽSTVA AFRIKY

Prirodzená hranica, Sahara, rozdeľuje africký kontinent na mohamedánsky sever a animistický juh (územie najstarších obyvateľov). Afriku obýva niekoľko jazykových skupín, ktoré tvorí veľký počet Kmeňov, líšiacich sa rečou, kultúrou, zvykmi. Etnický obraz je veľmi nejednotný. Kočujúce skupiny nemajú stále sídla. Najpočetnejšia skupina, semitskohamitská (asi 65 miliónov) obýva severnú a juhovýchodnú Afriku. Niektoré jej skupiny osídľujú aj západnú Afriku. Neveľká skupina Mande obýva oblasti prameňov riek Nigeru a Senegalu. Skupina nílska zaberá dnes územia pri hornom Níle a okolo Viktórinho a Rudolfovo jazera. Okrem iných Afriku obývajú národy nízkeho vzrastu, hovoriace jazykmi bantu, hoci nepatria do tejto skupiny. Ich vlastný jazyk odumrel ( Twa zvaní Pygmejmi, pravdepodobne najstarší obyvatelia kontinentu).
Umenie krajín Maghrebu, Líbie a Egypta patrí do stredomorskej kultúrnej oblasti, preto som sa zamerala na výtvarnú tvorbu subsaharských oblastí Afriky.

3. NACHÁDZANIE AFRICKÉHO UMENIA

Európa sa zoznámila s umením subsaharskej Afriky až koncom 19. a zač. 20. st. Objav černošského umenia sa vo všeobecnosti pripisuje európskym avantgardným umelcom, ktorí nás naučili vidieť a poznávať africké umelecké diela. Objavenie afrického sochárstva okolo roku 1907 len potvrdilo smerovanie Parížskej školy. To, o čo sa umelci v Európe usilovali, už existovalo v africkom umení. Diela, ktoré neprodukujú vizuálne dojmy, ale vyjadrujú umelcovu myšlienku o nejakom predmete, osobe.
Je to „konceptuálny“ charakter afrického umenia, na ktorý poukázal Picasso, vraviac o ňom, že je „rozumné“. Neskôr, okolo roku 1925, bolo africké umenie spolu s oceánskym zatriedené pod spoločný názov „primitívne“ alebo „barbarské“. Surrealisti ho vyhľádavali pre emocionálny a mystický obsah ( podobne aj fauvisti a nemeckí expresionisti).
Africký slovník umenia, ktorí vypracovali niekoľkí bádatelia – afrikanisti v spolupráci s tzv. „africkými“ umeleckými kritikmi, vždy odkazuje na „inštrumentálnosť“ umeleckých predmetov, nikdy neoddeľuje tvar predmetu od jeho funkcie. Tieto predmety boli v podstate vytvorené, aby vyjadrovali základné duchovné hodnoty tradičných náboženstiev. (náboženské úlohy – napr. predstavenie ducha, zabezpečiť bohatú úrodu, bohaté stáda, úlohy uchovávať vedomosti pre ďalšie generácie – predmety rituálneho zasvätenia, a pod. ). Nachádzať inštrumentálnu stránku, neznamená popierať ich umeleckú hodnotu. Africké umenie nemôžeme pokladať len za to úžitkové. Nemožno ho študovať nezávisle od kultúry, vychádza zo všetkých oblastí života ( hospodárskej, technickej, sociálnej, historickej).

4. ZÁPADNÝ SUDÁN

Umelci v západnom Sudáne patria k boháčom, ich ženy sa často zaoberajú hrnčiarskou výrobou. Obyvatelia ich rešpektujú a zároveň sa ich obávajú, lebo získali nadvládu nad ohňom a zemou. Iba oni dokážu zo zeme ťažiť kovy.
Štýl výtvarných kreácií je väčšinou homogenný. Ľudské postavy vytesané z kmeňov stromov sú predlžené, s tenkými údmi, realizmus je vylúčený. Hlava skôr malá, je spolu s trupom starostlivo vypracovaná a pripojená k zakrivenému a zvráskavenému povrchu v ostrých uhloch. Povrch je jemne čiarkovaný.
Na maskách dominujú zvieracie motívy. Črty sú odvážne skombinované s ľudskými. Predmety z dreva majú symbolický charakter a inštrumentálnu hodnotu. Majú jednoduchý tvar. Medzi najvýznamnejšie patrí umenie Dogonov z Mali. Napriek tomu, že je estetická tvorba v krajine Dogonov, takisto ako v celej Afrike, podriadená sociálnym a náboženským požiadavkám, prevaha významov nad formou nie je taká veľká, aby neostalo miesto na umeleckú invenciu. Sú to masky zobrazujúce zvieratá alebo ľudí u Bambarov v Mali. U Senufov na severe pobrežia Slonoviny napr. masky združenia Chiwara zobrazujúce antilopy. V Hornej Volte súvisia drevené masky s poľnohospodárskou aktivitou (známa maska kmeňa Bwa, Deyo – okrúhla tvár obrúbená plieškom s geometrickými motívmi, na ktorej vystupuje zobák zuborožca, je pôvodne z kmeňa Gurunsi.

5. GUINEJSKÉ POBREŽIE

Táto oblasť sa rozprestiera od Guiney – Bissau až po juhovýchodnú časť Nigérie. Sú to husté pralesy a pobrežné pláže s palmami pozdĺž Atlantiku. Od 16 storočia tu prestávali európske lode. Výtvarná tvorba tejto oblasti sa výrazne líši od umeleckej tvorby západného Sudánu. Línie predmetov sú jednoduchšie, drevo je pomaľované tmavými farbami a vyleštené. Umelci majú zvláštnu záľubu v okrúhlych, poddajných zavalitých tvaroch. Nezabúdajú na žiaden detail. Reliefy ( telesné ornamenty) sú v materiáli: drevo, kameň, hlina, bronz a zlato. Postavy nie sú predlžené ako u Sudáncov. Telesné proporcie sôch sú také, aké nachádzame na afrických sochách. Hlava veľká (tretina až štvrtina celkovej výšky sochy), údy relatívne krátke a krehké. Masky sú malé, pokrývajú len prednú časť tváre a sú skôr antropomorfné, než zoomorfné ( masky – portréty z kmeňa Baulé). Inde nachádzame umelecké predmety s viacfarebným povrchom, geometrickými tvarmi, lineárnou dekoráciou predmetov. Pripomínajú umenie severských národov. Známe sú sošky – figúrky zo 17. st. zobrazujúce predkov, ktorí sa zjavujú v snoch. Bývajú položené na oltári. U silných kmeňových, rodových spoločenstvách sa masky podieľajú na udržiavaní poriadku v dedinách. Rozhodujú v sporoch medzi obyvateľmi, vyberajú pokuty, dozerajú na čistotu a bezpečnosť, dodržiavanie disciplíny a poriadku. Stávajú sa na ochranu obyvateľov pred každým nebezpečenstvom (epidémie, bieda, vojny). Vyhotovujú ich danskí umelci ( Pobrežie slonoviny) na objednávky dedinčanov.

6. NIGÉRIA

Na tomto území je najvýznamnejšie zoskupenie obyvateľstva kontinentu (každý štvrtý Afričan je Nigérijčan) a okrem toho sa tu stretali základné dejinné prúdy. Umelecká činnosť má v Nigérii dlhú tradíciu. Terakotové predmety z Noku pochádzajú z 5 st. pred Kristom až 2 st. n. l. (geometrický štýl ľudských tvarov). Umelci najradšej zobrazovali ľudské postavy. Najstaršie bronzové predmety subsaharskej Afriky, odliate z vosku sa datujú do 9. a 10 st. Je to prekvapujúce, lebo pripomínajú európske rokokové umenie. Sú bohato zdobené vtákmi a drobným hmyzom. Brondzové hlavy kráľov boli odliate medzi 12. a 15. st. Umenie z Benimu bolo Európe známe už koncom 17.st. Umelci, organizovaní v cechoch, tvoria veľkolepé, nádherné diela. Ich povrch je precízne vypracovaný. Jorubovia, ktorých je dnes okolo 10 miliónov, patria aj v súčasnosti k umelecky najplodnejším národom Afriky. Aj dnes uznávajú moc svojich kráľov. Sú si vedomí svojej kultúrnej jednoty, čoho dôkazom je ich výtvarná tvorba. Umelecký štýl v Benime je jednotný. Inšpiráciu nachádza v kulte jorubských bohov, miestnych hrdinov, v rodinných kultoch, politických ustanoveniach, vešteckých postupoch, spoločenských rituáloch s maskami.

7. ROVNÍKOVÁ AFRIKA

Politická štruktúra spoločenstiev žijúcich v Kamerunskom území je hiearchicky rozdelená medzi kmene Bamilcké a kráľovstvo Bamunov. To zabezpečuje rovnováhu a kontinuitu. Veľmi bohaté a originálne dvorské umenie sa mohlo voľne rozširovať. Sochárska tvorba, hlavne z dreva, sa neobmedzila len na tvorbu sôch a masiek, ale aj na sedadlá, bubny, čaše, fajky z bronzu. Je tu časté začlenenie sochárskej tvorby do architektúry. Monumentálnosť sa prejavuje na maskách a sochách, ktoré majú ľudské rozmery a sú často ozdobené sklenenými korálkami. Všetky etniká Kamerunského územia ovládajú umenie odlievania z vosku. Ozdobné maľovanie a technika perličkového povlaku bola častá. Od začiatku 20 st. bolo gabunské umenie v Európe obdivované a pokladalo sa za štýlovo najhodnotnejšie. Tento názor pretrváva dodnes a toto umenie má najviac obdivovateľov. Sochári vytvárali postavy – figúrky strážcov relikvií. Relikvie významných predkov boli uchovávané v schránkach zo stromovej kôry alebo v košoch. Figúrky sú z hľadiska štýlov veľmi rôznorodé. Abstraktné: tvár predstavuje obyčajná drevená doštička oválneho tvaru, ktorá má po bokoch dve krídla a navrchu polmesiac. Všetko je pokryté meďou, mosadzou alebo železom. Podstavec, najčastejšie rozdelený na kosoštvorce, vyvoláva predstavu ramien. Používali techniky: kovanie, kovotlačenie a gravírovanie. Vyznačujú sa okrúhlym tvarom figúr, „telesnou geometriou“ a bohatou patinou.
Smerom na juh sa umelecká tvorba vyznačuje homogénnosťou. Dominujú v nej ľudské postavy. Prevláda v nich figuratívny naturalizmus, živé farby a prvky inšpirované Európou (šaty, doplnky). Známe sú biele masky so svojím „aziatskym“ výzorom (šikmé oči, geometrizujúca tvár). Európania mali už oddávna vplyv na rovníkovú Afriku. To vysvetľuje, prečo je umelecká tvorba prešpikovaná európskymi témami, tvarmi, spôsobom vypracovania, pričom si zachováva originálne africké videnie, čoho dôkazom je rešpektovanie Kánonu afrických sôch. To znamená, že dôraz sa kladie na hlavu a nie na telo sôch.
Európsky vplyv však nezasiahol do tvorby antropomorfných a zoomorfných sôch – fetišov (Konde).

8. STREDNÁ AFRIKA

Celú oblasť strednej Afriky môžeme rozdeliť do štyroch veľkých regiónov. Je to veľká etnická skladačka. Výtvarné umenie je na tomto území prekvapivo homogénne. Okrem iniciačných masiek (nosia ich mladí zasvätenci na slávnostiach a majiteľmi sú iniciačné spoločnosti), vyrábajú umelci množstvo prestížnych predmetov pre svojho kráľa a hodnostárov. Je tu udivujúce bohatstvo a plnosť dekorácie vo všetkých oblastiach výtvarnej tvorby : v architektúre, sochárstve, košikárstve, pri práci s kovom, pri tkaní a farbení látok, pri perličkovaní. Sochárstvo sa zameriava na zobrazovanie kráľov (panovník sedí so skríženými nohami a nesie všetky znaky svojej moci). V súvislosti s umením Lubov sa začalo prvýkrát vážne spomínať meno istého afrického umelca. Je to Majster z Buli. Pripisuje sa mu asi dvanásť postavičiek s hranatou tvárou, vypuklými lícami, s napoly privretými očami pod vytiahnutým obočím, s hrboľatým nosom, roztiahnutými nozdrami a so špicatou bradou. Originálnym prínosom umenia strednej Afriky je obdivuhodné pochopenie kresby, ktorá je súčasťou každého predmetu a neustále využívanie geometrických osôb. Motiváciu nachádzajú v prírode.

9. VÝCHODNÁ A JUŽNÁ AFRIKA

Toto obrovské územie spája všetky extrémy, od púšte Kalahari cez Kilimandžáro až po Karpskú provinciu. Rôznorodé je aj etnické zloženie obyvateľstva. Predpokladá sa, že východná Afrika je kolískou ľudstva. Najstaršie známky po pravekých obyvateľoch Zeme sa našli práve v Keni a na juhu Etiópie. V porovnaní so západnou a strednou Afrikou je táto časť subsaharskej Afriky z hľadiska výtvarnej a umeleckej tvorby najchudobnejšia. Výtvarný prejav sa prejavuje v architektúre, jaskynnej maľbe (čisto figuratívna) a v ozdobovaní ľudského tela. Sochárska tvorba, to sú skulptúry z tvrdého, niekedy červenkastého dreva (zobrazenia mužov s viditeľným pohlavím). Pôvodný materiál je takmer neopracovaný. Trup je vždy vytiahnutý na dlhých roznožených nohách, ktoré sú strnulé ako ruky. Na takmer neexistujúcom krku je väčšinou okrúhla hlava hrubo opracovaná.
Akropola v Zimbabwe, o ktorej sa predpokladalo, že jej ruiny sú rovnako veľké ako zrúcaniny paláca kráľovnej zo Sáby, tvorí elipsovitý chrám s rozmermi 67 x 88 m. Výška múrov miestami dosahuje až 9 m. Datuje sa do 14. st. Avšak sklené perly nájdené neskôr a pochádzajúce z 8 st. ho posúvajú do dávnejších dôb.
Z rozličných techník, ktoré používajú národy východnej a južnej Afriky, je to nepochybne hrnčiarska výroba.

10. ZÁVER

Prínos afrického umenia do svetovej kultúry je veľký. Je buď priamy, v podobe tvorby samotných Afričanov, alebo nepriamy. Ide o inšpiráciu pre európskych umelcov. Špecifický charakter nemeckého expresionizmu vychádza z obdivu k expresii africkej plastiky ( Emil Nolde i Ernst Kirchner).
Európa objavila kubizmus na prahu 20 st. Afrika ho pestovala celé stáročia. Kubistické formy africkej plastiky, to sú inšpirácie umelcov najavantgardnejších umeleckých smerov. Schopnosť syntézy afrického umenia je jedným zo smerov umeleckých hľadaní umenia. Rafinovaná jednoduchosť foriem silnejšie pôsobí na predstavy súčasného človeka než hladké akademické kompozície.
„ Africké umenie ako plnoprávny partner v panteóne svetového umenia pôsobí životodarne a inšpirujúco.“ (Trojanová, Alina: Umenie čiernej Afriky. Bratislava: Tatran, 1979, s. 165)
Objavenie sa afrického umenia v Európe malo najväčšie dôsledky pre svetové výtvarné umenie. Ohlasy v tvorbe možno nájsť u M. de Ulamincka, A. Deraina, H. Matissa a predovšetkým P. Picassa. Už r. 1906 vznikali diela poňaté inak.
„ Čo spôsobilo tento prelom, po ktorom nastalo obdobie tvorivých nepokojov, taký dôležitý pre ďalší vývoj súčasného umenia? Z neho totiž vyrastú neskoršie smery, a ak aj nie priamo z neho, tak v každom prípade z kvasenia, ktoré spôsobil.“ (Trojanová, Alina: Umenie čiernej Afriky. Bratislava: Tatran, 1979, s. 166).

11. ZOZNAM POUŽITEJ LITERATÚRY

1. Trojanová, Alina: Umenie čiernej Afriky. Bratislava: Tatran, 1979
2. Chatelet, Albert a Groslier, Bernard: Svetové dejiny umenia. Paríž: Larousse, 1990, s. 569 – 576
3. Čížová, Ž.: Svet umenia. Bratislava: Ikar, 2002, s. 385
4. Gombrich, E.: Příbeh umění. Praha: Argo Mladá fronta, 2001, s. 683
5. Dempseyová, A.: Umělecké styly, školy a hnutí. Praha: Slovart, 2002, s. 304

12. OBRAZOVÁ PRÍLOHA

1. Hermafrodická dogonská socha, vytesaná z kmeňa stromu v oblasti Mopti (Mali).
V. 1,32 m. Musée de l´Homme, Paríž.
2. Bronzová hlava kráľa pochádzajúca z Ifé, 10. – 12. storočie pred Kr. Britisch Museum, Londýn.
3. Drevená socha Bamileké (Kamerun), zobrazujúca ženu dojčiacu svoje dieťa. V. 62 cm. Musée de l´Homme, Paríž.
4. Drevená figúrka – relikviár, umiestnená na schránke zo stromovej kôry, v ktorej sú uložené lebky a kosti predkov (Rovníková Guinea). V. 63 cm. Musée de l´Homme, Paríž.
5. Magická soška s úložným priestorom v bruchu (Kongo). Látka, zrkadlo, perá, šnúrky. V. 55 cm. Musée de l´Homme, Paríž.
6. Taburetka v tvare karyatídy. Maľované drevo (Zaire). V. 30,2 cm. Musée de l´Homme, Paríž.
7. Songyjská maska zo Zaire. V. 49 cm. Musée de l´Homme, Paríž.