Umelecky opis zimy

Zima je ako obrovský vankúš naplnený tým najbelším a najjemnejším perím, ktoré je tak dobre našuchorené ako keby to robili tie najjemnejšie ručičky a dali si na tom veľmi záležať. Keď padá sneh vyzerá to ako keby niekto rozsypoval z obrovského batoha veľké a biele snehové vločky, ktoré dokážu rozjasniť akúkoľvek tvár.

Stromy v zime sú smutné, lebo na sebe nemajú ani jeden lístok, s ktorým by sa mohli porozprávať, ale keď začne snežiť a na stromy napadne veľká kopa snehových vločiek, okamžite sú šťastné, že už nie sú sami a majú sa s kým pozhovárať. Keď napadne prvý sneh, detské očká sa rozžiaria sťa malé ligotavé hviezdičky, ktorých je celá obloha a rýchlo ako opreteky sa ženú von do tej snehovej nádhery.

Sneh v detskom srdci vyvoláva radosť, nadšenie a očarenie z toľkého bieleho, čistého a nedotknutého snehu. Zem pod nimi je ako biely a jemný koberec utkaný z tej najjemnejšej, najbelšej a najkrajšej vlny. Hory pod snehovou pokrývkou vyzerajú ako keby sa išli vydávať. Majú na sebe nádherný závoj z toho najbelšieho snehu.

V zimnej krajine môžeme nájsť malého zajačika hopsajúceho zimnou krajinou alebo srnku pri kŕmidle, alebo mnoho iných lesných zvieratiek, ktoré sa radi prechádzajú po bielej a zasneženej krajine.

Zima načúva všetkému čo sa v lese povie. Či sú to už zvieratká, ktoré sa zhovárajú alebo šum vetra, ktorý prechádza zimnou krajinou a prenáša mnoho malých snehových vločiek na iné miesto a vytvára z nich nádherné kulisy krásy.

Zima je najkrajším ročným obdobím čistoty a krásy. Ale všetko má svoj koniec. Aj pani Zima stráca svoju moc a žezla sa chytá teplá a pomaly sa zelenajúca pani Jar.