Úloha ženy ako tvorkyne kultúry

Obsah

1. Úvod 3
1.1. Úvod do problematiky 3
1.2. Cieľ práce 3
1.3. Metodika práce 3
1.4. Štruktúra práce 4
1.5. Pramene a terminológia 4
2. Žena vo svete Antiky 5
2.1. Žena v antickom Grécku 5
2.2. Žena v antickom Ríme 6
2.3. Grécka reflexia o žene 7
3. Feminizmus 10
3.1. Vznik feminizmu 10
3.2. Vývoj feminizmu ako životného štýlu 11
3.3. Feminizmus ako antropologická koncepcia 13
4. Úloha ženy ako tvorkyne kultúry 14
4.1. Antická žena v období feminizmu 14
4.2. Žena feministka v období Antiky 15
5. Záver 16
6.Zoznam použitej literatúry 17












1. ÚVOD

1.1. Úvod do problematiky

K výberu témy ma viedla moja účasť na prednáškach z predmetu Dejiny atropologických koncepcíí na Univerzite Konštantína Filozofa v Nitre a s tým aj spojená povinnosť napísania seminárnej práce. Vybral som si dve historicko-časové obdobia. Je to obdobie Antiky a obdobie vzniku feminizmu v roku 1791. V mojej práci budem porovnávať tieto dve časové a aj historické obdobia. Žena v období Antiky nie je veľmi výrazná, je zatienená mužským svetom. Antická žena považovaná za „zlo“ celeho sveta. Lenže žena feministka sa znaží o vymedzenie sa z mužských okov. Je samostatná, inteligentná a sebestačná bytosť, bez mužského diktátu. Ale aj napriek rôznorodosti časových období a postavení žien v týchto obdobiach majú aj spoločné črty a vlastnosti. Hľadal som ich spoločné ale i odlišné vlastnsoti. Aj keď rôznorodé, sú to krehké bytosti. Významné tvorkyne kultúry svojho okolia, nie len kultúrne vplývajú na svojich najbližších ale aj v globále.

1.2. Cieľ práce

Cieľ mojej práce spočíva v tom, že sa snažím pochopiť ženu žijúcu v období antického Grécka a Ríma a ženu, ktorá sa vymanila z mužského sveta a nastolila éru feminizmu. A neskôr po pochopení týchto dvoch rozdielnych typoch ženy, by som chcel zistiť ako ovplyvnili kultúru v tom či onom časovom období.

1.3. Metodika práce

Pri tvorbe tejto práce bola snaha získať a využiť všetky dostupné relevantné a overenia schopné informácie k danej téme. Hlavným zdrojom sa stali literárne diela a zdroje z fondov mestskej a univerzitnej knižnice. Veľmi dôležitým zdrojom sa stal aj internet a rôzne periodiká.




1.4. Štruktúra práce

V štruktúre mojej seminárnej práce sa nájdu jednotlivé kapitoly a podkapitoly týkajúcich sa nielen časových a historických období ale aj súčasné prejavy feminizmu. Ďalej sú tu postoje ženy v súčastnosti. Snažil som sa pochopiť ženu žijúcu v období Antiky, ale aj súčasnú ženu. V prvej kapitole je opisovaná žena z Antiky. Či už z Grécka alebo Ríma. Rozobrasté sú tu aj spoločenské a sociálne pomery v akých museli ženy žiť. Ďalej rozpracúvam aj ideu mužskej homosexuality v tomto období. V kapitole venujúcej sa feminizmu, rozpracúvam prvý feministický manifest, tri základné vlny feministického vývoja. Načrtol som aj otázku lesbickej lásky medzi ženami feministkami. V poslednej kapitole, ktorá nesie rovnaký názov ako celá seminárna práca, dávam do porpedia svoje názory a myšlienky. Polemizujem o tom, ako by žila feministika v období Antiky a naopak.


1.5. Pramene a terminológia

K najvýznamnejším literárnym zdrojom, ktoré mi pomohli k zorientovaniu sa a k riešeniu problematiky boli dve knižné publikácie – Antropológia ženy od Milana Fulu a Súčasné etické teórie od Vasila Gluchmana. Veľmi dôležitým zdrojom pri mojej práci sa stal internet, a to hlavne stránka www.aspekt.sk, ktorá ďalej ponúka linky aj na iné stránky a servery zaoberajúce sa feminizmom, otázkou ženskej úcti, či týraným ženám, ... .
Určitý prínos na formovanie mojej práce mali aj média, ktoré ovplyvnili moje zmýšlanie nad problémom feminizmu!










2. ŽENA VO SVETE ANTIKY

2.1. Žena v antickom Grécku

Grécka kultúra vidí svet jednotvárne. Všetko čo je odlišné je vyjadrením anarchie.Žena je vzhľadom na paradigmu muža disharmonická. Xenofón tvrdil, že bohovia stvorili ženu, preto aby sa starala o dom, vytvára starosti, menej znáša vojnu, zimu či teplo. Preto bolo pre ženu čestnejšie keď bola doma a pre muža potupnejšie. Zo ženy sa stáva „vec na obstarávanie domu“, čiže obyčajná slúžka a matka rodu. V tomto období bola žena automaticky vylúčená z verejného života. Toto chápanie ženy je dôsledkom nadradenosti muža. V najstaršom gréckom umení niet pre ženu miesto. Prevláda tu názor, že všetko zlé pochádza zo ženy. Antickí Gréci ironicky hovorievali, že „žena vás poteší len dva dni v živote: v deň svadby a v deň svojho pohrebu“. Alebo, že „pre všetky ženy mlčanie je ozdobou“.
Z tejto perspektívy videnia spoločnosti a hlavne žien, bolo zbytočné dávať ženám vzdelanie. Za čias Platóna bolo ženám zverované spravovanie dedičstva. Platón bol tiež presvedčený, že v ideálnom štáte majú ženy a muži rovnakú výchovu a vzdelanie. U žien má byť znížené o fyzickú zdatnosť a používanie zbraní.
Grécka kultúra prisudzuje žene pasívnu účasť v reprodukčnom procese. Žena je len podmienkou či akým si malým článkom pre plodiacu činnosť muža. Aj z tohto dôvodu musí žena poslúchať. Mladé dievčatá bývajú po skončení puberty predávané ako konkubíny alebo otrokyne. Ak boli manželkami tak ich činnosť bola obmedzená len na reprodukciu. Pri kurtizánach sa ich osud spečatil len ako nástroj pôžitku. Mladé devy museli byť uzatvorené v rodičovskom dome dovtedy, pokieľ im rodičia nevybrali manžela. Láska medzi mužom a ženou v tomto čase nemala veľkú hodnotu. Emocionálnu a hlavne sociálnu hodnotu uprielal ženám aj ideál lásky dvoch mužov.1 Grécki muži necitili k ženám lásku či sentiment. Boli klasifikované do mužského sexuálneho života podľa Demosthénovej klasifikácie nasledovne: „Hétery máme pre potešenie, súložnice pre dennú starostlivosť o telo a manželky pre plodenie detí spoľahlivú starostlivosť o domácnosť“.
Pre starovekých Grékov žena nie je osobou, nie je ani hodnotnouosobou. Ženu považovali predovšetkým za robotníčku na poliach a hlavne ju považovali za človeka, ktorý udržuje rodinný krb. Museli sa zdržiavať vo svojich domoch. V týchto domoch mali muži
1Zlatý vek klasického Grécka umožnil rozvoj a ideu mužskej homosexuality.
a ženy oddelené spálne, pretože degradácia ženského pohlavia bola v Grécku veľmi prísna.
V gréckej antickej kultúre prevažuje koncepcia , že pôvod zla pochádza zo ženy, a to v prvej žene a matke ľudskeho rodu Pandore. Pandoru vytvoril Héfaistos na príkaz biha Dia z vody a zeme. Afrodita ju obdarovala krásou, Herm je darovala úskočnosť a lož. Bola poslaná k Prometeovi , aby ho zviedla a priniesla mu skrinku od Dia. Prometeov brat neodolal je pôvabu. Otvoril skrinku, ktorú mu dala Pandora (Všedarkyňa) ako dar od boha a z nej vyšlo všetko zlo, choroby a zločinstvo, ktoré sa rozšírilo na všetko ľudstvo. Od vzniku tohto mýtu je žena pôvodom všetkého zla . Tiež bola používaná ako prostriedok na potrestanie mužov od rozzúreného a žiarlivého Dia.
Veľkým paradoxom histórie je, že starovekí gréci ako prví formulovali krásu a vedecké myslenie považovali ženu za menejcennú bytosť.

2.2. Žena v antickom Ríme

Už najstarší Rimania si uvedomovali čaro rodinného života, ktorý prežívali s manželkou, priateľkou ale aj usilovnou robotníčkou. Žena z antického Ríma je vzhľadom na grécku ženu odlišná. Odlišné je postavenie a vnímanie žien. Cenená je hlavne ako snúbenica a matka. Žena bolas najviac cenenáv pasívnej úlohy matky, manželky a milenky. V rodinných kruhoch spolu s manželom má rovnakú autoritu voči svojim deťom a sluhom. Avšak jej prítomnosť po boku jej manžela na rôznych verejných podujatiach je rezervovaná, skromná a vážna.
Ale aj napriek všetkým spomenutým faktom sa rímske ženy podobajú tým gréckym. Všeobecná úcta voči ženám v Ríme bola príbuzná tje v Grécku. Typickým príkladom podobnodsti oboch antických štátov je monogamné manželstvo založené na prísnom patriatchálnom type. A aj rímska spoločnosť bola maskulinistická2. Hlava rodiny, čiže muž, mala moc nad životom a smrťou otrokov, detí ale aj ženy. Hlava rodiny mohla prijať alebo zavrhnúť dieťa po jeho narodení. Tiež mohol vydať dcéru bez ohľadu na jej súhlas či nesúhlas. U chlapcov to tak nebolo. Ak bola manželka neverná bola potrestaná smrťou. Nevera sa u mužov tolerovala. Žena v antickom Ríme má síce občianstvo ale nemá právnu spôsobilosť, tj. nemá právo voliť ani byť zvolená. Ženy boli považované za duševne slabšie a sexuálne nestále preto patrili nadvládu mužov (otca, manžela či brata). Rimania, tak ako aj

2táto forma manželstva znamená, že žena prechádza z moci otca pod moc manžela.
gréci, sa ženili bez lásky. Sex s manželkou bez citu a bez akéhokoľvek sexuálneho rešpektu či jemnosti. Tak ako u grékov aj rimania považovali ženy len za nástroj zachovania rodu.
Antifeministický postoj je zakotvený aj v diele latinská literatúra sa vyskytujú len tri pozitívne ženské postavy a to Terentia – svokra Sokrata, Arriu, ktorú spomína Pliniom mladší a Epicari, ktorú Tacitus urobil nesmrteľnou. Voči ostatným ženám sa autori tohto diela stavajú s postojom erotizmu poznačeného inštinktami a nedostatkom spirituálnych impiluzom. Ďalej sú v tomto diele opisované ako nenásytné a sexuálne neukojené bytosti. Za prostitútky sú v tomto diele okrem cudziniek, sirôt, vdov a nemanželských dcér označované aj vydaté ženy.
Pri nástupe na trón cisára Justiniána skončil tento antifeministický postoj. Ale v skutočnosti je to len zásterka. Hoci tento cisár zrušil všetky obmedzenia, rímske právo aj tak vylučovalo ženy z dedenia. Tento zákon sa v praxi neuplatnil. Žena je stále podriadená patriarchátu.
Vo všeobecnosti môžeme skonštatovať, že žena v rímskom svete v porovnaní so ženou z Grécka,má pozitívnejší život. I keď z časti je postavenei ženy v Ríme lepší, jej postavavenie sa podstatne nemení.

2.3. Grécka reflexia o žene

Klasifikacia ženy v Antike.
Keď bol prekonaný praveký patriarchát, ktorý vládol v praveku a ešte aj v dobe minójskej kultúre na Kréte, ale už nie v mykénskej kultúre, a panovala aj v dobe Karov, boli ženy u grékov spočiatku zrovnoprávnené. V homérskom obdobíboli aj bohyne Hére či Aténa rovnoprávne proti Diovi. Neskôr boli vylúčené z olympijských hier. Od 7 storočia pred Kristom boli uznávané len kôli deťom a kuchyni. Uznávali iba hétery a kňažky. Rímska žena bola vážena len ako patrónka domu, no nieskôr získala aj značnú samostatnosť.

V Grécku pretrvávala myšlienka diferenciácia medzi pohliaviami. Táto idea sa stáva primárnou a dominatnou témou tých čias. Táto diferenciácia medzi pohliavami bola viazaná na biológiu.3 Platón (427 – 347 pred Kristom) mal svoj pohlad na ženu a muža ovplyvnený sociálnym kontextom. Zaoberal sa otázkou, či obe pohlavia sú si rovnocenné a prirodzené.
3prvý, kto spochybnil ideu, že diferencia medzi mužskými a ženským cnosťami je viazaná na biológiu bol Sokrates
V jeho diele Symposion rozpracúva štúdiu o tom, že existovali tri ľudské pohlavia:
I. mužské,
II. ženské,
III. androgýnne – spojovalo mužské i ženské pohlavie spolu, bol podobný bežnému človeku, ale mal dve rovnaké tváre a údy a končatiny boli zdvojené.
Podľa mýtu rozhnevaný Zeus rozťal pôvodné tela žein, mužov a hermafroditov na polovice. Androgýnne bytosti túžia spojiť. Tieto bytosti boli buď ženou alebo mužom. Ich život sa naplnil iba v homosexuálnom vzťahu. Hermafroditné bytosti smerovali k heterosexuálnemu vzťahu. Podľa tohto mýtu každý človek túži nájsť svoju polovicu.
V antickom myslení bola homosexuálna láska k mužovi prirodzenejšia. Muž, ktorý sa oddával homosexuálnym hrátkam bol považovaný za silnejšiu a rozumnejšiu bytosť. Vzťah so ženou bol považovaný za slabožský čin. V tejto antropologickej koncepcii dvoch pohlaví, mužskými a ženskými polovicami, je to vyjadrenie neúplnosti osoby. Platón ďalej považuje heterosexuálne vzťahy podstatné len pre zachovanie rodu , ale zároveň prinášajú ukojenie oboch pohlaví.
Ďaľšie diferenciácie medzi ženou a mužom Platón rozpracoval v dielach Ústava a Zákony. V Ústave prehlasuje Platón, že hoci sú ženy ako nižšia čeľaď musia byť vždy podriadené mužovi, ale aj napriek tomu majú rovnakú prirodzenosť a môžu mať schopnosti vykonávať rovnaké úlohy ako muži. Reprodukčná úloha nemá nič spoločné so schopnosťou vládnuť. Platónové vyjadrenia skonštatovali aj to, že prirodzenosť je výsledkom výchovi a biologických daností. V diele Zákony rozanalyzovaná otázka monogamného manželstva pre všetky skupiny. Touto otázkou je činnosť ženy posunutá len do úlohy starania sa o domácnosť, jej úloha je tiež podriadená patriarchátu. V konečnom dôsledku Platón konštatuje, že rozdiel medzi ženou a mužom je hlavne v odlišných reprodukčných funkciách. Avšak táto jeho hlavná diferenciácia neurčuje celú existenciu ženy. Existenciu ženy určuje aj správna výchova, aby boli ženy v princípe schopné vykonávať všetky úlohy ako muži. Opačným pohladom je aj prirodzená inferiórnosť žien, pre ktorú niet lieku. V Platónovej antropologickej koncepcii má žena takýto charakter: žena – jednotlivec, nemá primeraný význam.4

Aristoteles (384 – 322 pred Kristom), Platónov učenec, sa tiež snažil rozanalyzovať človeka a konkrétne ženy. Podľa je myslenia je žena pasívny princíp, ktorý očakáva
4 Lévinas,E. Čas a jiné(studie2) z fr.originálu Le temps et l´autre, Presses uniersitaires deFrance, Paríž 1983, preložil Z.Hrbata, Dauphin, Praha 1997, str.159.
sformovanie aktívnym mužským prístupom. Za hlavnú ideu reprodukcie považoval mužské semeno, ktoré pretvorí menštruačnú krv ženy na nové bytie. Žena poskytuje len priestor rast embria. Aristoteles považoval ženu impotentnú, preotže nedokáže produkovať semeno. Tiež definuje podstatu bytia žien len na plodenie iných ľudských bytostí. Ak je reprodukcia správna, tak sa rodia muži, ak nastanev reprodukčnom procese komplikácia, rodia sa ženy. Ďalej sa Aristoteles domnieva, že muž schopnejší vládnuť a bojovať, pretože tieto vlastnosti mu nadelila príroda. V etickom myslení považuje muža za hlavu rodiny. Rodinu tvoria manželka, deti a otroci. Ženy a otroci nemajú rozhodovaciu schopnosť, preto sú v hierarchickej hodnote tej doby na nižšom poste ako muži. Ženy nemajú plnú reprodukčnú silu ako muži, nemajú rozhodovaciu moc a nie sú fyzicky zdatné ako muži. Napriek všetkým týmto vlastnostiam, ktoré dávajú na výslnie muža, bola žena určená na rodenie detí, vedenie domácnosti a rodiny. Rodina bola základnym základným princípom mestských štátov v Grécku.
Platónové a Aristotelove filozofické koncepcie o ženách ovplyvnili aj ďalšie smery o pohlavnej diferencii. Platón týmito vyjadreniami vytvoril primát univerzálneho nad konkrétnym, zároveň zaviedol aj filozofickú tradíciu, ktorá viedla k popretiu rozdielov siahajúcich do prirodzenosti a k reprodukovaniu ľudstva len na mužský rod. Oboch myslitelov ovplyvnila naturalistická filozofia, v ktorej je žena chápaná iba na základe plodiacej a sexuálnej funkcie. Celkovo bola žena v období Antiky chápaná len ako nástroj na plodenie potomstva, nástroj na zachovanie rodu a „otrok“ na vedenie domácnosti.














3. FEMINIZMUS

3.1. Vznik feminizmu

Feministické hnutia a vznik tohto hnutia sa formuje približne už 200 rokov. Vo svetovej verejnej mienke sa otázka feminizmu prvý krát objavila vo vyjadreniach OSN v roku 1975. Avšak boj za práva žien siaha do roku 1791. Prvý feministický dokument vytvorila francúzska O. de Gougesová. Dielo Prehálsenie práv ženy a občianky predniesla ústavodarnému zboru vo Francúzsku. Po svojom prehlásení však bola popravená gilotínou, pretože francúzsky konvent odmietal návrhy politických strán o rovnosti pohlaví. O. de Goegesovej vyčítali, že znehodnotila cnosti ženského pohlavia. Ďalšie angažovanie za práva žien prišlo z Veľkej Británie. V roku 1792 angličanka M. Wollstonecraftová. Svoj postoj k tedajšej spoločnosti vyjadrila v diele Obhajoba ženských práv. Snažila sa o to, aby mali ženy rovnaké práva ako muži, aby boli oslobodené od ekonomickej závislosti. Ako prvá žena žiadala verejne o volebné právo pre ženy a tiež rovnoprávny prístup k vzdelaniu. Avšak volebné právo žien dosiahla Veľká Británia a mnoho iných štátov v roku 1919. V USA sa prvé feministické hnutie sformulovalo až v roku 1849. Vo svetovom historickom meradle sa ženské hnutia začali formulovať na začiatku 19.str. vo Francúzsku, Veľkej Británii a v USA. V Európe patrili ku krajinám angažovaných vo feministických hnutí aj Nemecko, Švedsko, Holandsko, Československo, Taliansko a Poľsko. V začiatkoch feminizmu stála okrem francúzskej revolúcie hlavne priemyselná revolúcia sosvojimi problémami, ktoré sa transformovali do vzniku robotníckej triedy. Obe revolúcie, na ktorých sa podielali aj ženy priniesli ideály a základy aby ženy mohli začať uvažovať o vlastnej existencii a sociálnej situácii. Aj keď sa femininzmus objavuje v liberalizme a socializme, ktoré boli zjavne proticirkevné, feminizmus neskôr čerpal z inšpiračných motívov:
I. motív spojený s liberárno-demokratickým hnutím – toto hnutie sa angažuje za ľudské práva pre všetky ženy. Toto hnutie je postavené na základoch francúzskej revolúcie a jej motom „Liberte, Egalité, Fraternité“- (sloboda, rovnosť, bratsvo), (O. de Gougesová). Spája sa aj O. de Gougesovou a jej matifestom za ženské práva.5
II. motív so socialistickými ideami – ženskou otázkou sa zaoberajú akoprvý utopickýí

5 De Gouges, O. Déclaration des droits de la femme et de la citoyenne, Paris 1971.

III. socialisti a dialektický materialisti (K.Marx, V.I.Lenin), ktorí sa snažili odmietať niekoľkoročné presvedčenie o nerovnosti pohlaví.
motív inštpirovaný existencionalizmom – zdôrazňuje sa individualita a slobodu.

3.2. Vývoj feminizmu ako životného štýlu

Feminizmus sa začal formulovať v roku 1791. Počas svojho vývoja sa ovplyvnil už inšpiračnými motívmy a aj politickými smermi. V globále sa vytvorili II. vlny feminizmu a súčasnosť. Zároveň sa vytvorila aj tria vlna feminizmu - feminizmus pohlavnej deferencie.
6
Vlna feminizmu Časová hranica Hlavné predstaviteľky
I. vlna feminizmu koniec 18.str.(1791) - 50.roky 20.str O. de Gougesová, M. Wollstonecraftová
II.vlna feminizmu od roku 1960 - po súčasnosť L.Andersonová
III.vlna feminizmu súčasnosť L.Irigarayová, H.Cixou

I.vlna feminizmu
Podnetom pre I vlnú feminizmu bola industrializácia, urbanizácia, ktorá posilnila ekonomickú závislosť žien. V tejto dobe sa vytvoril špecifický diskurz o ženách. Idealizoval sa rodinný život, manželský stav, spájanie sa so sférou domáceho života. Ženské cnosti sa spájali s funkciou ženy – matky. Toto všetko podmienilo Mary Wollstonecraftovú (1759 – 1797) k dielu Obhajoba ženských práv. Požadovala rovnakú morálnu záväznosť pre mužov a ženy. Vzbudila pochybnosti či existujú nejakú ženské čnosti, aký je ich status, keď ich formulú a posudzujú muži. Ženské hnutia mali predstavu o tom, že morálku spoločnosti by nemali pozdvihovať len muži.
II.vlna feminizmu
Druhá vlna sa začala vyvíjať od 60. rokov 20. storočia. Ženám sa podarilo prekonať množstvo prekážok ich spoločenskom postavení a odbúravaní rolových stereotypov. Pri všetkých systémoch rovnosti žena nedosahuje spoločenskú pozíciu muža astále pretrváva sexistický útlak. V roku 1979 malo premieru multimediálne predstavenie Laurie Andersonovej – Americans on the move, ktoré využívalo dopravu ako meteforu

6 prehlad III. vĺn feministického vývoja
komunikácie.K tomuto dielu znel text: „Do kozmického priestoru vysielame z našej vlasti obrazy vo svojom jazyku. Zamyslia sa mimozemšťania nad tým, koho ruka je zdvihnutá?Dešifrujú naše znaky? V našej vlasti gesto rozlúčky vyzerá rovnako ako gesto privítania.“ (L.Anderson). Výzanm tohto odkazu nadpozemskej civilizácii znamenal: „ak chce prehovoriť žena, musí sa jej hlas transformovať do dominujúceho systému mužov.“

Súčasný kontext sa nepochybne líši od predchádzajúcich rokov. Situácia ženy sa vôbec nezmenila. Žena sa určuje a diferencuje svojimi vzťahmi k mužovi a nie vzťah muž ku žene. Žena je nepodstatná proti podstanému. „On je subjekt, on je Absolútna. Ona je to druhé.“ Vzhľadom na tento stav, ktorý pretrváva v súčasnosti, musela prísť aj tretia vlna feminizmu.
III. vlna feminizmu – feminizmus pohlavnej deferencie
Predstaviteľky tohto smeru ako L.Irigarayová, H.Cixou, J.Kristeová, A.Cavarerová snažili o prestransformovanie témy S.deDeauvoirovej „ona je to druhé“ na tému „ona je iné.“ Feminizmus pohlavnej diferencie je náročná filozofická a sociologicko-politická koncepcia, v ktorej ženy chcú dať pozitývny zmysel skutočnosti, že sa narodili ako ženy a sú odlišné od mužov, rovnako ako sú muži odlišní od nich. Určujúcim antropologickým východiskom feminizmu je koncepcia morálneho subjektu ako inštitúcie, ktorá plánuje, realizuje a hodnotí morálne konanie. Chce zabezpečiť jednotu a kontinuitu morálnych aktov. Feminizmus sa formuje v kontexte postmodernej filozofii. Ženské hnutia nemôžu obýsť skúsenosť pohlavnej difernciácie , maly by však vyjadrovať aj širší záujem o to čo je kultúra, či ekonomická a politická kategória. Feminizmus sa snaží o zmenu patriarchálnych hodnôt natoľko, aby vyjadrovali aj ženské záujmy.










3.3. Feminizmus ako antropologická koncepcia

Feministická otázka vytvára alternatívu k tradičnej filozofii o ženách. Sústredí sa ženské skúsenosti, a tým odmietajú tradičné mužské stanovy. Čo sa týka antropologickej problematiky je na prvom mieste feministický výskum zameraný na identitu ženy. Feministická filozofia odmieta tradičnú rodovú spoločnosť. Namiesto rovnocennosti pohlaví vládne silná nerovnosť, ktorá dáva do pozície nadradeného muža (rozum, duch, kultúra, aktivita, verejná sféra), a do pozície podradeného dáva ženu (city, príroda, pasivita, privátna sféra). Feministky vyzdvihujú u žien tie vlastnosti, ktoré boli v západných spoločnostiach potláčané, ako napr.: spolupráca, starostlivosť o iných , súcit, empatia. Vo všeobecnosti sa dá feminizmus rozdeliť do štyroch teórií, ale tie sa vzájomne prelínajú. Sú to:
I. teória pohlavnej diferencie – vychádza sa z presvedčenia, že človek – subjekt nie je neutrálny. Subjekt je obdarený sexualitou a podla toho sa člení na mužský alebo ženský rod.
II. esencialistická teória – vychádza zo základou a biologickom tele a sním spojená materská funkcia. Vychádza sa aj z toho, že medzi ženou a mužom je rozdiel (tento rozdiel sa nazýva esenciálny). Rozdiel medzi ženou a mužom je v tom , že každá žena môže byť matkou, tz. plodiť vlastným telom. Ak je žena matkou, predstavuje to budúcnosť ľudstva, pretože sa rodia deti.
III. teória dekonštrukcionizmu – snaží sa demontovať dejinno-sociálne teórie.Myslenia západných krajín. Odmieta sa myslenie rodu (gender) muž/žena. Ide rozdvojenie rodov, a aj pohlaví, pretože sa toto myslenie zameriava na ideologické protiklady , ktoré vedú potláčaniu jedného druhým. Predstaviteľka tohto smeru je J.Butlerová, ktorá je tiež významnou predstaviteľkou lesbického hnutia v USA. Tvrdí, že ľudia sa násilne priraďujú jednému z pohlaví prostredníctvom sexuality. Radikálnym spôsobom odmieta heterosexualitu ako predpoklad ľudskej identity. Ak platí rod, tak podľa nej , je lesbická alebo transsexuálna žena samostatným rodom.
IV. teória lokálnych diferencií – pokúša sa o spojenie rozličných teórií, pričom sa vychádza z kultúry, etnického postavenia ženy a postmoderného myslenia. Tejto teórii sa vyčíta biologický a existečný aspekt, pretože v súčasnosti to robí technológia (virtuálne realita, internet, ).


4. ÚLOHA ŽENY AKO TVORKYNE KULTÚRY

4.1. Antická žena v období feminzmu

Žena žijúca v období Antiky by si určite nevedela predstaviť žiť v dobe, kedy sa ženy vymanili z okov mužskej nadvlády. Antická žena vo svojej dobe nepoznala ani výraz femenizmus. Najvýznamnejšou ženou (dá sa povedať, že prvá feministika vo svojej dobe) bola predstaviteľka lyrického umenia grékyňa Sapsó. Na ostrove Lesbos zriadila dom Múz, v ňom zhromažďovala mladé dievčatá a ženy. Snažila sa ich zasvätiť umeniu, vedomostiam a službe bohom. Sama tiež tvorila lyrické diela, v ktorých prejavovala svoje city a vášne. Jej diela sa považovali za neprístojné. Z jej diel sa zachovala len jedna báseň – Modlitba k Afrodite. Na základe týchto súvislostí vzniklo pomenovanie pre homosexuálne ženy Lesbičky.
Ani v divadelných drámach nemala žena miesto. Ak aj náhodou sa ocitla nejaká ženská postava, tak ju znázorňovali muži. V súčasnosti sú hlavné ženské hrdinky považované za samozrejmosť. Nie je to len vplyv feminizmu ale aj vývojom kultúry. Kultúra v súčasnosti viac uznáva ženské telo, pred mužským ako tomu bolo v Antike. Známy filozofovia ako Aristoteles či Platón by asi nem,ali radosť z toho, že symbolom filmového umenia sa stali ženy typu Greta Garbo, Marlene Ditrich, či speváčky ako Madonna či Aretha Franklin.
Myslím si, že keby ženy v Antike sa postavili proti mužom, nemusela byť Sapfó jedinou známou ženou tej doby. Možno po tomto „povstaní“, by tiež antická kultúra radšej prijala ženské telo za kult dokonalosti.











4.2. Žena feministka v období Antiky

Feministka, čiže žena ktorá bojuje za svoje práva, by v Antike bola zavrhnutá. V tej dobe, ako je známe, ženy nemali práva ako napríklad v súčasnosti. Ak by v Antike bola aj žena feministka, určite by ju mudrci tej doby zavrhli. Keď by žena feministka spravila svoj protest už v Antike, nemuseli by sa ženy celé stáročia dožadovať svojich práv. Nemuseli by celý Rím a Grécko zdobiť sochy nahých chlapcov, ale mohla to byť krásna žena, ktorá by bola považovaná za kult krásy. Ak by antický filozofovia dovoli prehovoriť aj ženám, možno vôbec nemusela upadnúť ich grandiózna kultúra. Možno aj vďaka tomu, že žena v tej dobe bola iba niečo ako otrok, len s lepšími podmienkami na prežitie, musela prísť zmena v chápaní žitia a ľudstva.
Možno v tomto období boli aj ženy homosexálne orintované a vôbec a tom nehovorilo. Muž a žena žili spolu len pre zachovanie rodu. Možno práve Saphó bola tou najznámejšou lesbičkou tej doby, žial málo sa zachovalo artefaktov o nej. A tak môžem len rozmýšlať ako by sa uplatnila už spomenutá Madonna v Antike. Možno by ju ukameňovali, možno by sme sa o nej uvažovali filozofovia celé stáročia až do súčasnosti.
Odpovede na tieto otázky sa už asi nedozviem, pretože múdri vedci zistili, že obdobie Antiky bolo plné homosexuálnych šovinistou! No čo už, ešte že teraz máme vlnu feminizmu!
Náhodou sa neobrátili dva póly:
 Antika – mužská homosexualita v poredí,
 súčasnosť – ženská homosexualita v porpedí?












5. ZÁVER

Je veľa spôsobov ako si vyložiť antickú kultúru. Niektorí si ju vykladajú ako najlepšiu kultúru v celom evolučnom vývoji. Niektorí si znej vybrali len to dobré, a to zlé sa nezameriavajú. Niektorí sa zameriavajú len na to zlé.
V tejto seminárnej práci som sa snažil vyložiť spôsob života, aký viedli ženy v období Antiky, ako boli chápané a vnímané. Antické kultúra je krásna, vychádza z nej ľudstvo dodnes. Avšak zaobchádzanie so ženami bolo niekedy na úrovni práce s otrokmi. Toto by si mohli uvedomiť rôzni filozofovia a netváriť sa, že Platón či Sokrates boli najnväčšími učencami všetkých čias. Boli múdri, ale správali sa ako ješitní šovinisti.
Feminizmus. Čo to vlastne je? Sú to len lesbičky, ktoré odmietajú mužské pohlavie? Sú to vlastne ženy, ktoré odmietajú akýkoľvek sek a sú za to, že by mali na Zemi žiť len ony?
Myslím, že feminizmus je filozofický smer starý ako ľudstvo samo. Ženy sa určite snažili dosťať na úroveň mužov. Žial, podarilo sa im to až veľmi neskoro. Ale v súčastnosti vidieť, že aj žena je schopná riadiť vojnu, či vymyslieť stoj. Možno práve tohto sa báli antický muži.
V súčastnosti je to už všetko mierne ustálené. Žena a muž sú na rovnakej úrovni. A tak to má byť. Pretože len pretrvá kultúra a ľudstvo.















6. ZOZNAM POUŽITEJ LITERATÚRY

Vasil Gluchman – Miloš Dokuli – Súčasné etické teórie, Etika II, Prešov 1998
Pierre Bourdien – Nadvláda můžú, Univerzita Karlova v Prahe 2000
Milan Fula – Antropológia ženy (a náuka Jána Pavla II.), Bratislava 2004
Ivo Železný – ABC Antiky – Malá moderná encyklopedie, Praha 1999
URL http://www.aspekt.sk///