Uhorsko

Uhorsko bol štátny útvar v Karpatskej kotline od 10. storočia do roku 1918.

Uhorsko bolo značne mnohonárodné (napr. 1780 len 28% Maďarov, zvyšok rôzne iné národnosti). Ako úradný jazyk sa odpočiatku používala latinčina, len 1836/1844-1848 a približne 1868-1918 maďarčina a 1848-1867 nemčina. Zastúpenie slovanských jazykov (neskôr najmä slovenčiny) bolo také veľké, že uprostred stredoveku franskí kronikári označovali Uhorsko ako slovanskú krajinu a ešte v polovici 18. storočia sa v hesle Uhorsko Diderotovej encyklopédie explicitne tvrdí, že "maďarský jazyk je slovanské nárečie, a teda je príbuzný s jazykmi Čiech, Poľska a Ruska
V 14. storočí sa Uhorsko rozkladalo na území dnešného:

Maďarska
Slovenska
Chorvátska (bez Dalmácie)
časti Ukrajiny (Zakarpatskej Ukrajiny)
časti Rumunska (Sedmohradsko a Banát)
časti Poľska (Orava a Spiš)
časti Srbska (Vojvodina)
časti Rakúsko (Burgenland)
časti Slovinska
časti dnešnej Bosny a Hercegoviny

Arpádovci (do 1301)

Starí Maďari (=Uhri) sa v čase, keď podnikali nájazdy do západnej Európy, prvýkrát v našich končinách usadili v roku 896 pri hornej Tise. Podľa legiend ich sem priviedol Arpád, zakladateľ dynastie Arpádovcov. Pokračujúc v nájazdoch sa roku 901 presunuli do oblasti Balatonu. Roku 907 troma bitkami pri Bratislave porazili Veľkú Moravu, ktorá však vo forme početných slovanských kniežatstiev sústredených okolo centrálnych hradísk nepriamo pokračovala vo svojej existencii (až kým sa roku 1019 Morava nestala súčasťou Čiech a okolo roku 1100 väčšina Slovenska súčasťou Uhorska). Okolo roku 925 začala istá staromaďarská skupina obsadzovať aj juhozápadné Slovensko (Nitriansko) a iné skupiny paralelne expandovali v dnešnom Rakúsku. Staromaďarské nájazdy v Európe sa skončili až po roku 955, kedy boli starí Maďari Nemcami a Čechmi porazení pri Lechu a boli tak nútení sa definitívne stiahnuť z väčšej časti Rakúska a usadiť sa približne v dnešnom Maďarsku. Po tejto bitke sa aj (vtedy ešte len) juhozápadné Slovensko dostalo pod nadvládu (vtedy ešte len) náčelníkov z (neskôr kráľovského) rodu Arpádovcov.

Koncom 10. storočia začali kmene usadené približne v dnešnom západnom Maďarsku vedené Arpádovcami porážať staromaďarských náčelníkov na okolí, čím začal vznikať štátny útvar známy v slovenčine, češtine a chorvátčine ako „Uhorsko“ (v maďarčine, nemčine, latinčine, angličtine a iných jazykoch je názov vtedajšieho kráľovstva (v slovenčine Uhorsko) totožný so súčasným názom štátu (v slovenčine Maďarsko)- maď. Magyaroszágh, nem. Ungarn, lat. Hungaria, angl. Hungary). Až koncom 10. stor. Maďari tiež prijali kresťanstvo. Nový uhorský štát (podobne ako český a poľský štát) prevzal podstatné impulzy z bývalej Veľkej Moravy.

Zjednocovací proces Uhorska dokončil uhorský vládca Štefan I. z rodu Arpádovcov (predtým maďarské knieža Nitrianska), ktorý sa z popudu pápeža roku 1000 stal prvým uhorským kráľom, a ktorý si do roku 1006 podmanil posledných staromaďarských náčelníkov (o.i. aj v Sedmohradsku). Zo zvyšného Slovenska bolo okolo 1100 dobyté územie po Váh a do začiatku 14. storočia aj posledné slovenské územia na severovýchode.

Na území (dobytej časti) Slovenska Štefan I. (997/1000 - 1038) zriadil Ostrihomské arcibiskupstvo. Takisto zriadil prvé uhorské komitáty, jedným z prvých bol bratislavský. V rokoch 1000 - 1030 dočasne stratil celé už dobyté časti Slovenska, ktoré dobyl poľský kráľ, ktorý v Nitre dosadil za kniežatá Arpádovcov pohádaných s kráľom Štefanom.

V rokoch 1048 - 1108 na území už dobytého Slovenska (Nitrianska) a severovýchodného dnešného Maďarska bolo vytvorené tzv. Tercia pars regni (= tretina kráľovstva) alebo Nitrianske pohraničné vojvodstvo (ducatus) so sídlom v Nitre. Jeho vojvodami boli mladí Arpádovci, budúci králi Uhorska. Toto územie sa najmä spočiatku navonok i dovnútra správalo ako nezávislý štát.

Koncom 11. storočia sa začalo pripájanie dovtedy nezávislého Chorvátska a na Slovensku sa začali pripájať severné územia. Roku 1102 bola vytvorená chorvátsko-uhorská personálna únia, ktorá pretrvala až do zániku Uhorska (uhorskí králi však neboli ani len formálne korunovaní oddelene ako králi Chorvátska).

Po celé 12. stor. sa Uhorsko mocensky angažovalo na Balkáne, takže za vlády Bela III. (1172-1196) nadobudlo v tomto priestore charakter veľmoci. Počet jeho obyvateľov sa odhaduje na 2 milióny. Na Slovensku asi v tomto období nadobudla ťažba vzácnych kovov väčší rozsah. Svoje postavenie si síce Uhorsko udržalo aj v 13. stor., keď sa mu síce podarilo upevniť a rozšíriť svoj vplyv na Balkáne, no za Ondreja II. (1205-1235) mnohé opakované pokusy o trvalé pripojenie Haliča neboli uspešné.

V 13. storočí sa stalo niekoľko významných udalostí:

začali vznikať prvé mestá (v právnom zmysle), najmä na Slovensku (prvé roku 1238), ktoré ako banícka oblasť bolo najvyspelejšou časťou Uhorska
uhorský kráľ Ondrej II. vydal v roku 1222 tzv. Zlatú bulu, ktorou priznal šlachte obrovské práva; spôsobil si to sám, tým, že predtým udeľoval svojim radcom a pomocníkom rozsiahle kráľovské majetky, čím zvýšil faktickú moc týchto budúcich šlachticov; hovoríme, že sa Uhorsko zmenilo na stavovskú monarchiu
v rokoch 1241-1242 došlo k vpádu Mongolov (Tatárov), ktorí miestami vyhubili až polovicu obyvateľstva, čo viedlo k usadzovaniu cudzích „kolonistov“ v Uhorsku - Nemci sa usadili najmä na Slovensku (tvorili 20% obyvateľstva v 14. stor.) - a k stavbe obranných hradov (opäť najmä na Slovensku)
od 50. do 70. rokov 13. stor. zápasili Arpádovci s Přemyslovcami o Rakúsko, ktoré však napokon pripadlo Habsburgovcom
hlavne od konca storočia sa Uhorsko de-facto rozpadlo na niekoľko území ovládaných miestnymi šlachticmi (tzv. vláda oligarchov): západné Slovensko (Matúš Čák), východné Slovensko (Omodejovci), západné Maďarsko (páni z Köszegu/Güssingu), východné Maďarsko, Sedmohradsko a Chorvátsko.

Anjouovci (1308-1387)
Roku 1301 vymreli Arpádovci, čím bola anarchia a vláda šlachticov dovŕšená. Z viacerých súperov o trón vyšiel roku 1308 víťazne Karol Róbert z Anjou (1301/1308-1342), ktorý čoskoro porazil oligarchov (Matúša Čáka až keď Matúš zomrel - roku 1321) a tým opäť zjednotil krajinu.

Za Ľudovíta Veľkého (1342-1382) Uhorsko aj napriek nezmyselnej a neúspešnej dynastickej vojne o Neapolsko dosiahlo vrchol svojej moci (najmä na Balkáne) a najväčší územný rozmach (1370 po vymretí Piastovcov na základe predchádzajúcich dohôd personálna únia s Poľskom).

V 14. stor. sa v Uhorsku, teda presnejšie na Slovensku, ťažilo najviac vzácnych kovov na svete (asi 40% svetovej produkcie).

Neskorý stredovek (do 1526)

Za dlhej vlády kráľa Žigmunda Luxemburského (1387-1437) došlo opäť k oslabeniu kráľovskej moci, pretože tento kráľ uhorsko-česko-nemecký a cisár musel okrem iného bojovať proti husitom v Čechách, proti Benátkam aj proti Turkom (Osmanom), ktorí sa už začali tlačiť z juhu. Svoje vojny financoval najmä ťažbou vzácnych kovov na Slovensku.

Po ďalšom oslabení kráľovskej moci v nasledujúcich rokoch usadol na trón Matej Korvín (1458 - 1490) z rodu Huňadiovcov, ktorý prechodne opäť oslabil oligarchov, zriadil stále vojsko, dobyl prechodne (do roku 1491) Moravu, Sliezsko a východné Rakúsko s Viedňou, uskutočnil reformy, založil Academiu Istropolitanu v Bratislave a pod. Musel naďalej bojovať proti Turkom a na Slovensku proti bratríkom.

Po Korvínovi však nastúpili Jagellovci (1490-1526), ktorí boli uhorsko-českí králi. Za ich vlády svojvôľa a egoizmus šlachty dosiahli vrchol, čo sa prejavilo aj roku 1526 v tzv. moháčskej katastrófe, po ktorej samotný víťazný turecký sultán nemohol uveriť, že proti nemu poslali také slabé vojsko.

Raný novovek (1526 - 1700)
Roku 1526 bolo uhorské vojsko porazené v bitke pri Moháči Turkami. Zomrelo veľa významných osobností aj sám kráľ. Na základe predošlých dohôd trón pripadol Habsburgovcom (Ferdinand I.), ktorí sa ho však zmocnili až po dlhšej občianskej vojne so sedmohradským vojvodom Jánom Zápoľským, ktorého podporovali Turci. Habsburgovci vládli v Uhorsku od roku 1526 až do jeho zániku 1918. V 16. stor. sa úspešne presadil protestantizmus, ale katolícki Habsburgovci ho v 17. a 18. stor. opäť zredukovali na menšinové náboženstvo. 16. storočie bolo obdobím ustavičných veľkých i drobných vojen s Turkami.

Výsledkom občianskej vojny a postupu tureckých vojsk na sever (1541 dobytie Budína) bol útek Maďarov na (najmä južné) Slovensko a rozpad predošlého Uhorska na tri časti:

tzv. Kráľovské Uhorsko - fakticky habsburská, čiže rakúska, provincia na území dnešného Slovenska, Burgenlandu, západného Chorvátska a priľahlých území Maďarska ; toto územie obývali skoro samí Nemaďari (Slovania a Nemci); hovoríme, že Uhorsko stratilo samostatnosť a stalo sa (až do roku 1867) súčasťou habsburskej monarchie
Sedmohradsko - turecký vazalský štát
dnešné Maďarsko - priama súčasť Osmanskej ríše (Tureckej ríše)
Bratislava sa stala hlavným (1536-1784/1848) a korunovačným (1563-1830) mestom a sídlom snemu (1542 - 1848) Kráľovského Uhorska, neskôr obnoveného Uhorska. Trnava sa stala cirkevným sídlom. Slovensko tvorilo jadro Uhorska, kde sa odohrávali všetky významné udalosti. Tu sa tiež odohrávali hlavné pohraničné boje s Turkami a protihabsburské povstania (1604-1711) vedené spravidla (protestantskými) vládcami Sedmohradska.

Okolo roku 1700 sa Habsburgovcom podarilo poraziť tak Turkov, ako aj protihabsburské povstania. Bývalé uhorské územia boli znova dobyté, no silný vplyv Rakúska (Habsburgovcov) v Uhorsku zostal.

Osvietenstvo a revolúcia (1700 - 1867)
Po roku 1700 sa začala rekonštrukcia krajiny. Väčšina prostriedkov aj dosídľujúceho obyvateľstva prirodzene pochádzala z (predtým Turkami neobsadeného) Slovenska. Od 18. storočia malo Uhorské kráľovstvo zaručené zvláštne postavenie v rámci habsburskej monarchie, ale viedenský dvor väčšinou centrálne spravoval vedľajšie krajiny uhorskej koruny (Sedmohradsko, Vojenská hranica).

V rámci tzv. osvietenského absolutizmu (1740 - 1790) prebiehala centralizácia a absolutistické tendencie z Viedne. Niektoré uhorské centrálne úrady sa podarilo podriadť úradom cisárskeho dvora. Za vlády Márie Terézie (1740-1780) sa centralizácia dočasne zastavila, ale za Jozefa II. sa opäť začala. Odpor uhorskej šlachty voči centralizácii a početným modernizačným (a tým aj germanizačným) reformám Jozefa však bol taký veľký, že Jozef musel skoro všetky svoje reformy odvolať. Maďarskej šlachte sa v rokoch 1790-91 - ako reakcia na Jozefove centralizačné reformy -podarilo na sneme presadiť prioritné právo maďarčiny vo verejnom živote, čím sa začal tzv. maďarizácia, ktorá sa potom v 19. stor. stupňovala a vyvrcholila po vzniku Rakúsko-Uhorska (1867).

V období tzv. metternichovského alebo kabinetného absolutizmu (1815-1848) , založeného na polícii, armáde a cenzúre, došlo napriek tomuto policajnému režimu k formovaniu ideológie liberálnej uhorskej šlachty (tzv. maďarské reformné hnutie), ktorá bola ochotná spolupracovať s buržoáziou. Vyústilo to do nacionalistickej maďarskej revolúcie (1848-1849) proti Viedni, v ktorej museli Maďari bojovať okrem Rakúska aj proti Nemaďarom v Uhorsku, konkrétne Chorvátom, Slovákom, Srbom, Rumunom a Rusínom. V auguste 1849 však boli Maďari porazení, keď si Habsburgovci proti nim povolali na pomoc ruské vojsko.

Po porážke revolúcie v Rakúsku aj Uhorsku Habsburgovci jednak zaviedli tzv. bachovský absolutizmus (tiež: neoabsolutizmus, 1851-1859) spojený s policajným režimom a germanizáciou, jednak sa Uhorsko, Sedmohradsko, Chorvátsko-Slavónsko a Banát stali separátnymi korunnými krajinami v rámci centralizovaného rakúskeho cisárstva. Slováci po silnom tlaku niektorých maďarských šlachticov svoju korunnú krajinu nedostali, hoci im bola sľúbená v čase, keď v revolúcii bojovali spolu s Viedňou proti Maďarom.

Medzinárodné problémy Rakúska prinútili Habsburgovcov zlikvidovať neoabsolutizmus a zaviesť reformy. Ani obnovenie konštitučnej monarchie (ktorej zárodky nakrátko vznikli v rakúskej časti monarchie už v revolúcii 1848/1849 ale zanikli neoabsolutizmom) tzv. októbrovým diplomom roku 1860 neuspokojilo Uhorsko. Rakúsko-uhorské napätie sa zmiernilo až vznikom Rakúsko-Uhorska.

Rakúsko-Uhorsko (1867 - 1918)
V roku 1867 bola v dôsledku tzv. rakúsko-maďarského vyrovnania vytvorená Rakúsko- uhorská monarchia. Uhorsko sa stalo základom nového štátnoprávneho celku Krajiny svätoštefánskej uhorskej koruny, tzv. Zalitavska, s vlastným parlamentom a vládou v Budapešti. V rámci tohto celku získalo v roku 1868 určitú autonómiu iba Chorvátsko-Slavónsko (Chorvátsko-uhorské vyrovnanie). Na ostatnom území uplatňovali maďarské vládnuce kruhy politiku tuhej centralizácie a násilnej maďarizácie nemaďarských národov. Od roku 1908 boli spoločným územím Rakúsko-Uhorska Bosna a Hercegovina. Pokusy maďarských vládnucich kruhov udržať existenciu Uhorska aj po rozpade Rakúsko-Uhorska boli zmarené a Uhorsko bolo rozdelené medzi nástupnícke krajiny.