Uhorské osídlovanie

Podmienky na osídľovanie
Flóra a fauna na strednom Dunaji a v naväzujúcej Karpatskej kotline po 150 rokov trvajúcom suchu na severnej pologuli (asi 750 až 900 po Kr.) z väčšej časti vyhynuli. Táto krajina sa stala neosídlenou zemou. Túto klimatické katastrofu prežili v okrajových územiach bohatších na zrážky iba Slovania, ktorí obývali lesnú zónu, a skupinky Avarov, Bulharov a germánskych Gepidov, ktoré k nim ušli a stali sa Slovanmi. Tým bolo umožnené, aby sa v priestore medzi byzantskou východorímskou ríšou, latinskou západorímskou ríšou a Kyjevskou Rusou vytvorili do prelomu tisícročí nové etniká, v každej z týchto troch ríši vyniesli búrlivé udalosti 9. storočia do popredia osobnosti zakladajúce nové dynastie, na západe Karolovci, v Byzancii macedónsku dynastiu založenú Levom Múdrym a na východe rusko-vikingskí Rurikovci.
V priestore medzi týmito tromi veľmocami sa ukázala byť najsilnejšie arpádovské veľkokniežatá, ktorým sa v prvej polovici 10. storočia podarilo zjednotiť vojenské družiny vodcov siedmych maďarských a troch chazararsko-kabanských kmeňov (väčšinou to boli bulharské, alánske a iránsko-kaličské kmene moslimskej viery). Tým sa im podarilo začleniť ostávajúce nevýznamné francúsko-bavorské, jazykovo od nich odlišné slovanské a zostávajúce gepidské germánske etnické skupiny do siedmych uhorských kmeňov, vzniknutých ugrofínsko-iránsko-turecko-slovanskou symbiózou. V dobe, ktorá nasledovala pretiahli nástupcovia Karolovcov, saských Otonovcov a Arpádovcov na stranu rímskych pápežov. Syn veľkokniežaťa Gejzu Vajk-Štefan potom čo v roku 997 prijal za manželku Giselu, dcéru bavorského vojvodu Juraja II., bratranec Ota I., nakoniec obdržal s podporou cisára Ota III. od pápeža Silvestra II. kopiju a korunu. Prvý deň bol v roku 1000 pápežským legétom Astrikom-Anastázom, spolupracovníkom biskupa Vojtecha korunovaný za kráľa.
Rozdelenie ríše a cirkevná organizácia
Štefan I. rozdelil na základe staršej hradskej veľkomoravskej a franskej tradície svoju doménu na menšie oblasti – komitáty, do ktorých čela menoval oddaných veľmožov. Úlohou komitátu na Slovensku bolo predovšetkým hájiť územia ovládané Arpádovcami proti vpádu z bavorskej Východnej marky, z premyslovských Čiech, piastovského Poľska a rurikovského Ruska. Štefan I. si uvedomoval i význam cirkevnej organizácie a kresťanskej ideológie pre posilnenie svojej feudálnej moci, a preto obdaroval cirkevné inštitúcie (Pannonhalma, Zobor). Na základe cirkevnoprávnej tradície z dôb Veľkej Moravy vznikla samostatná uhorská cirkevná provincia, arcibiskupstvo so sídlom v Ostrihome. V sídliskách mimo komitátnych centier prikázal Štefan budovať sieť najnižších cirkevných inštitúcii – fary. Štátne a cirkevné organizácie udržovali vykorisťované a podrobované obyvateľstvo v poslušnosti bez ohľadu na národnostnú príslušnosť.
Vajk-Štefan vbudoval počas svojej 24-ročnej vlády na území desať regiónov Karpatskej kotliny pod ochranou hradísk jemu verných vojvodov a kniežat (duces) desať biskupstiev, a v ich rámci približne po päť komitátov, do ktorých čela postavil comes. Im podriadení dekani (arcipresbytri) organizovali cirkev. Takto vytvorená cirkevná a svetská organizácia sa ukázala byť tak stabilná, že prežila pohanské povstanie v 1046, tatársky vpád 1241 až 1242, ktorý zahubil polovicu obyvateľov zeme i stopäťdesiatročnú tureckú okupáciu po roku 1526. po vyhnaní Turkov sa podarila vláde Habsburgovcov v rámci rakúsko-uhorskej monarchie pretvoriť rôzne etniká tohto priestoru – Nemcov, Maďarov, Čechov, Poliakov, Slovákov a juhoslovanských Slovincov a Srbov – v občanov.
Spoločenská organizácia
Uhorské kráľovstvo možno rozdeliť do piatich vrstiev. Pod kráľom bol senát, k nemu náležali vojvodovia z kráľovských rodín nazývaní duces, kráľovi verní veľmoži, do čela komitátov postavaní župani nazývaní comes i vysokí duchovní a vedľa dvoch arcibiskupov osem biskupov. V čele dvorskej organizácie karolínskeho typu stál palitín–župan (comes palatinus), pokladník, maršálok, atď. každému dvorskému hodnostárovi bola podriadená ozbrojená družina slobodných ľudí, ktorá presadzovala kráľovskú vôľu voči poloslobodnému prostému ľudu zaoberajúcim sa produkciou. Selské obyvateľstvo bolo v podstate v každom komitáte rozčlenené do troch kategórii, tretina bola pridelená k službe pri panských domoch kráľovské rodiny rozptýlené po všetkých komitátoch, tretina k službe pre hrady a županov a tretina k službe pre veľmožov a kostoly verné kráľovi. Najnižšiu vrstvu spoločnosti tvorili služobní ľudia, ktorí sa regrutovali zo zajatcov alebo z kúpených otrokov, ktorých životná púť ako slobodných (liberti) a potom ako slobodných (libertini) skôr alebo neskôr vyústila do vrstvy poloslobodných ľudí vlastniacich nástroje. Táto organizácia, ktorá vznikla v našej časti Európy taktiež na území kniežatstiev (neskôr kráľovstiev) českého a kniežatstva poľského, pretrvala v Uhorsku a ich vedľajších provinciách až do smrti kráľa Belu III., teda až do konca 12. storočia.
Pre vládu kráľa Štefana bola charakteristická tolerancia v cirkevných záležitostiach, ktorá bola v tej dobe vzácna. To súvisí s tým, že maďarské veľkokniežatá boli už pred ovládnutím Karpatskej kotliny Maďarmi vystavená vplyvu rímsko-byzantskej a potom slovanské misie arcibiskupa Metoda. Vplyv mala tiež skutočnosť, že v hospodárskych záležitostiach hrali vedúcu rolu chórezmsko-kaličský moslimovia, časť ich tiež bojovala ako pomocné oddiely vo vladárovom vojsku, vedľa nich boli v diaľkovom obchode v menšej miere činní taktiež Židia.
Vývoj Uhorska bol urýchlený tým, že kráľ Štefan s využitím svojich gréckych kontaktov obnovil v roku 1018 pútnickú cestu do Jeruzalema, ktorá existovala už od staroveku a vedľa cez Stoličný Belehrad, tu zriadil tiež svoje nové vladárske sídlo. Za tento krok mu bolo vďačné celé rímske kresťanstvo, lebo v jeho dôsledku bolo Uhorsko zapojené do západovýchodného putovania pútnikov a obchodníkov. Dvadsaťštyriročná vláda Štefana sa významne odrazila v cirkevnom a svetskom vývoji celého priestoru stredovýchodnej Európy a ešte v súčasnosti vidíme, ako jej plody prispievajú k tomu, aby zeme formujúce sa v tomto priestore našli v Európe nového tisícročia cestu k vzájomnému zblíženiu. Vznik uhorského štátu a utváranie jeho právnych základov úzko súvisí s politickými a ideologickými prúdmi panujúcimi vo vtedajšej Európe. Reformistické kresťanské hnutie, ktoré sa šírilo z kláštora v Cluny a ktorému vtlačil výraznú pečať i súčasník kráľa Štefana opát Odilo, považovalo za najvyšší údel vládcu šírenie a propagovanie viery. Stúpenec myšlienky univerzálnej kresťanskej ríše cisár Otto III. (983-1002), ktorý sám seba považoval za ochrancu viery, podriadil v cirkevných záležitostiach cisársku moc pod moc cirkvi. Politika rímsko-nemeckej ríše smerovala k uskutočneniu idey laického apoštolstva.
Už biskup a cirkevný učiteľ sv. Augustín (354-430) v diele De civitate Dei (O štáte božom) vyjadril myšlienku, že povinnosťou vládcu je nastolenie kráľovstva Božieho. Podľa augustínskeho poňatia panovník je služobníkom Ježiša Krista, služobníkom apoštolským. Túto hodnosť ako taký získava v svojom postavení podľa druhej vôle Božej. Panovník nech ide o kráľa cisára -musí byť zbožný (pius), spravodlivý (iustus) a zmierlivý (pacificus).
Augustínskemu poňatiu slúži priam ako právny základ prízvukovanie jednoty posvätnosti vládcovstva, či inými slovami duchovnej a svetskej moci. Najvýstižnejšie to vyjadril byzantský cisár Justinián (527-565) vo svojej VI. Novele adresovanej konštantinopoloskému arcibiskupovi Epiphaniovi, keď posvätnosť (sacerdotium) a vládcovstvo (imperium) považuje za to, čo je ľuďom dané z Božej milosti, takže ich zdroj je v tomto zmysle totožný. Pre panovníka nie je nič želatelnejšie než dosiahnutie posvätnosti. V tejto Novele z roku535 cisár nariaďuje, že ustanovenia cirkvi „majú byť uchovávané a dodržiavané“.
Vojenské akcie kráľa Štefana a jeho cesta na trón
Po Gejzovej smrti sa župan Kopan svadbou so Šarlotou, vdovou po Gejzovi a s odvolaním na starešinský princíp pokúsil zmocniť vlády v Zadunajsku. Gejzov syn knieža Štefan sa s pomocou veľmožov z južného Slovenska preplavil s vojskom cez Dunaj, porazil Kopana u Veszprému a prisvojil si jeho doménu. Po zlomení Kopanovej vzbury vtrhol v roku 1000 Štefan I. z vôle cisára Ota III. a pápeža korunovaný kráľ, do Sedmohradska a vyhnal z Alby-Iulie Ďulu II., nazývaného Prokuj (posledný). Zanedlho bol Štefan I. nútený vystúpiť v záujme obchodu so soľou i proti čanádskemu veľmožovi Achtimovi, ktorý spolupracoval s Bulharmi, a napadnúť ich. Štefanove vojenské akcie na juhovýchode dunajskej kotliny umožnili Piastovci Boleslavovi Chrabrému usilovať sa po obsadení Krakovska, Moravy a severného Slovenska o rozšírenie jeho ríše až po Dunej a Tisu. V jeho službách stál ako strážca pohraničia i Štefanom vypudený strýko Prokuj. Piatvoská expanzia trvala len do roku 1018, kedy sa Boleslav Chrabrý a Štefan I. zmierili a poľský panovník sa vzdal nárokov na slovenské územia. Slovensko sa tak definitívne stalo súčasťou arpádovského panstva. Územie medzi Moravou a Hronom držal ako dočasný údel Štefanov bratranec Vazul, sídliaci v Nitre.
Prijal korunu i požehnanie
Prvý uhorský kráľ v duchu spomínanej Novely – ak berieme do úvahy právny základ založenia štátu – považoval za svoju vybudovanie cirkevnej organizácie. Panovník založením biskupstiev vlastne zabstraktnene realizoval nariadenie vyjadrené Justiniánom. To sa týka aj prijatia koruny a požehnania. Svätý Štefan bol absolútny panovník v tom zmysle, že ako quasi sacerdos (čoby čelný predstaviteľ kňažstva) disponoval rozhodujúcim vplyvom rovnako v cirkevnej, ako aj v svetskej sfére. Napriek tomu ho však nemožno považovať za kráľa samovládcu, čiže nebol basileus autokrator v zmysle byzantského chápania tohto pojmu. Štefan iste nie uvedomelo, no v skutočnosti sledoval ideu, ktorá však dostala ideologický a právny obsah až oveľa neskôr po jeho smrti, že totiž „kráľ je vo svojej krajine cisárom“. Štefan sa snažil o uplatnenie istého „dorozumenia všetkých“, čo dosvedčuje ustanovenie kráľovskej rady. Tú však, prirodzene, nemožno považovať za stavovský snem, napriek tomu, že v nej za stavovský snem, napriek tomu, že v nej mali zastúpenie rovnako preláti, magnáti (seniores domini) i šľachtici (nobiles, servientes regales). Kráľovská rada plnila skôr konzultatívnou úlohou. V istom zmysle vykonávala podobné funkcie ako orgány. Právo menovať najdôležitejších predstaviteľov štátnej hierarchie si v Uhorsku ponechal len kráľ. Štefan nesledoval v svojich zákonoch nesledoval servilne tradície ríše Karola Veľkého, hoci ich nepochybne bral do úvahy. Skôr sa snažil o to, aby sa aj v právnom ohľade realizovalo ono jasné odporúčanie vyslovené v spise Napomenutia sv. Štefana sv. Imrichovi kráľovičovi. Na základe právnych ustanovení sv. Štefana, ktoré sa zachovali ako dve Knihy dekrétov (Zákonníky), možno konštatovať, že panovník si vytýčil za úlohu zosnovania jednotného právneho poriadku. Oblasť Zadunajska a viaceré územia na juhu krajiny, kde sa veľmi výrazne prejavovala byzantská tradícia odzrkadľujúca sa aj vo sfére práva. Štefan sa zaiste usiloval o odstránenie nebezpečenstva právneho partikularizmu zavedením jednotného právneho systému. Preto v Uhorsku nenastalo to, k čomu došlo vo Francúzsku, alebo v 14. storočí v Srbsku, že kým v jednej časti krajiny sa uplatňovalo obyčajové právo, zatiaľ v druhej časti rímske právo, čo bolo v neposlednom rade právnym pozadím a základom feudálnej rozdrobenosti.
Pramene kráľa Štefana
Svätoštefanské zákony v podstate rovnako postihujú oblasť cirkevného i svetského práva. V prvom rade treba spomenúť uznesenia rôznych synod. Spomedzi nich ide predovšetkým o dekréty zo synody roku 813 v Arles a mohučskej (Mainz) synody roku 847. stojí za zmienku, že prvá kapitola Napomenutia sv. Štefana s názvom „O uchovaní katolíckej viery“ je takmer totožný s dekrétom „O katolíckej viere“, prijatom na synode v Arles.
Druhým zdrojom zákonov Kráľa Štefana sú franské kapitulácie, čiže knihy výnosov a uznesení všeobecných zhromaždení cirkevných a svetských hodnostárov Franskej ríše. V neposlednom rade sa zákony kráľa Štefana opierajú aj o Lex Salica (Sálsky zákonník) a Lex Baiuvariorum (Zákonník Bavorov), ktorý sa z väčšej časti stal i prameňom základného právneho spisu Kyjevskej Rusi z 11. storočia. Spomedzi takzvaných rímskych zákonov sú to ďalej Zákonník Vizigótov, Zákonník Burgundov a Zákonník Ripuárov. Spomínané zákonníky sa v rozhodujúcej miere stali základom pre kapitoly týkajúce sa laických čiže svetských oblastí.
Obsah a rozsah zákonov kráľa Štefana
Zvláštnosťou svätoštefanských zákonov je, že sa v nich neprejavuje, aspoň nie v priamej forme, vplyv rozličných právnych prameňov Byzanskej ríše. Stopy byzanskej kultúry a civilizácie na území svätoštefanského štátu zrejmé sú a to najmä prítomnosťou sv. Cyrila a sv. Metoda a to prekladom Synagoge, Zákon sudnyj ljudem (Súdny zákon pre laikov), ktoré čerpalo z diela Ekloge ton nomon (Výber zo zákonov). V Uhorsku na základe zákonov sv. Štefana nie sú konkrétne stopy, dokumenty o vplyve byzantského práva. Na rozdiel od štátov Balkánskeho polostrova, alebo aj prváho ruského štátu, v zákonoch sv. Štefana sa vplyvy byzantských právnych zbierok neodzrkadľujú. Ide najmä o spomínaný Výber zo zákonov. Ignorovanie mimoriadne pestrých právnych prameňov a širokej škály byzantského práva kráľom Štefanom však nie je dôsledkom akéhosi „aktuálno-politického“ uváženia.
Zákony sv. Štefana, pochopiteľne, nevyčerpávajú úplnosť právne postihnuteľných životných vzťahov. Z tohto hľadiska nemožno hovoriť o kodifikácii. Cieľom uhorského kráľa nebolo pozdvihnutie obyčajov a zvykov do právnej sféry. Vo svojich dekrétoch v rozhodujúcej miere upravoval tie oblasti cirkevnej a svetskej (laickej) sféry, ktoré pokladal za najdôležitejšie. V jeho zákonoch zohrávajú významnú úlohu predpisy trestného práva, čo je však v danej dobe v západnej i východnej Európe rovnako všeobecný jav. Osobitosť svätoštefanských zákonov však spočíva v tom, že systém trestných donucovacích opatrení, podľa vtedajších kritérií, bol v celku mierny. To v oblasti práva verne odzrkadľuje požiadavku, aby bol kráľ zbožný, spravodlivý a zmierlivý. Rozhodujúci význam svätoštefanských zákonov spočíva v tom, že kráľ Štefan dôsledne konajúc ako „osnovateľ a sprostredkovateľ zákonov“ vytvoril jednotného uhorského právneho systému. Čerpal pritom, prirodzene, z prameňov právnych poriadkov vtedajších najvyspelejších štátov i z ideologických prúdov panujúcich vo vtedajšej dobe. Tým sa pre uhorský štát vytvorili právne základy. Uplatnil sa tak princíp „ubi civitas, ibi ius“ – kde je štát, tam je právo.
Štefanom vydané zákony nie sú len jedinečnými dokladmi pre spoločenské pomery v strednej Európe, sú to tiež naše jediné pramene pre vtedajšie Uhorsko. Chcel vo svojom zákonodarstve napodobniť západných cisárov, predovšetkým ich spôsob vlády. Nie náhodou vytvorili z východných štátov vlastný zákonník len pre Uhorsko, veď zákonodarstvo bolo symbolom štátnej suverenity, spoločnosť začiatku 11. storočia, ktorá zákony jednoducho delila na laikov a klerikov, poznala len slobodných a neslobodných ľudí. Neslobodní boli považovaní za vecnú hodnotu, a preto bolo za zabitie slobodného vyžadovaná pokuta, avšak neslobodný mal svoju určitú cenu. Kto sa stal slobodným, stal sa im celkom, taktiež neslobodný človek sa mohol stať slobodným. Rozdiel medzi trestami a pokutami za zabitie dovoľuje usudzovať na zloženie slobodného obyvateľstva. Sloboda bola kľúčovým pojmom zákonov, a pre tých, ktorí ich dodržovali bola odmenou, a tým čo sa proti nej previnili, hrozila za trest jej strata.
Prvý zákonník sa skladá z úvodu a 35 článkov, jeho vznik sa kladie približne do obdobia korunovácie Štefana za kráľa (1000). Má prevažne trestnoprávny charakter. Keďže až ¾ článkov stanovuje aj tresty pre porušovateľov nariadení. Obsahuje ustanovenia o postavení cirkvi a kňažstva, zabezpečení majetkového vlastníctva, výkone a činnosti kresťanskej viery, trestoch za vraždy a ublíženia na tele, únosy žien a dievčat, za porušenie viery a násilné činy, o zabezpečovaní zemepanských práv. o ochranne a postavení vdov a sirôt a o postavení bosorákov a čarodejníc, atď.
Bližšia ukážka vybraných článkov
O moci biskupov nad cirkevnými vecami a ich zhoda s laikmi.
Chceme, aby biskupi mali moc: riadiť a spravovať cirkevné veci a tiež povoľovať podľa kanonickej vážnosti. Chceme, aby laici v ich službe počúvali biskupov pri radení cirkevných záležitosti, pri obrane vdôv, a sirôt a aby poslušne zachovali svoju kresťanskosť. Župani a sudcovia nech sú v súhlase s predstavenými svojimi pri konaní spravodlivosti podľa predpísaného božieho zákona. A nijakým spôsobom nech sa neprekrúca spravodlivý zákon skrze lož nejakých ľudí alebo falošné svedectvo, ani krivou prísahou alebo podplatením.
Akí majú byť svedkovia a obžalobci kňazov?
Svedectvo laika voči kňazovi nech nikto neprijíma. Nikto totiž nesmie vziať akéhokoľvek kňaza na vyšetrenie verejne, iba v kostole. Svedkovia totiž a obžalobci kňazov nech sú bez úhony, majúci manželky a deti a vôbec vyznávajúci Krista.
O kráľovskom povolení disponovať s vlastnými vecami.
Nariaďujeme našou kráľovskou mocou, nech každý má možnosť svoje deliť, udeľovať manželke, synom a dcéram, alebo rodičom, alebo cirkvi a po smrti toho nech sa nikto neodváži rušiť ho.
O držbe kráľovských majetkov a statkov.
Tiež chcem, aby k našej kráľovskej hodnosti prináležal majetok, sluhovia, vojaci a čokoľvek iné tak, ako sme dali možnosť ostatným vládnuť svojimi vecami; to má ostať neporušené a nik nesmie z toho nič ukradnúť alebo ukryť, ani nikto nech sa neopováži v týchto spomínaných získať si priazeň.
O vraždách.
Ak niekto podráždený hnevom alebo nesený pýchou spácha dobrovoľnú vraždu, nech vie, že podľa uznesenia našej rady platí sto a desať’ zlatých, z ktorých päťdesiat pripadne kráľovskej pokladnici, druhých päťdesiat nech sa dá rodičom a desať totiž má sa dať rozhodcom a prostredníkom. Sám vrah podľa kanonického nariadenia nech sa postí. Ak niekto však náhodou zabije kohokoľvek, platí dvanásť’ zlatých, a ako nariaďuje kanonické právo, nech sa postí. Ak niečí sluha zabije sluhu druhého (pána), nech sa dá sluha za sluhu alebo sa vykúpi, čo sa povedalo, a koná pokánie. Ak však slobodný zabije sluhu iného, nech dá sluhu, alebo nech sa dohodne o odmene a podľa kanonického práva nech sa postí.
O prepustení na slobodu.
Ak niekto, vedený milosrdenstvom, vlastných sluhov a slúžky oslávi slobodu so svedectvom, nariaďujeme, že po jeho smrti nech sa nikto, dotknutý nenávisťou, neodváži znovu voviesť do služobného stavu. Ak však slobodu sľúbil a smrť’ mu zabránila, má manželka onoho alebo vdova slobodu potvrdiť a spraviť posmrtnú hostinu (kar) za vykúpenie duše svojho manžela, akokoľvek chce.
O zhromaždení v kostole a o tých ktorí hundrú, alebo za omše rozprávajú.
Ak niektorí príduc do kostola na počúvanie služby a tu v hodine omšovej slávnosti hundrú medzi sebou a vyrušujú ostatných, vykladajúc zaujímavé rozprávky a nedávajúc pozor na božie čítanie s náboženskou potravou, ak sú bohatí nech sa verejne vyvolaní vyženú z kostola; ak sú chudobní a prostí ľudia, nech sa pre takú opovážlivosť’ v predsieni kostola pred všetkými spútajú a vyšibú bičom, alebo nech sa im odstrihnú vlasy.
O únose dievčat.
Ak niekto z vojakov poškvrnený nehanebnosťou nejaké dievča bez dovolenia rodičov sebe za manželku uniesol, nariaďujeme dievča vrátiť rodičom, i keby muselo zniesť od onoho nejaké násilie. A únosca nech zaplatí rodičom dievčaťa desať juncov za únos; potom však nech sa zmieri s rodičmi dievčaťa. Ak však nejaký chudobný, prostý prikročí konať toto, nech zrovná únos piatimi juncami.
O krádeži manželiek.
Keďže všetci sa musia desiť a všetkým je neľudské, ak mužské pohlavie je prichytené pri prevádzaní krádeže a čo viac je to pri ženskom pohlaví. Podľa kráľovskej rady sa nariaďuje, aby, ak sa nejaká vydatá žena dopustí krádeže, nech ju muž vykúpi; a ak druhý raz do tejže viny upadla, podobne nech sa vykúpi; ak však po tretie, nech ju odpredajú.
O strigách.
Ak bola nájdená striga, podľa súdneho zákona má sa doviesť ku kostolu a oddať kňazovi na postavenie a ponaučenie vo viere. Po pôste nech sa vráti domov. Ak sa nájde v tejže vine druhý raz, nech sa podobne podrobí pôstu. Po pôste však vypáli sa jej na prsia a na čelo a tiež medzi lopatkami kostolným kľúčom kríz a nech sa vráti domov. Ak však po tretie, nech sa odovzdá sudcom.