Úradný názov tohto pohrebiska znel v staroegyptštine Tasechetaat, čo v preklade znamenalo "Veľké a majestátne pohrebisko miliónov rokov faraóna, života, sily a zdravia v západných Tébach (Vesete)". Arabi mu dali meno Bibán el-Mulúk, J. F. Champollion zasa Údolie kráľov a to je názov pod ktorým ho pozná väčšina ľudí. Nad Údolím kráľov sa týči zaujímavý horský útvar "Thébsky štít", ktorý domorodci nazývajú aj el-Kurn, Roh. El-Kurn totiž svojím tvarom pripomína pyramídu čo je vo vzťahu k miestu nad ktorým sa týči viac ako symbolické. Starovekí Egypťania ho považovali za stelesnenie bohyne Meretseger, "Tá, ktorá miluje ticho". Vzhľadom k svojej polohe a členitosti terénu bol prístup do údolia sťažený a naviac bolo strážené zvláštnym strážnym oddielom Medžaimi (Med - Jai). Údolie kráľov sa členilo na dva priestory:
tzv. Veľký okrsok, alebo aj Údolie
Západné (rameno) údolie.
Dnes sa už nedozvieme čo presne viedlo panovníkov 18. dynastie k založeniu nového pohrebiska. Rozhodovaniu asi napomohol aj fakt, že týčiace sa skalné útvary umožňovali vykopávky na výnimočných dobre utajených miestach. O tomto utajení hovorí aj text z hrobky úradníka Ineniho: "Videl som skalný hrob jeho veličenstva, bol vykopaný v osamotení, nikým nevidený, nepočutý."
Prvým pochovaným bol Thutmose I.. Niektkorí egyptológovia sa ale domnievajú, že hrobku dal postaviť až Thutmose III., ktorý tam mal podľa ich teórie dať preniesť sarkofág prvého panovníka tohto mena. Toto tvrdenie opierajú o nálezy predmetov, ktoré boli datované práve do obdobia Thutmose III.
V tradícii začatej Thutmosem I. pokračovali aj Hatšepsut a Thutmose III. Posledným, kto si tu dal vybudovať hrobku bol Ramesse XI. (20. dynastia). Vládcovia týchto dynastií sa svoje hrobky nesnažili schovávať, pravdepodobne sa spoliehali na hrozby strašnými trestami a na stráže pohrebiska, ktoré mali za úlohu okrem kontrolovania prístupovej cesty aj pečate na hrobkách. Ale ani hrozby trestami, ani prítomnosť stráží neodradili vykrádačov hrobov pred "návštevou" hrobiek. Situácia sa vyhrotila pred koncom 20. dynastie, situácia v krajine sa značne vyhrotila, bieda sa šírila a zábrany padali pretože ľudia si chceli zabezpečiť aspoň základné prostriedky na živobytie, a tak v tomto období padlo rozhodnutie prestať používať údolie ako pohrebisko. Kňazi odhodlaní zachrániť aspoň čo sa ešte zachrániť dalo múmie tajne premiestnili do nového úkrytu v Dér el-Bahrí. O vykrádaní hrobiek hovoria aj známe papyrusy ako Abott, Mayer B či Salt 124.
Po presune múmií akoby pohrebisko upadlo do hlbokého spánku. Na chvíľu sa z neho zobudilo keď ho svojou návštevou poctili Gréci a Rimania. Svojou návštevou sa pochválil aj Diodoros Siculus (historik), ktorý bol v Egypte v roku 57 pr. n. l. a napísal: " Sú to vraj hrobky starovekých vládcov, sú nádherné a potomci týchto kráľov nemajú možnosť vytvoriť niečo krajšieho" (preklad a ©: Dr. Naďa Benešová). Rímski návštevníci neváhali nechať pamiatku na svoju návštevu v staroegyptských hrobkách. Takto poznačili napríklad aj hrobku Ramesse IV. Potom sa toto miesto znova ponorilo do ticha.
Stručná chronológia objavov v Údolí kráľov:
1708 - 1712 Claude Sicard lokalizoval Veset (gr. Théby) a jeho hrobky
1734 R. Pococke nakreslil jeho prvý plán na ktorom bolo 18 hrobiek z ktorých ale bola prístupná len polovica, svoje poznatky publikoval v knihe Pozorovania (výskumy) Egypta
1769 J. Bruce preskúmal hrobku Ramesse III.
1799 Jollois a de Villiers lokalizovali a objavili hrobku Amenhotepa III. Výskum hrobky už viedli vedci z Napoleonovej výpravy do Egypta
1816 G. B. Belzoni objavil hrobku Ajeho, ktorá situovaná v Západnom údolí
1817 G. B. Belzoni objavil hrobku Ramesse I., Sethiho I. (v Anglicku známa aj ako "Belzoniho hrobka")
1820 J. Burton objavil dve hrobky bez nápisov a malieb a tretiu prisudzovanú princovi Meriatumovi, synovi Ramesse III.
1824 - 1830 J. G. Wilkinson pôsobiaci v Údolí kráľov identifikoval a očísľoval hrobky. Číslovanie sa používa dodnes
1828 - 1850 Údolie navštívili významné osobnosti egyptológie ako J. F. Champollion, R. Lepsius, R. Hey či I. Rosellini
1898 V. Loret objavil hrobky Thutmose III. a Amenhotepa II.
1899 V. Loret objavil hrobku Thutmose I.
1900 H. Carter objavil hrobku Thutmose II.
1903 - 1908 H. Carter objavil hrobku Juja a Tuje (rodičia Teje, manželky Amenhotepa III.), Siptaha , Thutmoseho IV., Horemheba
1922 H. Carter objavil hrobku predtým takmer neznámeho panovníka Tutanchamona
1995 K. Weeks našiel sériu miestností určených pre synov Ramesse II.
"Zomrel faraón - nech žije faraón"
Jednou z prvých vecí na ktoré musel faraón myslieť hneď po svojom nástupe na trón bolo aj miesto jeho posledného odpočinku. Znamenalo to, že bolo treba vybrať miesto a vypracovať plán obsahujúci všetky potrebné architektonické prvky, výzdobu, maľbu a texty. Dialo sa tak za účasti významných kňazov s ktorými kráľ konzultoval svoje kroky týkajúce sa miesta svojho posledného odpočinku. Cca od 18. dynastie zabezpečovali po dozorom staviteľa stavbu hrobiek a ich výzdobu remeselníci Miesta pravdy známeho aj ako Der el-Medína. Od smrti do pohrebu uplynuli takmer tri mesiace čo bola doba potrebná na balzamovanie tela a prípravu pohrebu. 70 dní bolo telo ponorené do nátronu, aby sa vysušilo (potom čo z neho boli odstránené vnútornosti), potom obalené obväzmi. Medzi vrstvami obväzov z jemnučkého plátna boli na presne určených miestach položené posvätné amulety. Po vykonaní všetkého potrebného a uplynutí príslušnej doby smútku nastal čas uložiť sarkofág s múmiou do hrobky. Pohrebný sprievod smeroval od kráľovského paláca do Západného Vesetu (gr. Théb), tam sa vstúpilo na "Cestu, kde zapadá Re". Za drevennou rakvou s múmiou išli plačky, za nimi kňazi a ich nasledovali príbuzní a vysokí hodnostári. Keď sprievod dorazil k hrobke postavili rakvu s múmiou zvislo a veľkňaz, niekedy ním určený nasledovník osobne, uskutočnil dôležitý obrad "Otvárania úst", ktorý bol zárukou, že zosnulý bude môcť aj po smrti hovoriť, jesť, piť, milovať... . Rakvu s múmiou potom preniesli do pohrebnej komory v ktorej už bol pripravený sarkofág z kameňa, ktorý po vložení rakvy zakryli vekom z toho istého materiálu. Na veku bol vyobrazený (vo vysokom reliéfe) zosnulý panovník. Po skončení obradov robotníci vzduchotesne uzatvorili vchod do hrobky a dali na ňu pečate pohrebiska. Po zapečatení hrobky už nesmel do údolia okrem stráže a remeselníkov vstúpiť nikto. Uctievanie mŕtvych panovníkov si nevyžadovalo návraty na pohrebisko. Dialo sa tak v chrámoch miliónov rokov - svätyniach na to určených, ktoré symbolizovali spojenie panovníka s večnosťou.
Hrobka panovníka
Hrobka žijúceho boha na zemi nemala za úlohu len byť úložiskom sarkofágu, ale mala aj posvätný zmysel. Mŕtvy v nej išiel vlastnou rituálnou cestou zostupujúc do kráľovstva Usirovho (symbolizovaného práve hrobkou) a na ceste musel prekonávať rôzne hrozné nástrahy aby sa mohol dostať do siene pravdy kde bohovia odvážili jeho srdce a vyriekli ortieľ. Podsvetie je v hrobke zastúpené práve sarkofágovou sieňou nazývanou aj sieň zlata (zlato bolo späté s bohmi, predstavovalo totiž nezničiteľné božské telo). V tejto sieni sa zároveň odohrávala premena faraóna na božskú bytosť ktorej duša "vyšla na svetlo", aby sa znovu spojila s Reom svojím božským otcom. Každá hrobka mala konštantné prvky ako schodisko, zostupnú chodbu vedúcu do tvorenej siene, pohrebnú komoru (sarkofágová sieň), miesto pre obetiny.
Miesto pravdy (Dér el-Medína)
Remeselníci tu žijúci a pracujúci sa nazývali "Služobníci v mieste pravdy". Dĺžka pracovného dňa závisela od rozsahu prác na hrobke a jej výzdobe. Pracovný deň začínal na svitaní, po štyroch hodinách bola prestávka na obed a potom sa pokračovalo ďalšie štyri hodiny. Pracovný týždeň trval 10 dní, po ňom nasledovali 2 dni voľna. Okrem toho dostávali remeselníci voľno aj pri náboženských sviatkoch, či iných významných udalostiach, alebo z osobných či rodinných dôvodov. Remeselníci boli organizovaní do pracovných čiat. Čata pozostávala z dvoch skupín, pravej a ľavej, ktoré mali každá svojho predáka. Vedúceho čaty spočiatku menoval panovník, neskôr vezír. Tomu aj vedúci čaty zodpovedal za vykonanú prácu a všetko čo s ňou súviselo. Neodmysliteľnou súčasťou Miesta pravdy boli aj pisári. Na kominukáciu vedúceho čaty a vezíra bol na to určený pisár . Pisári mali na starosti vydávanie potravín z faraónových skladov, vyplácanie miezd, riešenie sporov a súdnu správu Miesta pravdy. Predák kontroloval deľbu materiálu, vyhotovoval zoznamy v práci prítomných aj neprítomných, zodpovedal vedúcemu čaty za vykonanú prácu svojej zmeny. Skupina remeselníkov nemala pevne stanovený počet, priemer sa pohyboval medzi 30 - 60, v nevyhnutnom prípade bolo možné navýšiť ho až na 120. Miesto pravdy to však neboli len špecializovaní remeselníci, ale aj ich rodiny, pomocné sily a doplnkové profesie, lekárska starostlivosť (nosiči vody, práčky...). Vo svojej podstate to bola pomerne uzatvorená komunita podliehajúca vezírovi a panovníkovi. Približná štruktúra profesií: lámači kameňa, šťukatéri, sochári, maliari, dekoratéri (šperky, nábytok...).
Správa o smrti faraóna znamenala pre komunitu novú prácu, pretože nový panovník predsa tiež potreboval dôstojnú hrobku a postaveniu zodpovedajúcu hrobovú výbavu. Ako prví nastupovali lámači kameňa, ktorí kopali hrobku, po nich šťukatéri, ktorí mali za úlohu pripraviť stenu. Nanášali vrstvu muny - omietky získanej zmiešaním hliny, kremeňa, vápenca a drvenej slamy. Na munu sa ešte nanášala tenká vrstva omietky (hlina + vápenec) a tá sa nabielila vrstvou sadry rozpustenej vo vode. Na rad potom prišli maliari, ktorí realizovali zvolené a schválené motívy. Pomocou motúzu rozdelili plochu na štvorce (kvôli umiestneniu textov a proporcionalizácii postáv čo sa riadilo boli prísnymi pravidlami), základné ťahy a riešenia načrtli čiernou a potom postupne maľovali. Sochári zhotovovali reliéfy a sochy, dekoratéri zhotovovali pohrebnú výbavu. Pri prácach v hrobkách používali remeselníci lampy naplnené sezamovým olejom a soľou, alebo živočíšnym tukom a soľou a vnútri bol stočený plátenný knôt. Soľ sa pridávala z praktického dôvodu. Zabraňovala spaľovaniu dymu, ktorý by poškodzoval výzdobu hrobky.
Zaujímavosti o Údolí kráľov
vie sa asi o 62 hrobkách, ale len v 20-tich bola nájdená múmia
15 kráľovských hrobiek je prístupných pre verejnosť
starorímski návštevníci tu zanechali ako pamiatku na svoju návštevu takmer 2000 "grafitti"
svoj "podpis" nechal v ním objavenej hrobke aj G. B. Belzoni
v časti Údolia kráľov - v Západnom údolí sú pochovaní len Amenhotep III. a Aje
hrobky Ramesse IV. a Ramesse VI. slúžili ako sídla kresťanských pustovníkov
hrobka Tutanchamona unikla plieneniu a rabovaniu len vďaka tomu, že bola zasypaná sutinami zo stavby Ramesse IV.
R. Lepsius publikoval poznatky z rokov 1842 - 1845 zo svojho pobytu v údolí v dvojdielnej publikácii nazvanej Monumenty Egypta a Etiópie ("Denkmaeler des Aegypten und Aethiopien")
12 ročnú licenciu bohato využil a zúročil obchodník M. Davis, ktorý financoval vykopávky hrobiek Thutmose II., Thutmose IV., Hatšepsut, Siptaha, Horemheba a Juja a Tuje. V pevnom presvedčení, že "čo údolie malo to už dalo" predal licenciu na vykopávky lordovi Carnavonovi, ktorý zasa financoval H. Cartera, objaviteľa to Tutanchamonovej hrobky. Prečo to spomíname? Nuž, neskôr sa ukázalo, že Davis zastavil práce necelé dva metre od hrobky ... Tutanchamona ...