Udalosti na začiatku tisícročia

Počas milénia (tisícročia), o ktorom čítame v 20. kapitole knihy Zjavenie, bude satanov vplyv na zemi obmedzený a Kristus bude vládnuť so svojimi svätými. (Zj 20,1-4)

Druhý advent. 19. a 20. kapitola knihy Zjavenie patria k sebe. Medzi nimi nie je nijaká medzera. Začínajú sa opisom Kristovho príchodu (Zj 19,11-21) a bezprostredne pokračujú o miléniu. Ich nadväznosť naznačuje, že milénium sa začína Kristovým návratom.

Zjavenie predstavuje tri mocnosti, ktoré zhromažďujú národy sveta proti Kristovmu dielu a jeho ľudu bezprostredne pred druhým adventom – a to draka, šelmu a falošného proroka. (Zj 16,13) Keď sa „šelma, králi zeme a ich armády“ zhromaždia do boja proti Kristovi v čase jeho návratu, bude zničená šelma a falošný prorok. (Zj 19,19-20) Čo nasleduje v Zj 20. kap. o miléniu, týka sa osudu tretieho člena tejto démonickej trojice, draka. Ten je zajatý a uvrhnutý do bezodnej priepasti, kde zostáva 1000 rokov. 1

Z 24. kapitoly tejto knihy vyplýva, že Boh zriaďuje svoje kráľovstvo slávy až po zničení kráľovstiev tohto sveta. Kráľovstvo, ktoré bude trvať večne. (Dan 2,44) Vtedy začne vládnuť jeho ľud.

Prvé vzkriesenie. Pri Kristovom prvom príchode bude prvé vzkriesenie. Spravodliví, „blahoslavení a svätí“ vstávajú z hrobov, lebo „nad tými druhá smrť nemá moci, ale budú kňazmi Boha a Krista a budú s ním kraľovať (363) tisíc rokov“. (Zj 20,6; pozri 25. kapitolu tejto knihy)

Spravodliví budú v nebi. Spravodliví mŕtvi sú po vzkriesení spolu so živými svätými „uchvátení do vzduchu v ústrety Pánovi“. (1 Tes 4,17) Vtedy Kristus splní prísľub, ktorý dal pred odchodom z tohto sveta: „Idem vám prihotoviť miesto. Keď odídem a pripravím vám miesto, zase prídem a vezmem vás k sebe, aby ste aj vy boli tam, kde som ja.“ (Ján 14,2.3) Ježiš predstavil miesto, kam chce vziať svojich nasledovníkov, ako „dom môjho Otca“, kde je „mnoho príbytkov“. (Ján 14,2) Ježiš tu odkazuje na Nový Jeruzalem, ktorý zostúpi na zem len na konci tisícročia. Keď sa teda spravodliví pri druhom advente „stretnú s Pánom v ovzduší“, ich určením je nebo – nie zem, ktorú práve opustili. 2 Vtedy ešte Kristus nezriaďuje svoje kráľovstvo slávy na zemi. Urobí to len na konci tisícročia.



(364)

Zničenie Kristových nepriateľov. Kristus prirovnal svoj návrat k tomu, čo sa stalo pri potope a zničení Sodomy a Gomory. (Mat 24,37-39; Luk 17,28-30) Z jeho porovnania jasne vyplýva dvoje: predovšetkým, zničenie zaskočilo bezbožných; po druhé, prišlo zahynutie – potopa „zmietla všetkých“. (Mat 24,39) Oheň a síra, ktorá padla na Sodomu „všetkých zahubila“. (Luk 17,29; pozri tiež Mat 13,38-40) Kristus pri druhom príchode zostúpi z neba so svojimi armádami ako jazdec na bielom koni, ktorého meno je „Kráľ kráľov a Pán pánov“ a zničí odbojné národy sveta. Po zničení šelmy a falošného proroka „ostatní“ satanovi nasledovníci vymrú a nikto nezostane nažive, pretože „boli pobití mečom vychádzajúcim z úst toho, čo sedel na koni. A všetky vtáky sa nasýtili ich telami.“ (Zj 19,21) 3

Pri opise tejto scény Písmo hovorí: „Hospodin vychádza zo svojho miesta, aby potrestal neprávosť obyvateľov zeme; a zem odhalí krv, vyliatu na ňu a nebude už zakrývať svojich zavraždených.“ (Iz 26,21)

Spustnutá zem. Po vychvátení spravodlivých v ústrety Pánovi a po zničení bezbožných pri jeho druhom príchode je zem na určitý čas vyľudnená. Písmo poukazuje na takúto situáciu. Jeremiáš napísal: „Pozrel som na zem, a hľa, beztvárna je a pustá; aj na nebesá, ale ich svetla nebolo. Pozrel som na vrchy, a hľa chveli sa i všetky kopce sa klátili. Pozrel som a hľa, nebolo človeka.“ (Jer 4,23-25) Jeremiáš používa terminológiu z 1 Moj 1,2: „beztvárna a pustá“, čím naznačuje, že zem sa má ocitnúť v takom chaotickom stave, v akom bola na začiatku stvorenia.

Poviazanie satana. Udalosti, ktoré sa vtedy dejú, výstižne symbolizoval obrad s vyhnaným kozlom v Deň zmierenia v izraelskej svätyňovej službe. V Deň zmierenia veľkňaz očistil svätyňu krvou Hospodinovho kozla. Len po skončení tohto aktu zmierenia sa začal obrad s kozlom pre Azazela – kozlom, ktorý predstavoval satana. (Pozri 23. kapitolu tejto knihy.) Veľkňaz položil ruky na jeho hlavu a vyznával „všetky viny Izraelcov i všetky ich priestupky so všetkými ich hriechmi. Keď ich tak zloží na hlavu kozla, nech ho vyženie na púšť... do odľahlého kraja.“ (3 Moj 16,21.22)

Podobne aj Kristus v nebeskej svätyni prisluhuje zavŕšené zmierenie svojmu ľudu. Pri svojom príchode ich vykúpi a dá im večný život. Po skončení svojho vykupiteľského a očistného diela v nebeskej svätyni vloží zodpovednosť za hriechy svojho ľudu na satana, pôvodcu a podnecovateľa zla. Nijako nemožno povedať, že by satan bol nakoniec obeťou zmierenia za hriechy veriacich. To predsa dokonale urobil Kristus. Satan však musí niesť zodpovednosť za všetky hriechy, ku ktorým vykúpených zviedol. Tak ako „pripravený muž“ viedol kozla pre Azazela do neobývaného kraja, tak Boh (365) vyženie satana do pustej a vyľudnenej zeme. (Pozri 23. kapitolu tejto knihy.) 4

Jánovo videnie tisícročia živo predstavuje vyhnanie satana. Ján videl, že na začiatku tisícročia bol „drak, starý had, ktorý je diabol a satan“, spútaný a hodený „do priepasti“. (Zj 20,2.3) Tým je symbolicky naznačený dočasný koniec prenasledujúcej a zvodnej aktivity satana „aby už nezvádzal národy, kým sa nedovŕši tisíc rokov“. (Zj 20,3)

Výraz, ktorý tu Ján používa – gr. abyssos, teda priepasť – výstižne symbolizuje situáciu na zemi v tom čase. 5 Zem, na ktorú bezprostredne pred Kristovým druhým príchodom dopadlo sedem rán (pozri zvlášť Zj 16,18-21) a ktorá je pokrytá telami bezbožných, je scénou úplného spustošenia.

Satan je na tejto pustej zemi vlastne „sputnaný“ reťazou okolností. Keďže zem je vyľudnená, satan nemá koho pokúšať ani prenasledovať. Sputnaný je vlastne v tom zmysle, že nemá čo robiť.

Udalosti počas tisícročia
Kristus v nebi s vykúpenými. Kristus pri svojom druhom advente berie svojich nasledovníkov do nebeských príbytkov, ktoré im pripravil v Novom Jeruzaleme. Podobne ako Mojžiš a Izraelci, vykúpení budú vďačne spievať pieseň o svojom vyslobodení – „pieseň Mojžiša, Božieho služobníka a Baránkovu pieseň: Veľké a obdivuhodné sú tvoje skutky, Pane, Bože všemohúci; spravodlivé a správne sú tvoje cesty, Kráľ národov!“ (Zj 15,3)

Svätí vládnu s Kristom. Práve počas milénia Kristus splní svoj sľub, že víťazom dá „moc nad národmi“. (Zj 2,26) Daniel videl, že po zničení Kristových nepriateľov „kráľovstvo a moc i veľkosť kráľovstva pod celým nebom budú odovzdané ľudu svätých Najvyššieho“. (Dan 7,27) Tí, ktorých Kristus vzkriesi pri prvom zmŕtvychvstaní, budú s ním vládnuť tisíc rokov. (Zj 20,4)

V akom zmysle však možno povedať, že svätí vládnu, keď sú v nebi a všetci bezbožní sú mŕtvi? Ich vláda spočíva v ich zapojení do dôležitej fázy Kristovej vlády. 6

Súd nad bezbožnými. Ján videl, že počas tisícročia svätí budú mať účasť na súde. Videl „tróny; sadli si na ne tí, čo dostali moc súdiť“. (Zj 20,4) Podľa Písma je to čas súdu nad satanom a jeho anjelmi. (2 Pet 2,4; Júda 1,6) Vtedy sa naplnia Pavlove slová, že svätí budú súdiť svet, ba aj anjelov. (1 Kor 6,2.3) 7

Mileniálny súd nerozhoduje, kto má byť spasený a kto zahynie. O tom rozhoduje Boh pred druhým adventom. Tí, čo neboli ani vzkriesení, ani premenení, navždy zahynú. Zámerom súdu, na ktorom majú účasť spravodliví, je zodpovedať každú otázku spravodlivých, prečo bezbožní zahynú. Boh chce, aby tí, čo dostali večný život, úplne dôverovali jeho vedeniu, preto im zjaví pôsobenie svojej milosti a spravodlivosti. (366)

Predstavte si, že budete v nebi a zistíte, že jeden z vašich milovaných, o ktorom ste si mysleli, že tam bude, tam nie je. Taký prípad môže viesť k zapochybovaniu o Božej spravodlivosti – a taká pochybnosť je priam základom hriechu. Boh dá odpoveď na všetky podobné otázky v priebehu prieskumnej fázy tisícročného súdu, aby nebol ani najmenší dôvod na pochyby a aby bola istota, že hriech už nikdy nepovstane.

V tomto diele vykúpení plnia veľmi dôležitú úlohu vo veľkom spore medzi dobrom a zlom. „Oni potvrdia kvôli svojej večnej spokojnosti, ako vážne a trpezlivo sa Boh staral o hynúcich hriešnikov. Uvedomia si, ako nedbalo a tvrdohlavo hriešnici odmietali a zavrhovali jeho lásku. Zistia, že aj zdanlivo mierni hriešnici tajne pestovali odporné sebectvo a neprijali hodnotový systém svojho Pána a Spasiteľa.“ 8

Satanov čas na uvažovanie. Počas tisícročia bude satan veľmi trpieť. Na vyľudnenej zemi je úplne obmedzený, nemôže pokračovať vo svojej obvyklej činnosti a zvádzať ľudí. Nútený je vidieť následky svojho odboja proti Bohu a jeho zákonu. Musí uvažovať, akú úlohu zohral v spore medzi dobrom a zlom. Od budúcnosti môže v hrôze očakávať len strašný trest, ktorý musí vytrpieť za všetko zlo, za ktoré je zodpovedný.

Udalosti na konci tisícročia
Na konci tisícročia „ostatní mŕtvi“ – bezbožní – budú vzkriesení, čím bude satan uvoľnený z nečinnosti, ktorá ho väznila. (Zj 20,5.7) Znova zvádza bezbožných a vedie ich proti „táboru svätých a Bohom milovanému mestu [Novému Jeruzalemu]“, (Zj 20,9) ktoré vtedy spolu s Kristom zostúpilo. 9

Zostúpenie Krista, svätých a mesta. Kristus zostupuje na zem so svätými i s Novým Jeruzalemom s dvojím zámerom: ukončiť veľký spor a vykonať rozhodnutie mileniálneho súdu, očistiť a obnoviť zem tak, aby na nej mohol zriadiť svoje večné kráľovstvo. Potom, v pravom zmysle slova „Hospodin bude kraľovať nad celou zemou.“ (Zach 14,9)

Vzkriesenie na odsúdenie. Teraz nadišla chvíľa, aby sa splnil Kristov prísľub, že „všetci v hroboch počujú jeho hlas“. (Ján 5,28) Kristus pri svojom druhom advente vyviedol z hrobu spravodlivých mŕtvych prvým vzkriesením, „vzkriesením pre život“. Teraz sa uskutoční druhé vzkriesenie, o ktorom Ježiš hovoril ako o „vzkriesení na odsúdenie“. (Ján 5,29) O tomto vzkriesení čítame aj v Zjavení: „Ostatní mŕtvi [tí, čo neboli vzkriesení pri prvom zmŕtvychvstaní] neožili, kým sa nedovŕšilo tisíc rokov.“ (Zj 20,5)

Koniec satanovho uväznenia. Zmŕtvychvstanie bezbožných na konci tisícročia uvoľňuje satana z jeho väzenia (367) „na krátky čas“. (Zj 20,3) Vo svojom poslednom pokuse napadnúť Božiu vládu „vyjde, aby zvádzal národy, ktoré sú na štyroch uhloch zeme“. (Zj 20,8) Keďže bezbožní vstali z mŕtvych s rovnako odbojným duchom, s akým zomreli, satan má teda ochotných spolupracovníkov.

Útok na mesto. Vo svojom konečnom zvode satan chce podnietiť bezbožných k nádeji, že sa zmocní Božieho kráľovstva silou. Zhromažďuje národy sveta a vedie ich proti milovanému mestu. (Zj 20,8.9) 10 „Bezbožní, čo tvrdohlavo odmietali vojsť do Božieho mesta na základe zásluh Kristovho obetného zmierenia, sa teraz rozhodujú vynútiť si vstup doň a získať vládu obľahnutím.“ 11

Skutočnosť, že bezbožní, len čo ich Boh vzkriesením oživil, sa obracajú proti nemu a snažia sa zvrhnúť jeho kráľovstvo, potvrdzuje správnosť rozhodnutia, ktoré o ich určení vykonal. Takto budú Božie meno i Božia povaha, ktoré chcel satan pošpiniť, pred všetkými úplne obhájené. 12

Súd pred veľkým bielym trónom. Ján naznačuje, že keď Boží nepriatelia obkľúčili mesto a hodlali naň zaútočiť, Boh postavil svoj veľký biely trón. Keď sa celé ľudstvo schádza okolo tohto trónu – niektorí, bezpeční v meste, iní vonku, vyľakaní v prítomnosti Sudcu – Boh uskutoční poslednú fázu súdu. Na toto myslel Kristus, keď povedal: „Tam bude plač a škrípanie zubami, až uvidíte, že Abrahám, Izák, Jákob a všetci proroci sú v Božom kráľovstve a vy ste vyhodení von.“ (Luk 13,28)

Táto výkonná (exekutívna) fáza súdu prebehne podľa otvorených kníh Božích záznamov. „Otvorila sa iná kniha, kniha života. A mŕtvi boli súdení z toho, čo bolo zapísané v knihách podľa ich skutkov.“ (Zj 20,12) Boh potom vynáša odsudzujúci rozsudok.

Prečo Boh týchto ľudí vzkriesil k životu, keď ich nakoniec odsúdi na smrť? Počas tisícročia vykúpení mali príležitosť skúmať, ako spravodlivo Boh zaobchádza s každou rozumnou bytosťou vo vesmíre. Teraz sami odsúdení – vrátane satana a jeho anjelov – potvrdia spravodlivosť Božieho počínania. Práve pri tomto súde pred veľkým bielym trónom sa naplnia Pavlove slová: „Všetci budeme stáť pred Božou súdnou stolicou.“ (Rim 14,10) Tam všetky stvorené bytosti – nepadlé i padlé, spasené i odsúdené – sklonia svoje kolená a vyznajú, že Ježiš Kristus je Pán. (Fil 2,10.11; pozri Iz 45,22.23) Potom bude otázka týkajúca sa Božej spravodlivosti, navždy zodpovedaná. Tí, čo prijmú večný život, budú mať neochvejnú vieru v Boha. Hriech už nikdy nebude ohrozovať vesmír a na jeho obyvateľov privádzať pohromu.

Zničenie satana a hriešnikov. Len čo bude satan, jeho anjeli i bezbožní ľudia odsúdení, stihne ich trest. Musia zomrieť večnou smrťou: „Zostúpil oheň z neba a strávil“ všetkých, (368) čo neboli spasení. (Zj 20,9) Pod jeho páľavou akoby sa roztápal aj povrch zeme mimo mesta a premieňal na rozsiahle ohnivé jazero, aby „zahubil bezbožných ľudí“. (2 Pet 3,7) Nadišiel „deň pomsty“, (Iz 34,8) keď Hospodin vykoná „svoj nezvyčajný skutok“, (Iz 28,21) ktorým zničí svojich nepriateľov. Ján napísal: „A koho nenašli zapísaného v knihe života, bol zvrhnutý do ohnivého jazera.“ (Zj 20,15) Ten istý údel stihne aj diabla a jeho anjelov. (Zj 20,10)

Zo súvisu jasne vyplýva, že táto „druhá smrť“, (Zj 21,8) ktorá stihne bezbožných, znamená ich úplné zničenie. Čo však potom s predstavou večne horiaceho pekla? Hlbšie štúdium ukazuje, že Biblia o takom pekle alebo mučení neučí.

1. Peklo. Podľa Písma peklo je „miesto a stav potrestania a zničenia večným ohňom a druhou smrťou tých, ktorí zavrhli Boha i ponuku spásy v Ježišovi Kristovi“. 13

Peklo je preklad hebrejského slova šeol a gréckeho hades. Tieto výrazy sa všeobecne vzťahujú na hrob, kde mŕtvi – spravodliví i bezbožní – čakajú v stave nevedomia na vzkriesenie. (Pozri 25. kapitolu tejto knihy.) Keďže dnešná predstava pekla sa veľmi líši od toho, čo uvedené dva výrazy (grécky i hebrejský) znamenali, niektoré moderné preklady sa vyhýbajú slovu „peklo“ a uvádzajú pôvodný hebrejský výraz šeol a grécky výraz hades.

Naproti tomu grécky výraz gehenna, čo sa tiež prekladá slovom „peklo“, označuje miesto potrestania nekajúcnych ohňom. V Písme teda „peklo“ nie vždy znamená to isté – a prehliadanie tohto rozdielu často viedlo do veľkého zmätku.

Slovo gehenna je odvodené z hebrejského výrazu ge hinnom, „Údolie Hinnom“ – rokľa na južnej strane Jeruzalema. Izrael tu konal pohanský obrad spaľovania detí Molochovi. (2 Par 28,3; 33,1.6) Jeremiáš predpovedal, že pre tento hriech Pán urobí z tohto údolia „Údolie vraždy“, kde pre množstvo tiel Izraelcov, ktoré tam budú pochované, už nebude miesta. Ostatné telá mali byť „pokrmom nebeskému vtáctvu“. (Jer 7,32.33; 19,6; Iz 30,33) Jeremiášovo proroctvo nepochybne viedlo Izraelcov k tomu, že lokalitu ge hinnom pokladali za miesto súdu nad bezbožnými, miesto opovrhnutia, trestu a hanby. 14 Neskoršia rabínska tradícia ho pokladala za miesto spaľovania zdochlín a odpadkov.

Ježiš použil ohne Hinnomu na zobrazenie pekelného ohňa. (Napr. Mat 5,22; 18,9.) Hinnomské ohne teda symbolizovali stravujúci oheň posledného súdu. Povedal, že je to skutočnosť posmrtná (Luk 12,5) a že peklo zničí telo i dušu. (Mat 10,28)

Aká je povaha pekelného ohňa? Horia ľudia v pekle večne?

2. Údel bezbožných. Podľa Písma Boh sľúbil večný život len spravodlivým. Odplatou za hriech je smrť, nie večný život v pekle. (Rim 6,23)

Písmo učí, že bezbožní budú „vyťatí“, (Ž 37,9.34) že „zahynú“. (Ž 37,20; (369) 68,2) Nebudú žiť pri vedomí večne, ale zhoria. (ROH Mal 4,1; ECAV Mal 3,19; Mat 13,30.40; 2 Pet 3,10) Budú zničení, (Ž 145,20; 2 Tes 1,9; Žid 2,14) budú strávení ohňom, zmiznú, nebude ich. (Ž 104,35)

3. Večný trest. Keď Nová zmluva hovorí o treste pre bezbožných, používa výraz „večný“. Je to preklad gréckeho slova aionios, čo sa vzťahuje práve tak na Boha, ako aj na človeka. Ak sa chceme vyhnúť nedorozumeniu, musíme pamätať, že výraz aionios je výraz relatívny. Jeho význam určuje predmet, s ktorým sa spája. Keď teda Písmo používa slovo aionios („večný“) o Bohu, znamená to, že Boh má nekonečnú existenciu, pretože Boh je nesmrteľný. Keď sa však toto slovo používa o smrteľných ľuďoch alebo pominuteľných veciach, vtedy znamená dĺžku ľudského života alebo trvania vecí.

Napríklad v 7. verši Júdovho listu sa hovorí, že Sodoma a Gomora znášajú trest „večného ohňa“. Tieto mestá však dnes už nehoria. Peter povedal, že oheň zmenil tieto mestá na prach a odsúdil ich na zničenie. (2 Pet 2,6) „Večný“ oheň horel, kým mal čo spaľovať, a potom zhasol. (pozri aj Jer 17,27; 2 Par 36,19)

Podobne je to, keď Kristus hovorí, že bezbožní pôjdu do „večného ohňa“. (Mat 25,41) Oheň, ktorý spáli bezbožných, bude „neuhasiteľný“. (Mat 3,12) Zhasne len vtedy, keď už nebude mať čo spaľovať. 15

Keď Kristus hovoril o „večnom trápení“, (Mat 25,46) nemienil večné trestanie. Mienil, že tak ako „večný život (z ktorého sa budú tešiť spravodliví) bude pokračovať cez celú večnosť, aj trest (ktorý musia znášať bezbožní) bude večný – nie však večné trvanie vedomého utrpenia, ale trest, ktorý je úplný a konečný. Koniec tých, čo takto trpia, je druhá smrť. Táto smrť bude večná, z nej nebude a nemôže byť nijakého vzkriesenia.“ 16

Keď Písmo hovorí o „večnom vykúpení“ (Žid 9,12) a „večnom súde“, (Žid 6,2) vzťahuje sa to na večné následky vykúpenia a súdu, nie na nekonečný proces vykupovania a súdenia. Keď hovorí o večnom treste, hovorí o dôsledkoch, nie o procese trestania. Smrť, ktorou zomrú bezbožní, bude konečná a trvalá.

4. Mučení na veky vekov. Aj biblický výraz „na veky vekov“ (Zj 14,11; 19,3; 20,10) prispel k názoru, že trestanie satana a bezbožných bude prebiehať po celú večnosť. Tu však podobne ako v prípade výrazu „večný“, predmet, ku ktorému sa vzťahuje, rozhoduje o význame slova „naveky“. Keď je toto slovo použité s pojmom Boh, význam je absolútny – pretože Boh je nesmrteľný. Keď je spojené so smrteľnými ľuďmi, jeho význam je obmedzený.

Vhodným príkladom takéhoto použitia je biblický opis Božieho potrestania Edoma. Izaiáš hovorí, že Boh obráti túto krajinu na horiacu smolu, ktorá neuhasne ani v noci ani vo dne, a že „na večnosť bude z nej vystupovať dym. Nikto neprejde cez ňu na večné časy“. (Iz 34,9.10) Edom bol zničený, (370) ale už nehorí. „Večné časy“ trvali len dotiaľ, kým sa nezavŕšilo jeho zničenie.

Z Písma je jasné, že „naveky“ má svoje medze. Stará zmluva nám hovorí, že otrok mohol slúžiť svojmu pánovi „naveky“, (2 Moj 21,6) že dieťa Samuel malo zostať vo svätyni „naveky“. (1 Sam 1,22) Jonáš si tiež myslel, že v bruchu veľryby zostane „naveky“. (Jon 2,7) Nová zmluva používa tento výraz podobne: Pavel radil Filemonovi, aby prijal Onezima „naveky“. (Filem 1,15) V každom z týchto príkladov výraz „naveky“ znamená „kým človek žije“.

V Žalme 92,8 čítame, že bezbožní budú zničení naveky. Malachiáš v proroctve o veľkom konečnom požiari napísal: „Prichádza deň, horiaci ako pec. Vtedy sa stanú všetci spupní a všetci, ktorí páchajú bezbožnosť, slamou a prichádzajúci deň ich spáli – vraví Hospodin mocností. Nenechá koreň ani vetvy.“ (ROH Mal 4,1; ECAV Mal 3,19)

Keď budú všetci bezbožníci – satan, zlí anjeli a nekajúci ľudia – ohňom spálení, ako koreň tak i vetvy, potom už ani smrť ani hades nebudú potrebné. (Pozri 25. kapitolu tejto knihy.) Aj tie Boh zničí s večnou platnosťou. (Zj 20,14)

Písmo teda veľmi jasne hovorí, že večný je trest, nie trestanie – tým trestom je druhá smrť. Z tohto trestu nieto nijaké vzkriesenie, jeho účinky sú večné.

Arcibiskup William Temple mal pravdu, keď tvrdil: „Jedno možno povedať s istotou: večné trápenie treba odmietnuť. Keby ľudia neboli prijali grécky a nebiblický pojem prirodzenej nezničiteľnosti individuálnej duše a následne neboli čítali Novú zmluvu s touto predstavou vo svojej mysli, boli by z Novej zmluvy odvodili vieru nie o večnom trápení, ale o zničení. Oheň sa nazýva aeonian (večný), nie život v ňom.“ 17

Požiadavkám spravodlivosti sa urobilo zadosť tým, že bol vykonaný úplný trest podľa Božieho zákona. Pánovu spravodlivosť teraz zvestujú nebesá i zem.

5. Princíp trestu. Smrť je vrcholnou odplatou za hriech. Kto odmieta spásu, ktorú Boh ponúka, tomu odplatou za hriech bude večná smrť. Hriechy niektorých ľudí bili do očí, priam diabolsky sa tešili z utrpenia iných. Iní žili pomerne mravným, pokojamilovným životom, no previnili sa tým, že zavrhli Kristovu ponúkanú spásu. Je to správne, aby trpeli rovnako?

Kristus povedal, že „sluhu, ktorý poznal vôľu svojho Pána, no nepripravil sa a nesplnil jeho úlohu, veľmi zbijú. Toho, ktorý ju nepoznal a urobil niečo, za čo si zaslúži bitku, menej zbijú. Kto mnoho dostal, od toho sa bude mnoho požadovať, a komu veľa zverili, od toho budú viac žiadať.“ (Luk 12,47.48)

Je zrejmé, že tí, čo najzúrivejšie bojovali proti Bohu, budú trpieť viac než tí, čo proti nemu nebojovali. Mali by sme však pochopiť ich konečné utrpenie v zmysle Kristovej „druhej smrti“, ktorú okúsil na kríži. Tam (371) znášal hriechy sveta. A to, čo mu pôsobilo smrteľné muky – neopísateľnú duševnú úzkosť, bolo práve ono strašné, hriechom spôsobené odlúčenie od Otca. Podobne to bude aj s nekajúcnymi hriešnikmi. Čo zasiali, zožnú nielen za svojho života, ale v konečnom zahynutí. V Božej prítomnosti pociťovaná vina v dôsledku spáchaných hriechov im spôsobí neopísateľné smrteľné muky. Čím väčšia vina, tým väčšie bude utrpenie. Satan, pôvodca a podnecovateľ hriechu, bude trpieť najviac. 18

Očistenie zeme. Keď Peter písal o dni Pánovom, v ktorom budú odstránené všetky stopy hriechu, zaznamenal: „Vtedy sa nebesá s rachotom pominú, živly sa páľavou rozplynú, aj zem i diela, ktoré sú na nej.“ (2 Pet 3,10)

Oheň, ktorý ničí bezbožných, očisťuje zem od poškvŕn hriechu. Z trosiek tejto zeme Boh pripraví „nové nebo a novú zem, lebo prvé nebo a prvá zem sa pominuli“. (Zj 21,1) Boh už nikdy nedovolí, aby na očistenej, znova stvorenej zemi – večnom domove vykúpených – mohli byť žiaľ, bolesť a smrť. (Zj 21,4) Zlorečenstvo hriechu bude konečne odstránené. (Zj 22,3)

Z hľadiska prichádzajúceho dňa Pánovho, v ktorom hriech a nekajúcni hriešnici budú zničení, Peter odkazuje všetkým: „Ako sväto a nábožne musíte žiť vy, čo očakávate túžobne príchod Božieho dňa.“ Opierajúc svoju nádej o prísľub Kristovho návratu, vyhlásil: „Očakávame nové nebo a novú zem, na ktorých prebýva spravodlivosť. Preto, milovaní, keď toto očakávate, usilujte sa, aby vás našiel nepoškvrnených a bez úhony, v pokoji.“ (2 Pet 3,11-14)