Typy hospodárskej politiky

Typy hospodárskej politiky
Zásadné usporiadanie prvkov, javov, cielov, použitých nástrojov a dalších prostriedkov
hospodárskej politiky do urcitého systému, bude znamenat, že sa tým vytvoria urcité
charakteristické, ustálené znaky jeho fungovania. Práve tieto charakteristické crty pri
spôsobe volby, výberu a dosahovaní hospodárskych cielov, môžeme oznacit ako typ
hospodárskej politiky.
Na základe štúdia a pozorovania zhodných a rozdielnych prvkov, pozorovania súperov a
úcinkov hospodársko-politických opatrení rozlišujeme hlavne tieto typy hospodárskej
politiky - klasická, keynesiánska, konzervatívna (neoklasická), neokeynesiánska,
neokonzervatívna, monetárna, a dalšie.
Existuje aj dalšie clenenie (klasifikácia) typov hospodárskej politiky. Napríklad z
hladiska vecného zamerania výberu, rozsahu pôsobenia a smerovania vzniká charakter
konjunkturálnej hospodárskej politiky, štrukturálnej, priemyslovej, obchodnej,
fiškálnej, nometárnej, colnej, dôchodkovej, mzdovej, zamestnaneckej, podnikatelskej,
vonkajšej politiky atd., ktoré už predstavujú samostatné zložky hospodárskej politiky
štátu. Klasická hospodárska politika
V klasickej predstave o ekonómii, ktorú sformuloval Adam Smith (pôvodom Škót, nar.
1723), panuje predstava, že všetky ekonomické javy a zákonitosti vyplývajú z
prirodzenej povahy cloveka. Vznikajú samocinne tak, že ludia sa snažia dosiahnut svoj
osobný záujem, ktorý je hybnou silou všetkého ekonomického vývoja. Podla tejto
predstavy každý podnikatel sleduje iba vlastný zisk a ako v mnohých dalších prípadoch,
vedie ho len akási neviditelná ruka k tomu, aby zároven pomáhal dosiahnut aj ciel
spolocenský, o ktorý mu v zásade vôbec nejde. Tým, že sleduje vlastné záujmy, neraz
prospeje záujmom spolocnosti viac, ako keby jej chcel skutocne prospiet. Na tomto
základe potom rozvinul A. Smith svoju koncepciu "prirodzeného poriadku". Z tejto
koncepcie vyplynula požiadavka odstránit všetky umelé zásahy do ekonomického života
a ponechat volný priestor "slobodnej hre" ekonomických síl. A. Smith napísal: "Ked
odstránime všetky zvýhodnujúce alebo obmedzujúce systémy, nastolí sa sám od seba
jasný a jednoduchý systém prirodzenej slobody. Každý clovek, ked neporušuje zákony
spravodlivosti, má úplnú slobodu sledovat svoj záujem vlastnou cestou a priniest svoju
usilovnost i svoj kapitál do konkurencie s usilovnostou a kapitálom iných ludí ...". V
tomto systéme "prirodzenej slobody" zostávajú štátu tri hlavné povinnosti, a to:
1. Ochranovat krajinu pred vonkajším nepriatelom.
2.
Udržiavat "spravodlivost" vnútri krajiny.
3. Budovat a udržiavat verejné zariadenia, o ktoré nemá záujem jednotlivý kapitalista,
pretože sa nevyplácajú.. Táto hospodárska ideológia plne zodpovedala záujmom
anglických podnikatelov, ktorí prebojúvali novú priemyselnú a hospodársku politiku,
lebo stará politika podporujúca velkostatky, bola im už tažkým bremenom. Nová
politika štátu sa v hospodárstve týchto rokov však len postupne formovala, preto
skutocne o hospodárskej politike štátu možno hovorit až od keynesiánskeho obdobia.
Základy vzniku hospodárskej politiky boli pravdaže položené predstavitelmi klasickej
ekonómie (Adam Smith, D. Ricardo, J. B. Say, J. S. Mill), ktorí sú zakladatelmi teórie
trhovej ekonomiky.
Keynesiánska hospodárska politika
Keynesiánsky typ hospodársky typ politiky je spojený s menom anglického ekonóma J.
M. Keynesa (1883 - 1946). Jeho teoretický základ je budovaný na poznatkoch a
prejavoch systému plne rozvinutého kapitalizmu a na snahe spolocensky únosne
zvládnut tvrdý dopad bezohladných podnikatelských aktivít formovaných ziskom na
stav zamestnanosti, investicnú cinnost, úspory obyvatelstva a celkovú recesiu (pokles)
reprodukcie. Jeho závery vyústujú do konštatovania, že trhový mechanizmus prináša
trvalú nestabilitu vývoja, co vedie k cyklickému kolísaniu a vyvoláva problémy práve vo
vzniku nezamestnanosti, v nízkej miere investícií, v klesaní úspor a v celkovej strate
tempa rastu. Preto Keynes a jeho žiaci vidia záchranu rozvoja ekonomiky v
hospodársky podpornej politiky štátu. Požaduje, aby štátne orgány pružne reagovali na
hospodársky vývoj a korigovali vzniknuté poruchy. Podla keynesiáncov práve vláda
štátu je povolaná na to, aby permanentne zasahovala do chodu ekonomiky a
regulovala, doladovala jej chod, zásadne inác založený na slobode podnikania. Za
hlavný ciel hospodárskych opatrení považujú keynesiánci udržanie úrovne
zamestnanosti. Podla nich zo zamestnanosti vyplýva práca, výkon, z práce mzda, zo
mzdy dôchodkový zdroj, z dôchodku dopyt a tým aj možnost rovnováhy dopytu s
ponukou tovaru. Za predpokladu cenovej stability pri vytvorenej ponuke na trhu,
opatreniami štátu bude rovnovážne vytvorení i dopyt. Dostatocne velký dopyt sa môže
teda dosiahnut zamestnanostou a dôchodkovostou z toho plynúcou. Táto bude spätne
pôsobit, vytvorí podnety pre výrobu a rozšírenie ponuky. Tak sa dosiahne stabilita
ekonomiky a plná zamestnanost.
V tomto zmysle sa keynesiánci dovolávajú zásahov štátu do hospodárstva. Štát má
hlavne podporovat rast dopytu.
V záujme podpory verejnoprospešnej cinnosti aj tak, že súkromné výdavky na spotrebu
bude doplnovat štátnymi výdavkami. Štátne výdavky plynú zo štátneho rozpoctu.
Treba preto upevnovat úlohu štátneho rozpoctu. Posilnovat danové príjmy a potom
prerozdelovat rozpoctom investicné zdroje do tých oblastí, do ktorých by sa nedostal
na základe trhového mechanizmu (napríklad na infraštruktúru a verejné práce). Kedže
štátny rozpocet ovplyvnuje agregátny, kúpyschopný dopyt, preto keynesiánsku politiku
môžeme charakterizovat ako dopytovo orientovaný typ hospodárskej politiky, založený
na rozpoctovej politike.
Liberálna (konzervatívna) hospodárska politika
Liberálna hospodárska politika, ako oponent keynesiánskej politiky je zameraná na
vytváranie optimálnych podmienok pre fungovanie trhového mechanizmu. Štát má
preto podla tejto politiky urcit len dlhodobo platné pravidlá pre ekonomické subjekty na
trhu a minimalizovat zásahy štátu do ekonomiky. Zdôraznuje, že hlavnou podmienkou
fungovania trhového mechanizmu je cenová stabilita. Cenový mechanizmus podla toho
umožnuje úcastníkom trhu racionálne sa rozhodovat a tým maximalizovat želaný efekt.
Cenová stabilita udržiava hodnotu penazí. Pri inflácii trhové subjekty strácajú stabilné
merítko. Cenová stabilita a fungujúci trh zabezpecia merítko efektu a zabezpecia i
dostatocnú zamestnanost. Štát napomáha rovnováhe dopytu a ponuky cenovou
stabilitou, ktorú udržiava stálym rastom ponuky penazí v súlade s dlhodobým tempom
rastu produkcie. Hlavným nástrojom regulácie podla konzervatívcov je preto
monetárna politika. Neokeynesiánska hospodárska politika
Na otázku o miere a stupni zásahov štátu do ekonomiky, ktoré hlásajú a obhajujú
konzervatívci, zameraní na ochranu volného trhu, odpovedajú neokeynesiánci skoro
zhodne s keynesovcami. S ohladom na vývoj trhových vztahov pod vplyvom cien a
penazí, obracajú svoju pozornost viac ku zachovaniu cenovej stability. Za hlavný ciel
opatrení hospodárskej politiky nadalej považujú zamestnanost. Povedla zachovania
zamestnanosti a tvorby dôchodkov, uznávajú za dôležité zachovat aj cenovú stabilitu
na trhu. To je ich hlavný rozdiel od keynesiáncov. Kontrolu množstva a potreby penazí
na trhu (ktoré tam priniesla rozpoctová politika), chcú dosiahnut akceptovaním úcinnej
monetárnej, protiinflacnej politiky. Preto neokeynesiánci už pôsobia na hospodárstvo
kombináciou opatrení rozpoctovej monetárnej politiky. Neoliberálna (monetaristická)
hospodárska politika
Ekonomickým východiskom neoliberalizmu sú rôzne teoretické zdroje, ktoré v zásade
vychádzajú z neoklasickej ekonómie.
Neoliberáli v hospodárskej politike uplatnujú presvedcenie, že najdokonalejší nástroj,
ktorý vedie k najlepším hospodárskym výsledkom je trhový mechanizmus. Preto
akékolvek zasahovanie štátu do trhového mechanizmu považujú za nepotrebné až
škodlivé, podporujú presadenie systému volnej sútaže. Pripúštajú jedine politiku
usmernovania množstva penazí prostredníctvom riadenia ponuky penazí. Konecným
cielom je dosiahnutie hospodárskeho rastu cestou zvýšenia investicnej cinnosti
podnikatelov. Štát to dosiahne ponukou investicného kapitálu. Zvýšené investície
povedú ku zvýšeniu ponuky tovarov a služieb prostredníctvom trhu.
Z rozšíreného trhu vyplýva dopyt po výrobných faktoroch, a teda i po zamestnanosti. V
konecnom dôsledku to vedie k rovnováhe ponuky a dopytu. Neoliberálnu politiku
môžeme charakterizovat ak ponukovú hospodársku politiku. Vo všeobecnosti sú
najcharakteristickejšie tieto jej znaky:
- zníženie keynesiánskych zásahov štátu na minimum
- zdržanie sa metód štátneho intervencionizmu
- redukcia sociálnych programov a sociálnej pomoci obyvatelstvu
- zrušenie opatrení horných limitov cien
- nahradenie rozpoctovej a penažnej politiky automaticky fungujúcou trhovou
ekonomikou
- obmedzovanie rozpoctových deficitov
Medzi najvýznamnejšie teórie neoliberálnej ekonómie patrí monetarizmus, ekonómia
ponuky, teória racionálnych ocakávaní, politika reindustrializácie, atd. Neoliberálna
hospodárska politika získava svojich zástupcov, pretože na vývoji ekonomiky
priemyselne vyspelých krajín trhovej ekonomiky, overila sa jej koncepcnost. Tie
ekonomiky, kde sa uplatnila, dochádzajú viac menej k pružnému prispôsobeniu a
riešeniu realít sociálneho, penažného, technického a stabilizovaného rozvoja.
Pre neoliberálny model hospodárskej politiky je charakteristické úsilie o obmedzenie
štátnych zásahov do ekonomiky. Takýto postup nazývame deregulácia v hospodárskej
politike. Obmedzenie štátnych zásahov do cinnosti subjektov ekonomiky je
nahradzované potom pôsobením auto regulacných mechanizmov trhu., ktoré pôsobia
vo väcšej miere na súkromnú iniciatívu ekonomických subjektov. Východisko, ktoré
spojuje všetky ekonomické politiky neoliberalizmu a platí aj v monetárnej politike je
taká predstava, že trhová ekonomika už sama o sebe tiahne k optimálnemu vývoju, k
maximálnej výkonnosti ekonomiky. Naviac s takýmto zameraním je možné dlhodobo
pocítat a toto aj udržat. Je to založené na poznaní, že trhový mechanizmus vytvára
predpoklady pre efektívne využívanie všetkých hospodárskych zdrojov.
Monetaristi tvrdia, že nie je v silách tak rozpoctovej, ani monetárnej politiky zabránit
bežným makroekonomickým cyklickým výkyvom.
Z toho treba vyvodit, že automatické, plynulé a mierne zvyšovanie obeživa je
ekonomicky správnejšie a významnejšie. Predstavuje pre trh väcší prínos ako nárazové
a jednorázové štátnoregulacné opatrenia, ktoré uskutocnuje vláda, alebo do podobných
akcií hnaná emisná banka. Plynulé, mierne a automatické zvyšovanie obeživa je možné
podporit efektívnymi zásahmi tak, aby sa odstranovala cenová strnulost spôsobená
monopolistickými prvkami v ekonomike. Domnievajú sa, že mierny, ale stabilný rast
penažnej ponuky (v závislosti od viacerých faktorov) predstavuje najlepší spôsob, ako
dosiahnut efektívny dopyt na úrovni plnej zamestnanosti. Základná úloha vlády spocíva
vo vytváraní, dosiahnutí a zabezpecení právneho prostredia a dozoru k nemu. Vláda
musí vytvárat stabilné legislatívne prostredie pre ekonomickú cinnost, najmä v oblasti
vlastníckych práv, v podmienkach dohôd medzi subjektami ekonomiky a v
podmienkach kontroly obeživa. Dozorcia úloha vlády je zameraná na riadenie
súdnictva, polície a penažných inštitúcií. M. Friedman ako jeden zo skupiny neoliberálov
doporucuje hlavne tri ekonomické oblasti, kde má zmysel uplatnovat vládnu moc. Sú
to:
1. V oblastiach technickej infraštruktúry, ako sú elektrárne, obrana a pod. Sú to
prípady, kedy nie je ani efektívne, ani prípadne prakticky možné spoliehat sa na
konkurenciu množstva malých podnikov pri urcovaní cien výroby a ponuky.
2. V oblastiach, ked akcie a cinnosti jednej spolocensky urcitej strany škodia ostatným
stranám. Typickým príkladom je problematika životného prostredia, resp. tam, kde
systém trhovej ekonomiky neobsahuje dostatocné mechanizmy na svoju úcinnú
ochranu.
3. V oblastiach vzdelávania, predovšetkým v riešení prípadov duševnej zaostalosti a
nedospelosti, kedy sa už nemožno spoliehat na cinnost dobrocinných organizácií.
Ideálne pre makroekonomickú politiku v tejto oblasti je teda stabilná rýchlost obratu
penazí alebo aspon situácia, v ktorej sa rýchlost obratu penazí mení pomaly a
predvídatelne, co je základný predpoklad monetaristov. Ak je tento predpoklad
splnený, môže štátna banka vyvolat akékolvek zmeny výdajov jednoducho zmenami
ponuky penazí. Nástroje monetárnej politiky:
Priame nástroje:
1. Regulácia investicnej cinnosti - banka poskytne záujemcovi úver len na základe
povolenia štátnymi orgánmi.
2. Regulácia spotrebného úveru - pri predaji na splátky štátne orgány urcujú
maximálnu dobu splatnosti úveru.
V oboch prípadoch banka urcuje, za akých podmienok poskytne investicný ci spotrebný
úver. Nepriame nástroje:
1.
Stanovenie minimálnej miery povinných rezerv
Centrálna banka urcuje povinnú mieru rezerv obchodných bankám. Ak sa zníži miera
rezerv, dochádza k poklesu sumy požadovaných rezerv, co má rovnaký úcinok, ako
keby obchodná banka získala dodatocné nové depozitá, cím sa jej rozširujú úverové
možnosti. Pri zvýšení miery rezerv potrebujú banky na zvýšenie objemu rezerv
dodatocné prostriedky, ktoré získajú napríklad predajom cenných papierov. Peniaze
potrebné na ich nákup sa stahujú z depozít do rezerv, až kým sa dosiahne požadovaný
pomer. Pri zvýšení povinných rezerv banky z nových depozít ponúkajú menej úverov
ako predtým. Centrálna banka má pravo upravovat mieru rezerv v urcitom stanovenom
rozsahu. Prekrocit tento rozsah možno iba so súhlasom zákonodarného orgánu. Zmeny
povinnej miery rezerv výrazne ovplyvnujú úverové možnosti bánk. Centrálne banky
tento nástroj využívajú dost zriedka. 2. Operácie na volnom trhu
Centrálna banka nakupuje alebo predáva štátne cenné papiere. Ak bude chciet
centrálna banka zvýšit ponuku penazí, bude štátne obligácie kupovat, lebo tým rozšíri
bankové depozitá, a tým aj úverové možnosti obchodných bánk. Pri predaji štátnych
obligácií dochádza naopak k odcerpávaniu bankových depozít a k obmedzeniu
úverových možností obchodných bánk. Získané penažné prostriedky štát môže vydat
prostredníctvom štátneho rozpoctu. V tomto prípade monetárna politika úzko súvisí s
politikou fiškálnou. 3. Diskontná sadzba
Je to nástroj, ktorý využíva centrálna banka na reguláciu úverových možností
obchodných bánk. Ide o úrokovú sadzbu, za ktorú si požiciavajú obchodné banky
peniaze od banky centrálnej.
Ak chce centrálna banka rozšírit úverové možnosti obchodných bánk, bude diskontnú
sadzbu znižovat, ak chce úverové možnosti znížit, bude úrokovú sadzbu zvyšovat.
Úcinnost tohto nástroja je dost obmedzená, lebo závislost obchodných bánk od úverov
centrálnej banky je väcšinou nepatrná. V tomto prípade sa v USA zaužívalo vhodné
prirovnanie: "Kona môžeš priviest k vode, darmo ho však budeš nútit pit, ked je
napojený".
Zmeny v diskontnej sadzbe majú viac význam ako informácie o predstavách centrálnej
banky o predpokladanom vývoji úrokových sadzieb, za ktoré poskytujú úvery obchodné
banky. Obchodné banky v tomto smere niekedy reagujú, inokedy nie. Zmeny v
diskontnej sadzbe znamenajú tiež zámery centrálnej banky v dalšom vývoji
hospodárstva.
Z tohto pohladu charakterizujeme nástroje monetárnej politiky ako nástroje globálne,
co znamená, že by mali pôsobit na celú ekonomiku.
Typy monetárnej politiky:
Pri regulácii ponuky penazí centrálna banka môže v zásade uskutocnovat dva typy
monetárnej politiky:
- expanzívnu, co znamená zvyšovanie ponuky penazí,
- reštriktívnu, co znamená znižovanie ponuky penazí.
Expanzívna monetárna politika sa presadzuje prostredníctvom nákupov štátnych
obligácií (cenných papierov) na volnom trhu, znižovaním miery povinných minimálnych
rezerv, znižovaním diskontnej sadzby.
Reštriktívna monetárna politika znamená opacné opatrenie. Pri využívaní uvedených
nástrojov dochádza k zmene rovnováhy na penažnom trhu. Pri redukcii ponuky penazí
sa úrokové sadzby zvyšujú. Fiškálna politika
Fiškálna politika je cinnost štátu spojená so štátnym rozpoctom (od vládnej až po
miestnu úroven) zameraná na stabilizáciu ekonomiky.
Štátny rozpocet je centralizovaný fond, ktorý v podobe súvahy porovnáva príjmy a
výdavky. Je kategóriou distribucnou, zabezpecuje rozdelovacie a znovurozdelovacie
procesy, ako aj nástrojom regulovania reprodukcného procesu. Štát využíva rozpoctové
prostriedky na ovplyvnovanie investícií, urýchlovanie ekonomického rastu, stimulovanie
rozvoja vybratých odvetví. Podstata a význam štátneho rozpoctu sa prejavujú v jeho
funkciách: je nástrojom rozdelovania národného dôchodku, nástrojom štátnych
zásahov do reprodukcného procesu a prostriedkom na uskutocnovanie vonkajšej
hospodárskej a politickej expanzie. V sledovanom období (spravidla rok) štátny
rozpocet môže vykazovat:
- rozpoctový prebytok
- rozpoctový deficit
- vyrovnaný rozpocet
Hlavným zdrojom príjmov štátneho rozpoctu sú dane. Dan je povinná platba, ktorú
jednotlivé subjekty odvádzajú do štátneho rozpoctu v stanovenej výške a lehote.
Nástroje fiškálnej politiky:
Štátne orgány pôsobia na vývoj ekonomiky prostredníctvom zmien v štruktúre a výške
rozpoctových príjmov a výdavkov. Príjmy a výdavky sa uskutocnujú na základe
pravidiel, ktoré prijal príslušný štátny orgán. Pokial pravidlá nie sú stanovené, príjem ci
výdaj si potom vyžaduje jednorázové rozhodnutie štátneho orgánu.
Nástroje fiškálnej politiky predstavujú:
- zabudované stabilizátory,
- zámerné (diskrétne) opatrenia.
Zabudované stabilizátory (built - in stabilizers) sú opatrenia fiškálnej politiky, ktoré po
zavedení pôsobia v ekonomike automaticky a nevyžadujú dalšie rozhodnutia štátnych
orgánov. Majú pôsobit ako proticyklické regulátory. Túto funkciu má plnit:
- progresívna dôchodková dan,
- poistenie v nezamestnanosti,
- subvencie k cenám polnohospodárskych výrobkov,
- štátny výkup polnohospodárskych prebytkov
Pri progresívnej dôchodkovej dani progresívna danová sadzba sa postupne zvyšuje s
rastom danového základu. Pôsobí takto: v období cyklickej expanzie rastu dôchodkov,
zvyšuje sa dan a v dôsledku toho rastú príjmy štátneho rozpoctu.
Použitelný dôchodok však rastie pomalšie, a tým sa brzdí rast spotrebitelského dopytu.
Tým istým spôsobom pôsobí poistenie v nezamestnanosti: v case cyklickej expanzie
rastie zamestnanost a zvyšujú sa platby na poistenie v nezamestnanosti.
Subvencie k cenám a štátny výkup polnohospodárskych prebytkov klesá, lebo v case
expanzie ceny aj dopyt stúpajú. Zámerné (diskrétne) opatrenia sú opatrenia fiškálnej
politiky, ktoré vyžadujú jednorázové rozhodnutia príslušného štátneho orgánu. Patria k
nim opatrenia:
- zmena danových sadzieb,
- zmeny v štruktúre štátnych výdavkov,
- zmeny vo velkosti jednotlivých položiek rozpoctových výdavkov.
Podla pôsobenia fiškálnej politiky rozlišujeme:
a/ fiškálnu politiku expanzívnu
b/ fiškálnu politiku reštriktívnu
Expanzívna krátkodobá fiškálna politika má za následok:
- rast reálneho produktu a zamestnanosti, pokial sú v ekonomike nevyužité výrobné
zdroje a je vysoká nezamestnanost,
- rast cenovej hladiny, pokial sa blíži skutocný produkt k potenciálnemu.
Dlhodobá expanzívna politika spôsobuje:
- nemení úroven reálneho produktu a zamestnanosti (pri úplnom efekte vytesnenia),
- zvýšenie úrovne cien,
- vyššie úrokové sadzby, investicné výdavky sa trvale znižujú v dôsledku zvýšených
rozpoctových výdavkov.
Krátkodobá reštriktívna fiškálna politika:
- znižuje reálny produkt a zamestnanost, ak sú v ekonomike nevyužité výrobné zdroje
a vysoká nezamestnanost,
- znižuje cenovú hladinu, pokial sa skutocný produkt blíži potenciálnemu.
Dlhodobá reštriktívna fiškálna politika zvyšuje súkromné investície. Okrem toho
spôsobuje:
- pokles cenovej hladiny
- pokles nominálnej a reálnej úrokovej sadzby
- nemennost úrovne reálneho produktu a zamestnanosti, pokial súkromné investície v
plnej miere nahradí zníženie štátnych výdavkov na nákup tovarov a služieb.
Zámerná (diskrétna) financná politika
Jej hlavným cielom je regulovat príjmy obyvatelstva prostredníctvom danovej politiky.
Zdanenie miezd a platov reguluje kúpyschopný dopyt po spotrebných predmetoch,
zdanenie ziskov reguluje zdroje investícií.
V období hospodárskeho poklesu sa dane znižujú, aby podnikatelom ostala väcšia cast
zisku na investície, ktoré zabezpecia potrebné tempo ekonomického rastu. Nástrojmi
diskrétnej hospodárskej politiky sú konkrétne jednorázové opatrenia vlády:
- zmeny danových sadzieb,
- zmeny v štruktúre výdavkov štátneho rozpoctu,
- zmeny v objeme jednotlivých položiek rozpoctových výdavkov a podobne.
Zásadné zmeny danovej politiky si vyžadujú dlhší cas na prípravu a uvedenie do života,
ciže ocakávaný úcinok prichádza oneskorene. Prijaté danové opatrenia zväcša zastihnú
ekonomiku v úplne inej situácii, než bola tá, na ktorú boli zamerané. Velká cast
rozpoctových výdavkov je naplánovaná dlhodobo, a tak na stabilizáciu hospodárstva
možno využívat len ich malú cast.