Trvalá platnosť Božieho zákona

Keďže mravný zákon Desatora je výrazom Božej povahy, jeho zásady nemajú len dočasnú či situačnú, ale absolútnu, nepremennú a trvalú platnosť pre ľudstvo. Kresťania po celé stáročia neochvejne zastávali večnú platnosť Božieho zákona, dôrazne potvrdzovali jeho trvalú záväznosť. 15

Zákon pred Sínajom. Zákon existoval skôr, než Boh dal Izraelovi Desatoro, inak by v predsínajskom období nebolo hriechu, pretože „hriech je predsa prestúpením zákona“. (1 Ján 3,4) Dôkazom existencie zákona už pred stvorením je skutočnosť, že Lucifer a jeho anjeli zhrešili. (2 Pet 2,4)

Boh pri stvorení Adama a Evy na svoj obraz vštepil mravné zásady zákona do ich mysle, takže celkom prirodzene konali jeho vôľu. Hriech prišiel do spoločnosti práve prestúpením Božích zásad. (Pozri Rim 5,12.)

Boh neskôr povedal o Abrahámovi: „Poslúchol môj hlas a zachoval moje nariadenia, moje príkazy, moje ustanovenia a zákony.“ (1 Moj 26,4.5) Mojžiš poúčal ľud o Božích ustanoveniach a zákonoch pred Sínajom. (2 Moj 16; 18,16) Pri čítaní knihy Genesis poznávame, že Desatoro bolo dobre známe už pred Sínajom. Z tejto knihy je zrejmé, že ľudia si dávno predtým, než Boh vydal Desatoro, uvedomovali, že skutky, ktoré zakázal, sú zlé. 16 Z tohto všeobecného chápania mravného zákona vyplýva, že Boh sa postaral o to, aby ľudia poznali Desatoro.

Zákon pri Sínaji. Izraelci žili počas dlhého otroctva v Egypte v modloslužobnom a mravne skazenom prostredí, medzi ľudom, ktorý nepoznal pravého Boha. (2 Moj 5,2) V dôsledku toho mali len nedokonalú predstavu o Božej svätosti, čistote a mravných zásadách. Ich zotročenie im neumožňovalo bohoslužbu. (239)

Keď v zúfalstve volali o pomoc, Boh bral ohľad na svoju zmluvu s Abrahámom a rozhodol sa vyslobodiť ich zo „železnej pece“ (5 Moj 4,20) a uviesť do krajiny, kde mohli „ostríhať jeho ustanovenia a zachovávať jeho zákony“. (Ž 105,43-45)

Po vyslobodení ich doviedol k vrchu Sínaj, aby im dal mravný zákon, t.j. normu Božej vlády, a obradné zákony, ktoré ich mali poúčať o ceste spásy prostredníctvom zmierujúcej obete Spasiteľa. Boh teda pri Sínaji dal zákon priamo, jasne a jednoducho „pre prestúpenia“, (Gal 3,19) „aby sa tak hriech tým prikázaním stal nadmieru hriešnym“. (Rim 7,13) Izraelci si začali uvedomovať svoje prestúpenia, poznávať svoju bezmocnosť a uznávať potrebu spásy len preto, že do stredu ich pozornosti sa dostal Boží mravný zákon.

Zákon pred Kristovým návratom. Písmo jasne hovorí, že Boží zákon je terčom satanovho útoku a že jeho boj proti nebu vyvrcholí práve pred druhým adventom. Proroctvo naznačuje, že satan zvedie väčšinu ľudstva k neposlušnosti voči Bohu. (Zj 12,9) Bude pôsobiť prostredníctvom moci „šelmy“, pozornosť sveta obráti na šelmu, nie na Boha. (Zj 13,3; pozri 12. kapitolu tejto knihy)

1. Útok na zákon. Siedma kapitola Danielovho proroctva predstavuje tú istú moc pod názvom „malý roh“. V tejto kapitole čítame o štyroch veľkých šelmách, ktoré od Kristových čias biblickí komentátori stotožňovali so svetovými mocnosťami Babylona, Médsko-Perzska, Grécka a Ríma. Desať rohov štvrtej šelmy predstavuje rozdelenie Rímskej ríše v čase jej rozpadu (rok 476 po Kr.). 17

Danielovo videnie sa sústreďuje na „malý roh“, strašnú a rúhavú moc, ktorá povstala medzi desiatimi rohmi, a predstavuje vznik desivej mocnosti po rozpade Rímskej ríše. Táto mocnosť sa vynasnaží zmeniť Boží zákon (Dan 7,25) a potrvá až do Kristovho príchodu. (Pozri 19. kapitolu tejto knihy.) Tento útok je sám osebe dôkazom trvalého významu zákona v pláne spasenia. Videnie končí opätovným ubezpečením Božieho ľudu, že táto moc v snahe odstrániť zákon neuspeje, pretože Boží súd dopadne na „malý roh“ a zničí ho. (Dan 7,11.26-28)

2. Svätí obhajujú zákon. Poslušnosť je príznakom svätých, ktorí očakávajú druhý advent. V konečnom spore sa rozhodnú podporiť Boží zákon. Písmo o nich hovorí: „Zachovávajú Božie prikázania a majú svedectvo Ježišovo“ (Zj 12,17; 14,12) a trpezlivo očakávajú Kristov návrat.

Títo ľudia počas prípravy na druhý advent zvestujú evanjelium a vyzývajú ostatných, aby uctievali Boha ako Stvoriteľa. (Zj 14,6.7) Tí, čo uctievajú Boha v láske, budú ho poslúchať. Ján hovorí: „To je láska k Bohu, aby sme zachovávali jeho prikázania a jeho prikázania nie sú ťažké.“ (1 Ján 5,3)

3. Božie súdy a zákon. Boží súd v siedmich posledných ranách nad (240) neposlušnými začína od chrámu „stánku svedectva“ na nebi. (Zj 15,5) Izrael dobre poznal výraz stánok svedectva, označoval totiž Mojžišov svätostánok. (4 Moj 1,50.53; ROH 4 Moj 17,8; ECAV 4 Moj 17,23; 4 Moj 18,2) Toto pomenovanie dostal preto, že vo svätostánku bola umiestnená „truhla svedectva“, (2 Moj 26,34) v ktorej boli „dve dosky svedectva“. (2 Moj 31,18) Desatoro je teda „svedectvom“ – svedectvom o Božej vôli. (2 Moj 34,28.29)

V Zjavení 15,5 je zmienka o „chráme stánku svedectva na nebi “. Mojžišov stánok bol len kópiou nebeského chrámu, (2 Moj 25,8.40; pozri Žid 8,1-5) slávny originál je v nebi. Skutočnosť, že záverečné súdy úzko súvisia s prestúpením Božieho zákona, svedčí o večnej platnosti Desatora.

V knihe Zjavenia čítame aj o otvorení nebeského chrámu, čím je umožnený pohľad na „truhlu zmluvy“. (Zj 11,19) Výraz truhla zmluvy označoval truhlu pozemskej svätyne, v ktorej boli dosky obsahujúce „slová zmluvy“ – Desatoro. (2 Moj 34,28; pozri 4 Moj 10,33; 5 Moj 9,9) Truhla zmluvy v nebeskom svätostánku odkazuje na slová večnej zmluvy – Desatoro. Je teda zrejmé, že čas Božích záverečných súdov, ktoré zastihnú svet, (Zj 11,18) sa týka otvorenia tohto nebeského chrámu s pohľadom na truhlu s Desatorom – čo je naozaj výstižný obraz, ktorý zvelebuje Boží zákon ako normu súdu.

Zákon a evanjelium
Spasenie je dar milosti na základe viery, nie na základe skutkov zákona. (Ef 2,8) „Nijaké skutky zákona, nijaké úsilie, akokoľvek chvályhodné, ani nijaké dobré skutky – či ich je veľa alebo málo, či sú obetné alebo neobetné – nemôžu ospravedlniť hriešnika.“ (Tít 3,5; Rim 3,20) 18

V celom Písme možno pozorovať dokonalý súlad medzi zákonom a evanjeliom, navzájom potvrdzujú svoju platnosť.

Zákon a evanjelium pred Sínajom. Keď Adam a Eva zhrešili, dozvedeli sa, čo je vina, strach a utrpenie. (1 Moj 3,10) Boh neodpovedal na ich utrpenie tým, že by zrušil zákon, ktorý ich odsudzoval, ale ponukou evanjelia, ktoré ich uvedie do spoločenstva poslušnosti s ním.

Toto evanjelium spočívalo v zasľúbení vykúpenia prostredníctvom Spasiteľa, Semena ženy, ktoré jedného dňa príde a zvíťazí nad zlom. (1 Moj 3,15) Systém obetí, ktoré Boh prikázal, ich poúčal o dôležitej pravde o zmierení, že totiž odpustenie možno získať len preliatím krvi – prostredníctvom Spasiteľovej smrti. Na základe viery, že obetné zviera predstavuje Spasiteľovu výkupnú a zmiernu smrť, ktorú pre nich podstúpi, získali odpustenie hriechu. 19 Boli spasení milosťou.

Toto evanjelijné zasľúbenie bolo stredobodom Božej večnej zmluvy milosti ponúknutej ľudstvu. (1 Moj 12,1-3; (241) 15,4.5; 17,1-9) Úzko súviselo s poslušnosťou voči Božiemu zákonu. (1 Moj 18,18.19; 26,4.5) Zárukou Božej zmluvy bol Boží Syn, ktorý ako stredobod evanjelia bol „baránkom zabitým od založenia sveta“. (Zj 13,8) Božia milosť teda začala pôsobiť hneď, len čo Adam a Eva zhrešili. Dávid povedal: „Milosť Hospodinova je od vekov až na veky nad tými, ktorí sa ho boja..., čo jeho zmluvu zachovávajú a pamätajú na jeho príkazy, aby ich plnili.“ (Ž 103,17.18)

Zákon a evanjelium pri Sínaji. Medzi Desatorom a evanjeliom je úzky vzťah. Napríklad, úvod k zákonu sa zmieňuje o Bohu ako Vykupiteľovi. (2 Moj 20,11) Po vyhlásení Desatora Boh poučil Izraelcov, aby postavili oltár a začali prinášať obete, ktoré mali názorne pripomínať jeho spásnu milosť.

Boh dal Mojžišovi na Sínaji veľkú časť obradného zákona, ktorý sa týkal stavby svätostánku, kde Boh bude bývať uprostred svojho ľudu a stretávať sa s ním, žehnať ho a odpúšťať mu hriechy - 2 Moj 24,9 až 31,18. Toto rozšírenie jednoduchého obetného systému, ktoré existovalo už pred Sínajom, bolo symbolom Kristovej prostredníckej služby v záujme vykúpenia hriešnikov i obhajoby autority a svätosti Božieho zákona.

Božia prítomnosť sa zjavovala vo veľsvätyni (v tretej časti pozemského svätostánku) nad zľutovnicou truhly, v ktorej bolo Desatoro. Každá časť svätyňovej služby symbolizovala Spasiteľa. Krvácajúce zvieratá predstavovali jeho zmiernu smrť, ktorá vykúpi ľudstvo spod odsúdenia zákonom. (Pozri 4. a 9. kapitolu tejto knihy.)

Zatiaľ čo Desatoro bolo v truhle zmluvy, obradné príkazy a občianske smernice, ktoré dal Boh, boli zaznamenané do „knihy zákona“ položenej vedľa truhly zmluvy ako „svedectvo proti“ ľudu. (5 Moj 31,26) Kedykoľvek Izraelci zhrešili, toto „svedectvo“ odsudzovalo ich činy a dávalo presné pokyny ako sa zmieriť s Bohom. Od Sínaja až po Kristovu smrť priestupníci Desatora nachádzali nádej, odpustenie a očistenie na základe viery v evanjelium, ktoré znázorňovala svätostánková služba podľa obradného zákona.

Zákon a evanjelium po kríži. Ako mnohí kresťania postrehli, Písmo naznačuje, že zatiaľ čo Kristova smrť zrušila obradný zákon, súčasne potvrdila trvalú platnosť mravného zákona. 20 Povšimnime si dôkaz:

1. Obradný zákon. Keď Kristus zomrel, naplnil prorockú symboliku obetného systému. Predobraz sa stretol so skutočnosťou a obradný zákon sa skončil. Stáročia predtým Daniel predpovedal, že Mesiášova smrť „zastaví zábitnú i pokrmovú obeť“. (Dan 9,27; pozri 4. kapitolu tejto knihy) Keď Ježiš zomrel, chrámova opona sa nadprirodzene roztrhla na dvoje od vrchu až dolu (Mat 27,51) a naznačila koniec duchovného významu chrámových služieb. (242)

Aj keď obradný zákon plnil dôležitú úlohu pred Kristovou smrťou, v mnohom ohľade bol nedostatočný, pretože bol len „tôňou budúcich hodnôt“. (Žid 10,1) Slúžil ako dočasný zámer a zaväzoval Boží ľud dotiaľ, kým nebude „všetko napravené“, (Žid 9,10; Gal 3,19) teda do času, kým Kristus nezomrie ako pravý Boží Baránok.

Právomoc obradného zákona sa Kristovou smrťou skončila. Jeho zmierujúca obeť zabezpečila odpustenie všetkých hriechov. Tento čin „zotrel dlžobný úpis, ktorý bol svojimi nariadeniami proti nám a prekážal nám, a odstránil ho tým, že ho pribil na kríž“. (Kol 2,14; pozri 5 Moj 31,26) Potom už nebolo treba konať zložité obradné úkony, ktoré nijako neboli spôsobilé odstrániť hriech ani očistiť svedomie. (Žid 10,4; 9,9.14) Nebolo treba starať sa o ceremoniálne zákony s ich zložitými požiadavkami na pokrmové a nápojové obete, na slávenie rôznych sviatkov (Veľkej noci, Turíc,), novomesiacov alebo obradných sobôt, (Kol 2,16; pozri Žid 9,10) ktoré boli len „tieňom budúcich vecí“. (Kol 2,17) 21

Po Ježišovej smrti sa veriaci už nemuseli starať o tiene – t.j. predobrazy skutočnosti v Kristovi. Teraz sa mohli priamo priblížiť k Spasiteľovi, pretože „telo je Kristovo“. (Kol 2,17)

Obradný zákon sa v židovskom výklade stal priehradou medzi Židmi a ostatnými národmi. Stal sa veľkou prekážkou ich misie, ktorou mali osvietiť svet Božou slávou. Kristova smrť zrušila tento „zákon s jeho nariadeniami“ tým, že zborila „priehradný múr“ medzi pohanmi a Židmi tak, že stvorila novú rodinu veriacich zmierených „v jednom tele skrze kríž“. (Ef 2,14-16)

2. Desatoro a kríž. Zatiaľ čo Kristova smrť ukončila autoritu obradného zákona, potvrdila autoritu Desatora. Kristus odstránil zlorečenstvo zákona, čím oslobodil veriacich z jeho odsúdenia. Tým však nezrušil zákon a nedal nám slobodu prestupovať jeho prikázania. V Písme je mnoho svedeckých výrokov o trvalej platnosti zákona. Tie vyvracajú názor o zrušení Desatora.

Calvin výstižne poznamenal, že „nesmieme si predstavovať, že Kristov príchod nás vyslobodil spod autority zákona, pretože zákon je večným pravidlom nášho zbožného a svätého života a musí byť teda nezmeniteľný ako Božia spravodlivosť.“ 22

Pavel opísal vzťah medzi poslušnosťou a evanjeliom spásnej milosti. Keď vyzýval veriacich k svätému životu, nabádal ich, aby sa stali v Bohu „nástrojmi spravodlivosti. Hriech totiž nebude panovať nad vami, lebo nie ste pod zákonom, ale pod milosťou.“ (Rim 6,13.14) Kresťania zachovávajú zákon nie preto, aby tým získali spasenie – tí, čo sa o to usilujú, zistia len hlbšie zotročenie hriechom. „Dotiaľ, kým je človek pod zákonom, zostáva teda pod vládou hriechu, pretože zákon nemôže spasiť človeka, ani z odsúdenia ani z moci hriechu. Tí, čo sú pod milosťou, sú nielen vyslobodení (243) z odsúdenia, (Rim 8,1) ale dostávajú aj moc zvíťaziť. (Rim 6,4) Hriech už teda nemá vládu nad nimi.“ 23

Apoštol dodáva: „Koniec zákona je totiž Kristus, aby sa spravodlivosti dostalo každému veriacemu.“ (Rim 10,4) Každý teda, kto verí v Krista, uvedomuje si, že on je koncom zákona ako spôsobu na získanie spravodlivosti. Sami osebe sme hriešni, ale v Ježišovi Kristovi sme spravodliví pre jeho spravodlivosť, ktorá je nám pripočítaná. 24

Byť však pod milosťou nijako neznamená, že veriaci smie „zotrvať v hriechu, aby sa rozhojnila milosť“. (Rim 6,1) Milosť skôr dáva moc, ktorá umožňuje poslušnosť a víťazstvo nad hriechom. „Nieto teda teraz už odsúdenia tým, čo sú v Kristovi Ježišovi a nechodia podľa tela, ale podľa Ducha.“ (Rim 8,1)

Kristova smrť zvelebila zákon a potvrdzuje jeho univerzálnu autoritu. Keby Desatoro mohlo byť zrušené, Kristus nemusel zomrieť. Keďže tento zákon je absolútny a nezmeniteľný, bola nutná smrť na zaplatenie zákonom uloženého trestu. Túto požiadavku Kristus svojou smrťou na kríži dokonale splnil a večný život sprístupnil všetkým, čo prijímajú jeho veľkolepú obeť.

Poslušnosť podľa zákona
Ľudia nemôžu spasenie získať svojimi dobrými skutkami. Poslušnosť je ovocím spasenia v Kristovi. Svojou úžasnou milosťou, vrcholne prejavenou na kríži, Boh vyslobodil svoj ľud z trestu zlorečenstva a hriechu. Aj keď šlo o hriešnikov, Kristus dal svoj život, aby získali dar večného života. Božia hojná láska prebudila v kajúcnom hriešnikovi odpoveď, ktorá sa prejavuje v láskavej poslušnosti umožnenej mocou tak štedro poskytnutej milosti. Veriaci, ktorí si uvedomujú, že Kristus si cení zákon a ktorí chápu požehnanie poslušnosti, budú vnútorne silne pobádaní žiť životom podobným Kristovi.

Kristus a zákon. Kristus mal zákon Desatora vo veľkej úcte. Starozmluvný „JA SOM“ sám oznámil Otcov mravný zákon zo Sínaja. (Ján 8,58; 2 Moj 3,14; pozri 4. kapitolu tejto knihy) Časťou jeho pozemskej misie bolo „zveľadiť a osláviť“ zákon. (Iz 42,21) Text zo žalmu, ktorý Nová zmluva vzťahuje na Krista, vyjasňuje jeho postoj voči zákonu: „Rád plním tvoju vôľu, Bože môj, a tvoj zákon v hĺbke srdca nosím.“ (Ž 40,9; pozri Žid 10,5.7)

Jeho evanjelium podnietilo vieru, ktorá rozhodne potvrdila platnosť Desatora. Pavel povedal: „Či teda vierou rušíme zákon? Vôbec nie! Ale platnosť zákona potvrdzujeme.“ (Rim 3,31)

Kristus teda neprišiel len spasiť človeka, ale obhájiť autoritu a svätosť Božieho zákona, predstaviť ľuďom jeho velebnosť a slávu a dať im príklad vzťahu k nemu. Kresťania ako jeho nasledovníci sú povolaní zvelebiť Boží zákon vo svojom živote. Tým, že sám Kristus žil životom láskyplnej poslušnosti, zdôraznil, že jeho nasledovníci (244) by mali zachovávať Boží zákon. Na otázku, týkajúcu sa požiadaviek večného života, odpovedal: „Ak chceš vojsť do života, zachovaj prikázania.“ (Mat 19,17) Varoval aj proti prestupovaniu tejto zásady. „Nie každý, kto mi hovorí: Pane, Pane! vojde do kráľovstva nebeského, ale kto koná vôľu môjho Otca nebeského.“ (Mat 7,21-23) Priestupníkom zákona vstup nebude dovolený.

Sám Kristus napĺňal zákon nie tým, že by ho zrušil, ale životom poslušnosti. Povedal: „Dokiaľ sa nebo a zem nepominú, nepominie sa ani jediné písmenko, ani jediná čiaročka zo zákona, kým sa všetko nestane!“ (Mat 5,18) Kristus jasne zdôraznil, že hlavný cieľ Božieho zákona treba mať stále na zreteli: milovať Pána, svojho Boha celým srdcom, celou dušou a celou mysľou, a svojho blížneho ako samého seba. (Mat 22,37-39) Prial si však, aby jeho nasledovníci nemilovali jeden druhého podľa svetských výkladov lásky – sebecky a sentimentálne. V snahe vysvetliť lásku, o ktorej hovoril, Kristus dal „nové prikázanie“. (Ján 13,34) Toto nové prikázanie nemalo zaujať miesto Desatora, ale poskytnúť veriacim „príklad toho, čo pravá nesebecká láska v skutočnosti je – láska, aká na svete nikdy predtým nebola. V tomto zmysle jeho prikázanie možno označiť za nové. V tomto zmysle nešlo len o to, 'aby ste sa vzájomne milovali`, ale 'aby ste sa vzájomne milovali, ako som vás ja miloval`. (Ján 15,12) Presne povedané: Tu máme jednoducho ďalší dôkaz o tom, ako Kristus zvelebil zákon svojho Otca.“ 25

Poslušnosť zjavuje takú lásku. Ježiš povedal: „Ak ma milujete, zachovávajte moje prikázania.“ (Ján 14,15) „Ak zachovávate moje prikázania, zostanete v mojej láske, ako ja som zachovával prikázanie svojho Otca a zostávam v jeho láske.“ (Ján 15,10) Podobne, ak milujeme ľudí, milujeme aj Boha a „zachovávame jeho prikázania“. (1 Ján 2,3)

Len zotrvávaním v Kristovi môžeme byť celým srdcom poslušní. Kristus povedal: „Ako ani ratolesť nemôže prinášať ovocie sama zo seba, len ak ostáva na vínnom kmeni, tak ani vy, len ak zostávate vo mne... Kto zostáva vo mne a ja v ňom, ten prináša veľa ovocia, pretože bezo mňa nič nemôžete robiť.“ (Ján 15,4.5) Aby sme zostali v Kristovi, musíme byť ukrižovaní s ním a okúsiť to, o čom písal Pavel: „Nežijem už ja, ale žije vo mne Kristus.“ (Gal 2,20) Pre tých, čo sú v tomto stave, Kristus môže naplniť svoje novozmluvné zasľúbenia: „Svoje zákony im vložím do mysle a vpíšem im ich do srdca a ja budem im Bohom a oni mi budú ľudom.“ (Žid 8,10)

Požehnania poslušnosti. Poslušnosť rozvíja kresťanskú povahu a vytvára pocit spokojnosti, pôsobí, aby veriaci rástli „ako teraz narodené nemluvniatka“ a aby boli premenení na Kristov obraz. (Pozri 1 Pet 2,2; 2 Kor 3,18.) Táto premena hriešnika (245) na Božie dieťa svedčí účinne o Kristovej moci.

Písmo označuje za „blahoslavených“ všetkých, „ktorí chodia v zákone Hospodinovom“, (Ž 119,1) ktorí „v zákone Hospodinovom majú záľubu“ a ktorí premýšľajú „o jeho zákone dňom i nocou“. (Ž 1,2) Požehnania poslušnosti sú mnohé:
(1) pochopenie a múdrosť, (Ž 119,98.99)
(2) pokoj, (Ž 119,165; Iz 48,18)
(3) spravodlivosť, (5 Moj 6,25; Iz 48,18)
(4) čistý a mravný život, (Prísl 7,1-5)
(5) poznanie pravdy, (Ján 7,17)
(6) ochrana proti chorobám, (2 Moj 15,26)
(7) dlhovekosť, (Prísl 3,1; 2; 4,10.22)
(8) uistenie, že modlitba bude vypočutá. (1 Ján 3,22; pozri Ž 66,19)

Tým, že nás Boh volá k poslušnosti, zasľubuje hojné požehnanie. (3 Moj 26,3-10; 5 Moj 28,1-12) Ak odpovieme kladne, staneme sa jeho zvláštnym „vlastníctvom“ – „kňazským kráľovstvom a svätým národom“, (2 Moj 19,5.6; pozri 1 Pet 2,5.9) vyvýšeným „nad všetky národy zeme“, „hlavou a nie chvostom“. (5 Moj 28,1.13)