Trest smrti - absolútny trest

Trest smrti - absolútny trest
,,Trest smrti zrušený“
10. 12. 1948 prijalo OSN Deklaráciu ludských práv, podla ktorej „Každý má právo na
život.“
Absolútny trest bol na Slovensku zrušený v apríli 1990 bývalým Federálnym
zhromaždením CSFR v súvislosti s ratifikáciou konvencie Rady Európy z 28. 4. 1983,
ktorá odstranuje trest smrti. Ako výnimocné tresty sa zaviedli tresty odnatia slobody
nad pätnást do dvadsatpät rokov a trest odnatia slobody na doživotie, ktorý sa u nás
od roku 1956 nevykonával.
Podla novelizovaného znenia zákona súd môže uložit trest odnatia slobody na
doživotie iba páchatelovi, ktorý spáchal vraždu, alebo pri páchaní vlastizrady, teroru ci
všeobecného ohrozenia zavinil úmyselne smrt iného cloveka. Pre uloženie tohto trestu
musia byt súcasne splnené viaceré podmienky. Patrí medzi ne napríklad vysoká miera
nebezpecnosti trestného cinu, zavrhnutiahodnost pohnútky ci spôsobu jeho vykonania.
Pri uložení takéhoto trestu sa pamätá na nevyhnutnost ochrany spolocnosti a súd musí
pred vynesením rozsudku dospiet k názoru, že neexistuje nádej, aby sa páchatel
napravil trestom odnatia slobody nad pätnást do dvadsatpät rokov.
Definitívny koniec vykonávania trestu smrti na Slovensku znamenalo prijatie Listiny
základných práv a slobôd z 9. januára 1991. V jej šiestom clánku sa uvádza, že "trest
smrti sa nepripúšta." Rovnakú formuláciu prevzala do svojho clánku 15 aj Ústava SR s
úcinnostou od 1. októbra 1992. Vilnius 3. mája 2002 (TASR) - Tridsatšest európskych
štátov združených v Rade Európy (RE) podpísalo dodatok k európskej Konvencii o
ludských právach, cím sa zaviazali k úplnému zrušeniu trestu smrti. K podpisu dodatku
došlo na 110. zasadaní Výboru ministrov Rady Európy v litovskom Vilniuse. Delegáciu
SR na dvojdnovej schôdzke viedol štátny tajomník ministerstva zahranicných vecí Ján
Figel.
Takzvaný Vilniuský protokol zaväzuje signatárske štáty k zrieknutiu sa vynášania trestu
smrti, a to aj v case vojny alebo v období jej hrozby. Tieto dve výnimky boli až doteraz
prípustné v rámci európskej Konvencie o ludských právach.
Bratislava 19. júna 2002 (TASR) – Vláda schválila návrh na uzavretie Protokolu c. 13 k
Dohovoru o ochrane ludských práv a základných slobôd, týkajúci sa zrušenia trestu
smrti za každých okolností, teda aj v case vojny. Ak ho Slovensko ratifikuje, bude velmi
tažké aj v prípade ústavnej zmeny vrátit do právneho poriadku najvyšší trest, pretože
protokol je nevypovedatelný. "
Štrasburg/Brusel 24.
júla 2002 (SITA) - Slovenská velvyslankyna pri Rade Európy (RE) Anna Lamperová
podpísala v Štrasburgu v mene Slovenska protokol císlo 13 k Európskemu dohovoru o
ludských právach a základných slobodách, týkajúci sa zrušenia trestu smrti za každých
okolností. Slovensko sa tak pridalo k 15 európskym krajinám, ktoré protokol doteraz
podpísali. Dokument vstúpi do platnosti, ked ho ratifikuje desat štátov.
Protokol zakazuje trest smrti aj za zlociny spáchané v case vojny alebo súvisiace s
teroristickými útokmi. Jeho cielom je zarucit ochranu života pri takýchto mimoriadnych
udalostiach, pretože by unáhleným udelením trestu smrti mohlo dôjst k justicnému
omylu.
Ústava SR nepripúšta trest smrti. Doterajší protokol c. 6, ktorým je Slovensko
viazané, takisto zakazoval trest smrti, avšak s výnimkou vojny a bezprostredného
ohrozenia vojnou. V takom prípade by bolo možné opätovne zaviest trest smrti do
legislatívy. Po ratifikácii protokolu c. 13 sa teda ruší najvyšší trest v case vojny rovnako
ako v case mieru.
História trestu smrti na našom území od roku 1950
Ukladanie trestu smrti v Ceskoslovensku po roku 1950 Jednotný Trestný zákon c.
86/1950 Zb. poskytol trestu smrti viac priestoru, než tomu bolo v právnej úprave
platnej do roku 1950, ale aj v právnej úprave platnej do 1. júla 1990. Podla Trestného
zákona z roku 1950 sa trest smrti vykonával obesením a v dobe zvýšeného ohrozenia
štátu zastrelením.
Podla štatistických údajov z rokov 1951 až 1955 bolo za politické trestné ciny v tomto
období uložených spolu 158 trestov smrti. Od roku 1948 do roku 1955 pocet trestov
smrti za politické delikty predstavuje spolu 257. Výkon trestu smrti sa na zaciatku
50-tych rokov považoval za štátne tajomstvo.
Vykonávanie trestu smrti v rokoch 1970 – 1990
Pocas uvedeného obdobia súdy na území Slovenska právoplatne odsúdili na trest
smrti 31 osôb. Najvyšší súd CSSR po povinnom preskúmaní potvrdil 21 rozsudkov
trestu smrti a popravených bolo 16 osôb.
Ani jeden zo sledovaných prípadov nebol trest smrti vykonaný na prvotrestanom
páchatelovi. Zo znaleckých posudkov k jednotlivým prípadom rovnako vyplýva, že
popravené osoby boli tažko narušené osobnosti. Tieto a ešte dalšie prípady potvrdzujú
záver, že k výkonu trestu smrti dochádzalo iba v prípadoch brutálnych trestných cinov
vraždy, spáchaných s mimoriadnou surovostou a necitlivostou. Posledná poprava v
bývalej CSSR sa uskutocnila v roku 1988.
Po roku 1990
Amnestia prezidenta republiky V. Havla bola svojím rozsahom výnimocná v dejinách
bývalého Ceskoslovenska. Obrovský pocet prepustených celkom prirodzene prekvapil
nepripravenú spolocnost a mal nepriaznivý vplyv na vývoj kriminality.
Zrušenie trestu smrti v Ceskoslovensku malo za následok výrazné zvýšenie poctu vrážd
a inej závažnej kriminality násilnej povahy.
Stací, ak si pripomenieme prípad vraždy a znásilnenia maloletej v Hlohovci v roku
1990, takmer dvoj mesacnú väzenskú vzburu v Nápravno-výchovnom zariadení
Leopoldov r.1991, ktorá úzko súvisela s vtedajšou amnestiou a musela byt potlacená
násilnou cestou, ci pätnásobnú vraždu v tomto väzenskom zariadení v roku 1992.
Na záver
Zlocinec je clovek, ktorý dobrovolne a vedome koná proti spolocenskému poriadku,
proti prirodzenému právu. Spolocnost, ktorá je postavená na spravodlivosti má právo,
ci dokonca povinnost vyplývajúcu z ochrany svojich clenov bránit sa proti takýmto
indivíduám. Táto obrana musí byt samozrejme primeraná a vychádzajúca zo
spravodlivosti. Trest je teda legitímnym a morálne prijatelným prostriedkom
zabezpecenia spravodlivosti. Pomsta by s tým nemala mat nic spolocné.
Vždy existuje pravdepodobnost, že aj po dokázaní viny a odsúdení na doživotie, môže
zlocinec po urcitom case spolocnosti, ktorá zachovala jeho právo na život škodit.
Zlocinec pokial žije, je stále pre spolocnost nebezpecný. Niekto sa musí starat o
zabezpecenie jeho základných potrieb, možnost zmiernenia jeho trestu je pri súcasnej
justícií, niekolkých amnestiách a po odpykaní si velkej casti trestu, velmi
pravdepodobný. Aké môže mat spolocnost záruky, že clovek odsúdený, ktorý dožíva s
penazí danových poplatníkov už nikdy nikomu neublíži? Je clovek, ktorého správanie je
natolko narušene, že hodnota ludského života je pre neho zanedbatelná, schopný prijat
vinu a následky svojho správania? Preco by trest smrti za velmi závažne a brutálne
trestné ciny nemohol byt aspon hrozbou proti takémuto druhu správania?! Myslím, že
naša spolocnost je natolko spravodlivá, že dokáže rozlišovat medzi zabitím a
chladnokrvnou plánovanou vraždou a riadne tieto trestné ciny potrestat.
Môj názor, že akékolvek humánne správanie k cloveku, ktorého náprava je velmi málo
pravdepodobná, brutálna cinnost proti ludskému životu opakovaná a závažnost jeho
skutkov nepredstavitelná, si zaslúži primeraný a rovnocenný trest. Štát v tomto prípade
nepreberá rolu kata, ale spravodlivého vykonávatela rozsudku vedome zavineného
správaním zlocinca.
Z názorov modernejších politikov na trest smrti uvádzam myšlienku T. G. Masaryka,
prvého ceskoslovenského prezidenta: „Môj argument pre trest smrti nie je, že je
odstrašujúci, ale že je v nom mravná expilácia: vziat cloveku život je bezprávie tak
strašné, že môže byt odstránené len výkupným rovnako tažkým…“.