Transfer pracovnych sil zo Slovenska do Nemeckej rise

Autor: Wepman

V rokoch 1939 – 1945 bolo na práce do Nemecka nasadených takmer pol milióna Čechov a vyše 150 000 Slovákov, ak nerátame ďalšie desaťtisíce väzňov z koncentračných táborov a osôb vyslaných na kopanie zákopov. Československý robotníci, po robotníkoch z Poľska a neskôr zo ZSSR a Francúzka tvorili najpočetnejšiu národnú skupinu. Československo bolo prvé prinútené poskytnúť Nemecku lacné pracovné sily.

Po vzniku Slovenského štátu venovalo Ríšske ministerstvo práce značnú pozornosť aj získaniu pracovných síl na Slovensku. Za situácie jestvujúcej nezamestnanosti sa mnohí slovenskí robotníci dali dobrovoľne získať na práce do Nemecka prostredníctvom niektorého z mnohých nacistických verbovačov pracujúcich pre nemecké koncerny. Tento nábor sa spočiatku uskutočňoval bez vedomia slovenských orgánov. V prvej etape získavania pracovných síl lákavo pôsobila skutočnosť, že v Nemecku boli oveľa vyššie mzdy, ako aj vysoká parita ríšskej marky voči korune. Slovenským robotníkom v Nemecku sa mzdy vyplácali v markách, ale z týchto výplat sa nacistom vracala tá časť miezd, ktorú slovenskí robotníci posielali domov svojim rodinám. Tieto peňažné poukazy preplácal Slovenský štát v korunách bez toho, aby z Nemecka dostával protihodnotu. Financovanie prevodov prevzatých slovenskou vládou cez Slovenskú poštovú sporiteľňu predstavovalo v rokoch 1939 – 1945 položku 2 308 miliónov Ks. Uvedená prevodná suma zostávala evidovaná na clearingovom účte ako „zmrazená“ bez protihodnoty. Podľa dohody vládnych výborov z 8.12.1939 sa určila výška mesačných prevodov na osobu v rozmedzí 30-60 mariek. Hoci sa mal počet robotníkov obmedziť hranicou 53 000 osôb, už koncom roka 1939 stav slovenských pracovných síl v Nemecku predstavoval viac ako 60 000 ľudí.

Nariadením s mocou zákona č. 129/1940 Sl. z. slovenská vláda zaviedla pracovnú povinnosť a nariadeniami s mocou zákona súčasne utvorila Ústredný úrad práce. Štátne riadenie trhu práce na Slovensku sa spočiatku obmedzovalo na krátkodobé vysielanie pracovníkov na poľnohospodárske práce a na nábor robotníkov do Nemecka. Paralelne s utvorením pracovných úradov sa v roku 1940 uzákonila pracovná povinnosť pre mužov aj ženy od 18 do 50 rokov. Pracovná povinnosť sa neskôr vyzžívala aj na nútené presuny pracovníkov, ktorí boli už zamestnaní.

Prostredníctvom Ústredného úradu práce sa oddisponovali do Nemecka aj desaťtisíce slovenských robotníkov, ktorí museli v Nemecku pracovať za okolností a na miestach životu a zdraviu nebespečných. Životné podmienky väčšiny z nich tam boli veľmi kritické. Za drobné priestupky sa trestalo pokutami alebo väzením. V niektorých ubytovacích priestoroch vládol takmer väzenský režim. Týkalo sa to najmä „výchovných pracovných táborov“. Nacisti praktizovali dômyselný systém postavenia jednotlivých národov, národností, kategórií a skupín zahraničných robotníkov tak v pracovnom procese, ako aj ich celom živote. Pracovný režim sa stále zostroval a pôvodne dobrovoľne prichádzajúci robotníci zo Slovenska sa rýchlo premenili na súčasť obrovskej masy nútených robotníkov v Nemecku s obmedzením pohybu, dovolenky, osobnej slobody alebo voľby pracoviska.

Kým v českých krajinách sa nábor pracovných síl do Nemecka sústavne zintenzívňoval, počet pracovne nasadených Slovákov sa od roku 1941 začal postupne znižovať. Uvedená zmena bola ovplyvnená orientáciou hitlerovského režimu na úplnejšie využitie a čiastočné rozšírenie priemyselného a surovinového potenciálu priamo na Slovensku, ako aj úlohou, ktorú malo Slovensko zohrať v priebehu príprav a počas vojny proti ZSSR.

P o u ž i t á l i t e r a t ú r a :

Klimko, J. : Tretia ríša a ľudácky režim na Slovensku, Obzor, 1986
Ďurica S. M. : Jozef Tiso – slovenský kňaz a štátnik, Matica slovenská, 1992