Tradícia

Zákonníci a farizeji dúfali, že pri príležitosti Veľkej noci uvidia Ježiša, a preto mu chystali nástrahu. Ježiš však poznal ich zámery, preto sa zhromaždenia nezúčastnil. „Okolo Ježiša sa zišli farizeji a niektorí zákonníci“ (Mar 7,1). Keď on neprišiel k nim, šli oni za ním. Na krátky čas sa zdalo, že obyvatelia Galiley prijmú Ježiša ako Mesiáša, čím bude vládna moc kňazov v onom kraji zlomená. Poslanie dvanástich učeníkov, ktoré naznačovalo rozsah Kristovho diela a privádzalo ich ešte do otvorenejších sporov s rabínmi, podnietilo novú žiarlivosť jeruzalemských vodcov. Špehovia, ktorí ho mali od začiatku jeho služby sledovať a obviniť z prestupovania soboty, boli na rozpakoch, ale rabíni sa svojho zámeru nevzdali. Teraz poslali ďalších, ktorí mali sledovať jeho činnosť a vysliediť niečo proti nemu.

Ako predtým tak aj teraz videli v ňom bezohľadného odporcu tradičných predpisov, pod nánosom ktorých sa strácal Boží zákon. Tieto príkazy mali pôvodne dbať o zachovávanie zákona, čoskoro ich však začali pokladať za svätejšie než sám zákon. Ak došlo k rozporu s príkazmi zo Sinaja, prednosť mali rabínske ustanovenia.

Najprísnejšie sa vyžadovalo dodržiavanie zásad obradnej čistoty. Zanedbávanie niektorého z pravidiel týkajúcich sa jedla (395) pokladali za strašný hriech, ktorý bude potrestaný v živote tomto i budúcom. Zničenie priestupníka týchto zásad pokladali za cnosť.

Pravidlám o očisťovaní nebolo konca. Celý život by človekovi nestačil na to, aby sa ich všetky naučil. Kto sa snažil tieto rabínske požiadavky zachovať, stále vlastne zápasil s obradným znečisťovaním a musel sa ustavične umývať a očisťovať. Ľudia sa zaoberali bezvýznamnými podrobnosťami, ktoré Boh vôbec nepožadoval, no životne dôležité zásady jeho zákona zostávali nepovšimnuté.

Kristus a jeho učeníci nedodržiavali tento očistný ceremoniál a špehovia práve tým zdôvodňovali svoju obžalobu. Krista síce priamo neobvinili, kritizovali však jeho učeníkov. V prítomnosti mnohých ľudí povedali: „Prečo tvoji učeníci prestupujú podanie starších? Veď si neumývajú ruky, keď idú jesť chlieb?“ (Mat 15,1).

Kedykoľvek posolstvo pravdy zapúšťa v srdciach ľudí mocné korene, satan podnecuje svojich služobníkov k sporom o bezvýznamné otázky. Tým chce odvrátiť pozornosť od životne dôležitých problémov. Kedykoľvek sa začína dobré dielo dariť, pohotovo sa objavia zapárači (273) a vytýkajú formálne nedostatky, aby odvrátili pozornosť od skutočností podstatne dôležitých. Keď sa zdá, že Boh chce zvláštnym spôsobom pomôcť svojim deťom, potom by sa nemali púšťať do sporov so zhubnými následkami. Otázky, ktoré sa nás najviac dotýkajú, sú: Verím spasiteľnou vierou v Božieho Syna? Žijem v súlade s Božím zákonom? „Kto verí v Syna, má večný život, ale kto Synovi neuverí, neuzrie život.“ „Podľa toho vieme, že sme ho poznali, ak zachovávame jeho prikázania“ (Ján 3,36; 1 Ján 2,3).

Ježiš nehodlal obhajovať seba ani svojich učeníkov. Nedbal na obvinenia zamerané proti nemu, ale snažil sa odhaliť ducha, ktorý podnecoval týchto horlivých zástancov čisto ľudských obradov. Príkladne im vysvetlil dávne i nedávne počínanie. Povedal: „Šikovne rušíte Božie prikázanie, aby ste si ponechali svoju tradíciu. Veď už Mojžiš povedal: Cti si otca i matku! Kto zlorečí otcovi alebo matke, musí zomrieť, ale vy hovoríte: Ak niekto povie otcovi alebo matke: To, čím by som ťa mal podporovať, je korban, to je obetný dar, už mu viac nič nedovolíte urobiť pre otca alebo matku“ (Mar 7,9-12). Piate prikázanie prehliadali (396) ako bezvýznamné, pritom však prísne dodržiavali ustanovenie starších. Učili ľud, že podpora chrámu je svätejšia povinnosť než podpora rodičov a že je svätokrádežou podporiť otca alebo matku čiastkou toho, čo bolo venované na chrám, nech by to krajne potrebovali. Stačilo, aby nevďačné dieťa slovom „korban“ zasvätilo svoj majetok Bohu, a mohlo ho voľne užívať po celý život. Po smrti vlastníka ho dostal chrám. Tak mohlo dieťa po celý život, ba i po smrti znevažovať a olupovať svojich rodičov pod zámienkou zasvätenia majetku Bohu.

Ježiš ani slovom ani činom neoslabil záväznosť človeka prinášať Bohu dary a obete. Veď bol to vlastne Kristus, kto Izraelcom v dávnej dobe dal všetky pokyny o desiatkoch a daroch. Pochválil chudobnú ženu, ktorá do chrámovej pokladnice dala všetko, čo mala. Zdanlivá horlivosť kňazov a rabínov pre Boha mala zakryť ich túžbu po vlastnej sláve. Tým klamali ľud, ktorý ťažko znášal bremeno, čo Boh neuložil. Ani Kristovi učeníci sa nevedeli úplne zrieknuť zdedených predsudkov a rabínskej autority. Zjavením pravého ducha rabínov chcel Ježiš oslobodiť z otroctva tradície všetkých, čo chceli úprimne slúžiť Bohu.

Zákerným špehom povedal: „Pokrytci, dobre o vás prorokoval Izaiáš, keď povedal: Tento ľud ma ctí perami, ale jeho srdce je odo mňa ďaleko. Zbytočne ma uctievajú, lebo ako náuku podávajú ľudské príkazy“ (Mat 15,7-9). Kristove slová boli obžalobou celého farizejského (274) systému. Ježiš oznámil, že rabíni sa vlastne vyvyšujú nad Boha, keď svojim požiadavkám dávajú prednosť pred príkazmi Božími.

Jeruzalemskí vyslanci boli rozčúlení. Nemohli obviniť Krista, že prestupuje sinajský zákon, lebo ho obhajoval proti ich tradíciám. Poukázal na veľký rozdiel medzi slávnymi príkazmi zákona a malichernosťou čisto ľudských požiadaviek.

Ježiš vysvetlil zástupu, a potom dôkladnejšie aj svojim učeníkom, že poškvrnenie neprichádza zvonka, ale zvnútra. Čistota a nečistota sú záležitosťou ľudského srdca. Človeka poškvrňuje zlý čin, zlé slovo, zlá myšlienka a prestúpenie Božieho zákona, nie opomenutie vonkajších, čisto ľudských obradných úkonov. (397)

Učeníci si povšimli zlobu vyslancov, keď bolo odhalené ich falošné učenie. Pozorovali zlostné pohľady a počuli reptavé slová nespokojnosti a pomstivosti. Zabudli, ako často Kristus dokázal, že v ľudskom srdci číta ako v otvorenej knihe a povedali mu o účinku jeho slov. Dúfali, že Ježiš by mohol upokojiť nahnevaných hodnostárov, preto mu pripomenuli: „Vieš, že sa farizeji pohoršili, keď počuli to slovo?“ (Mat 15,12).

Ježiš odpovedal: „Každá rastlina, ktorú nezasadil môj nebeský Otec, bude vykorenená“ (Mat 15,13). Zvyky a tradície, ktoré si rabíni tak vážili, mali pôvod svetský, nie nebeský. Nech si ich ľud akokoľvek vážil, v Božej skúške neobstáli. Bezcennosť každého ľudského nariadenia, ktoré malo nahradiť príkazy Božie, bude zjavená v onen deň, keď „Boh každé dielo privedie na súd i každú tajnú vec, či je dobrá alebo zlá“ (Kaz 12,14).

Nahrádzanie Božích príkazov ľudskými dosiaľ neprestalo. Aj medzi kresťanmi sú zavedené zvyky a ustanovenia, ktoré nemajú o nič pevnejší základ než tradíciu otcov. Božie prikázania boli nahradené ustanoveniami, ktoré sa opierajú len o ľudskú moc. Ľudia lipnú na svojich tradíciách, uctievajú svoje zvyklosti a voči tým, ktorí im chcú poukázať na ich omyly prechovávajú nenávisť. Dnes, keď sme povolaní upozorňovať ľudí na Božie prikázania a vieru v Ježiša, zakúšame to isté nepriateľstvo, aké bolo v dobe Kristovej. O ostatku Božieho ľudu čítame: „Drak sa na ženu nahneval a odišiel bojovať s ostatnými z jej potomstva, ktorí zachovávajú Božie prikázania a majú Ježišovo svedectvo“ (Zj 12,17).

„Každá rastlina, ktorú nezasadil môj Otec, bude vykorenená“ (Mat 15,13). Boh nás vyzýva, aby sme miesto autority cirkevných otcov prijali Slovo večného Otca, Pána neba i zeme. Len ono je pravda bez bludu. Dávid povedal: „Rozumnejší som ako všetci moji učitelia, lebo tvoje svedectvá sú mojím premýšľaním. Som rozvážnejší ako starci, (275) lebo zachovávam tvoje rozkazy“ (Ž 119,99.100). Všetci, čo uznávajú ľudskú autoritu, cirkevné obyčaje alebo tradície otcov, mali by pamätať na Kristove varovné slová. „Zbytočne ma uctievajú, lebo ako náuku podávajú ľudské príkazy“ (Mat 15,9). (276) (398)