Teória neverbálnej komunikácie

Teória neverbálnej komunikácie
Ked sa stretávame s neverbálnym prejavom,
ktorý nie je v súlade s verbálnym,
pravdepodobnost, že uveríme neverbálnemu signálu,
je pätkrát väcšia.
(Argyle, Alkema, Gilmour, 1971, in Hayesová, 1998)
ÚVOD
Neverbálna komunikácia zahrna širokú oblast toho, co signalizujeme bez slov alebo
spolu so slovami ako doprovod slovnej komunikácie. Neverbálne komunikujeme:
1. gestami, pohybmi hlavou a dalšími pohybmi tela;
2. postojom tela;
3. mimikou ciže výrazom tváre;
4. pohladom ocí;
5. vzdialenostou a zaujímaním pozícií v priestore;
6. telesným kontaktom;
7. tónom hlasu a dalšími neverbálnymi aspektmi reci;
8. oblecením, fyzickými a inými aspektmi vlastného výzoru.
Wahlstrom medzi spôsoby neverbálnej komunikácie, ktoré podla neho vytvárajú
„ekológiu komunikácie“, zaraduje aj:
- chronemiku (zachádzanie jedinca s casom: tým, ako s casom narábame, o sebe vela
povieme);
- zaobchádzanie s predmetmi (napr. spôsob riadenia auta, zariadenie bytu,
(ne)poriadok na pracovnom stole)
Gestá vzbudzujú prvoradú pozornost preto, že pri neverbálnej komunikácii plnia funkciu
komplexných slov s velmi bohatou sémantikou. Gestá sú mlcanlivé slová. Gestikulácia
má ako jediná zo spôsobov neverbálnej komunikácie svoju vlastnú syntax. Jej slovník a
gramatika vytvárajú ucelený jazyk, ktorý je používaný hluchonemými ludmi.
Hluchonemí „hovorili“ pomocou prstov už pred viac než osemsto rokmi. Rec ich gest je
velmi rýchla, až osemdesiat slov za minútu.
Gestami nielen nahradzujeme slová, ale tiež ilustrujeme už povedané alebo pomocou
gesta reagujeme na vzniknutú situáciu.
Pohladom získavame tolko informácií a tolko ich o sebe vysielame (ci už chceme alebo
nie), že zraková komunikácia má klúcový význam v celom sociálnom chovaní cloveka.
Pohlad má tiež „akcnú silu“, porovnatelnú s gestami a slovami: druhému cloveku
môžeme pohladom velmi lahko navodit pocit úzkosti, ci ho presvedcit, prosit atd.
ZÁKLADNÉ TÉZY
Osvojovanie v procese ucenia
Tak ako si v detstve osvojujeme rec, tak sa ucíme aj neverbálnej komunikácii. Ak sa
chceme adaptovat v cudzej zemi, musíme si okrem jazyka osvojit i kultúrne odlišnú
mimoslovnú komunikáciu. Nemožno nekomunikovat
Ak nehovoríme, neznamená to, že sa nijak neprejavujeme. I mlcaním, nehybnou
tvárou ci telom nieco vyjadrujeme. Clovek nemôže povedat nic. Viacvýznamovost
neverbálneho signálu
Každý neverbálny signál nieco znací a má svoj význam.
Niekedy mu možno porozumiet jednoznacne, väcšinou však tieto skratky ci symboly
majú viac významov. Tieto sú podmienené kultúrou, dobou, sociálnou skupinou i
prostredím (napr. v športovom odvetví môže byt urcité gesto vonkajšiemu
pozorovatelovi nezrozumitelné).
Hlavné situacné aspekty
Naše neverbálne prejavy sú ovplyvnené i vonkajším kontextom, ci sa nachádzame v
napätej situácii, alebo kde vládne rivalita, sútaž alebo kooperácia, ci je adresát
rovnakého alebo opacného pohlavia atd.
Neverbálnu komunikáciu najviac menia:
- intimita: ak chceme vyjadrit nieco velmi osobné, naše prejavy sú spontánne a
úprimné;
- upriamenost na rolu: sme zameraní na to, aby sme dobre vyzerali, resp. vyzerali tak,
ako sa od nás ocakáva alebo ešte lepšie povedané, vyzerali tak, ako si my myslíme, že
sa od nás ocakáva (chceme si potvrdit svoj status);
- dominancia: chceme vyjadrit svoju prevahu nad druhým (zastrašit ho ci pochválit sa)
- pravdovravnost a klamstvo;
- signalizácia príbuznosti ci podobnosti: ak sa s adresátom cítime dobre, sme uvolnení.
Pod vplyvom týchto hlavných situacných aspektov sa mení výraz našej tváre, pohlad
(uhýbanie pri klamaní ci naopak vytrvalé prezeranie si druhého v intímnej situácii),
gestikulácia, inak sa obliekame, dotýkame, sedíme ci chodíme.
Vedomé a nevedomé signály
Vedome neverbálne komunikujeme vo vopred plánovaných, pripravených a
premyslených vystúpeniach (napr. herec, prednášajúci, politik). V týchto situáciách sa
clovek ovláda a snaží sa mat prejavy tela pod kontrolou. Nevedomé signalizovanie je
bežné pri každom spontánnom reagovaní a vo chvílach tzv. cenzúry. Rôzne funkcie
neverbálneho komunikovania
Clovek využíva neverbálnu komunikáciu na to, aby:
- podporil rec (reguloval jej tempo, zdôraznil vyslovené);
- nahradil rec, symbolizoval;
- vyjadril emócie, dostal sa do emocnej rovnováhy;
- vyjadril interpersonálny postoj (napr. pochybovanie);
- uskutocnil sebavyjadrenie, sebaprezentáciu – predstavil sa.
Ustálené, konvencné prostriedky sa používajú:
- pri ceremoniáloch a rituáloch;
- pri propagande, na masových stretnutiach a demonštráciách (signalizovanie úcty
povstaním, nespokojnosti pískaním a dupaním);
- v umení.
Tendencia robit sa lepším
„Dobre vieme, že ludia sa casto pokúšajú prezentovat sami seba v priaznivejšom svetle
– ako keby patrili k vyššej sociálnej triede, boli inteligentnejší ci zbehlejší, než v
skutocnosti sú – a že majú sklon skrývat také charakteristiky ako homosexualitu,
závislost na droge alebo duševnú poruchu..
Vo svojom každodennom živote o sebe ludia podávajú obraz, ktorý je bližšie tomu,
akými by chceli byt, než tomu, akí v skutocnosti sú.“
Základné emócie
Neverbálnymi prostriedkami dokážeme vyjadrit sedem základných emócií. Sú to:
štastie, prekvapenie, strach, smútok, hnev, znechutenie (ci opovrhnutie) a emocný
záujem o nieco. Základné emócie možno jednoznacne vycítat z výrazu tváre, ale
taktiež z tónu ci zafarbenia hlasu. Výhoda je však, ak máme k dispozícii oboje. Ked
sme odkázaní len na jeden zdroj, tak presnejšie rozpoznanie nám poskytne zdroj
vizuálny. Z výrazu tváre najlepšie rozpoznáme radost, najväcšie problémy máme s
rozoznaním opovrhnutia (iba v tretine prípadov). Naše emócie najlahšie prezradí výraz
našej tváre, než zvukový prejav. V prípade strachu je to naopak: snažíme sa zachovat
kamennú tvár, hlas však ovládame horšie. Kontrola emocných prejavov
Clovek má tendenciu svoje pocity kontrolovat, nevyjadrovat tie negatívne. Niektorí
ludia zo strachu z prejavenia svojich slabostí skrývajú všetky emócie. V prípade silnej
emócie je nemožné ovládnut všetky oblasti tela ako postoj, gestá, mimiku, tón hlasu ci
pohlad. Pretvárku založenú na sebaovládaní je však možné nacvicit si.
NIEKOLKO ZNÁMYCH ZISTENÍ O NEVERBÁLNEJ KOMUNIKÁCII CLOVEKA
R ak má clovek nesynchronizovanú rec a gestá, príjemcu to ruší a mätie, odvádza to
jeho pozornost;
R každý clovek má svoje vlastné neverbálne tempo a ciastocne ho môže ovládat;
R tí, ktorí sa najlepšie vyznajú v emóciách druhých, majú najrozvinutejšie rozlišovacie
schopnosti pre detaily neverbálnych prejavov a patria k najoblúbenejším ludom a sami
sú citliví;
R neverbálnym prejavom môžeme druhého cloveka ovplyvnit viac ako slovami, na
svoju stranu ho môžeme získat sympatiami, ktorá vzbudzujeme mimoslovne;
R clovek v napätí má tendenciu nemenit mimiku;
R clovek s „kamennou tvárou“ (poker face) pozorne sleduje emocné výrazy druhých
ludí;
R stací rozšírenie ci zúženie zreniciek na to, aby muži vnímali tú istú ženskú tvár
rozdielne ;
R oci toho prezradia najviac, strach a smútok ci radost a prekvapenie alebo zlobu
(zúženie zreniciek);
R ženy sa viac kontaktujú ocami, pozerajú na toho, kto k nim hovorí;
R muž pristupujúci k druhej osobe volí menšiu vzdialenost ako žena a nezáleží na tom,
ci tou druhou osobou je muž alebo žena;
R v 79% stací vidiet celo osoby a obocie, aby sme spoznali prekvapenie; v 67% strach
a smútok dokážeme rozoznat iba z ocí; v 98% prípadov stací vidiet dolnú cast tváre,
aby sme správne rozoznali štastie;
R naše pohlady na druhú osobu smerujú najcastejšie do jej tváre, z toho 75% do
trojuholníku medzi ocami a ústami, 10% do oblasti cela a vlasov, 5% na bradu a 10%
na ostatné casti tela;
R v rokoch 1963-64 sledoval Jourard pocet dotykov návštevníkov kaviarní v rôznych
krajinách. Pocas jednej hodiny zaznamenal v meste San Juan v Portoriku u hostí 180
dotykov, v Paríži 110, vo floridskom meste Gainesville iba 2 a žiadny v Londýne;
R ak spolu komunikujú osoby s nerovnakým statusom, prípadnú komunikáciu dotykom
iniciuje osoba so statusom vyšším, opak je velmi zriedkavý.
EMOCNE INTELIGENTNÝ NEVERBÁLNY PREJAV CLOVEKA
Pojem emocná inteligencia získal v 90. rokoch 20. storocia velkú popularitu. Vychádza
z Aristotelovho odmietania extrémnych emocných reakcií, je to adekvátna miera
prejavenia sa. Emocne inteligentní jedinci nie sú ani chladní, emocne necitatelní ci
citovo nudní, a zároven nestrácajú kontrolu nad svojou podráždenostou a nereagujú
výbušne. Základnou vlastnostou je sebaovládanie, ciže získanie kontroly nad svojimi
citmi a pudmi. Sebaovládanie jedného úcastníka konverzácie má pozitívny dopad na
druhého, agresívnejšieho. Podla trináststupnovej stupnice emocných reakcií má po
emocne negatívnom podnete nasledovat emocne pozitívna reakcia podla vzorca „lnl +
1“.
-6 -5 -4 -3 -2 -1