Sedím pred bedňou, počúvam Pulp Fiction soundtrack a zisťujem, že som na tom až tak biedne, že ani neviem čo som pred pol hodinou v TV vlastne pozeral (no aj tak to bola nejaká somarina). A tak som sa rozhodol napísať túto poviedku. Ak by ste niekedy nabudúce ešte niečo také chceli, oznámte mi to. Poviedka je napísana tak, že vystihuje prirodzenú situácii, preto môže znieť trochu vulgárne.
---------------------------------------- ----------------------------------------
Bytovky pomaly sa menia na konzervy plné ľudí a steny v skutočnosti chránia obyvateľov 3-izbových bytov pred susedskou nenávisťou. A v takom prostredí som vyrastal aj ja. Čumenie do telky, vynášanie koša, umývanie riadu, bavenie sa s počítačom, čumenie do telky (spánok), ... Bol som vlastne ako každý normálny človek. Občas ma opľul susedov syn, na silvestra mi roztrhal nohavice susedkin pes (skutočne sa stalo) a všetky tie ľudské vzťahy boli plné sterility.
Nič by sa asi nezmenilo, keby v jeden deň, ktorý bol ako každy iný, nezaklopal ktosi na naše dvere. Bol som doma sám (rodičia sa mali vrátiť až večer), nikoho som nečakal a tak ma to celkom prekvapilo. Otvoril som dvere a na opačnom konci sa na mňa usmievala susedova dcéra. Bol to kus, jej mäkké a voňavučké prsíčka mi pripomínali časi môjho pohlavného rozkvetu. Boli tak ADR (akurát do ruky). Spokojne som sa usmial a s najväčšou príťažlivosťou v hlase som sa spýtal, čo si prosí. Pritisla si svoje výrastky o stenu a pripravila pery do pozície hovor.
"Sorry, že ťa ruším. Vieš, ... chcela by som sa spýtať, či sú vaši doma?"
Ďakujem ti pane bože, pomyslel som si. Nech žije rýchly sex. A ako skúsený lišiak som sa k nej priblížil a
"Neboj, som tu celkom sám a fotrovci prídu až večer."
"Dobre, lebo by som sa chcela spýtať, či ... či by som u vás s tebou mohla ..."
"No"
V rozkroku som pocítil určitý tlak a to už som vedel že
"... či by som mohla u vás pozerať telku, nám sa totiž pokazila a teraz ide seriál Labyrinty vášne."
Trochu mi trvalo, kým som pochopil, čo odo mňa vôbec chce. Naklonila ku mne tie svoje prízraky, našpúlila pery a tesne pri mojich my vlastne do úst povedala: „Prosííím“ Ucítil som vánok v hrdle a doteraz neviem, čo mi zabránilo v tom, aby som sa na ňu vrhol. Ešte som za ňou natiahol jazyk a jemne s ním zakrútil do priestoru kde mala byť jej ústna dutina, no bolo už neskoro. Nepúšťaj ju, nepúšťaj ju, vravel som si.
"Tak dobre."
"Dík, hej a príde i mama... Mami už môžeš."
Trošku zmätený som im ukázal obývačku. Sadli si a netrvalo dlho kým sa udomácnili. Ach Bože. Boli sme si tak blízko.
Doteraz nemôžem pochopiť, ako niečo také vyvinuté, môže pozerať takú kok..inu.
"Preboha, nie, Romualdo!", ozvalo sa z telky.
"Preboha, Romualdo nie!!", povedala ona.
"Nie!!!", ozvala sa s plačom jej mama.
"Romualdo?!?", povedal som tak, že to znelo ako zvuk vychádzajúci z jedinej diery, ktorú mám na zadnej strane tela.
"Ticho!!!!!!!!!!!!!!!!", okríkli ma.
Obidve plakali. Doniesol som im nejaké servítky, aby si utreli oči a ponúkol som ich našim vínečkom a čipsami, ktoré sa len tak náhodou povaľovali v poličke. Asi to bude genetická chyba a ona za to nemôže, utišoval som sa. A ak je náhodou sprostá, bude aspoň lepšia v posteli (na balkóne, vo vani v kúpelni (môj favorit), na stole v kuchyni, pod stolom v kuchyni,... stačí si len vybrať).
Moje premýšľanie prerušil zvuk hlasného kopania do našich dverí,
"To je braško,... Prišiel pozerať pokémonov."
Nechcene som otvoril dvere a ten sopliak mi namiesto do dverí kopol medzi nohy.
"Čo ti to tak trvalo, do riti.", ozval sa jemný detský hlások a zatiaľ čo ja som sa zvíjal, on vošiel dnu.
(pozn. autora: len tak sa niekedy pozrite vonku z okna a započúvajte sa do rečí malých detí. Minule som dokonca naučil i také hrešenia, o ktorých som vôbec nevedel, že existujú)
Chlapček vbehol do obývačky. Akurát stihol začiatok.
"Čo ste mi nič nenechali.", začal kričať keď uvidel prázdne čipsy.
Potom sa pekne usadil, a bolo vydieť, že ho odtialto už len tak ľahko niečo nedostane.
Rozprávka sa začala a chlapček sa pri tom, ako sa ozvalo prvé „Pika, pika“ dobreže nepokakal. Šťastím začal skákať po gaučovke a až vtedy som si všimol, že si nevyzul topánky. Chcel som mu vylepiť, no bolo by škoda si to u jeho sestry pokaziť. No i tak ma pomaličky prítomnosť tíchto ľudí začala štvať.
"Horšie to už byť nemôže,... dúfam.", vravel som si, keď som začul jemné klopkanie na naše dvere.
"To je oco,... prišiel pozerať Formulu 1."
"Do pi.i!", pomyslel som si, keď som ho akosi automaticky pustil dnu.
Asi som to nevydržal. Nikdy som nedokázal presadiť svoj názor, takže som sa na to všetko išiel vy...., no, proste som išiel na záchod. Tak ako sa veľa ľudí mužského pohlavia hraje na tvrdých vojakov, ja som sa začal hrať na bombardovaciu jednotku. Veľmi mi to pomohlo, vrelo odporúčam (návod: imaginárne si určte menšiu časť vnútornej steny záchoda o rozlohe asi 3x3 cm. Sedte presne v strede záchodovej misy a v momente dopadu sa rozkolíšte smerom k určenej ploche. Cieľom je trafiť sa čo najpresnejšie do stanovenej plochy. Stanovte si hodnotiace body podľa veľkosti bomby, presnosti zásahu, alebo podľa vašich vlastných kritérii. Každý deň si určte cieľ, koľko bodov chcete dosiahnuť (je dobre si rozpracovať 5 ročný plán) a veďte si presnú štatistiku (podporuje to riadenie vlastného života). Každým novým dňom si zvyšujte nároky. Miesta na bombardovanie umiestňujte vždy do ťahšie prístupným priestorov a zvyšujte svoje nároky. Zapojte do hry i svojích kamarátov. Spolu vytvoríme bombardovací tým.). Hňeď som sa cítil lepšie. Keď už som zo seba ani s najväčším úsilím nedostal čo i len maličkú bombičku, slávnostne som vyšiel. Síce bez aplausu, ale s veľkým nadšením.
Na stole v obývačke sme mali vždy položený popoľník zo slonoviny. Síce sa nikdy nepoužíval, ale bol ževraj veľmi drahý a predával sa už niekoľko generácií z otca na syna. Prebudilo sa vo mne zviera (zajačik), ktoré bolo doteraz ukryté kdesi hlboko v mojej duši a spolu s ním sa vo mne objavilo odhodlanie vyhnať ich všetkých preč. Vošiel som do obývačky. Ich „ocinko“ si práve pripálil cigaretu a zápalku spolu s prvým popolom odklepal do popoľníka.
"Nie!"
Poprvé sa u nás ešte nikdy nefajčilo, podruhé ten popoľník nebol nikdy použitý. Čo horšie sa ešte mohlo stať.
"Čauko, tak som doma.", ozval sa oco, ktorý práve prišiel z práce.
Môjho oca poznal snáď každý. Bol známy tým že vyhnal z vchodu najviac žobrákov, ktorý sa snažili niečo ukradnúť, alebo len tak žobrali po domoch. A tý potom nemali ani na zaplatenie liečby (na zlomenú dušu), ktorú po stretnutí s mojím ocom fakticky potrebovali.
Bohužiaľ tu nemôžem napísať čo sa stalo, keď sa oco so susedmi stretol, lebo: Vás nechcem vystavovať zbytočnému stresu (kto videl film Stopy krvi 2, vie o čom hovorím), aj tak by to nebolo nič slušné a dosť brutálne. Podstatné však je, že netrvalo dlho kým sa odsťahovali. A ich dcéru už nikto viac nevidel (okrem mňa).