Tatry – ako geomorfologický celok

Tatry – ako geomorfologický celok
Tatry, ako geomorfologický celok, v ktorom je vyhranicené záujmové územie, sú
oznacované ako velhory. Prvé tri Trollove (1954) kritéria, ktoré Tatry splnajú, aby boli
zaradené do tohto typu krajiny, sú:
1. Pohorie zasahuje až nad hornú hranicu lesa, kde sa nachádzajú adekvátne klimatické
a vegetacné pomery
2. V pohorí prebieha pleistocénna snehová ciara
3. Plochy pohoria na nachádzajú aj nad spodnou hranicou pôsobenia kryogénnych
procesov
Dalšie kritéria sú reliefotvorná energia (relatívne rozdiely, 1000-1500m) a geologické
kritérium, ktoré sa chápe ako velkohorská oblast ako miesto, kde je stretnutie
vnútorných a vonkajších geologických síl nápadnejšie. Kde po období tektonického
kludu (po prevažujúcom pôsobení exogénnych síl) nastáva horotvorná fáza, ktorá
pripraví exogénnym silám podmienky pre svoju cinnost. Tieto oblasti by mali mat
väcšinou znaky posledných alpinských horotvorných pohybov. Na základe toho, že v
najvyšších výškach Tatier nie je úplná prevaha len bralnatého (typického pre glaciálnu
cinnost), ale aj hôlneho reliéfu, zaviedol sa pojem vysoké pohoria. Oznacujú tak
pohoria nad 1500 m n. m. Nevztahujú tento pojem všeobecne, ale len na pohoria
Slovenska.
Pre vysokohorské oblasti v periglaciálnom prostredí sú typické periglaciálne moria –
blokoviská, zo štruktúrnych pôd najmä mikropolygonálne, dláždené, brázdené, pásové,
girlandové, všetky prejavy mikrosoliflukcie a denudácie ladom pipkrake, erózna cinnost
vetra a iné. Vo vysokohorských oblastiach, ako v type krajiny, pôsobia niektoré prvky
významnejšie ako v inom type krajiny. Jedná sa napr. o klímu, ktorá výrazne
ovplyvnuje reliéf a opacne. Výrazne tu pôsobí aj faktor vegetácie, kde hlavne nad
hornou hranicou lesa a v jej blízkosti prebiehajú najtypickejšie procesy chladnej klímy
modelujúce reliéf do charakteristickej podoby pre túto krajinu. Do súboru týchto
geomorfologických procesov môžeme zaradit aj tie procesy, ktoré sa v súcasnosti už
nemusia vyskytovat vo vysokých pohoriach. Jedná sa hlavne o ladovcovú eróziu.
Ladovce miernych oblastí by mali obsahovat viac zvetralín ako polárne ladovce a
možno konštatovat, že miera zvetralín záleží od druhu a kompaktnosti horniny, ktorá
mrzne do bázy ladovca. Iná je miera pôsobenia hornín pieskových, iná ostrohranného
štrku a iná balvanov. Okrem týchto druhov erózie treba uvažovat s tým, že k týmto
procesom pristupujú dalšie dôležité faktory, ako sú: procesy zvetrávania a gravitacné
procesy.
Treba si ešte uvedomit, že vlastne nie ladovec, ale hlavne hornina v ladovci pretvára
reliéf. Ladovec vlastne transportuje túto horninu. Casto pod ladovcom prichádza k
zmene nositela casti úlomkov hornín na vodu. K základným eróznym tvarom patria
trógy, kary (spájaním karov vznikajú karové amfiteátre), karlingy, nunataky. Na
podrobnejšej rozlišovacej úrovni môžeme rozoznávat menšie formy ako guliagy,
konfluencné stupne, plecia trógu, visiace doliny a iné. Druhou skupinou glaciálnych
foriem príznacných pre tento typ krajiny sú akumulacné formy. Najviac rozšírené sú
morény. Z nich sa najviac prejavujú v teréne celné morény. Dalšie sú bocné, stredné,
náporové a ablacné morény. Pricom tieto útvary sú rozmiestnené nerovnomerne. Toto
závisí od intenzity
a množstva zaladnení pocas pleistocénu v pohorí. Pred celom ladovca vzniká
glacifluviálna akumulácia. Voda z roztopeného ladovca vytvára ózy a kamy. Podla toho
akého sú veku všetky tieto akumulacné formy, môžu priamo vystupovat na povrch, byt
pokryté vegetáciou, sutinou alebo celé, prípadne z casti prekryté inou formou. Dalším
významným cinitelom ovplyvnujúcim reliéf tohto prostredia je sneh. Nivácia patrí medzi
významné geomorfologické procesy glaciálneho systému. Sneh pritom môže
vystupovat ako priamy aj nepriamy geomorfologický cinitel. Priamo sa sneh na
deštrukcii podiela prostredníctvom tlaku snehových más pri pohybe. Tento pohyb môže
byt pomalý alebo rýchly. Sneh môže povrch aj priamo obrusovat vlockami, hlavne ak
sú trochu zladovatelé, pri presune vetrom (puraniválne procesy). Nepriamo cez vodu,
ktorá z neho vzniká pri topení. Najvýraznejšie erózne formy spôsobené snehom sú v
lavínovom území. Snehové lavíny dokážu formovat povrch velmi výrazne. Pri toku
masy snehu (v lavínach) dochádza k silnej jednorazovej erózii, ktorá sa väcšinou
opakuje niekolkokrát v roku. Najviac erodujú lavíny základové, ktoré vznikajú na jar pri
topení a prevodnení snehu. Pri týchto procesoch hrá významnú úlohu sklon svahu, jeho
expozícia, ale aj dlžka svahu. Vytvárajú také formy, ako lavínové žlaby (ryhy), nivacné
sutinové kužele. Sneh stojaci alebo len velmi málo sa pohybujúci vytvára také útvary
ako karoidy, nivacné valy (je možné ich odlíšit od karov morénových valov podla
polohy a velkosti), niváciou obrúsené plochy.
Nepriama deštrukcná cinnost snehu sa prejavuje pri eróznom pôsobení vody pri jeho
rozpúštaní. Hlavná úloha takejto vody je pri regelacných procesoch v zóne niekolko
decimetrov širokého pruhu, v tzv. cierno-bielej línii.
Táto voda hrá úlohu aj v mikrosoliflukcných procesoch a pri erózii tecúcej vody. Tiež
nezanedbatelná v týchto podmienkach je eolická cinnost. Brzdiaci úcinok na silu vetra
majú rozlicné prekážky, medzi ktoré patria najmä vyvýšené formy reliéfu a lesná
vegetácia. Pricom uvádza, že väcšia rýchlost vo vyšších oblastiach sa dá vysvetlit
menším trením pri povrchu a vzrastajúcou šírkou údolí, kde masy nadobúdajú väcšiu
rýchlost. Podla meraní v Alpách tvrdí, že rýchlost vetra nad hornou hranicou lesa
vzrastá 3-7 násobne oproti rýchlosti v riedkom vysokom lese. Najtypickejšia je deflácia,
ktorá spôsobuje odnos, presun rôzne velkých castíc. Pôsobí hlavne pri povrchu terénu.
Okrem toho, že stencuje pôdny povrch vytvára formy zo skeletu, medzi ktorým bola
vyviata jemnejšia frakcia. Korázia sa v týchto podmienkach prejavuje vytváraním
macinových závesov, hrancov, taffonizáciou a inác. Dalej uvažuje nad tým, že je tiež
dôležitá expozícii, kde sa najviac uplatnuje expozícia proti prevládajúcim smerom vetra.
Intenzita deštrukcie sa zvyšuje, ak sú zároven aj oslnenými expozíciami. Tvary
podmienené eolickou cinnostou casto nie sú velmi výrazné, lebo pôsobia v kombinácii s
dalšími faktormi, ako sú napr. kryogénne a gravitacné procesy. Tam kde povrch nie je
chránený vegetáciou sa viac prejavuje táto cinnost. Najvyššiu úcinnost autor kladie do
subniválneho stupna. Eolická erózia nie je tak výrazná v bralnom reliéfe ako v hôlnom
reliéfe. Nepriama cinnost vetra sa prejavuje napr. pri premiestnovaní snehu z
náveterných svahov na záveterné a tým vytváraním snehových prevejov
zaprícinujúcich casto vznik lavín.
Dalšími typickými procesmi sú kryogénne javy a ich formy. Jedným zo základných
procesov v tejto velkej skupine je regelácia. Pôsobí najviac v subniválnom stupni v
neskorých jarných a skorých jesenných mesiacoch. Tento proces sa uplatnuje pri
vzniku všetkých povrchových a podpovrchových mrazových tvarov (kamenné moria,
mrazom triedené pôdy; soliflukcii).
Procesom trhania horniny zväcšovaním objemu vody pri zamrzaní, geliváciou, sa
vytvárajú zvetraliny, ktoré následne podliehajú iným procesom.
Ihlicový pôdny lad je další fenomén pôsobiaci vo vysokých pohoriach. Prejavuje sa tým,
že vytláca na povrch z pôdy väcšie kamene. Najbežnejšie sa vyskytuje na úplne
obnaženom povrchu. V súcinnosti s eolickými procesmi sa vytvárajú macinové závesy.
Za spoluúcasti soliflukcie vznikajú mrazové pôdne formy. Jedny z foriem zaprícinené
kryogénnymi procesmi sú gravitacno-regelacné jazvy.
Vznikajú výrazným rozširovaním mrazových trhlín v skalnom podloží, za spoluúcasti
zemskej prítažlivosti. Konkrétne v Západných Karpatoch, najmä v hrebenovej, resp.
vrcholovej casti, sa na ne viažu klinovite
roztvorené jazvy, združené hrebene, rôzne stupienky, zníženiny a jamy podobné
krasovým útvarom. Vyskytujú sa hlavne tam, kde voda z puklín neodteká hned. Sú to
napr. široké sedlá, ale aj kary. Soliflukcné javy sú jedným zo základných znakov
periglaciálneho prostredia. Casto vystupujú súcasne s inými procesmi. Vytvárajú
množstvo pôdnodeštrukcných foriem ako soliflukcné náteky, na svahoch terasovité
formy. Tieto javy sa viazali (hlavne v období pleistocénu), ale aj viažu na miernejšie
sklony. Je to najmä v subniválnom stupni. Jedná sa hlavne o tecenie zemitých
sutinových prúdov, pricom sú ovplyvnené rôzne typy štruktúrnych pôd. Pre pohoria
Západných Karpát je dolná hranica soliflukcie položená do výšky zhruba 1700-1800 m
n. m. Najviac rozšírené mrazom triedené pôdy sú polygonálne, brázdené a dláždené
pôdy. Polygonálne pôdy sa nachádzajú zväcša na plochom alebo velmi mierne
sklonenom povrchu. Poznávacím znakom je triedený štrkový a balvanovitý materiál v
tvare mnohouholníkov alebo kruhov. Vlastne také isté pôdy, len na svahoch väcších
ako 5 stupnov sú brázdené pôdy, pricom sa orientujú dlhším rozmerom v smere
spádnice. Dláždené pôdy tvoria na plocho vtlacené kamene do mäkkej podložnej pôdy
– kamenná mozaikovitá dlažba. Vznikajú pri regelácii ako následok elementárneho
vytriedovania skeletu vplyvom jeho vytlacenia ihlicovitým pôdnym ladom. Vyskytujú sa
hlavne na miestach s prevlhcenou sutinou, kde je blízko nepriepustný horizont. Je to
najmä na guliakoch a v ladovcových kotloch. Mrazom ovplyvnované vegetacné pôdne
formy sa v Západných Karpatoch vyskytujú zriedka. Vznikajú klinotropnou soliflukciou
a mikrosoliflukcnými procesmi. Tvoria terasovite usporiadané kamenité alebo
jemnozrnné stupne lemované macinovými obrubami. Casto sa vyskytujú v kombinácii
so stupnovitými lysinovými pôdami. Najdôležitejším cinitelom pri ich vývoji je ihlicovitý
pôdny lad a vietor. Viažu sa na oblasti, kde má vrchná vrstva menej skeletu a viac
prachových a ílovitých castíc. V Západných Karpatoch sa vyskytujú nad 1700 m n. m. V
zapojených pôvodných rastlinných spolocenstvách sa nachádzajú vetrom vyfúkané
plôšky, co sú lysinové pôdy. Významne sa na modelovaní podiela veterná erózia.
Lokalizované sú na tých miestach reliéfu, ktoré atakujú casté a silné vetry (široké a
dýzovite zúžené sedlá, zaoblené vrcholy, hladké široké chrbty).
Girlandové pôdy sú mrazové pôdne formy amorfnej soliflukcie, pri ktorých sa
soliflukcnými procesmi vytvárajú terasovite usporiadané kamenité alebo jemnozrnné
stupne lemované macinovými obrubami. Obruby v tvare girlánd sú najtypickejšie
vyvinuté ako prahy po obvode stupnov vo forme krátkych terasiek, jazykovitých
lalokov alebo dolu svahom lukovite prehnutých terás. V Západných Karpatoch sú
vyvinuté v svojej menej typickej podobe, vo forme viac menej vyrovnaných, terasovite
usporiadaných obnažených pásov šírky niekolko decimetrov až 1 m a dlžky aj niekolko
desiatok metrov, striedajúcich sa s užšími vegetacnými pásmi ako obrubami stupnov,
ktoré môžu byt pri väcšom sklone popretrhávané miniatúrnymi prúdmi pohybujúceho
sa štrku. Tieto pôdy sú casto zamienané so stupnovitými lysinovými pôdami vo svahu.
Rozlišovacím znakom je, že girlandové pôdy už v “zrelostnom” štádiu vývoja majú vo
svojom profile výrazné stopy pohybu po svahu, co sa prejavuje zvrstvením pôdnej
sutiny v zavalovaní macinových obrúb. Mrazové kopceky, tufury, majú najlepšie
podmienky pre vznik na plošinách, širokých sedlách a málo sklonených svahoch s
presýtením zvetralín vodou a s vysokým podielom jemnozrnných castíc.
Na erózne javy a ich formy nadväzujú a casto sa s nimi kombinujú gravitacné javy.
Skalné strže, zlomiská sa vyskytujú na skalných stenách. Procesy na nich prebiehajú vo
forme krútivého pohybu uvolnených blokov zo strmých svahov. Materiál sa neformuje
do kuželov, ani nie je vytriedený. Pri tomto procese pôsobí niekolko faktorov:
rozpukanie horniny, gravitácia, poveternostné vplyvy atd. Najintenzívnejšie prebiehajú
tieto procesy v období ústupu ladovcov, ked dochádza k oslabeniu stien trógov. Proces
opadávania úlomkov prebieha hlavne v subalpinskom, alpinskom i subniválnom stupni.
Spôsobuje ho fyzikálne zvetrávanie, ktorému sú vystavené velké plochy skalných stien.
Pod týmito stenami sa tvoria rozsiahle úsypy z ostrohranného materiálu. Najväcšie
úsypy sú pod stenami trógov, kde v záveroch vytvárajú súvislé vence úsypísk. Materiál
v týchto formách je gravitacne triedený a dalej podlieha gravitácii pri zosuvoch.
Intenzita procesu závisí od klimatických podmienok. Úšusty, ako strže (v zmysle
strhnút) plytkého sutinového plášta je možné nájst na strmých stránach. Na ich tvorbe
sa podiela gravitácia a voda. Priamo v Západných Karpatoch sa vyskytujú najmä na
mezozoických horninách, na
hladkých svahoch so sklonom nad 30 stupnov. Postihujú plytké zvetralinové plášte z
drobnokamenistej sutiny. Medzi pomalé svahové pohyby sa zaraduje zliezanie.
Je to súbor drobných pohybov zvetralinovej masy spôsobených pocas mrznutia
vyzdvihnutím jednotlivých castíc, ktoré sa po roztopení pôdneho ladu nevrátia na
pôvodné miesto, ale gravitacne sa presunú dole svahom. Toto nemožno bezprostredne
pozorovat, prejavuje sa to po dlhšom období. Navonok sa prejavuje vlnovitým
zmraštovaním maciny. Gravitácia a voda spolu pôsobia na sutiny. Volne rozmiestnená
sutina na svahu sa pohybuje ako sutinová lavína a sutina v ryhách ako murový prúd.
Mury vytvárajú pri ústiach rýh murové kužele, kde materiál je netriedený. Intenzita
týchto procesov závisí od množstva vody nesúcej sutiny. Najlepšie podmienky vytvára
prudký a silný dážd.
Co sa týka krasu vo vysokohorskej oblasti je tento ovplyvnený podnebím. V takejto
oblasti je väcšinu roka voda viazaná v snehu a lade, a teda nemôže sa velmi podielat
na chemickom rozpúštaní krasových hornín. To znací, že tu prevažujú iné, mechanické
procesy, ktoré urcujú hlavné crty reliéfu.
Bobrovecká dolina – záujmové územie
Bobrovecká dolina - vybrané územie tvoria v južnej casti prevažne metamorfované
horniny. Severná cast je zložená hlavne z granitoidných hornín. Západná cast je
zastúpená mezozoikom a dno doliny kvartérnymi sedimentami. Hlavný tektonický zlom
je vedený v smere Lysec – sedlo Pálenica.
V oznacení doliny názvom Bobrovecká nie je úplna jednotnost. V mapách býva
oznacovaná ako Bobrovecká, ale v literatúre sa doposial tento názov nepoužíval. V
literatúre je oznacovaná celá dolina, od vrchného kotla až po vyústenie, ako Jalovecká
dolina. Znamená to, že aj cast doliny nad vyústením doliny Parichvost do nami
opisovanej doliny, je oznacovaná ako Jalovecká. V mape je cast doliny nad vyústením
doliny Parichvost oznacovaná ako Bobrovecká a v tejto práci budem používat toto
oznacenie. V severnej casti Západných Tatier sa nachádza tiež Bobrovecká dolina v
geomorfologickom podcelku Osobitá. Aby nevznikli nedorozumenia, posledne
menovaná bude v práci oznacovaná ako Bobrovecká dolina (Oravice) podla Halouzka
[1987].
Geologické pomery
Kvartér
Holocén
Vo vrchnej karovej casti doliny, v oblasti Bobroveckých plies a vo vrchnej casti doliny
Podválovec sú vyclenené glaciálne balvanovito-blokovité sedimenty zväcša v karoch
(starší postglaciál). Charakterizované sú ako hruboklastické kamenito-blokovité
sedimenty miestnych hornín (biotitické granodiority), nevytriedené, takmer
neopracované. Vznikli cinnostou ladovca a firnového ladovca, scasti niváciou na konci
deglaciácie.
Pleistocén/holocén:
Južne od lavého prítoku Polianskeho potoka (potok záujmového územia zbierajúci vody
z oblastí Rusnacka a Podválovec) až po južnú hranicu, sa nachádzajú fluviálne
sedimenty: hliny a piescité, štrkovito-hlinité až balvanovito-štrkovité sedimenty. Sú to
osobitne hruboklastické sedimenty. Je tu obrovská zrnitostná viariabilita, pretože ide o
krátko preplavené podložné vrstvy dna doliny. Vek je stanovený na prechod
würm/holocén. Pri sútoku vodných tokov privádzajúcich vody z oblasti Podválovec a
Rusnacka a južne od Polany geológovia mapujú deluviálno-proluviálne sedimenty
hlinito-štrkové s väcším obsahom úlomkov.
Pleistocén - Würm
Toto obdobie je zastúpené na dvoch lokalitách. Južne od Bobroveckých plies až po
pravý prítok Polianskeho potoka pritekajúci od sedla Predovrátia. Sú to glaciálne
štrkovito-balvanovito-blokovité sedimenty posledného zaladnenia. Odhad hrúbky týchto
sedimentov je rádovo 20-100 m. Majú castý výskyt blokov, ktorých priemer dosahuje
hodnôt do 1-5 m, väcšinou s cerstvým vzhladom horniny. Druhou lokalitou je spodná
cast Podválovca. Jedná sa tu o dnovú akumuláciu, glacifluviálne piescité štrky
balvanovité s blokmi. Klastiká sú slabo opracované, málo vytriedené a majú prevahu
cerstvých hornín.
Kvartér - neclenený
Do tejto skupiny sú zahrnuté svahové sutiny, prevažne kamenité, podradne
hlinitokamenité, zväcša hruboklastické. Pokrývajú prevažnú cast doliny, zacínajúc
približne pri zaciatku Polianskeho potoka a konciac pri vtoku potoka odvodnujúceho
oblast v okolí sedla Predovrátia. Dalšia lokalita je vo vrchnej polovici doliny Podválovec.
Ako dalšie sú v tejto skupine zahrnuté sutinové sedimenty. Charakterizované sú ako
kamenité až piescito-kamenité. Vyskytujú sa v karovej casti údolia a východne od
Bobroveckých plies. Mezozoikum
Krieda
Sivé oolitické a pelitické rohovcové vápence. Patria sem pelitomorfné vápence s
rohovcami. Vo vápencoch sa nenašli žiadne rífotvorné organizmy. Nad tmavými
hrubolavicovitými organodetrickými vápencami s rohovcami ležia tmavé strednozrnné
kryštalické vápence. Táto skupina hornín patrí do obalovej série tatrika. Datuje sa do
neokómu (valangin-hoteriv). Nachádzajú sa v oblasti Malej Kopy na juhozápade
záujmového územia.
Jura - krieda
Svetlé pelitické vápence a škvrnité sliene - zaradujú ich do krížnanského príkrovu. Ide
vlastne o titónsko-neokómske vápence a sliene. Lavice majú hrúbku 15-30 m. Niekedy
obsahujú faunu amonitov, sporadicky belemnity a rádiolarie. Spodnokriedové sliene
dosahujú hrúbku 200 m., obycajne sú jasno sivé a škvrnité. Vyskytujú sa medzi Sivým
vrchom a Ostrou, Ostrou a sedlom Predovrátia.
Trias
Vrchný trias (norík - rét) je v krížnanskom príkrove zastúpený karpatským keuperom.
Tento pojem zahrnuje pestré ílovito-piescité bridlice, pieskovce, kremence,
drobnozrnné zlepence, žltkasté dolomity, karbonátové zlepence. Najnápadnejším
clenom sú pestré (fialové, cervené, sivé a zelené) ílovce. Casto sa v nich vyskytujú
piescité bridlice a ílovo-dolomitické bridlice. Zaujímajú pás dlhý od sedla Priehyba po
vrch Malá Kopa. Chocský príkrov je zastúpený reiflinskými vápencami. Oproti
severozápadnej casti v tejto casti Západných Tatier mali vápence mohutný panvový
vývoj. Siahajú od vrchného anisu po ladin-kardavol (stredný trias). Sú to laterálne
ekvivalenty wettersteinských dolomitov (pôvodne zrejme rífových vápencov). Hrúbku
dosahujú 0-80 m. V záujmovom území tvoria vrchnú cast masívu Sivého vrchu a Malej
Kopy.
Dalším zástupcom chocského príkrovu sú ramsauské dolomity. V ich nadloží sú
spravidla reiflinské vápence. Ramsauské dolomity dosahujú hrúbku 200-300 m. V
spodných castiach sú masívne, casto brekciovité, sivých až svetlých farieb. Prechod do
reiflinských vápencov býva pozvolný - ešte v bazálnych castiach vápencov sa nájdu
lavice dolomitov alebo v najvyšších castiach dolomitov sa vyskytujú rohovce. Budujú
vrchol Ostrá, sedlo Predovrátia a sedlo Priehyba.
Paleozoikum
Z tohto obdobia a starších je kryštalinikum tatrika. Približne do paleozoika sú datované
biotitické granodiority až tonality s prechodmi do muskoviticko-biotitických
granodioritov. Väcšinou sú to strednozrnné horniny rôzne sivých odtienov od
tmavosivozelenej po svetlosivú. Textúra všesmerná zrnitá, miestami nevýrazne
plošne-paralelne usmernená. V záujmovom území sú zastúpené na východe a severe
vo vrcholových castiach a v masíve Salatína a Lysca. Mylonity týchto hornín sa
nachádzajú vo východnej casti južne od Sivého vrchu až po južnú hranicu záujmového
územia.
Proterozoikum - paleozoikum
Svory, svorové ruly až dvojsludné ruly, ruly. Sú to pôvodne metapelity, obsahujú
polohy metapsamitov, väcšinou so zvýšeným obsahom kremena. Ide o flyšový vývoj
pôvodnej sedimentácie. Tieto dve skupiny sa miestami striedajú. Premenené horniny sa
vyznacujú bridlicnatou textúrou s detailne zvrásnenými plochami foliácie s
prítomnostou makroskopicky viditelného staurolitu, kyanitu a granát. Sekrecný kremen
vytvára žilky prebiehajúce paralelne alebo napriec foliácie, ktorej plochy sú pokryté
lesklými šupinkami biotitu a muskovitu. Nachádajú sa hlavne v južnej casti záujmového
územia.
Páskované migmatity, migmatitizované ruly a migmatity. Páskované migmatity sú
všeobecne prevládajúcim typom migmatitov kryštalinika Západných Tatier. Majú
páskovanú textúru. Ohranicenie mezosómia a leukosómia je casto neostré.
Mezosóm je tvorený plagioklasom, kremenom, biotitom, muskovitom (pelity),
silimanitom a granátom. Leukosóm je tvorený kremenom a plagioklasom. Vytvára
samostatné žilky a miestami nadobúda hrubozrnný až pegmatoidný charakter.
Nájdeme ich na takmer celom východnom úbocí Bobroveckej doliny na masíve Salatlína
a Lysca. Migmatitizované ruly a migmatity sú z peliticko-psamitických hornín,
metabazitov, granitoidov a ojedinele vápenato-silikátových hornín. Ruly sa vyznacujú
prítomnostou miestami makroskopicky viditelného sillimanitu. Textúra je masívnejšia a
prevrásnenie je menej výrazné ako u svorov a svorových rúl. V horninách sú miestami
viditelné kryštály granátu velkosti niekolkých mm a muskovit narastajúci napriec
foliacie. V záujmovom území sa vyskytujú v dvoch lokalitách. Východne pod Sivým
vrchom a juhovýchodne od Bobroveckých plies.